5Sfk/7/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca) a členiek senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): ADA WASTE, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1611/74, Galanta, IČO: 36242560, právne zastúpený: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., so sídlom Hlavná 979/23, Galanta, IČO: 47551372 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 5952/63, Banská Bystrica, IČO: 42499500 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100821249/2020 z 28. apríla 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/ 83/2020-147 z 24. marca 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy a pred správnym súdom

2. Správca dane (Daňový úrad Trnava) prvostupňovým rozhodnutím č. 102675406/2019 z 19. novembra 2019 nárok na odpočítanie dane sťažovateľovi neuznal, keďže preverením neúplnej skladovej účtovnej evidencie žalobcu, výsluchom svedkov a vykonaním preverenia nadobudnutia tovarov a možnosti poskytnutia zdaniteľných plnení uvedenými dodávateľmi žalobcu, ako aj v rámci celého zistiteľného dodávateľsko-odberateľského reťazca nemal za preukázané, že nákup predmetných komodít sa uskutočnil a rovnako nebol preukázaný pôvod

4. Na základe uvedeného bol prvostupňovým rozhodnutím podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/ 2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 36167,99 €.

subjekt bol aktívnym článkom reťazca, a preto mu priznanie práva na odpočítanie dane neprináleží. 6. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu správnu žalobu, ktorú odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie ako aj postup žalovaného považuje za nezákonné, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015

Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom postupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. 8. Správny súd poukázal na rozsudok sp. zn. 14S/63/2018 zo dňa 5. septembra 2020, ktorým bola zamietnutá správna žaloba proti rozhodnutiu žalovaného týkajúceho sa rovnakého žalobcu, obchodného reťazca, dodávateľov aj vykonaných dôkazov, len v inom zdaňovacom období.

9. Správny súd považoval námietky žalobcu, že z jeho strany preukázal, či už po formálnej, ako i obsahovej stránke to, že predmetný fakturovaný obchod bol riadne zrealizovaný, za nedôvodné. Uviedol, že žalobcovi nebola pripísaná na ťarchu nekontaktnosť spoločností v popísanom reťazci, ako sa mylne domnieva. Podľa správneho súdu zistené dôkazy boli v zásadných otázkach týkajúcich sa deklarovaných dodávok vzájomne rozporné a ktoré preto bez pochybností nepotvrdzujú, že sa zdaniteľné obchody uskutočnili tak, ako deklarujú predložené faktúry a preto bolo dôvodne spochybnené uskutočnenie zdaniteľných obchodov správcom

II. Kasačná sťažnosť

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd svoje závery neodôvodnil a len sa priklonil k názoru žalovaného. Nesúhlasil so stanoviskom správneho súdu o svojej participácii na daňovom podvode a tvrdil, že v daňovom konaní vyvinul maximálnu možnú spoluprácu a predložil všetky jemu dostupné doklady. Nestotožnil sa ani so záverom, že sa deklarované obchodné transakcie neuskutočnili. Sťažovateľ opakovane trval na tom, že obchody sa uskutočnili tak, ako sú deklarované na faktúrach. Rovnako všetci konatelia dotknutých spoločností mali obchody so sťažovateľom potvrdiť a dotknuté spoločnosti boli v čase obchodovania v poriadku. Za dôkaz, že k obchodom reálne došlo považoval i svedeckú výpoveď účtovníčky. 11. Sťažovateľ mal za to, že pokiaľ by aj bol súčasťou podvodného reťazca, skutočnosť, že s predmetnými spoločnosťami obchodoval, automaticky nezakladá prezumpciu jeho viny. Všetky obchody sťažovateľa s predmetnými spoločnosťami prebiehali štandardne a úhrady faktúr boli tiež riadne realizované. Podľa sťažovateľa výsledky dokazovania dostatočne preukazujú realizáciu dodávok jemu a následne aj jeho odberateľom. Sťažovateľ si splnil svoju dôkaznú povinnosť, skutkový, ako aj právny stav riadne preukázal. Namietal i svojvoľné vytvorenie kritérií konania s odbornou starostlivosťou. 12. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním z 11. augusta 2021 vyjadril žalovaný tak, že rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a zákonný, pričom odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia a na svoje vyjadrenie k správnej žalobe. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú.

13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. Najvyšší správny súd pritom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

15. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. Kasačný súd preto poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie sp. zn. 4Sfk/4/2021 z 15. novembra 2022 vo veci sťažovateľa a preskúmania rozhodnutia žalovaného týkajúceho sa iného zdaňovacieho obdobia, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že: „59.

rozsahu. 60. Kasačný súd uvádza, že sa v podstatnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozsudku správneho súdu, preto naň odkazuje, a aby zbytočne neopakoval detaily skutkového stavu a argumentáciu správneho súdu, obmedzí sa iba na rozvinutie niektorých jej častí a uvedie svoje doplňujúce závery.

