5Shk/3/2022

1. Žalovaný rozhodnutím sp. zn. UV 8563/I-55-2020 z 1. decembra 2020 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol o žiadosti žalobcu v určovacom konaní podľa § 48 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z. z. o úžitkových vzoroch (ďalej len „zákon č. 517/2007 Z. z.“ alebo „zákon o úžitkových vzoroch“) tak, že predmet určenia „Korekčný mechanizmus precesných silových účinkov“ podľa priloženého opisu nepatrí do rozsahu ochrany úžitkového vzoru č. 8563 s názvom „Koleso alebo rotačné hmotné teleso s korekciou precesných silových účinkov v dopravných prostriedkoch, pracovných strojoch alebo iných technických zariadeniach“ (ďalej aj „ úžitkový vzor“ alebo „chránené riešenie“) majiteľa - žalobcu.

II. Konanie pred správnym súdom

majiteľom. Vytýkal žalovanému nezohľadnenie rozdielu medzi uvedenými úžitkovými vzormi, čo malo za následok nesprávne posúdenie veci žalovaným. Ďalej namietal, že žalovaný pri rozhodovaní zjavne nepoužil výkladové pravidlo v zmysle technických znakov uvádzaných v opise úžitkového vzoru a/alebo v opise predmetu určenia a nesúhlasil s definíciou predmetu určenia, tak, ako ju žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že v čase podania úžitkového vzoru č. 8563 sa korekciou precesných silových účinkov kolesa alebo rotačného hmotného telesa v dopravných prostriedkoch, pracovných strojoch alebo iných technických zariadeniach nik nezaoberal a neexistovalo iné právo prednosti, ktoré by bránilo zápisu predmetného úžitkového vzoru do registra. Žalobca namietal aj procesný postup žalovaného, najmä že rozhodnutie, aj konanie trpí vadami, ktoré majú na zákonnosť rozhodnutia podstatný vplyv, pričom konkrétne namietal porušenia konkrétnych článkov Organizačného a

4. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutie vydané v určovacom konaní nie je rozhodnutím s konštitutívnymi účinkami, rovnako ani nedeklaruje práva žiadateľa, pričom takéto rozhodnutie svedčí o určitých okolnostiach, o reálnom stave zistenom porovnaním technických riešení, ktorý je daný a nijakým spôsobom nezasahuje do právneho postavenia žalobcu ako žiadateľa. K tomu ďalej uviedol, že svojou povahou sa nejedná ani o rozhodnutie s deklaratórnym účinkom, pretože nedeklaruje existenciu žiadneho práva, resp. neurčuje či tu právo je alebo nie je a teda bez ohľadu na to, či prebehne určovacie konanie, daný stav stále zostáva.

5. Správny súd uviedol, že určovacie konanie má len jedného účastníka, ktorým je žiadateľ a žalovaný v tomto konaní nerozhoduje o právach, o oprávnených záujmoch alebo o povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v zmysle Správneho poriadku, preto nemôže byť takýmto rozhodnutím žiadateľ ani ukrátený alebo dotknutý na jeho subjektívnych právach. V nadväznosti na uvedené správny súd konštatoval, že žiadateľ nie je legitimovaný na podanie správnej žaloby, pre podanie ktorej ustanovenie § 177 ods. 1 v spojení s § 178 ods. 1 SSP predpokladá tvrdenie o zásahu do subjektívnych práv žalobcu, pričom v danom prípade absentuje rozhodnutie definované pre účely SSP v zmysle § 3 ods. 1 písm. b/ SSP, ktorým by bolo zasiahnuté do práv, resp. právom chránených záujmov žalobcu.

