5Sfk/72/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Podtatranská hydina a. s., so sídlom: Slavkovská cesta 54, 060 01 Kežmarok, IČO: 31651682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s. r. o., so sídlom: Prievozská 4, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100902688/2020 z 15. mája 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 6S/51/2020-258 z 30. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Návrh sťažovateľa na prerušenie konania o kasačnej sťažnosti zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

3. Správca dane rozhodnutím č. 102636399/2019 z 15. novembra 2019 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie") podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok") vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 152.629,48 eura na dani z pridanej hodnoty (ďalej „daň" alebo „DPH") za zdaňovacie obdobie október 2016, z dôvodu porušenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej „zákon o DPH") pri uplatnení odpočítania dane vo výške 66.000,- eur na základe faktúry č. 1620160036 vyhotovenej spoločnosťou BEST MEAT s. r. o. (ďalej „BEST MEAT") a z dôvodu nepriznania práva na odpočítania dane na základe rozsudkov Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL vo výške 86.629,48 eura z faktúr vyhotovených spoločnosťou Mima Market s. r. o. (ďalej „Mima Market"), ktoré si žalobca ako daňový subjekt uplatnil v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

7 nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „nariadenie o administratívnej spolupráci") žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií (ďalej aj „MVI").

Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností vyplývajúcich mu zo zákona pri výkone daňovej kontroly. 7. Žalovaný ďalej poukázal na to, že pri ústnom pojednávaní dňa 6. novembra 2019 prerokoval so zástupcom žalobcu všetky pripomienky uvedené vo vyjadrení k protokolu z

podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku. 8. Vo vzťahu k spoločnosti Mima Market žalovaný dospel k záverom, že táto spoločnosť bola do obchodného reťazca účelovo vsunutá, nikdy nebola reálnym príjemcom tovaru, a teda skutočným nadobúdateľom pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu. Žalobca ako platiteľ DPH si ako posledný v reťazci odpočítaval daň z dodávateľských faktúr v jednotlivých fakturačných reťazcoch a znižoval si vlastnú daňovú povinnosť, profitoval na takto vytvorených fakturačných reťazcoch. Takto deklarovanými obchodmi došlo k podvodnému konaniu vo vzťahu k DPH a kontrolovaný daňový subjekt bol súčasťou reťazca, ktorého cieľom bolo vyhnutie sa finančne nevýhodnej kompenzácii pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-131/13, C-163/13 a C-164/13 a rozsudok Súdneho dvora EÚ (tretia komora) v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 (Axel Kittel a Recolta Recycling SPRL). Správca dane, podľa žalovaného, preukázal vedomosť žalobcu o charaktere obchodných

II. Konanie pred správnym súdom

14. júna 2019 doručením protokolu v súlade s § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku. Výkon kontroly trval 318 dní, a teda nepresiahol časový interval jedného roka. Daňová kontrola bola prerušená v súlade s § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku. Správca dane sledoval termíny vybavovania žiadostí a zistil, že nebolo potrebné zasielať urgencie. 14. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa porušenia princípu proporcionality a nezákonnosti rozhodnutí, vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ, C-186/2020 zo dňa 30. septembra 2021, ktorý vyslovil názor, že: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením." 15. Vo vzťahu k žalobným námietkam, ktorými žalobca spochybňoval zákonnosť dôkazov či informácií získaných v rámci MVI, pretože nemal možnosť realizovať svoje procesné práva, poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ č. 276/12 v právnej veci Jiří Sabou proti Finančnímu ředitelství pro hlavní mesto Prahu zo dňa 22.10.2013; podľa bodu 44 rozsudku dodržanie práv daňovníka na obhajobu nevyžaduje, aby sa daňovník podieľal na žiadosti o informácie, ktorú adresuje dožadujúci členský štát dožiadanému členskému štátu. Neúčasť daňovníka pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií Súdny dvor vykladal tak, že informácie získané v rámci MVI, ktoré sa následne majú použiť v daňovom konaní nie sú nezákonnými informáciami, ani za situácie, že daňovníkovi nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu. 16. K neuvedeniu dôvodu na vykonanie daňovej kontroly správny súd uviedol, že daňová kontrola bola začatá v súlade s § 46 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole, ktoré musí obsahovať deň začatia kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Daňová kontrola u žalobcu nebola začatá podľa § 46 ods. 3 Daňového poriadku.

17. Žalobca (ďalej „sťažovateľ") podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), písm. g), písm. h) SSP, teda tvrdiac, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; vec nesprávne právne posúdil; a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačnému súdu navrhol, aby rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie; alternatívne navrhol, aby zrušil rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po sumarizácii priebehu konania a citácii rôznych právnych predpisov sťažovateľ svoju argumentáciu rozdelil do niekoľkých bodov (podnadpisov), ktorých číslovanie kvôli prehľadnosti uvádza aj kasačný súd. Sťažovateľ rámcovo tvrdil: IV. nesprávnosť postupu správneho súdu, V. neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, VI. neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena na žalobcu v neprimeranom rozsahu, VII. nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ, VIII. účelové spochybnenie predložených dokladov, IX. prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy, X. spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný skutkový stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania, XI. nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, XII. vada vydaných rozhodnutí, XIII. porušenie princípu proporcionality a nezákonnosť rozhodnutí.

21. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci videl sťažovateľ v tom, že v preskúmavaných veciach absentuje zodpovedanie otázok, ktoré dôkazy a ďalšie skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutí a ako sa finančné orgány vyrovnali so sťažovateľom navrhovanými dôkazmi. Správny súd mal posúdiť, či vykonané dôkazy nie sú pochybné, či závery správnych orgánov sú logické a vysporiadali sa s tvrdeniami sťažovateľa.

Podľa jeho názoru s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Axel Kittel ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na odpočet DPH, pokiaľ platiteľ dane nespáchal daňový podvod. Ďalej argumentoval rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15 bod 35, 36, 40, C- 80/11 a C-1425/

23. K účelovému spochybneniu dokladov sťažovateľ namietal voči neuvedeniu dôvodu výkonu daňovej kontroly, voči aplikovaniu pojmu podvod, a voči odmietnutiu predložených dokladov. Vzhľadom na skutočnosť, že správca dane neuviedol dôvod výkonu daňovej kontroly, sťažovateľ zaujal názor, že daňová kontrola nemá podklad v zákone a je vedená svojvoľne. 24.

25. Poukázal na odmietnutie predložených dôkazov daňovými orgánmi. Zastával názor, že doklady, preukazujúce realizáciu zdaniteľného obchodu, boli predložené v príslušnom rozsahu, avšak správca účelovo spochybňoval deklarované skutočnosti. Žalovaný, správca dane a správny súd sa podľa sťažovateľa sústredili na vznášanie pochybností, avšak nepreukázali nepravdivosť dokumentácie predloženej sťažovateľom. Sťažovateľ nesúhlasil s názorom správneho súdu, že vo veci bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, pretože správca dane vykonal „len kroky spočívajúce vo vyžiadaní dokumentov od rôznych subjektov, ktoré boli zo strany správcu dane vyselektované tak, aby vzbudili dojem nesplnenia zákonných povinností."

Mal tak danú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti daňových orgánov pri výkone ich činnosti. 28. K vadám vydaných rozhodnutí vyslovil názor, že z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny sú sa venoval výlučne trom oblastiam, a to: a/ dĺžka daňovej kontroly, b/ činnosť spoločností Tandem-Trade, s. r. o. a Holvia, s. r. o. a ekonomická kauza, c/ dokazovanie vykonané zo strany žalovaného a správcu dane. Ostatné námietky v odôvodnení nespomenul, napadnutý rozsudok je tak podľa neho nepreskúmateľný a absentuje v ňom vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami. V súvislosti s porušením princípu proporcionality a nezákonnosti rozhodnutí zotrval na názore o neodôvodnenom prerušení daňovej kontroly a prekročení zákonnej lehoty na dĺžku daňovej kontroly, s následkom nezákonnosti protokolu z daňovej kontroly a dôkazov získaných v rámci výkonu daňovej kontroly. 29. Žalovaný vo vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

30. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „kasačný súd") ako súdu vecne príslušnému na konanie a rozhodnutie (§ 11 písm. h/ SSP). Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 453 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) v zákonnej lehote (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v relevantnom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), vo veci nenariadil pojednávanie (§ 455 SSP) a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

Kasačný súd vo všeobecnosti poukazuje na to, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (tu sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ktorými sú: (1) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status dodávateľa), (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

33. Kasačný súd zároveň zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane a dokazovaním daňového podvodu/zneužitia práva alebo účasti daňového subjektu na ňom (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 41; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).

34. Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie tohto práva vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a

35. Správca dane a žalovaný, a tiež správny súd vyšli pri nepriznaní odpočítania dane vo vzťahu k dodávateľovi Mima Market v podstate z toho, že objasnili mechanizmus daňového podvodu a účasť sťažovateľa na ňom. Podstatou tohto podvodu bolo, že poľská spoločnosť fakturačne predávala tovar českému daňovému subjektu Mrazírny Štepánek CZ s. r. o., ktorý ich následne predával slovenskému daňovému subjektu Mima Market, ktorý fakturoval sťažovateľovi. Tovar bol však dovezený sťažovateľovi priamo od poľských spoločností CEDROB S.A a SPOLKA JAWA MIKULEC S.A_, pričom zástupcovia spoločností Mima Market a Mrazírny Štepánek CZ s. r. o. sa nevedeli vyjadriť k uskutočneným obchodom. Zároveň uzavreli, že sťažovateľ bol sprostredkovateľom obchodov medzi poľskými dodávateľmi, odberateľom Mrazírny Štepánek CZ s. r. o. a odberateľom Mima Market. Spoločnosť Mima Market pritom vykazovala vysoké obraty a nízku daňovú povinnosť, preto mali za to, že uvedený dodávateľ bol neopodstatneným článkom v reťazci, ktorý si prispôsobil daňové priznanie tak, aby mu vznikla nízka daňová povinnosť.

niektorým z citovaných zákonných ustanovení prepojiť. 37. Výhrady o nedostatočne zistenom skutkovom stave, či nezaoberaní sa dôkazmi sú vágne a prakticky v celej kasačnej sťažnosti nie zrejmé, vyhodnotenia ktorých dôkazov a zistení sa sťažovateľ domáha. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. To platí osobitne vo vzťahu k sťažnostným bodom uvedeným pod rubrikami V., VIII., IX., X., XII. kasačnej sťažnosti, teda najmä tvrdeniam o nedostatočnom obstaraní dôkazov, účelovom spochybnení dôkazov, prekročení medze správnej úvahy, riadnom nezistení skutočného skutkového stavu veci zo strany orgánov verejnej správy a tvrdenom nevysporiadaní sa správneho súdu s ich pochybeniami.

K časti námietky týkajúcej sa neoznámenia dôvodu, pre ktorý sa začala daňová kontrola, kasačný súd uvádza, že v zmysle § 46 ods. 1 prvej vety daňového poriadku, daňová kontrola je spojená s doručením oznámenia o začatí daňovej kontroly kontrolovanému daňovému

Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na jeho kriminalizáciu zo strany daňových orgánov, túto námietku kasačný súd nepovažoval za podloženú, nakoľko je prirodzené, že pokiaľ skutkové zistenia preukazujú podvodné konanie, tak z tohto zistenia daňové orgány vychádzajú a nemusia vyčkať na prípadné trestné konanie."

40. Za irelevantné a celkom nepodložené považoval kasačný súd námietky spochybňujúce nestrannosť finančných orgánov a tvrdiace, že kriminalizujú sťažovateľa. Sťažovateľom tvrdené spochybnenie vybraných dôkazov sa kasačnému súdu nejaví ako účelové a vo veci nevzhliadol ani porušenie princípu dvojinštančnosti konania, keď je nepochybné, že o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný (ako odvolací orgán).

