5Sfk/8/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu Mgr. Petra Macha, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): MAKS-D, s.r.o., so sídlom M. R. Štefánika 1, 972 71 Nováky, IČO: 36332534, právne zastúpený advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária NIŽNÍK & Partners, s.r.o., so sídlom Žižkova 4E, 040 01 Košice, IČO: 47244488, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101250074/2020 zo 4. augusta 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11 S 134/2020-62 z 11. mája 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

za dodanie plnenia „Na základe Zmluvy o dielo a Cenovej ponuky č. 2014/Im001“ (faktúra č. S20140008 z 30. apríla 2014). 3. Správca dane v predmetnej veci zistil, že konateľ dodávateľa pán Greslav Ján Giesczyňsky (Poľská republika) je nekontaktný, rovnako nekontaktná bola dodávateľská spoločnosť Invest- mont, s.r.o. 4.

K obchodným prípadom uviedol, že za žalobcu komunikoval s pánom P. Y., ktorý mu aj zadával objednávky, svedok ich následne realizoval cez subdodávateľov. Faktúry boli uhrádzané bezhotovostne. Dodanie služieb a tovarov týkajúcich sa čističky odpadových vôd (S20140001, 0006 a 0008) mala dodať bližšie nešpecifikovaná bratislavská firma ako subdodávateľ. Cez dodávateľskú spoločnosť mali obchody prejsť len fakturačne, doklady však nemal k dispozícii, keďže ich odovzdal novému konateľovi. K ďalším faktúram (S20140003 - 0005) uviedol, že ich predmetom bolo dodanie chladiacich nádrží, ktoré predávala bratislavská firma, asi tá istá ako pri dodaní čističky. Prepravu mal svedok objednávať u externého prepravcu, ktorého názov nevedel uviesť a ani k tomuto predložiť žiadne doklady.

6. Správca dane vypočul aj konateľa žalobcu, pána Stanislava Foltána, a obchodného riaditeľa žalobcu, pána P. Y.. Konateľ žalobcu sa nevedel k obchodom so spoločnosťou Invest-mont, s.r.o. vyjadriť, keďže tieto malo riešiť stredisko žalobcu v Košiciach pod vedením pána P. Y..

7. Predmetom diela fakturovaného faktúrami č. S20140001, 0006 a 0008 bola dodávka a montáž technologických potrubných rozvodov, dielo sa realizovalo na ČOV Sokoľany od januára do konca apríla 2014. Dodávateľ dodal potrubný materiál, ktorý zmontoval v zmysle projektovej dokumentácie. Dielo bolo po vykonaní skontrolované, prevzaté, robili sa však aj vizuálne priebežné kontroly, ktoré zastrešoval pán P. Y.. Tento neskúmal, kto realizoval vykonané práce, či to boli zamestnanci dodávateľa alebo jeho subdodávatelia. Išlo asi o 6 až 8 ľudí, nevedel sa k nim bližšie vyjadriť. K realizácii diela bolo potrebné aj montážne náradie, lešenie, technika na prevoz materiálu, čo si všetko zabezpečil dodávateľ. Prepravu dielov/ tovaru zabezpečoval dodávateľ. Tovar bol vyložený, skontrolovaný zamestnancom žalobcu, nešlo o nič zložité, išlo o technicky nenáročné úpravy na materiály. Svedkovia nevedeli, ako si tovar jej dodávateľ zabezpečil.

Preto dospel k názoru, že tovar a služby v zmysle spornej faktúry nedodala deklarovaná dodávateľská spoločnosti - Invest-mont, s. r. o. 9. Žalovaný rozhodnutím č. 101250074/2020 zo 4. augusta 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Zdôraznil, že dôkazné bremeno na preukázaní splnenia zákonných podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH je na daňovom subjekte, ktorý ho v predmetnej veci neuniesol. Nestačí pritom len predložiť faktúru, táto je totiž relevantným dôkazom len vtedy, ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje sú v súlade so skutočnosťou a odrážajú reálne plnenie.