6. Správny súd poukázal na svoj rozsudok sp.zn. 2Scud/1/2010-50 z 22. októbra 2010, v zmysle ktorého pokiaľ žalobca v žalobe poukazoval na viacero nezákonností rozhodnutia žalovaného, toto je v zásade irelevantné bez tvrdenia ako bol ukrátený, či dotknutý na jeho právach, pričom je zrejmé, že k tomu ani nemohlo dôjsť, ak výsledkom určovacieho konania je rozhodnutie, ktoré len určuje reálny stav vyplývajúci z okolností a nedeklaruje existenciu žiadneho práva a už vôbec nekonštituuje, teda nezakladá žiadne práva či povinnosti účastníka

7. Správny súd poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 517/2007 Z. z., podľa ktorej v určovacom konaní žalovaný nerozhoduje o právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v zmysle Správneho poriadku, preto proti rozhodnutiu úradu nie je prípustný ani rozklad, pričom v prípade začatia konania vo veci výmazu predmetného úžitkového vzoru, alebo ak by súd v zmysle § 30 ods. 6 zákona č. 517/ 2007 Z. z. žiadal o odborné vyjadrenie, určovacie konanie sa podľa § 48 ods. 3 tohto zákona prerušuje a akékoľvek sporové konania ohľadom práv k chránenému riešeniu, teda týkajúce sa úžitkového vzoru, majú pred určovacím konaním prednosť, a relevantným je výsledok sporového konania a nie určovacieho konania.

konania viazaný. Podľa správneho súdu by sa takýto záver mohol dostať do kolízie so záverom eventuálneho sporového konania (výmazového), ktoré však má prednosť, čo rovnako podporuje záver o neprípustnosti žaloby. 9. Správny súd rovnako konštatoval, že samotné posúdenie, či konkrétny predmet určenia patrí do ochrany (§ 48 ods. 1 zákona č. 517/2007 Z. z.) určitého zapísaného úžitkového vzoru, ktoré žalovaný vykonáva v rámci určovacieho konania, má bližšie k technickému posúdeniu ako k posúdeniu právnemu, pričom v tejto súvislosti poukázal na § 7 písm. f) SSP, ktoré vyníma spod súdneho prieskumu rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia technického stavu veci. Ďalej uviedol, že SSP v záujme chrániť subjektívne práva fyzických osôb ustanovil výnimku, pri ktorých je zachovaná právomoc správneho súdnictva, ak technický stav veci predstavuje právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti, avšak z vyššie uvedených dôvodov sa v určovacom konaní vôbec o subjektívnych právach žiadateľa nerozhoduje a

Správny súd preto správnu žalobu odmietol aj podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP v spojení s § 7 písm. f/ SSP ako neprípustnú. 10. K namietaným procesným pochybeniam uviedol, že tieto by boli významné len vo vzťahu k rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu, pričom ak samotné rozhodnutie nepodlieha prieskumu, potom posudzovanie iba eventuálnych dôvodov tvrdení o nezákonnosti v procese je irelevantné. Rešpektujúc závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SžoKS 142/2005 z 18.septembra 2007 správny súd konštatoval, že žalobca namietal nesprávny postup žalovaného v určovacom konaní, keď nepostupoval v zmysle vlastného interného aktu - Organizačného a rokovacieho poriadku komisie pre prvostupňové konania č. Po/9/2017/V2, ktorý však nemá povahu všeobecne záväznej právnej normy, teda nemôže sa jednať o porušenie zákonného postupu.

12. K dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP namietal, že z elektronického súdneho spisu zistil, že v predmetnej právnej veci žalovaný podal dupliku z 27. mája 2021 k sťažovateľovej replike, ktorá žalobcovi nebola doručená a teda mu nebolo možné vyjadriť sa k nej.

prieskum. Namieta, že napadnuté rozhodnutie je správnym aktom vydaným v správnom konaní a teda výklad a aplikácia predmetných noriem zo strany správneho súdu je odňatím práva žalobcu na súdnu ochranu / práva na prístup k súdu. 14.

porovnania technických riešení ale žiadal, aby došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, pričom posúdenie technického stavu s tým nemá nič spoločné. 15. Namietal, že správny súd sa nezaoberal správnosťou zákonného postupu, čo zdôvodnil skutočnosťou, že takéto pochybenia neboli v žalobe tvrdené, avšak sťažovateľ v žalobe namietal nedostatočne zistený skutkový stav, neuskutočnenie ústneho pojednávania podľa § 21 Správneho poriadku a procesné pochybenie pri vydávaní napadnutého rozhodnutia, ktoré je v rozpore nielen s ustanovením Organizačného poriadku, ale aj v rozpore s § 9 ods. 1 a ods. 2 Správneho poriadku v súvislosti s nevylúčením zamestnanca.

počet vyjadrení. Súčasne poukázal na uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019, podľa ktorého zmyslom a účelom princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie, na druhej strane je však potrebné konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode. Žalovaný k tomu ďalej uviedol, že údajné procesné pochybenie tvrdené sťažovateľom, ktoré spočívalo v nedoručení dupliky, a ani prípadné ďalšie vyjadrenie žalobcu vo veci nijako nemohlo ovplyvniť výsledok súdneho konania, keďže správny súd žalobu odmietol s poukazom na § 98 SSP, kde sú uvedené dôvody pre odmietnutie žaloby, na ktoré súd prihliada ex offo a bez ohľadu na argumentáciu účastníkov konania.

