5Shk/1/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. A Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., so sídlom Tomášikova 28B, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 35914921, právne zastúpeného advokátskym spoločenstvom Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, Bratislava, IČO: 47232471, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, so sídlom Plátennícka 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2019/DOZ/ POK/R/34 zo dňa 14. novembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/12/2020-834 zo dňa 29. septembra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/12/2020-834 zo dňa 29. septembra 2021 tak, že rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2019/DOZ/POK/R/34 zo dňa 14. novembra 2019 zrušuje a vec žalovanému vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania pred kasačným súdom a pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Listom č. 1370/PMÚ SR/2012 zo dňa 13.04.2012 žalovaný oznámil žalobcovi začatie správneho konania z vlastného podnetu, a to na základe podozrenia z porušenia zákazu zneužívania dominantného postavenia žalobcom podľa § 8 ods. 2 písm. b/ a ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona č. 347/1990 Zb. o

3. Dňa 22.08.2013 vydal žalovaný pôvodné prvostupňové rozhodnutie č. 2013/DZ/2/1/021, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 10253662,- eur za zneužitie dominantného postavenia. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodla Rada žalovaného pôvodným rozhodnutím č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014 tak, že pôvodné prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 4. Žalobca podal proti pôvodnému rozhodnutiu Rady žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014 na krajský súd žalobu. Krajský súd rozsudkom č. k. 5S/30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 pôvodné rozhodnutia žalovaného v oboch stupňoch zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu č. k. 5S/30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8Sžh/3/2016 zo dňa 31.05.2018 tak, že rozsudok krajského súdu č. k. 5S/30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 potvrdil.

Po vrátení veci žalovaný vydal prvostupňové rozhodnutie, v ktorom skonštatoval, že žalobca v období od 27.06.2005 do 31.12.2010 na území Slovenskej republiky konal spôsobom obmedzujúcim predaj a prenájom elektrických rušňov súkromným železničným nákladným dopravcom pôsobiacim v Slovenskej republike, a to na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republiky, a konal spôsobom obmedzujúcim doplňovanie paliva do motorových rušňov súkromných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich v Slovenskej republike, a to na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre

6. Proti prvostupňovému podal žalobca rozhodnutiu rozklad, o ktorom rozhodla Rada žalovaného napadnutým rozhodnutím tak, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zmenila vo výroku 1 tak, že v tomto výroku špecifikované konanie žalovaného je jedným trvajúcim deliktom a je zneužitím dominantného postavenia podľa čl. 102 písm. b/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 2 písm. b/ zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2011, ktoré je podľa čl. 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a podľa § 8 ods. 6 zákona č. 136/2001 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2011 zakázané.

7. Proti napadnutému rozhodnutiu Rady žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia, vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania práva na náhradu trov konania. 8. Žalobca v správnej žalobe namietal uplynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie. Napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 14.11.2019 a právoplatnosť nadobudlo dňa 15.11.2019. Žalobca tvrdil, že v jeho prípade došlo k uplynutiu štvorročnej subjektívnej lehoty na uloženie sankcie v zmysle § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z. z. (v znení do 30.06.2014) a jeho zodpovednosť za spáchanie deliktu zanikla jej uplynutím dňa 04.11.2019, teda podľa žalobcu skôr, ako bolo napadnuté rozhodnutie právoplatné. Žalobca svoju argumentáciu opieral o spočívanie lehoty v zmysle § 246d zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „Občiansky súdny poriadok") počas súdneho konania o prvej žalobe žalobcu proti rozhodnutiu Rady žalovaného č. 2014/DZ/R/2/035 zo dňa 05.11.2014. 9. Ďalšie žalobné body žalobcu sa týkali a. žalobcom tvrdeného nezohľadnenia zmeny sledovaného obdobia, kde Rada žalovaného mala založiť svoje závery o protisúťažných praktikách žalobcu na dôkazoch, ktoré sa sledovaného obdobia vôbec netýkali, b. nesprávneho určenia relevantného trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republike z vecného (tovarového) ako aj priestorového hľadiska, kde žalobca tvrdil, že žalovaný nevymedzil správne relevantný trh, c. nesprávneho určenia relevantného trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne, pričom žalobca namietal, že nesprávne vymedzenie trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne malo vplyv na správnosť záveru o dominantnom postavení žalobcu na tomto trhu, ako aj na správnosť záveru o zneužití jeho dominantného postavenia, d. nesprávneho určenia relevantného trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, kde žalobca argumentoval, že trh železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou priamych ucelených vlakov je iba časťou oveľa väčšieho trhu železničnej nákladnej dopravy realizovanej formou ucelených vlakov, ktorý zahŕňa aj iné druhy železničnej nákladnej dopravy, e. žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného o jeho dominantnom postavení na predmetnom relevantnom trhu a mal za to, že je založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu a nesprávnych skutkových zisteniach. Pokiaľ ide o tovarové hľadisko, žalovaný nemal tento relevantný trh vymedziť ako trh predaja a prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republike, ale ako trh prístupu k elektrickým rušňom schopným prevádzky v Slovenskej republike. Pokiaľ ide o priestorové hľadisko, žalovaný nemal relevantný trh vymedziť len územím Slovenskej republiky, ale vzhľadom na vykonané dokazovanie minimálne aj územím Českej republiky. Obdobne žalobca namietal i voči záveru žalovaného o zneužití dominantného postavenia žalobcom na trhu doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích zariadeniach pre rušne.

Zároveň rozhodol, že náhradu trov konania účastníkom konania nepriznáva. 11. V odôvodnení napadnutého rozsudku sa správny súd primárne venoval prvému žalobnému bodu žalobcu, a to namietanému uplynutiu subjektívnej lehoty na uloženie sankcie.

Za spornú otázku správny súd považoval posúdenie pokračovania plynutia tejto lehoty po ukončení súdneho konania. Žalobca bol presvedčený, že lehota na uloženie sankcie prestala spočívať v deň nasledujúcom po dni, kedy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/ 3/2016 zo dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť, teda dňa 21.08.2018, a koniec lehoty na uloženie pokuty pripadol na deň 04.11.2019. Naopak, podľa žalovaného lehota na uloženie pokuty začala plynúť až v deň, kedy boli súdom správnemu orgánu doručené spisy vedené v správnom konaní, ktoré boli pripojené do súdneho konania o pôvodnej žalobe žalobcu v konaní sp. zn. 5S/30/2015, ktorým bol deň 14.09.2018 (v odôvodnení napadnutého rozsudku bolo mylne uvedené 14.09.2019, pozn. kasačného súdu), teda koniec lehoty na uloženie sankcie pripadol až na deň 25.11.2019.

13. Správny súd mal za to, že dikcia tretej vety § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku je jednoznačná. Podľa správneho súdu za situácie, že správny súd rozhodne o zrušení rozhodnutia správneho orgánu, lehota na rozhodnutie v ďalšom konaní začne plynúť po doručení administratívneho spisu správnemu orgánu. Podľa správneho súdu momentom podania správnej žaloby až do právoplatného skončenia súdneho konania osobitnými zákonmi určené lehoty neplynú, a teda správnemu orgánu nemôže márne exspirovať lehota určená na konanie a rozhodnutie vo veci. Správny orgán je povinný na výzvu predložiť súdu svoje spisy, ktoré si súd ponechá až do právoplatného skončenia veci, čo však nemožno spojiť s úvahou, že dňom právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej sa administratívne spisy automaticky dostávajú do dispozičnej moci správneho orgánu. Podľa správneho súdu za prípustné možno považovať len konštatovanie, že tretia veta § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku dopĺňa § 246d Občianskeho súdneho poriadku. V prípade zrušenia rozhodnutia správneho orgánu tak podľa

I z uvedeného dôvodu sa správny súd nestotožnil s výkladom prezentovaným žalobcom v správnej žalobe. Správny súd záverom k tejto veci odmietol mechanickú či formalistickú aplikáciu zákona a zvolil výklad v duchu zákona. 15.

16. Po zhrnutí lehôt týkajúcich sa predmetného konania správny súd uzavrel, že žalovanému do rozhodnutia vo veci subjektívna lehota podľa zákona č. 136/2001 Z. z. neuplynula, keďže žalovaný o pokute rozhodol do štyroch rokov od začatia konania. Obdobný záver ustálil i vo vzťahu k osemročnej objektívnej lehote.

Zhrnul, že žalovaný sa dostatočne zaoberal všetkými faktormi rozhodujúcimi pre preukázanie dominancie žalobcu na zadefinovanom relevantnom trhu. 18. Pokiaľ ide o problematiku tovarového trhu predaja alebo prenájmu elektrických rušňov, podľa správneho súdu sa definícia relevantného trhu nemôže obmedzovať výhodnosťou poskytovanej služby, ako to požadoval žalobca. Podľa správneho súdu sám žalobca potvrdil, že služba rušňového hospodárstva je širšou službou ako predaj a prenájom elektrických rušňov, pričom tiež potvrdil, že tieto dve služby nie sú zameniteľné. K posudzovanej praktike došlo v segmente predaja alebo prenájmu elektrických rušňov a nie pri službe rušňového hospodárstva. Pokiaľ ide o priestorový relevantný trh, správny súd skonštatoval, že žalobcove argumenty o možnom rozšírení relevantného trhu aj o územie Českej republiky neboli potvrdené.

K žalobnej námietke nevykonania dokazovanie znaleckými posudkami podľa pokynu uvedeného v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/30/2015-306 zo dňa 13.10.2015 správny súd skonštatoval, že požiadavka na vykonanie znaleckých posudkov nebola vyjadrená kategoricky ale podmienečne a žalovaný bol primárne viazaný vykonať šetrenie a zistiť stav a možnosti predaja alebo prenájmu elektrických rušňov schopných prevádzky v Slovenskej republiky, čo žalovaný i realizoval.

doplňovanie paliva do rušňov sa týkalo výlučne územia Slovenskej republiky, keďže dotknutí dopravcovia nemali povolenie na príslušnú činnosť v iných krajinách a v zahraničí zväčša nepôsobili. Preto doplňovanie paliva v zahraničí podľa správneho súdu nemožno považovať za zameniteľné s doplňovaním paliva v Slovenskej republike. Za správny považoval záver žalovaného, že žalobca bol dominantom na relevantnom trhu.

22. Záverom správny súd posúdil, že žalobca ako podnikateľ s dominantným postavením na relevantnom trhu predaja a prenájmu elektrických rušňov pôsobiaci na celom území Slovenskej republiky svojim počínaním vylučoval konkurenciu, čím zakázaným spôsobom deformoval predmetný trh a ovplyvnil jeho štruktúru. Obdobne mal za to, že žalobca ako podnikateľ s dominantným postavením na relevantnom trhu poskytovania služieb doplňovania paliva do motorových rušňov na čerpacích staniciach pre rušne odmietol poskytovať pre podnikateľskú činnosť jeho konkurentov nevyhnutné služby, čím obmedzoval svoju konkurenciu.

súťaž.

SSP. 26. Sťažovateľ nesprávne právne posúdenie podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vymedzil vo vzťahu k právnemu názoru správneho súdu, že na plynutie lehoty na uloženie pokuty podľa § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z. z. (v znení do 30.06.2014) a konkrétne na posúdenie otázky, kedy táto lehota pokračuje v plynutí po tom, ako z dôvodu začatia správneho súdneho konania spočívala, správny súd aplikoval tretiu vetu § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Lehota na uloženie pokuty podľa § 38 ods. 8 zákona č. 136/2001 Z. z. (v znení do 30.06.2014) však podľa sťažovateľa nie je lehotou na vydanie rozhodnutia v zmysle tretej vety § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku. Sťažovateľ poukázal na to, že lehota na vydanie rozhodnutia je upravená v § 30 zákona č. 136/2001 Z. z. a podľa sťažovateľa tretia veta § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku sa týka tejto lehoty na vydanie rozhodnutia, na ktorej dodržanie postačuje iba to, ak je rozhodnutie v lehote vydané. Ak správny súd rozhodnutie zruší a vec

Následne, ak lehota na uloženie pokuty prestala spočívať dňa 21.08.2018, tak definitívne uplynula dňa 04.11.2019. Rada žalovaného však napadnuté rozhodnutie vydala až dňa 14.11.2019 a právoplatnosť nadobudlo dňa 15.11.2019. Napadnuté rozhodnutie bolo preto podľa sťažovateľa vydané po uplynutí lehoty na uloženie sankcie.