Predchádzajúci konateľ spoločnosti Invest - mont, s.r.o. síce potvrdil obchodnú spoluprácu, nevedel však predložiť dôkazy, uviesť svojich subdodávateľov, nevedel preukázať prepravu tovaru a pod. 11. Žalovaný sa stotožnil s názorom správcu dane, že dokazovanie nepreukázalo reálne dodanie zdaniteľného plnenia spoločnosťou Invest - mont s.r.o. U tohto dodávateľa nebol potvrdený vznik daňovej povinnosti, nevlastnil skladové priestory, nepreukázal reálnosť uskutočnenia dopravy, nepredložil žiadny relevantný dôkaz o dodaní a ani iné dôkazy preukazujúce reálnosť dodaní. Z predložených listinných dôkazov (faktúry a objednávky) nie je zrejmé, kto tovar a služby odovzdal, resp. prevzal, prepravil a pod.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

14. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“), ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec vrátiť na ďalšie konanie. 15. V správnej žalobe žalobca nespochybňoval, že na ňom ležalo dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie splnenia formálnych a materiálnych predpokladov nároku na odpočítanie

Tvrdil, že ak disponuje materiálnym plnením, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal svoje dôkazné bremeno. Preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov, zaťažovalo správcu dane (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2011). Žalobca zastával názor, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno, svoj nárok preukázal listinnými dôkazmi ako aj svedeckou výpoveďou konateľa dodávateľa. To, že dodávateľ je v súčasnosti nekontaktnou osobou, mu nemôže byť kladené na ujmu.

jeho rozhodnutí. 17. Správny súd rozsudkom č. k. 11 S 134/2020 - 62 z 11. mája 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok správneho súdu“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 18. Správny súd dospel k záveru, že správca dane a žalovaný vykonali náležité dokazovanie, riadne zistili skutkový stav a správne vec právne posúdili. Záver príslušných orgánov, že vykonaným dokazovaním bolo spochybnené, že spoločnosť Invest - mont, s.r.o. dodala žalobcovi tovar uvedený na spornej faktúre a žalobca si v tomto kontexte neoprávnene uplatnil právo na odpočet dane, je opodstatnený a súladný s ustálenou rozhodovacou činnosťou. Poukázal na skutočnosť, že v daňovom konaní je dôkazné bremeno primárne na daňovom subjekte uplatňujúcom si právo na odpočítanie dane. Toto dôkazné bremeno pritom nenapĺňa len predloženie faktúr, ale daňový subjekt musí zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, a to osobou uvedenou na faktúre. Správca dane a žalovaný majú pritom zákonnú právomoc preverovať reálnosť dodávky tovaru či služby a už samotné zistenie, že dodávateľ nie je

Tieto pochybnosti musí daňový subjekt vyvrátiť. 19. V predmetnej veci preto bolo podľa správneho súdu dôkaznou povinnosťou žalobcu preukázať, že došlo k dodaniu tovaru a služieb dodávateľom Invest - mont, s.r.o. Žalobca však takéto dôkazy v daňovom konaní nepredložil. Správny súd dal do pozornosti, že pochybnosti správcu dane spočívali v tom, že dodávateľská spoločnosť Invest - mont, s.r.o. nemala materiálne, personálne a ani majetkové pomery na zabezpečenie dodávok, bývalý konateľ spoločnosti si nevedel spomenúť na žiadneho subdodávateľa a ani na prepravcu, pritom zabezpečoval dodanie materiálu a služieb za viac ako 60000,- €. Ani žalobca nevedel uviesť bližšie okolnosti ohľadne danej dodávky a nepredložil ani dôkaz preukazujúci dodanie tovarov a služieb deklarovaným dodávateľom. Podľa správneho súdu je nepravdepodobné, aby pán Patrik Řehůřek, bývalý konateľ dodávateľa do 02.04.2014, nemal vedomosť o subjektoch, s ktorými spolupracoval.

miestneho zisťovania. K nevykonaniu návrhov na výsluch svedkov správny súd uviedol, že správca dane vykonal výsluch bývalého konateľa spoločnosti Invest - mont, s.r.o., aktuálneho konateľa vypočuť objektívne nemohol, keďže pokusy o zabezpečenie jeho účasti na výsluchu boli neúspešné.

21. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal zmeniť rozsudok správneho súdu tak, že bude zrušené rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec bude vrátená na ďalšie konanie, alternatívne žiadal zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 22. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol nesprávnu citáciu § 3 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“). Konkrétne správny súd citoval § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení, ktoré už v čase rozhodovania žalovaného nebolo účinné. Sťažovateľ zastáva názor, že nejde len o nadbytočnú citáciu právnej normy, keďže z bodu 38 napadnutého rozsudku je zrejmé, že v predmetnej veci došlo aj k jej aplikácii. 23. V druhom rade sťažovateľ poukazoval na to, že správny súd nesprávne vyložil § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH. Z listinných dokladov podľa sťažovateľa vyplýva, že v predmetnej veci došlo k reálnemu uskutočneniu zdaniteľného plnenia. Dodaním tovaru a služieb preto podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH vzniklo sťažovateľovi právo na odpočet DPH. Voči sťažovateľovi pritom bola uplatnená DPH zo sporných obchodov, preto sťažovateľovi muselo vzniknúť aj právo na jej odpočítanie. 24. Rovnako podľa sťažovateľa bola splnená podmienka podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď sťažovateľ predložil faktúru vystavenú zhotoviteľom/dodávateľom. Interpretácia správneho súdu, že faktúru musí vystaviť subjekt, ktorý plnenie reálne uskutočnil, je podľa sťažovateľa nesprávna. 25. Sťažovateľ tiež namieta, že bol neprimerane zaťažený dôkazným bremenom. Nespochybňuje skutočnosť, že dôkazné bremeno v daňovom konaní ťaží prioritne daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane. Toto dôkazné bremeno však nie je absolútne. Od sťažovateľa nemožno požadovať, aby sledoval a kontroloval procesy na strane jeho dodávateľa (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sžf 16/2010 zo dňa 18. novembra 2010). Sťažovateľ preukázateľne disponuje materiálnym plnením a predložil aj príslušné faktúry, preukázanie opaku z dôvodov, ktoré nastali na strane dodávateľov a subdodávateľov sťažovateľa zaťažuje práve správcu dane (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžf 1/2011). Sťažovateľ podľa svojho názoru vyčerpal svoje dôkazné bremeno predložením listinných dôkazov a svedeckými výpoveďami. Nekontaktnosť dodávateľa v súčasnosti nemôže byť na ujmu práv sťažovateľa. 26. Podľa názoru sťažovateľa tiež nebolo preukázané, že by bol zúčastnený v obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom a ani mu nebolo preukázané, že by vedel alebo mal vedieť o tom, že na takomto reťazci participuje. V tomto smere je pritom dôkazné bremeno na strane administratívnych orgánov.

28. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) dňa 9.9.2021. 29. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej.

30. Uznesením podpredsedu Najvyššieho správneho súdu z 19. septembra 2023 (č. KPp 60/ 2023) bol sudca JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD., vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, pretože bol členom senátu, ktorý vydal napadnutý rozsudok. Podľa § 18 ods. B rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v spojení s jeho prílohou č. 1 a pravidlami uvedenými pre senát č. 8 v tejto prílohe vylúčeného sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., zastúpil v senáte sudca Mgr. Peter Mach, PhD.

32. Kľúčovými právnymi otázkami v predmetnej veci boli (i) či správny súd, žalovaný a správca dane vychádzali zo správneho posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ v predmetnej veci neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane zo sporného obchodu a (ii) či správny súd vychádzal zo správneho posúdenia veci, ak v bode 29 napadnutého rozsudku uviedol nesprávnu citáciu § 3 ods. 6 Daňového poriadku (jeho neúčinné znenie) a na toto ustanovenie sa odvolal aj v bode 38 napadnutého rozsudku.

Rovnako mal kasačný súd preukázané, že v obidvoch prípadoch mala deklarované obchody v prospech sťažovateľa realizovať spoločnosť Invest-mont s.r.o. a to na základe totožnej zmluvy - Zmluva o dielo a Cenovej ponuky č. 2014/Im001.

Aplikujúc vyššie uvedené východiská na prípad sťažovateľky kasačný súd konštatuje, že vnútroštátnu právnu úpravu zákona o DPH je potrebné vykladať v súlade s európskou právnou úpravou - Smernicou. V tomto kontexte je relevantné, že materiálne/hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočítanie dane sú upravené v zásade v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30. septembra 2014. Tie formálne sú upravené v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30. septembra 2014.

60. Kasačný súd už vyššie uviedol, že jednou z materiálnych/hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane podľa čl. 168 písm. a) Smernice je aj status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 9 ods. 1 Smernice. Inými slovami, daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov podľa čl. 168 písm. a) Smernice, teda § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30. septembra 2014, musí byť schopný preukázať, že tovary/služby boli aj reálne dodané zdaniteľnou osobou - teda osobou podliehajúcou dani z pridanej hodnoty.

V tomto kontexte sa preto hmotnoprávna podmienka preukázania statusu dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) Smernice mení na požiadavku preukázania statusu dodávateľa ako platiteľa dane podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona o DPH v znení účinnom do 30. septembra 2014. Platiteľom dane je pritom osoba registrovaná pre daň z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom do 30. septembra 2014). Podmienka dodania tovaru/služby platiteľom dane ako podmienka priznania práva na odpočet dane je pritom zrejmá aj z § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH v znení účinnom do 30.

A to aj v prípade, ak identita skutočného dodávateľa tovaru/služby nebude rovnaká s identitou faktúrou deklarovaného dodávateľa tovaru alebo služby. To všetko platí za situácie, že sa príslušným orgánom nepodarí preukázať daňový podvod, resp. vedomú (vedel alebo musel vedieť) účasť daňového subjektu na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom (body 43 až 45 tohto rozsudku).

Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu, že správca dane a žalovaný v predmetnej veci vzniesli dôvodné pochybnosti o splnení už uvedenej hmotnoprávnej podmienky odpočítania dane zo sporných obchodov sťažovateľky. Zo zistení správcu dane je zrejmé, že deklarovaný dodávateľ (spoločnosť Invest-mont, s.r.o.) je nekontaktný, nepredložil ani svoju účtovnú dokumentáciu. Z výsluchu konateľa deklarovaného dodávateľa v čase uskutočnenia sporných obchodov, pána Patrika Řehůřka, vyplýva, že tento nemal žiadne bližšie informácie o priebehu predmetných obchodov, napriek tomu že nebol priamym vykonávateľom a poskytovateľom služieb (prác) a tovarov nevedel uviesť svojich subdodávateľov, nemal informácie o preprave tovaru. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v prípade deklarovaného dodávateľa celkom zjavne nešlo o veľkú firmu, v rámci ktorej by bolo pochopiteľné, že konateľ nemusí mať úplné informácie o všetkých okolnostiach obchodných činností firmy. Navyše pán Patrik Řehůřek ani neoznačil inú osobu, ktorá by organizovala obchodnú spoluprácu medzi spoločnosťou Invest-mont, s.r.o. a sťažovateľkou.

Títo však tiež nemali dostatočné informácie o realizácii sporných obchodov - nemali k dispozícii žiadne informácie o preprave tovaru, nakládke a vykládke (v tomto smere neoznačili žiadne ďalšie dôkazy), nemali informácie o osobách, ktoré mali v mene spoločnosti Invest-mont, s.r.o. vykonávať dodávané práce/služby a pod. Sťažovateľka a jej zástupcovia pritom neoznačili žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby a práce dodať a ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať nevyhnutne postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane.

67. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že správca dane a žalovaný náležite zistili a pomenovali pochybnosti týkajúce sa splnenia materiálnych/hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov sťažovateľky. Sťažovateľka tieto dôvodné pochybnosti nevyvrátila, neoznačila žiadne ďalšie dôkazy na ich vyvrátenie, a preto je dôvodný záver, že neuniesla v daňovom konaní svoje dôkazné bremeno.

70. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2017 pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada. 71. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2018 pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 72. V druhej časti svojej kasačnej sťažnosti sťažovateľka namieta, že na jej prípad správny súd aplikoval § 3 ods. 6 Daňového poriadku v neúčinnom znení, v čom vidí nezákonnosť napadnutého rozsudku. V súvislosti s nastolenou otázkou kasačný súd konštatuje, že správny súd naozaj nesprávne v bode 27 napadnutého rozsudku citoval § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2017 namiesto § 3 ods. 6 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2018. 73. Kasačný súd nespochybňuje skutočnosť, že jednou z?náležitostí rozsudku správneho súdu je aj jeho odôvodnenie, ktoré musí obsahovať vysvetlenie posúdenia podstatných skutkových tvrdení a?právnych argumentov, v?rámci ktorého správny súd vysvetľuje aj svoje právne posúdenie veci (§ 139 ods. 1 a?2 SSP). Táto časť odôvodnenia rozsudku správneho súdu spravidla obsahuje aj výpočet ustanovení právnych predpisov, ktoré správny súd na vec aplikuje, pričom v?ďalšej časti svojho odôvodnenia tieto právne predpisy interpretuje, vyvodzuje z?nich právne normy a?vysvetľuje ako a?prečo ich na vec aplikoval (obdobne tiež BARICOVÁ, J.; FEČÍK, M.; ŠTEVČEK, M.; FILOVÁ, A. a?kol.: Správny súdny poriadok.

74. Kasačný súd konštantne judikuje, že pod procesné vady podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP je možné zaradiť aj vady odôvodnenia rozsudku správneho súdu. Tieto sa však stávajú relevantnými až v?prípade, ak sú spôsobilé zasiahnuť do práva na spravodlivý proces účastníka konania.

Nesprávna citácia právneho predpisu či normatívnej právnej vety v?odôvodnení rozsudku správneho súdu sa preto môže stať dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP len v?prípade, ak zasahuje do práva účastníka konania na spravodlivý proces.

76. Vyššie uvedené ale nevylučuje, že nesprávna citácia použitého právneho predpisu či normatívnej právnej vety správnym súdom v?rozsudku môže byť prejavom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, a teda dôkazom nesprávnej aplikácie právnej normy. Aplikáciou práva v?užšom slova zmysle v? zásade rozumieme „proces, v?ktorom vecne príslušné orgány právne normy, obsiahnuté vo všeobecne záväzných právnych predpisoch, autoritatívne uplatňujú na konkrétne skutkové situácie. Spočíva vo vydávaní individuálnych právnych aktov, ktoré všeobecne formulované príkazy, zákazy a?dovolenia transformujú na príkazy, zákazy a?dovolenia adresované konkrétnym osobám“ (PROCHÁZKA, R.; Káčer, M.: Teória práva. 1. vydanie.

78. Je preto potrebné rozlišovať medzi nesprávnym právnym posúdením veci (aplikáciou nesprávnej právnej normy) a?zrejmou nesprávnosťou v?odôvodnení pri citácii právneho predpisu. Deliacou líniou medzi tým, či citácia nesprávneho právneho predpisu v?rozsudku správneho súdu predstavuje dôkaz o?jeho nesprávnom právnom posúdení veci (aplikácii nesprávnej, neúčinnej normy) alebo len zrejmú nesprávnosť bez dopadu na zákonnosť rozhodnutia, by malo byť celkové znenie rozsudku, chápajúc jeho výrok a?odôvodnenie ako

79. Kasačný súd preto, s ohľadom na vyššie uvedené, zastáva názor, že nesprávna citácia právneho predpisu, resp. normatívnej právnej vety je dôvodom na zrušenie rozsudku správneho súdu len vtedy, ak (i) je jednou z?okolností zakladajúcich celkovú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku správneho súdu v?miere zasahujúcej do práva účastníka konania na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) alebo v?situácii, (ii) ak z?celého odôvodnenia a?výroku rozsudku správneho súdu je zrejmé, že správny súd nepochybil len pri citácií právnych predpisov, ale vec aj rozhodol podľa právnej normy (na vec aplikoval), ktorá sa na prípad nevzťahovala (napr. z?dôvodu neúčinnosti).

81. Pokiaľ sťažovateľka poukázala na bod 36 napádaného rozsudku, ide v zásade len o citáciu všeobecných východísk, ktoré však nemali dopad na právne posúdenie prípadu sťažovateľky. Navyše kasačný súd poukazuje, že formulačná zmena v § 3 ods. 6 Daňového poriadku (v znení účinnom do 31. decembra 2017 a v znení účinnom od 1. januára 2018) nemá celkom zjavne žiadny vplyv na posúdenie prípadu sťažovateľky. Tento by podľa oboch bol posudzovaný rovnako. 82.

V predmetnom konaní tak neboli sporné okolnosti výkladu a aplikácie § 3 ods. 6 Daňového poriadku. 83. Označenú vadu tak považuje kasačný súd len za inú zrejmú nesprávnosť, ktorá nemá dopad na celkovú zrozumiteľnosť napadnutého rozsudku a ani nepredstavuje dôkaz o nesprávnom právnom posúdení veci. Predmetnú sťažnostnú námietku preto kasačný súd posúdil ako nedôvodnú.

2022 kasačnú sťažnosť sťažovateľky zamietol.“ 35. Nad rámec vyššie citovaného odôvodnenia rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu považuje kasačný súd za potrebné dodať konkrétne skutočnosti a to s ohľadom na určité špecifiká prejednávanej veci. Po prvé, v čase dodania deklarovaného tovaru/služby t. j. 30.4.2014, pričom kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že z faktúry S20140008 nie je zrejmé o dodanie akého tovaru alebo služby išlo, keďže vo faktúre je uvedené bez ďalšieho „Na základe Zmluvy o dielo a Cenovej ponuky č. 2014/M/001 Vám fakturujeme: “už nebol konateľom pán Patrik Řehůřek, ale pán Greslav Ján Giesczyňsky (Poľská republika) a to od 02.04.2014. Tohto sa však ale vypočuť nepodarilo, predvolanie sa vrátilo na daňový úrad s poznámkou „adresát neznámy“. Napriek uvedenému, ale pán Patrik Řehůřek na ústnom pojednávaní dňa 19.11.2014 k vystaveniu predmetnej faktúry, uviedol, že bola vystavená na základe zmluvy o dielo, mala sa to týkať čističky odpadových vôd, cez jeho spoločnosť to malo ísť len fakturačne, svojho dodávateľa si ale nepamätal, nemal k dispozícii žiadne doklady, nakoľko všetko odovzdal. 36. Ďalšou odlišnosťou v porovnaní so zdaniteľných obdobím január 2014 bolo, že hlavným dodávateľom spoločnosti Invest-mont, s.r.o. v zdaňovacom období apríl 2014 bola spoločnosť VHMAX s.r.o. (teda nie spoločnosť HILUXE, s.r.o.), ktorej dodávateľmi boli spoločnosti J & Maxum plus s.r.o. a OrckMedia - Stav s.r.o., ktoré však za mesiac apríl 2014 nepodali daňové priznania, ani kontrolné výkazy, čo znamená, že nepriznali žiadne uskutočnené zdaniteľné obchody, čo v konečnom dôsledku znamená, že spoločnosť VHMAX s.r.o. neoznačili ako svojho odberateľa. Kasačný súd v tejto súvislosti opakuje, že táto skutočnosť nie je kladená v neprospech sťažovateľa. Jej výsledkom však je, že sa ani z iných zdrojov (z ďalších článkov obchodného reťazca) nepodarilo zistiť také skutočnosti, ktoré by, aj napriek dôkaznej núdzi a pasivite sťažovateľa, boli spôsobilé obnoviť hodnovernosť listinných podkladov predložených sťažovateľom. Táto, ako už bolo uvedené, bola pritom spochybnená najmä výpoveďou bývalého konateľa spoločnosti Invest-mont, s.r.o. a nedostatkom relevantných informácií a dôkazov na strane sťažovateľa.