5Sfk/62/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Bosákova, s. r. o., so sídlom Marhuľová 14305/22, Bratislava, IČO: 50242890, zastúpeného JUDr. Ľubicou Masárovou, PhD., advokátkou so sídlom Landererova 6, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101335744/2020 z 18. augusta 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/159/2020-138 z 15. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane uzavrel, že nebolo preukázané, že došlo k dodaniu služieb tak, ako je uvedené na faktúre, že došlo zo strany deklarovaného dodávateľa, spoločnosti biGG & Co s. r. o., k dodaniu služieb podľa § 9 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o DPH“) a vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH. Nebolo podľa neho preukázané, že faktúru vyhotovila osoba povinná vyhotoviť faktúru v zmysle § 72 ods. 1 zákona o DPH, nebola preukázaná správnosť obsahu faktúry v zmysle § 74 ods. 1 zákona o DPH a nebolo potvrdené dodanie deklarovaných služieb spoločnosťou uvedenou na faktúre.

Predmetom fakturácie boli „služby na základe Zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19.12.2017“. K dodávateľskej faktúre bola predložená zmluva z 11. decembra 2017, uzatvorená medzi objednávateľom (žalobcom) a dodávateľom Bigg & Coo s. r. o. (názov spoločnosti bol v zmluve uvedený práve takto). Dodávateľa pri uzatvorení zmluvy zastupoval a zmluvu podpísal konateľ Dmitri Cohen. Podľa dokumentov, predložených ku kontrole, na pozemkoch parc. č. XXXX/X a XXXX/XX v k. ú. O. bola plánovaná výstavba polyfunkčného objektu Bosákova. 4.

Bosákova (dopravná štúdia), Svetlotechnický posudok, Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova, Štúdia realizovateľnosti investičného zámeru Polyfunkčný dom Bosákova - upravená verzia; - nebolo jednoznačne preukázané, ktoré konkrétne služby uvedené v zmluve boli v skutočnosti vykonané a boli predmetom fakturácie; - predložené štúdie nepreukazovali, že boli vypracované spoločnosťou biGG & Co s. r. o.; - zistené skutočnosti o spoločnosti biGG & Co s. r. o., zakladali vážne pochybnosti o tom, že deklarované služby boli reálne uskutočnené, resp. že boli uskutočnené platiteľom biGG & Co s. r. o., uvedeným na faktúre (žiadne skúsenosti konateľa v uvedenej oblasti podnikania, tento daňový subjekt nemal vykonanú činnosť zapísanú ako predmet podnikania v Obchodnom registri SR, absencia personálneho substrátu).

Správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané uskutočnenie deklarovaných služieb (technická pomoc, poradenstvo a konzultácie, konzultácie s dotknutými orgánmi štátnej správy a samosprávy) spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Žalobca nekonkretizoval ani nepreukázal, aké služby „technickej pomoci k vydaniu územného rozhodnutia“ boli poskytnuté spoločnosťou biGG & Co s. r. o. Všetky vyjadrenia žalobcu boli všeobecné opisy, opakovane bolo vymenovávané, aké všetky doklady sú všeobecne potrebné v konaniach o vydanie územného rozhodnutia. 7.

8. Správca dane spochybnil vierohodnosť všetkých štúdií predložených žalobcom, pričom konštatoval, že dopravno-kapacitná štúdia križovatiek bola len upravenou kópiou staršej štúdie vypracovanej inou spoločnosťou pre odlišný projekt, pričom boli len zmenené titulné a záverečné strany, a drobne upravený obsah, čo potvrdzovalo fiktívnosť a nereálnosť poskytnutých služieb. Podobne správca dane vyhodnotil aj „Svetlotechnický posudok č. 1564“, ktorý sa podľa zistení jednoznačne netýkal deklarovaného projektu Bytový dom Bosákova, ale projektu Fuxova, pričom žalobca nevysvetlil tieto rozpory a sám pripustil zníženie hodnoty štúdie.