29. Sťažovateľ v rámci porušenia práva na spravodlivý proces namietal, že správny súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal so sťažovateľom uvádzanými rozhodnutiami súdov a nevysvetlil, prečo sa od nich odchýlil. Za nepreskúmateľný sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok i z dôvodu, že podľa jeho názoru sa správny súd nedostatočne vysporiadal so všetkými podstatnými a právne významnými skutočnosťami, a námietkami sťažovateľa. Poukázal pritom na nevysporiadanie sa so žalobnou námietkou nezohľadnenia zmeny sledovaného obdobia, s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu pokiaľ ide o dostupnosť elektrických rušňov vyrábaných do 03.03.2009 a elektrických rušňov vyrábaných do 27.06.2005, s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu vo vzťahu k záveru žalovaného o nepoužiteľnosti nových elektrických rušňov v Slovenskej republike a s námietkou zameniteľnosti čerpacích zariadení žalobcu, a čerpacích zariadení iných subjektov. Za nedostatočné považoval odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k nesprávnemu

31. Vo vzťahu k sťažovateľom namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu § 246d a tretej vety § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku žalovaný závery a argumenty sťažovateľa považoval za nesprávne. Mal za to, že z celkového kontextu týchto ustanovení, ich historického vývoja ako aj dôvodovej správy je zjavné, že úmyslom zákonodarcu bolo účinné zabezpečenie toho, aby počas trvania súdneho prieskumu neplynuli ako lehoty pre vyvodenie zodpovednosti, tak aj iné lehoty stanovené inými predpismi. Žalovaný považuje za nesprávne použitie doslovného jazykového výkladu týchto ustanovení a takýto je podľa žalovaného v rozpore s celkovým zmyslom právnej normy. Podľa žalovaného zámerom zákonodarcu bolo zreteľne určiť, že lehota začne plynúť až momentom doručenia všetkých spisov správnemu

32. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Asan/20/2018 z 02.07.2020, poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Asan/1/2016 z 24.10.2016 a sp. zn. 10Sžk/9/2016 z 31.05.2017, v ktorých boli podľa žalovaného vyslovené názory, že lehota opätovne začne plynúť až po doručení všetkých spisov správnemu orgánu pripojených k prejednávanej veci. 33. Žalovaný nesúhlasil ani so sťažnostnými námietkami vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a poukázal pritom na odseky 223 až 291 napadnutého rozsudku. Žalovaný doplnil, že súd nemá povinnosť vyjadriť sa ku všetkým argumentom a tvrdeniam, ktoré predložili účastníci konania, ale iba k tým, ktoré sám považuje sa nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci.

poriadku. 35. Sťažovateľ vo vyjadrení zo dňa 14.07.2022 nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že rozhodovacia prax kasačného súdu v posudzovaní otázky pokračovania plynutia spočívajúcej lehoty na uloženie pokuty nie je ustálená. Zotrval na svojich tvrdeniach, že lehoty pre zánik zodpovednosti za správny delikt spočívajú počas súdneho konania o správnej žalobe, pričom po právoplatnom skončení veci na súde tieto lehoty plynú ďalej.

K rozhodnutiu sp. zn. 10Sžk/9/2016 z 31.05.2017 uviedol, že kasačný súd sa zaoberal začiatkom plynutia procesnej lehoty na rozhodnutie a nie lehotou na uloženie pokuty. 36. Žalovaný vo vyjadrení z 02.05.2024 trval na tom, že výklad pokračovania plynutia spočívajúcej lehoty na uloženie pokuty predložený sťažovateľom nemá zákonnú oporu v Občianskom súdnom poriadku a ani v obdobnej úprave SSP, na ktorej prijatie poukázal. Zdôraznil, že začiatok plynutia lehôt upravuje § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a viaže ho na odovzdanie spisov. Uviedol, že nie je možné udeliť pokutu bez rozhodnutia a každému uloženiu pokuty tak musí predchádzať rozhodnutie vydané v správnom konaní. Má za to, že pokiaľ by aj žalovaný konal o uložení pokuty bez toho, že by mal k dispozícii administratívny spis, konal by nezákonne. K rozhodovacej praxi kasačného súdu uviedol, že sťažovateľovi na podporu jeho tvrdení ostalo iba rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Asan/20/2018 z 02.07.2020 a žalovaný označil dve protichodné rozhodnutia

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

39. Senát najvyššieho správneho súdu ako súdu kasačného preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 SSP v rozhodujúcom znení) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

správneho súdu. 41. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nie každý nesprávny postup správneho súdu musí nevyhnutne znamenať aj zásah do práva na spravodlivý proces. Pre vyvodenie záveru, či je dôvodné uplatnenie sťažnostného bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, kasačný súd pristúpil k vyhodnoteniu, či sťažovateľom tvrdený nesprávny postup správneho súdu bol prítomný a či bol tak intenzívnym zásahom do práv sťažovateľa, že je ho možné vyhodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý proces. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Nie je nevyhnutné, aby sa správny súd vysporiadal s každým jedným argumentom účastníkov konania, avšak z vlastného odôvodnenia rozsudku správneho

venoval otázke priestorovo ako i tovarovo relevantného trhu ako pri posudzovaní prenájmu elektrických rušňov žalobcu ostatným železničným nákladným dopravcom pôsobiacim na území Slovenskej republiky (body 236 - 249 napadnutého rozsudku) tak i pri poskytovaní služby tankovania pohonných hmôt do motorových rušňov ostatných železničných nákladných dopravcov pôsobiacich na území Slovenskej republiky (body 257 - 268 napadnutého rozsudku). Venoval sa i otázke dĺžky trvania protisúťažných praktík sťažovateľa (bod 270 napadnutého rozsudku) a nad rámec žalobných bodov podrobil testu legality sťažovateľovi uloženú sankciu (body 281 - 289 napadnutého rozsudku). I keď je možné súhlasiť so sťažovateľom, že správny súd sa pri posudzovaní viacerých otázok najmä stotožnil so zisteniami a posúdením žalovaného a svoje závery sám už detailnejšie neodôvodnil, podľa kasačného súdu v kontexte prejednávanej veci nedošlo zo strany správneho súdu pri odôvodnení napadnutého rozsudku k takému zásahu do sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces, ktoré by odôvodňovalo zrušenie napadnutého rozsudku z tohto dôvodu.

44. Podľa § 246d Občianskeho súdneho poriadku ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú. Obdobne to platí o lehotách pre zánik práva vo veciach daní, poplatkov a odvodov, ktoré sú príjmami štátneho rozpočtu, verejných fondov, rozpočtov obcí, miest a vyšších územných celkov.

46. Ako už bolo uvedené, podľa sťažovateľa lehota na uloženie sankcie prestala spočívať v deň nasledujúcom po dni, kedy rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžh/ 3/2016 zo dňa 31.05.2018 nadobudol právoplatnosť, teda 21.08.2018.

47. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že posúdením tejto otázky sa už zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 5Asan/20/2018 z 02.07.2020, na ktoré poukazoval i sťažovateľ. Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 34 tohto rozhodnutia uviedol nasledovný právny názor: „Senát kasačného súdu vo vzťahu k ustáleniu okamihu plynutia prekluzívnej lehoty (po zrušení rozhodnutia správnym súdom ako nezákonného) zastáva názor, že ustanovenie § 250j ods. 4 veta posledná O.s.p. a taktiež i aktuálna procesná úprava v zmysle § 191 ods. 4 veta posledná S.s.p., ktoré ustanovenie prevzalo § 250j ods. 4 veta posledná O.s.p. nezakladajú spočívanie prekluzívnej lehoty do vrátenia administratívneho spisu orgánu verejnej správy správnym súdom, keďže tieto sú viazané na lehoty procesnej povahy (na rozdiel od hmotnoprávnych prekluzívnych lehôt) pričom stanovujú časový rámec, v rámci ktorého je nutné zrealizovať administratívne konanie, resp. vydať administratívne rozhodnutie.