41. Kasačný súd taktiež nezistil dôvodnosť (neurčito formulovaných) sťažnostných bodov proti právnemu posúdeniu správneho súdu, v zmysle ktorého dôkazné bremeno nebolo neprimerane presunuté na sťažovateľa, keď to bol práve správca dane, ktorý sťažovateľovi preukázal a v rozhodnutí riadne vysvetlil a odôvodnil obchodný reťazec, ako aj konanie, ktoré podľa neho napĺňalo znaky daňového podvodu. Orgány finančnej správy konštatovali, kde a akým spôsobom došlo k daňovému úniku, vyobrazili schému obchodného reťazca a pomenovali, ako sa podľa ich záverov sťažovateľ o daňový únik pričinil, vrátane vedomostnej zložky sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní.

Všeobecne potom sťažovateľ namietal, že vo vzťahu k nim nebola aplikovaná judikatúra Súdneho dvora EÚ. 43. Vo vzťahu ku kasačnej námietke, týkajúcej sa nevysporiadania sa s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/8/2019 z 25. augusta 2020 (body 59-60), v zmysle ktorého: „59. V súvislosti s často sa opakujúcou argumentáciou účastníkov, ktorá sa opiera o citáciu rozhodovacej činnosti (judikatúru) SD EÚ, kasačný súd zotrváva na záveroch už vyslovených NS SR, že povinnosťou sťažovateľa, pokiaľ sa v predchádzajúcom daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvolával na niektoré rozsudky SD EÚ, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého z rozsudkov SD EÚ a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto rozsudkoch uvedené. Pokiaľ sú jeho tvrdenia len všeobecné, nemôže na ne súd v správnom súdnictve prihliadať (napr. rozsudky sp. zn. 2Sžf/19/2011, 3Sžf/24/2012). 60.

44. K sťažnostnému bodu týkajúcemu sa porušenia princípu proporcionality a namietaného nedodržania zákonnej lehoty pre trvanie daňovej kontroly kasačný súd tak ako správny súd upozorňuje na rozhodnutie správcu dane, ktorým podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku prerušil predmetnú daňovú kontrolu od 6. septembra 2018 na účel preverenia dodávok tovaru a služieb posudzovaných v rámci daňovej kontroly a inicioval konanie podľa čl. 7 Nariadenia Rady č. 2010/904/ES o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH vo veci medzinárodnej výmeny informácii. Listom oznámil správca dane daňovému subjektu, že prerušená daňová kontrola pokračovala dňom 9. apríla 2019, kedy pominuli dôvody prerušenia. Skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti o MVI bola dožiadanou stranou prekročená, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, ani na skutočnosť, že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle § 61 ods. 5 daňového poriadku neplynula. Záver správneho súdu, že v prejednávanom

45. Kasačný súd v tejto súvislosti tiež dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20 HYDINA SK s. r. o. z 30. septembra 2021, a odkazuje na jeho výklad nariadenia, že nariadenie nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.

47. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti navrhol aj prerušenie kasačného konania a predloženie ďalších prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ. 48. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ možno z obligatórnosti predkladania predbežných otázok súdom poslednej inštancie identifikovať v zásade tri výnimky, a to, a) nastolená otázka je zjavne irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a jej potencionálne zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu vec, resp. je „akademická", v tom zmysle, že nemá reálny základ v prejednávanej veci, b) prípady existencie ustálenej a nemeniacej sa judikatúry k príslušnej otázke a c) začatie prejudiciálneho konania nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad či adekvátna aplikácia úniového práva úplne zrejmé a nie je jednak namieste sa obracať na Súdny dvor EÚ a zbytočne ho „zaťažovať".

50. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že nezistil ani odchýlenie sa správneho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. 51. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti nie sú spôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Preto kasačný súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú rozsudkom zamietol. 52. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 147 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal, pričom žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom požadovaných podmienok len výnimočne ( § 168 SSP), ktoré v danom prípade nenastali. Preto kasačný súd účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. októbra 2025