9. V priebehu daňovej kontroly bolo zistené, že daňový subjekt biGG & Co s. r. o bol dlhodobo nekontaktný, minimálne od októbra 2018 bolo na sídlo spoločnosti zaslaných niekoľko desiatok zásielok, pričom boli všetky nedoručené. Dlhodobo nekontaktný bol aj konateľ spoločnosti Dmitri Cohen na adrese v Rakúsku, ktorú mal uvedenú v Obchodnom registri - na túto adresu boli zasielané viaceré zásielky (bez úspechu) minimálne od februára

10. Na základe odvolania žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101335744/2020 z 18. augusta 2020 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. 11. Obdobne ako správca dane považoval za nepreukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH. Okrem iného uviedol, že nebolo preukázané, aké konkrétne činnosti boli spoločnosťou biGG & Co s. r. o. vykonané. Navyše dospel aj k záveru, že nebolo preukázané použitie prijatého plnenia na účely žalobcovho podnikania podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

12. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej žiadal zrušiť obe rozhodnutia a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. 13. Krajský súd v Žiline (ďalej aj „správny súd“) žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol rozsudkom č. k. 30S/159/2020-138 z 15. marca 2023 (ďalej „napadnutý rozsudok“).

Správny súd zdôraznil, že daňové orgány majú pritom povinnosť určiť jasné pravidlá dokazovania a vyvodiť zo získaných dôkazov logické a presvedčivé závery, pričom konštatoval, že daňové orgány uvedené požiadavky splnili.

nepodarilo. Správny súd poukázal na § 24 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva dôkazná povinnosť žalobcu ako daňového subjektu. Z ustálenej judikatúry podľa súdu plynie, že pokiaľ žalobca tvrdil dodanie konkrétnym dodávateľom, ťažilo ho k tomuto tvrdeniu dôkazné bremeno a pri neunesení tohto dôkazného bremena zostalo toto tvrdenie iba nepreukázaným tvrdením žalobcu.

Okrem predloženia štyroch štúdií žalobca neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti a dôkazy, ktoré by mali dokazovať, že uvedené služby boli poskytnuté v deklarovanom rozsahu. Žalobcom predložené vyjadrenia boli všeobecné a nekonkrétne, pričom absentovali akékoľvek relevantné dôkazy (napr. e-mailová či písomná komunikácia) potvrdzujúce, že konateľ dodávateľa Dmitri Cohen skutočne riešil otázky projektu Polyfunkčného objektu Bosákova s príslušnými inštitúciami alebo samotným žalobcom. Predložené štúdie boli správcom dane spoľahlivo označené za plagiáty dokumentov vytvorených inými subjektmi, pričom žalobca si na ich základe opakovane uplatňoval odpočet DPH v inom zdaňovacom období na identických skutkových

17. Správny súd uviedol, že jedinú relevantnú žalobnú námietku žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný rozhodnutie založiť na rozdielnom právnom posúdení splnenia podmienky podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH (o nepreukázaní použitia plnení), nepovažoval za dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že uvedené konštatovanie žalovaného reagovalo iba na odvolaciu námietku žalobcu v odvolacom konaní, pričom nijako nespochybňovalo ani nenegovalo závery správcu dane. Podľa správneho súdu bolo z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného zrejmé, že žalovaný v celom rozsahu podporil záver správcu dane o tom, že žalobca nevyvrátil dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní služieb zo strany spoločnosti biGG & Co s. r. o. Samotné konštatovanie o porušení § 49 ods. 2 zákona o DPH podľa správneho súdu nespôsobilo nezákonnosť napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového rozhodnutia a ani nemalo potenciál zvrátiť závery o nesplnení základných predpokladov na uznanie práva žalobcu na odpočet DPH.

deklarované daňovým subjektom preukázané nie je, ako tomu bolo aj v posudzovanej veci, otázka preukazovania daňového podvodu alebo zneužitia práva je bezpredmetná. V tomto prípade tak správca dane ani žalovaný neboli povinní preukazovať okolnosti spojené s daňovým podvodom, pretože už základná hmotnoprávna podmienka pre vznik práva na odpočet DPH nebola žalobcom splnená.