Preto považuje kasačný súd za správny záver správneho súdu, že postup i rozhodnutia daňových orgánov boli v súlade so zákonom, najmä pokiaľ ide o kľúčovú otázku, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom konaní dôkazné bremeno na preukázanie uskutočnenia sporných dodávok, z ktorých si uplatnil odpočítanie dane na vstupe.

Sťažnostné body kasačnej sťažnosti sú všeobecné a neobsahovali vecné argumenty proti konkrétnym skutkovým zisteniam, či právnym záverom krajského súdu. Kasačný súd preto môže len odkázať na dôvody napadnutého rozsudku, tak pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena a sťažovateľom nevyvrátené objektívne pochybnosti o uskutočnení ním deklarovaných dodávok, ako aj o vedomú účasť sťažovateľa na obchodnom reťazci spoločností, v ktorom došlo k fiktívnym transakciám a nedovoleným daňovým únikom. Čo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti takmer nijako nerozporoval.

64. Sťažnostný bod týkajúci sa porušenia práva sťažovateľa na spravodlivý proces sťažovateľ v podstate odôvodnil len tým, že nesúhlasí s vyhodnotením preukázania uskutočnenia deklarovaných obchodov a tvrdil, že správny súd svoje závery nedostatočne odôvodnil, pretože neuviedol, akými úvahami sa spravoval, ako aplikoval dotknutú právnu úpravu a ako sa vysporiadal s jeho námietkami. K predmetnej námietke kasačný súd uvádza, že sa s ňou nie je možné v žiadnej miere stotožniť a odkazuje na detailné zhrnutie skutkového stavu správnym súdom, ako aj na podrobné právne posúdenie veci.

66. Kasačný súd záverom odkazuje na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu sp.zn. 1Sžfk/ 85/2019, v ktorej bolo rozhodované v totožnej veci medzi totožnými účastníkmi konania, len v inom zdaňovacom období, z rozsudku ktorého podľa § 464 SSP vyberá .

únikom. Tým, že sťažovateľ ako jeden z článkov reťazca deklaroval intrakomunitárne dodanie tovaru oslobodené od DPH, nepochybne získal daňovú výhodu. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že skutočnosť, či sťažovateľ vidí alebo nevidí logiku v počte obchodných spoločností v reťazci, nie je v tomto smere relevantnou pre posúdenie predostretej otázky .

68. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd sa s nimi stotožnil v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne.“

63. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie, krajskému súdu je možné vytknúť, že na jednej strane konštatoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uznanie nároku na odpočet DPH s tým, že „dôvodne je spochybnená vôbec existencia daného tovaru, čo súčasne znamená, že dodávateľom žalobcu nemohla reálne vzniknúť daňová povinnosť (§ 8 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH)“, na druhej strane vec posudzoval aj z aspektu podvodného konania. Aj žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí konštatoval, že: „vykonaním šetrením správca dane nezistil pôvod, prepravu a konečnú spotrebu tovaru uvedeného na sporných faktúrach“. Primárne je podstatné uviesť, že nárok na?odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej len „Smernica 2006/112/ES“) a?jej transpozície do?Právneho poriadku Slovenskej republiky.

podvode. Ak teda krajský súd konštatoval, že neboli splnené hmotno-právne podmienky - neexistovalo opodstatnenie pri právnom posudzovaní predmetnej veci zaoberať sa podvodným konaním, resp. vedomostnou zložkou daňového subjektu o daňovom podvode.

64. K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane kasačný súd konštatuje, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp.zn. I.ÚS 377/2018-53).

Správny súd zhodne s orgánmi finančnej správy uzavrel, že bolo preukázané, že v predmetnom prípade zjavne nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, nakoľko nie je potvrdený samotný pôvod tovaru a rovnako nie je preukázané ani kde deklarovaný tovar skončil a teda priamemu dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle zákona o DPH (§ 19 ods. 2). Z rozhodnutia žalovaného jasne vyplýva, že ani nekontaktnosť spoločností v obchodnom reťazci nebola pripísaná na ťarchu sťažovateľa.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že žalovaný, ako aj správny súd správne vyhodnotili, že dodávatelia sťažovateľa ako ani sťažovateľ nikdy reálne tovar nenadobudli, ale ho spätne dodali slovenským spoločnostiam v reťazci a tak daňovému subjektu ako odberateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a neboli splnené podmienky na postup podľa § 69 ods. 12 písm. a/ zákona o DPH.

17. Rozsudok sp.zn. 4Sfk/4/2021 z 15. novembra 2022, na ktorý kasačný súd odkazuje, bol na základe ústavnej sťažnosti žalobcu podrobený ústavnému prieskumu. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto veci rozhodol uznesením sp.zn. I. ÚS 247/2023 z 26. apríla 2023 tak, že ústavnú sťažnosť odmietol. Ústavný súd sa v 21. bode citovaného uznesenia uviedol, že: .

Práve naopak, ústavný súd považuje napadnutý rozsudok za logicky a zrozumiteľne odôvodnený, preto ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú . . .