5Sfk/71/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Z. A., E.. XX. A. XXXX, I. Z. XXX/ X, M., zastúpený JUDr. Katarínou Kuricovou, advokátkou so sídlom Dolný Val 213/11, Žilina, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100308/1/144749/ 2015 zo dňa 1. apríla 2015, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 20S/94/2015 z 23. mája 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vydal dodatočný platobný výmer č. 9501401/5/1119375/2013 zo dňa 25. marca 2013 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2008 v sume 13.648,91 eur z dôvodu neuznania odpočítania DPH z faktúry č. 022/2008 zo dňa 30. júna 2008 vyhotovenej deklarovaným dodávateľom JCO, s. r. o. Konštatoval, že faktúra je príliš všeobecná a absentuje v nej podrobný rozpis fakturovaných prác. Podľa evidencie správcu dane spoločnosť JCO, s. r. o. nezamestnávala v roku 2008 žiadnych zamestnancov a žalobca nevedel špecifikovať osoby, ktoré vykonávali práce za spoločnosť JCO, s. r. o. Napriek výzvam správcu dane žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by svedčili v prospech jeho tvrdenia, že práce boli reálne vykonané, a to aj spoločnosťou JCO, s. r. o. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 1100308/1/144749/2015 zo dňa 1. apríla 2015 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“ alebo „žalované rozhodnutie“) potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že faktúra č. 022/ 2008 zo dňa 30. júna 2008 vyhotovená deklarovaným dodávateľom JCO, s. r. o. nie je faktúrou vyhotovenou podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH a žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného plnenia uvedeného na predmetnej faktúre spoločnosťou JCO, s. r. o., pričom každá z uvedených skutočností je samostatným dôvodom pre neuznanie nároku na odpočítanie DPH, je záver správcu dane uvedený v napadnutom rozhodnutí, ktorým neuznal odpočítanie DPH z predmetnej faktúry, správny.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Žalobca v správnej žalobe namietal, že pokiaľ sú mu žalovaným vyčítané nedostatky vo formuláciách vystavených faktúr, za toto nemôže niesť zodpovednosť. Je to spoločnosť JCO, s. r. o., ktorá je vystaviteľom sporných faktúr a nesie zodpovednosť za ich vady.

Tvrdil, že predložil všetky dostatočné dôkazy pre preukázanie jeho nároku na odpočítanie dane a týmto uniesol svoje dôkazné bremeno a bolo na správcovi dane, aby preukázal svoje tvrdenia a vyvrátil dôkazy predložené žalobcom. S odkazom na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie namietal, že keď predloží faktúru, je úlohou správcu dane preukázať, že sa vedome (vedel alebo mohol vedieť) zúčastnil na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

Správny súd rozsudkom sp. zn. 20S/94/2015 z 23. mája 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobcu. S poukazom na § 29 ods. 4 zákona č. 511/ 1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) konštatoval, že úradný záznam vyhotovený orgánmi činnými v trestnom konaní považoval za dôkaz spôsobilý napomôcť objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti - že pán L. poprel akékoľvek obchodné vzťahy spoločnosti JCO, s.r.o. so žalobcom. Uviedol tiež, že nešlo o jediný dôkaz. 8.

reálne poskytla. Správny súd tiež zdôraznil, že dôkazné bremeno v daňovom konaní je na strane daňového subjektu a svoje tvrdenia má povinnosť daňový subjekt preukázať aj inak, ako len vystavenými faktúrami, pokiaľ dôjde k ich spochybneniu. Žalobca pritom počas daňového konania nenavrhoval vykonať ďalšie dôkazy. Keďže v predmetnej veci došlo k nepriznaniu uplatneného práva na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania reálnosti plnenia deklarovaného predloženou faktúrou, nebolo povinnosťou žalovaného a správcu dane dokazovať žalobcovi daňový podvod. Správny súd totožne so žalovaným zastával názor, že predložené faktúry nie sú vystavené v súlade s § 71 zákona o DPH v znení účinnom v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov, keďže neobsahujú rozsah a druh dodaných služieb.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

10. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žiadal zmeniť napadnutý rozsudok tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného a vec bude vrátená na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ v podstatnom namietal, že správny súd prehliadol zásadné procesné pochybenie spočívajúce v prekročení maximálnej lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly. Z administratívneho spisu podľa názoru sťažovateľa vyplýva, že daňová kontrola v predmetnej veci bola vykonávaná od 20. septembra 2011 do 18. marca 2013, teda v rozpore s § 46 ods. 10 Daňového poriadku. Na tieto argumenty sťažovateľa, uvedené v podaní doručenom správnemu súdu dňa 17. mája 2023 správny súd neprihliadol. Podľa názoru sťažovateľa pritom ide o zásadnú vadu, ktorá spôsobuje nezákonnosť daňovej kontroly a správny súd na túto námietku mal prihliadnuť, aj keď bola uplatnená po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby. 12. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil so správnym súdom v tom, že žalobca doručil správnemu súdu podanie, v ktorom namietal prekročenie lehoty na vykonanie daňovej kontroly po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby, a preto išlo o neprípustnú argumentáciu, na ktorú nemožno prihliadať. Meritórne navyše žalovaný poukázal na skutočnosť, že na daňovú kontrolu v predmetnej veci sa nevzťahoval Daňový poriadok, ale zákon o správne daní. Išlo pritom o daňovú kontrolu uskutočnenú na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní, na ktorú sa lehota podľa § 15 ods. 17 zákona o správne daní nevzťahovala. Kasačnú sťažnosť preto žalovaný navrhol zamietnuť ako nedôvodnú.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

Z tohto dôvodu sťažovateľ aj požaduje zmenu napadnutého rozsudku. 15. Kasačný súd zistil, že predmetom konania pred kasačným súdom už bola právne obdobná, skutkovo súvisiaca vec identických účastníkov konania, týkajúca sa iba iného zdaňovacieho obdobia - október 2008, v ktorej kasačný súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 8Sfk/14/2023 z 27. júna 2024, argumentáciu sťažovateľa vyhodnotiac ako nedôvodnú.