Pokiaľ ide o uznesenie Súdneho dvora EÚ C-446/15, správny súd poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej právo na odpočítanie DPH predpokladá preukázanie splnenia tak materiálnych ako aj formálnych náležitostí, pričom žalobca nesprávne tvrdil, že správca dane môže neuznať odpočet iba v prípade, ak preukáže podvod či zneužitie

Preto ďalšie úvahy žalobcu o prenose dôkazného bremena na správcu dane v prípade daňového podvodu neboli podľa názoru správneho súdu relevantné. 20. Správny súd na záver uviedol, že ďalšie žalobné námietky považoval za vágne, nakoľko len „odmietali“ tvrdenia žalovaného bez relevantnej argumentácie, namietali rozpor so zistenými skutočnosťami, či zákonom, alebo porušenie práva bez toho, aby konkretizovali, v čom mali spočívať. Takto vágne koncipované žalobné body (argumentácia z hľadiska hmotného práva) boli len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahovali žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu a k dôvodom týchto rozhodnutí.

21. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) zastúpený advokátkou v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, teda že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k poručeniu práva na spravodlivý proces, a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

22. Sťažovateľ namietal porušenie práva na spravodlivý proces tým, že daňové orgány odmietli vykonať výsluch pána I. E., ktorý mal sprostredkovať kontakt s konateľom dodávateľa - pánom Dmitrim Cohenom. Výsluchom malo byť preukázané, ako k spolupráci medzi sťažovateľom a dodávateľom došlo. Ďalej malo byť výpoveďou vyvrátené spochybnenie odbornej spôsobilosti konateľa Dmitriho Cohena na zabezpečenie dodaných podkladov a vypracovanie štúdií realizovateľnosti projektu. Sťažovateľ poukázal na to, že správny súd sa v tejto časti stotožnil s argumentáciou daňových orgánov, že svedok iba sprostredkoval spoluprácu, a teda sa k samotnému poskytnutiu služieb nevedel vyjadriť, hoci sťažovateľ uviedol v žalobe, že nikdy nenavrhoval výsluch svedka k samotnej realizácii plnenia.

24. Sťažovateľ ďalej poukázal na absenciu odôvodnenia k námietke sťažovateľa vo veci nemožnosti kladenia otázok svedkovi T., o ktorého vyjadrenia daňové orgány opierali spochybnenie jedného z predložených podkladov sťažovateľom a absenciu odôvodnenia vo vzťahu k námietke nepodstatnosti argumentácie daňových orgánov o odbornej spôsobilosti Dmitriho Cohena vyplývajúcej z výpovedí svedkov.

Podľa sťažovateľa bolo v rozpore s konštantnou judikatúrou, keď správny súd „špekuloval“, čo by navrhovaný svedok vypovedal vo vzťahu k odbornosti a skúsenostiam konateľa dodávateľa. Taktiež malo byť v rozpore s právom na spravodlivý proces stotožnenie sa správneho súdu s tvrdením žalovaného o nedodaní deklarovaných podkladov dodávateľom z dôvodu nedostatku potrebných zamestnancov a odbornej spôsobilosti na ich vypracovanie.

vyplýva. Mimo to bola požiadavka na schopnosť poskytnutia kontaktu na osobu konateľa dodávateľa aj s časovým odstupom po realizácii dodávok v absolútnom rozpore s objektívnymi možnosťami daňového subjektu, v rozpore s princípom proporcionality a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Okrem toho bolo podľa sťažovateľa v rozpore s právom na náležité odôvodnenie rozhodnutie aj to, že správny súd opakovane prisvedčil žalovanému o neodbornej spôsobilosti osoby na dodanie obstaraných podkladov, pričom opomenul námietku sťažovateľa o tom, že nebolo potrebné, aby podklady vypracovala výlučne autorizovaná osoba.