Poukázal na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu, prečo v tejto časti považuje právne posúdenie veci súdom za nesprávne. Stotožnil sa so záverom, že v určovacom konaní sa nerozhoduje o právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach fyzických či právnických osôb, ale len o tom, či predmet uvedený v žiadosti patrí do rozsahu ochrany úžitkového vzoru. Preto na základe takéhoto rozhodnutia nevznikajú účastníkovi konania (podávateľ žiadosti v určovacom konaní) žiadne práva či povinnosti. Rozhodnutie o určení nie je ani právnym titulom, na základe ktorého by si podávateľ žiadosti mohol vymáhať svoje práva vyplývajúce mu z úžitkového vzoru, a nie je záväzné ani pre civilný súd v konaní o porušovaní práv.

Pokiaľ ide o pochybenia ktoré mali spočívať v nedodržaní § 21 a § 9 Správneho poriadku, žaloba podľa žalovaného neobsahovala tvrdenia o nedodržaní týchto zákonných procesných noriem. Žalobca v podanej žalobe síce uviedol, ako mal podľa neho žalovaný v konaní v zmysle týchto ustanovení Správneho poriadku postupovať, avšak neuviedol v čom bol skutočný procesný postup žalovaného nezákonný. K namietanému nedodržaniu § 21 ods. 1 Správneho poriadku, žalovaný uviedol, že z tohto ustanovenia nevyplýva povinnosť nariadiť ústne pojednávanie vždy, resp. vždy v prípade určovacieho konania. V súvislosti s tvrdeným porušením § 9 Správneho poriadku žalovaný poukázal na to, že žalobca v konaní žiadnu námietku zaujatosti/ predpojatosti nevzniesol (neoznámil úradu), hoci tak bol povinný urobiť bezodkladne, pokiaľ sa domnieval že existujú skutočnosti nasvedčujúce vylúčeniu zamestnanca. Žalovaný z podnetu žalobcu o takejto námietke teda nekonal a v konaní zároveň neexistoval žiadny zákonný dôvod, na ktorý bol žalovaný povinný prihliadnuť.

25. Kasačný súd považoval za kľúčové pre rozhodnutie vo veci posúdenie otázky, či napadnuté rozhodnutie o žiadosti žalobcu v určovacom konaní podľa § 48 ods. 1 zákona č. 517/ 2007 Z. z. je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. 26. Kasačný súd úvodom ozrejmuje, že určovacie konanie podľa zákona č. 517/2007 Z. z. je z hľadiska jeho účelu interpretáciou rozsahu ochrany nárokov na ochranu konkrétneho úžitkového vzoru vo vzťahu ku konkrétnemu predmetu, ktorý údajne porušuje práva z úžitkového vzoru. Žiadosť o určenie môže podať ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Žiadosť možno podať kedykoľvek po zápise úžitkového vzoru do registra úžitkových vzorov. Výsledkom určovacieho konania je buď rozhodnutie, že predmet určenia patrí do rozsahu príslušného úžitkového vzoru alebo rozhodnutie, že predmet určenia nepatrí do rozsahu nárokov na ochranu príslušného úžitkového vzoru. Podľa § 53 ods. 4 písm. d/ zákona č. 517/2007 Z. z. proti rozhodnutiu nie je prípustný rozklad. V zmysle dôvodovej správy proti rozhodnutiu nie je prípustný rozklad z dôvodu, že v určovacom konaní žalovaný nerozhoduje o právach, oprávnených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. 27. Kasačný súd dáva do pozornosti skutočnosť, že záver vyplývajúci z určovacieho konania predstavuje technické posúdenie toho, či konkrétny predmet patrí alebo nepatrí do rozsahu nárokov na ochranu určitého úžitkové vzoru. Pokiaľ ide o rozsah ako aj samotné nároky na ochranu, tieto na prvý pohľad pôsobia ako právna otázka, avšak primárne ide o otázku technického charakteru, ktorá je determinovaná jej technickým posúdením. Vychádzajúc aj z Metodiky konania - úžitkové vzory (dostupnej na webovom sídle žalovaného https://www.indprop.gov.sk/swift_data/source/pdf/ metodika_konania/2017/ Metodika%20konania%20-%20uzitkove%20vzory.pdf) uvedené podporuje skutočnosť, že podľa § 14 ods. 1 zákona o úžitkových vzoroch je rozsah ochrany vyplývajúci z úžitkového vzoru určený znením nárokov na ochranu. V nárokoch na ochranu sú obsiahnuté pojmy, pri výklade ktorých sa v prípade nejasnosti použije opis technického riešenia, prípadne výkresy. Je teda zrejmé, že už pri výklade pojmov na účely pochopenia nárokov na ochranu, sa neaplikuje ich právne, ale technické posúdenie. Taktiež pri ich extenzívnom výklade, ktorý ide nad rámec daný doslovným znením nárokov na ochranu, sa tento výklad realizuje za pomoci teórie tzv. technických ekvivalentov. Samotné nároky na ochranu sa v zásade delia na nezávislé a závislé. Nezávislý nárok na ochranu by mal obsahovať všetky podstatné znaky. Závislý nárok na ochranu predstavujúci spravidla určité rozvinutie myšlienky uvedenej v nároku, na ktorý odkazuje. Z uvedeného je zrejmé, že pri posudzovaní v rámci určovacieho konania sa nerealizuje právne posúdenie, ale posúdenie technické, pretože žalovaný pri určovacom konaní posudzuje napr. rozvinutie (myšlienky) technického riešenia a pre takéto vyhodnotenie a posúdenie sa vyžaduje iná než právnická odbornosť.

29. S ohľadom na znenie § 7 písm. f/ SSP je však potrebné vziať do úvahy, že zákon súčasne z vecí uvedených § 7 písm. f/ ustanovuje aj výnimku, pri ktorej bude zachovaná právomoc správneho súdnictva. Tou je, že technický stav predstavuje právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ v žalobe a ani v kasačnej sťažnosti neuviedol argumentáciu, z ktorej obsahu by bolo možné vyčítať, že napadnuté rozhodnutie by predstavovalo právnu prekážku výkonu jeho povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti.

31. Kasačný súd tak konštatuje, že pre odmietnutie žaloby bola smerodajná aplikácia § 7 písm. f/ SSP, ku ktorej pristúpil aj správny súd, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol argumentáciu prečo v tejto časti považuje právne posúdenie veci správnym súdom za nesprávne a teda jeho kasačná sťažnosť nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť záveru správneho súdu pokiaľ ide o odmietnutia žaloby z tohto dôvodu.

33. Pokiaľ žalobca namietal procesné pochybenia, kasačný súd v zhode so správnym súdom konštatuje, že tieto treba vnímať ako irelevantné z dôvodu že sa viažu k rozhodnutiu, ktoré nie je možné vziať do súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Kasačný súd však zároveň konštatuje, že duplika žalovaného z 27. mája 2021 z hľadiska jej obsahu nemohla mať žiaden vplyv na záver správneho súdu o odmietnutí žaloby, pretože v prípade napadnutého rozhodnutia ide o rozhodnutie ktoré je vylúčené zo súdneho prieskumu z dôvodu § 7 písm. f) SSP a tak v danej veci prichádzalo do úvahy len jedno riešenie - odmietnutie žaloby. Za určujúce v tejto súvislosti kasačný súd považuje skutočnosť, že žalovaný v duplike z 27. mája 2021 nedôvodil k aplikácií § 7 písm. f/ SSP. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje i na nález Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 155/2020 zo 16. decembra 2020 v ktorom Ústavný súd SR s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva uviedol, že „Ochrana základných ľudských práv a slobôd by však mala byť praktická, účinná a funkčná.

súdu. 36. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti kasačný súd vyhodnotil podané sťažnostné námietky ako nedôvodné.