K pokračovaniu plynutia prekluzívnej lehoty tak dochádza po právoplatnosti zrušujúceho rozhodnutia správneho súdu." 48. Konajúci senát sa s právnym posúdením uvedeným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Asan/20/2018 z 02.07.2020 stotožňuje a nevidí dôvod na odklonenie sa od neho, čoho dôsledkom je dôvodnosť príslušnej sťažnostnej námietky sťažovateľa ako i dôvodnosť sťažovateľovej sťažnostnej námietky vo vzťahu k odklonu správneho súdu od rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Asan/20/2018 zo dňa 02.07.2020.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 2Asan/1/2016 z 24.10.2016 v zmysle príslušných sťažnostných námietok posudzoval otázku začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty. Otázku spočívania lehoty Najvyšší súd Slovenskej republiky v tomto rozhodnutí bližšie neriešil a celú svoju argumentáciu smeroval k otázke začiatku plynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty.

Subjektívna štvorročná a objektívna osemročná lehota v zmysle § 38 ods. 8 zákona č. 136/ 2001 Z. z. (v znení do 30.06.2014) sú hmotnoprávnymi lehotami pre zánik zodpovednosti za správny delikt. Preto pri posúdení ich spočívania počas súdneho konania je potrebné vychádzať zo systematiky Občianskeho súdneho poriadku a v neposlednom rade i z gramatického výkladu § 246d Občianskeho súdneho poriadku, v zmysle ktorého v tomto ustanovení špecifikované lehoty počas súdneho konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo neplynú. Súdne konanie je pritom v zmysle § 82 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku začaté spravidla dňom, keď súdu došiel návrh na jeho začatie, a trvá až do právoplatného skončenia súdneho konania. Taktiež je potrebné uviesť, že zákon č. 136/2001 Z. z. upravuje i procesnú lehotu na rozhodnutie v § 30. Práve na opätovné začatie plynutia tejto procesnej lehoty na rozhodnutie je podľa kasačného súdu aplikovateľné ustanovenie tretej vety § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku.

Zákonom určená lehota je tiež prostriedkom ochrany účastníka správneho konania proti postupu orgánu verejnej moci. Ide o ustanovenie slúžiace predovšetkým k ochrane záujmov účastníkov, ktorým sa im dáva právna istota ohľadom lehoty, v ktorej musí byť vec vybavená.".

52. Uvedené názory kasačného súdu podporuje i odborná literatúra. Podľa komentára k § 246d Občianskeho súdneho poriadku . . . lehoty sa prerušujú s účinkami, ktoré trvajú počas celého konania, od jeho začatia (§ 82 ods. 1 v spojení s § 246c prvá veta) až do právoplatného skončenia. Po právoplatnom skončení veci tieto lehoty plynú ďalej, ak je to ešte možné, a to so započítaním doby, ktorá uplynula do začatia konania v správnom súdnictve (BARICOVÁ, Jana. § 246d [Prerušenie plynutia lehôt]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol. Občiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie.

[Rozhodnutie]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana a kol. Občiansky súdny poriadok II. diel. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2012, ISBN 978-80-7400-406-3.). I odborná literatúra tak odlišne posudzuje otázku lehoty pre zánik zodpovednosti za správny delikt v zmysle § 246d Občianskeho súdneho poriadku, ktorá je viazaná na právoplatné skončenie veci, a lehoty podľa tretej vety § 250j ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúcej sa na konanie správneho

V. Záver

54. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov kasačný súd dospel k záveru, že správny súd zamietol správnu žalobu sťažovateľa na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa uplatnený kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Z rovnakého nesprávneho právneho názoru vychádzalo aj napadnuté rozhodnutie Rady žalovaného, čo odôvodňuje jeho zrušenie podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP. Preto kasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP napadnutý

rozsudok

zmenil tak, že zrušil napadnuté rozhodnutie Rady žalovaného a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. 55. V ďalšom konaní bude žalovaný viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP) a s poukazom na jeho odôvodnenie bude úlohou žalovaného opätovne posúdiť plynutie subjektívnej lehoty na uloženie sankcie sťažovateľovi v kontexte relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a zákona č. 136/2001 Z. z. 56. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 a ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP a vzhľadom na úspech žalobcu v kasačnom konaní mu priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov v tomto konaní ako i v konaní pred správnym súdom. O výške náhrady trov rozhodne osobitným uznesením súdny úradník na správnom súde v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 57. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. júna 2025