Nerozporovali samotnú materiálnu existenciu plnenia. To podľa sťažovateľa potvrdzovala aj žalobná námietka, podľa ktorej žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že sťažovateľ nesplnil ani tretiu hmotnoprávnu podmienku, ktorou je použitie plnenia v rámci ekonomickej činnosti sťažovateľa. Žalovaný by podľa sťažovateľa určite neposudzoval splnenie podmienky použitia plnenia na ekonomickú činnosť sťažovateľa, ak by spochybňoval samotnú existenciu plnenia, pretože v takom prípade by posudzovanie tretej podmienky ani neprichádzalo do úvahy.

podmienky. 30. Sťažovateľ ďalej upriamil pozornosť na odôvodnenie napadnutého rozsudku v bode 17, kde podľa neho všetky 4 predložené štúdie správny súd označil za „preukázateľné plagiáty“ iných štúdií, pričom v prípade štúdií realizovateľnosti absolútne nezdôvodnil, prečo ich časť venovanú prieskumu trhu, finančnej a SWOT analýze považoval za plagiát, ani z ktorého dokumentu mali byť prevzaté, a zároveň sa nevysporiadal ani s námietkou, že práve táto časť štúdie realizovateľnosti bola nosnou časťou pre posúdenie investičnej realizovateľnosti a rentability zamýšľaného projektu. Samotné akceptovanie správneho súdu, ktorý vo vzťahu k týmto štúdiám iba poukazoval na počet strán prevzatých z iných dokumentov a počet strán s originálnym obsahom, bol podľa sťažovateľa hrubo zavádzajúci.

Podľa sťažovateľa súd nesprávne vyložil význam statusu osoby deklarovaného dodávateľa, keďže tento bol registrovaným platiteľom dane, pričom argumenty správcu dane, a nedostatočné personálne či materiálne vybavenie dodávateľa, resp. jeho následná nekontaktnosť, nemohli byť jediným dôvodom na zamietnutie

32. Podľa sťažovateľa nebolo udržateľné ani vyhodnotenie žalobnej námietky sťažovateľa, podľa ktorej došlo k hrubému porušeniu práva na spravodlivý proces v dôsledku prekvapivého rozhodnutia žalovaného, ktorý ignoroval vyhodnotenie predložených dôkazov k splneniu tretej hmotnoprávnej podmienky na odpočet DPH, najmä za situácie, keď prvostupňový orgán tieto dôkazy nijako nespochybnil. Podľa názoru súdu bola uvedená námietka relevantná, avšak nepovažoval ju za dôvod na zrušenie rozhodnutia žalovaného iba preto, že v danom prípade údajne nemala potenciál zvrátiť rozhodnutie žalovaného.

34. Na záver sťažovateľ uviedol, že jeho právne posúdenie splnenia hmotnoprávnych podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane bolo v súlade s aktuálnou judikatúrou Súdneho dvora EÚ, ktorá je záväzná ako pre daňové orgány, tak aj pre vnútroštátne súdy. Poukázal na to, že žalovaný nemohol toto posúdenie ignorovať len preto, že jeho rozhodnutie nebolo založené na účasti sťažovateľa na daňovom podvode.

že otázka personálnych a materiálnych nedostatkov na strane dodávateľa nemohla byť jediným dôvodom odmietnutia odpočtu dane, pokiaľ sa zároveň nepreukázalo, že sťažovateľ vedel alebo mal vedieť o možnom daňovom podvode. Táto zásadná otázka, pri ktorej by dôkazné bremeno niesli práve daňové orgány, však ostala podľa sťažovateľa zo strany správcu dane aj súdu úplne opomenutá.

37. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP v relevantnom znení), že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná, preto ju zamietol. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia. 38. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení rozsudku napadnutého kasačnou sťažnosťou. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav

vyplývajúcimi z čl. 168 a nasl. smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú: že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ kumulatívne splnenie vyššie uvedených hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je preukázané, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť nepriznané.

v tejto súvislosti spomenul) poskytol služby, ktoré fakturoval. Na nepriznanie práva na odpočítanie dane nemusia byť detailne zistené a popísané všetky skutočnosti, ale len tie, ktoré sú potrebné pre vyrubenie dane. A v tomto prípade aj podložený záver o nedodaní služieb platiteľom dane postačil na nepriznanie práva na odpočítanie dane. Správny súd nepochybil, keď na žalobné námietky reagoval tým, že sa stotožnil so závermi žalovaného (najmä body 16, 17 napadnutého rozsudku) o nepreukázaní dodania služieb spoločnosťou biGG & Co s.

Na preverenie týchto tvrdení za zamerali finančné orgány a v konečnom dôsledku i správny súd. Kasačný súd uznáva, že keby bolo preukázané dodanie služieb inou osobou v postavení platiteľa dane, v zmysle záverov rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-154/20 Kemwater ProChemie s. r. o. by musel žalovaný takéto zistenia zohľadniť pri posudzovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale ani zo spisu ani z podaní sťažovateľa nevyplynulo takéto zistenie ani tvrdenie.

43. Okrem toho je samotná predložená zmluva zaťažená nemalými pochybnosťami o jej skutočnom uzavretí. V deklarovanom čase jej podpisu totiž dodávateľ právne neexistoval, keďže do Obchodného registra bol zapísaný až dňa 16. decembra 2017 pod názvom Velpro, s. r. o., so sídlom Štefana Moyzesa 1355, 965 01 Žiar nad Hronom.

februára 2018. Tieto skutočnosti spochybňujú autentickosť uvedenej zmluvy a účasť Dmitriho Cohena na jej uzavretí v čase, keď ešte nemal žiadnu funkciu v spoločnosti. Sťažovateľ v daňovej kontrole tvrdil, že išlo len o chybu v písaní, a v zmluve, ktorú uzatvárali po prevode obchodnej spoločnosti na pána Cohena, zabudli zmeniť dátum. Kasačný súd nemôže vylúčiť, že tomu tak byť mohlo. Nevysvetľuje to však, prečo aj faktúra odkazuje na chybný dátum zmluvy, konkrétne 19. 12. 2017. Tiež táto verzia udalostí nedáva odpoveď na to, prečo na faktúre nebolo uvedené, aké konkrétne služby boli predmetom fakturácie.

45. Sťažovateľ taktiež nepreukázal žiadne potvrdenie, listiny alebo elektronické stopy, ktoré by dokladovali prevzatie deklarovaných služieb (dokumentov), resp. akúkoľvek aktívnu účasť konateľa Dmitri Cohena alebo jeho spoločnosti na realizácii projektu. Sťažovateľ nepredložil

46. Sťažovateľ činí sporným aj to, či obstojí záver žalovaného, že nepredložil presvedčivé dôkazy o tom, že tvrdené služby boli skutočne využité na ekonomický účel jeho podnikateľskej činnosti. Bol na to pritom vyzývaný už správcom dane v priebehu daňovej kontroly (výzvou z 26. júna 2019, č. l. 24 administratívneho spisu); záver žalovaného o nepreukázaní ani len použitia plnení na svoju ekonomickú činnosť preto podľa kasačného súdu nemohol byť pre neho celkom prekvapivý, ako tvrdil v správnom súdnom konaní. Tento záver žalovaného však nebol ani pre správny súd rozhodujúci, keď správny súd akceptoval už závery o nepreukázaní skutočného dodania služieb (označeným) platiteľom dane, a kasačný súd s ním tiež súhlasí. Uvedenie tohto (pridruženého) dôvodu nepriznania práva na odpočítanie dane žalovaným nespôsobilo zmätočnosť rozhodnutia, ani nenegovalo závery vo vzťahu k spochybneniu splnenia ostatných hmotnoprávnych podmienok. Preto sa tejto argumentačnej línii kasačný súd ďalej nevenoval.