Kasačný súd preto v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia kasačného súdu sp. zn. 8Sfk/14/2023 z 27. júna 2024. S týmto rozsudkom kasačného súdu sa konajúci senát v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje a v príslušnom rozsahu ho uvádza: „34. V súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou a argumentáciou sťažovateľa dáva kasačný súd v prvom rade do pozornosti, že v správnom súdnom konaní je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby - teda posudzuje vady, ktoré žalobca namieta (§ 134 ods. 1 v spojení s § 491 ods. 1 SSP, rovnako § 250j ods. 1 OSP). Žalobca je pritom povinný vymedziť svoje žalobné body vo svojej správnej žalobe, resp. ich môže zmeniť a rozšíriť v lehote na podanie správnej žaloby (§ 62 ods. 1 v spojení s § 181 ods. 1 a v spojení s § 491 ods. 1 SSP, obdobne § 250h ods. 1 v spojení s § 250b ods. 1 OSP). V tejto veci sa kasačný súd zhoduje so správnym súdom v tom, že argumentácia sťažovateľa ohľadom prekročenia zákonnej lehoty

35. Kasačný súd si je vedomý výnimiek z viazanosti rozsahom a dôvodmi žaloby (tzv. ex offo vady), ktoré sú upravené v § 134 ods. 2 v spojení s § 491 ods. 1 SSP. Vadu prekročenia lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly však nemožno podradiť pod výnimky podľa § 134 ods. 2 písm. a) a b) SSP a v predmetnej veci ani nejde o konanie podľa § 134 ods. 2 písm. c), d), e) a f) SSP. Sťažovateľ pritom neoznačuje žiadnu rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorá by ukladala povinnosť správnym súdom zohľadňovať ním namietanú vadu prekročenia zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Práve naopak, kasačný súd už opakovane konštatoval, že na prekročenie lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly možno v správnom súdnom konaní prihliadať len na včas uplatnenú námietku žalobcu (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžfk 62/2019 zo dňa 2. júna 2020, sp. zn. 2 Sžf 90/2014 zo dňa 22. marca 2017 či sp. zn. 1 Sžf 91/2015 zo dňa 24. januára 2017).

37. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je preto v tejto časti nedôvodná. 38. Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

40. Podľa § 15 ods. 19 zákona o správe daní lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa odsekov 17 a 18 neplatia, ak sa daňová kontrola vykonáva na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní. 41. Odhliadnuc od otázky prípustnosti spornej námietky kasačný súd nad rámec už uvedeného dáva do pozornosti, že námietka prekročenia zákonnej lehoty na uskutočnenie daňovej kontroly bola v tejto veci aj celkom zjavne bezdôvodná.

43. Dĺžka daňovej kontroly vo veci sťažovateľa pritom nebola limitovaná ani ustanovením § 15 ods. 17 a 18 zákona o správe daní (teda 6-mesačnou, resp. 1-ročnou lehotou), keďže v predmetnej veci bola v súlade s § 15 ods. 19 zákona o správne daní daňová kontrola iniciovaná na základe žiadosti orgánov činných v trestnom konaní zo dňa 29. marca 2011 (bod 1 tohto rozsudku) v súvislosti s trestným konaním vedeným pod ČVS: ORP-285/OEK-ZA-2011, ktoré bolo vedené pre podozrenie zo spáchania trestného činu skrátenia dane a poistného, kde ako podozrivý vystupoval sťažovateľ. Sťažovateľ nesplnenie podmienok pre uplatnenie režimu podľa § 15 ods. 19 zákona o správe daní v predmetnej veci pred správnym súdom a ani kasačným súdom nenamietal, takéto nesplnenie podmienok nezistil ani kasačný súd.

vykonávaná plynulo, resp. by sa v nej vyskytli obdobia významnej nečinnosti správcu dane. 45. S ohľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa ohľadom porušenia maximálnej dĺžky daňovej kontroly bola, bez ohľadu na jej procesnú prípustnosť, aj celkom zjavne bezdôvodná, postavená na argumentácii právnym predpisom nevzťahujúcim sa na predmetný prípad a na predmetný prípad nie je aplikovateľná ani rozhodovacia činnosť kasačného súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky označená sťažovateľom, ktorá sa nevzťahuje na otázku dĺžky daňovej kontroly v prípade aplikácie § 15 ods. 19 zákona o správe daní. Daňová kontrola v predmetnej veci bola vykonaná v časovom rozsahu súladnom s § 15 ods. 19 zákona o správe daní v spojení s § 165 ods. 4 Daňového poriadku.“