48. Pokiaľ ide o nevykonaný výsluchy svedka I. E., kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že takýto výsluch by ťažko mohol viesť k zásadnej zmene zisteného skutkového stavu, pretože od pána E., ktorý mal zoznámiť konateľov dotknutých spoločností, nebolo prečo očakávať, že bude potvrdzovať ešte aj reálne dodanie a obsah deklarovaných služieb. Výpoveď, ktorá by len formálne potvrdila prvotný kontakt medzi subjektmi, nemá významnú dôkaznú relevanciu vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti reálneho a ekonomicky účelného plnenia.

49. K neuskutočnenej výpovedi konateľa Dmitriho Cohena kasačný súd uvádza, že správca dane vykonal viaceré kroky na zaistenie výpovede tohto svedka. Žiadna zásielka správcu dane nebola konateľovi Dmitrimu Cohenovi úspešne doručená. Ďalej sa správca dane snažil zistiť jeho trvalý pobyt prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií (s odpoveďou, že nebol v tom čase registrovaný na žiadnej adrese v Rakúsku). Správca dane nemal možnosť predviesť svedka políciou, keď jeho pobyt na Slovensku nebol známy. Na základe toho je zrejmé, že správca dane postupoval v súlade so zákonom pri snahe o vypočutie svedka konateľa Dmitri Cohena a nedošlo v tomto smere k porušeniu práv sťažovateľa. Hoci by výsluch pána Cohena mohol posilniť dôkaznú pozíciu sťažovateľa, nemôže s úspechom vyčítať správcovi dane, že sa nepokúsil ho vypočuť.

51. K otázke aplikácie judikatúry Súdneho dvora EÚ Najvyšší správny súd uvádza, že rozhodnutia vo veciach Vikingo (C-610/19) a Kemwater ProChemie (C-154/20) skutočne stanovujú, že samotné formálne nedostatky faktúr alebo nedostatočné vybavenie dodávateľa nie sú automaticky dôvodom na odmietnutie práva na odpočet DPH. V tomto prípade však išlo

52. V tomto smere kasačný súd tiež poukazuje na to, čo správny súd naznačil aj v bode 17 odôvodnenia napadnutého rozsudku, a síce, že štúdie ekonomickej realizovateľnosti a prieskum trhu, pri ktorých sťažovateľ tvrdí, že (v niektorých častiach) nejde určite o plagiáty, nemajú zrejmý súvis s faktúrou za „služby na základe zmluvy o technickej pomoci zo dňa 19. 12. 2017“. Nepodložené deklarácie sťažovateľa, ako sa ústne modifikovala pôvodná zmluva, v kontexte ostatných zistení, nie sú presvedčivé. Zároveň preto ani tieto štúdie bez ďalších detailných vysvetlení a potvrdení, napríklad zo strany pána Cohena, nevysvetľujú, ako súvisia so zmluvne objednanými službami, ako boli oceňované, a nie je rovnako zrejmé, kto ich vypracoval. Správny súd poukazoval na neprimeranosť odplaty za údajné analýzy, pričom zo zmluvy, na ktorú faktúra odkazuje, vyplýva, že suma 108.000,- eur (fakturovaná spolu za rovnaké služby za máj a jún 2018) sa mala týkať všetkých tak dohodnutých zmluvných plnení; podstatná časť z nich sa aj podľa vyjadrení sťažovateľa neuskutočnila.

53. Kasačný súd tak ani jeden zo sťažnostných bodov neposúdil ako spôsobilý privodiť zrušenie napadnutého rozsudku. Preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 54. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. 55. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 31. marca 2025