5Stk/10/2024

1. Žalobca sa žalobou z 21. júna 2021 domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia opatrenia žalovaného - záznamu žalovaného o odložení veci č. OU-SC-OVVS-2021/006409 z 20. apríla 2021, ktorým žalovaný podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o priestupkoch“) odložil vec, oznámenie o priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch (ktorého sa mala dopustiť tam uvedená osoba, ktorá mala používať tam uvedené vulgarizmy na adresu žalobcu - oznamovateľa), lebo došlé oznámenie podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch neodôvodňovalo začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci podľa § 71 zákona o priestupkoch (ďalej aj „preskúmavané opatrenie“). Žalobca bol zároveň v preskúmavanom opatrení poučený, že v zmysle § 66 ods. 3 zákona o priestupkoch sa nevydáva rozhodnutie o odložení veci. 2. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“) odmietol ako neprípustnú uznesením Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/65/ 2021-45 z 20. mája 2024 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), keďže z obsahu administratívneho aj súdneho spisu podľa správneho súdu vyplývalo, že žalobca bol v konaní o prejednaní priestupku oznamovateľom priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Správny súd dôvodil, že zákon o priestupkoch priznáva v konaní o priestupku postavenie účastníka konania len navrhovateľovi, na návrh ktorého bolo začaté konanie o priestupku podľa § 68 ods. 1 zákona o priestupkoch. Medzi takéto priestupky prejednávané na návrh postihnutej osoby podľa správneho súdu nepatrí priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. 3. Preskúmavané opatrenie nemalo podľa správneho súdu žiaden vplyv na právne postavenie žalobcu a ani ho nijakým spôsobom nepriaznivo nepostihlo. Navyše, žalobca by v prípadnom priestupkovom konaní ani nemal postavenie účastníka konania. Žalobca ako oznamovateľ mal podľa § 67 ods. 4 zákona o priestupkoch právo len na upovedomenie o urobených opatreniach do jedného mesiaca, ak o to požiadal, pričom v danom prípade tak aj žalovaný postupoval. 4. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobnú legitimáciu v zmysle § 178 ods. 1 SSP má tá fyzická osoba (alebo právnická osoba), ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch, bolo podľa správneho súdu zrejmé, že žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. Žalobca nebol účastníkom administratívneho (priestupkového konania) a ani ním zo zákona o priestupkoch nemohol byť, a taktiež záznam o odložení veci sa nedotýkal žiadneho zo žalobcových práv.

5. Žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) podal kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal zrušenie napadnutého uznesenia a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. Odôvodnil ju tým, že správny súd neareagoval na žalobné argumenty sťažovateľa, čím hrubým spôsobnom porušil jeho právo na súdnu ochranu. V kasačnej sťažnosti ďalej poukázal na nálezy Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 138/03; I. ÚS 431/2019, a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/398/ 2009. 6. Podľa sťažovateľa je právo oznámiť spáchanie priestupku na svoju ujmu súčasťou práva na inú právnu ochranu. Pre naplnenie uvedeného práva je súčasne povinnosťou štátnych orgánov zabezpečiť účinné vyšetrenie oznámenia (pozitívny záväzok štátu). Síce mu podľa § 72 zákona o priestupkoch formálne nebolo priznané postavenie účastníka konania a ani možnosť podať opravný prostriedok proti odloženiu veci, vadný postup správneho orgánu však v prípade oznámeného priestupku predstavuje porušenie sťažovateľovho práva na inú právnu ochranu, ktoré je garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Záznam žalovaného o odložení veci tak nemal byť vylúčený zo súdneho prieskumu. 7. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný tak, že nebolo celkom zrejmé, na čo sťažovateľ uvedeným tvrdením poukazoval, nakoľko vo veci ním podaného oznámenia o priestupku bola vec riadne v zákonom stanovanom termíne vybavená a právoplatne ukončená, čiže k žiadnej nečinnosti správneho orgánu nedošlo. Sťažovateľ mal právo podať oznámenie ak si myslel, že bol spáchaný priestupok, čo aj využil a oznámenie o priestupku podal, avšak bolo potrebné poukázať na neexistenciu subjektívneho práva na postih páchateľa, čiže právo na podanie oznámenia o priestupku resp. návrhu na prejednanie priestupku automaticky neznamená právny nárok oznamovateľa na to, aby správny orgán vybavil jeho oznámenie konkrétnym spôsobom. Správny orgán vo veci konal a rozhodol v súlade so zákonom a v jeho medziach. 8. Ďalej žalovaný uviedol, že priestupky proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 58 ods. 4 písm. b) zákona o priestupkoch objasňujú orgány Policajného zboru a nie okresný úrad, voči ktorému žaloba smerovala, preto nebolo možné v zmysle uvedeného považovať postup správneho orgánu za porušenie práva sťažovateľa na inú právnu ochranu. Na základe uvedeného žalovaný navrhol, aby bola kasačná sťažnosť zamietnutá ako neprípustná a napadnuté uznesenie v plnom rozsahu potvrdené.

9. Súdená vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Kasačný súd preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

Podľa názoru veľkého senátu skutočnosť, že podávateľ podnetu, resp. navrhovateľ (v priestupkovom konaní) nemá aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby na prieskum meritórneho výroku rozhodnutia o priestupku nemôže byť sporná a predstavuje dlhodobú, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V podrobnostiach je možné poukázať napr. na právne názory ústavného súdu vyslovené napr. v nasledovných veciach: č. k. I. ÚS 166/ 2011-12 - zo dňa 9. júna 2011: „Ústavný súd sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jej právneho postavenia.“), príp. č. k. II. ÚS 259/2011-34 - zo dňa 4. júla 2012: „V danom prípade sa v priestupkovom konaní rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie [.

37. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že predmetné právne názory ústavného súdu boli vyslovené v nadväznosti na zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak zákonná požiadavka ukrátenia na právach alebo právom chránených záujmoch (ako podmienky pre status žalobcu v správnom súdnom konaní) platí identicky aj podľa právnej úpravy účinnej v súčasnosti (t. j. v prípade konaní podľa Správneho súdneho poriadku).

záujmy obvineného z priestupku. “, a potom „57. [. . .] V zhode s ustálenou rozhodovacou praxou, ako aj s právnym názorom vysloveným vo veci sp. zn. 8Asan/13/2019 (t. j. v skoršom kasačnom konaní v tejto veci), aj veľký senát ustálil, že sťažovateľka nie je aktívne legitimovaná vo vzťahu k výroku prvostupňového správneho orgánu, resp. nadväzujúceho rozhodnutia žalovaného, ktorým došlo k zastaveniu priestupkového konania. Odmietnutie žaloby v tejto časti krajským súdom preto bolo dôvodné a zákonné. Veľký senát nepostupoval vo veci identicky ako kasačný senát 8S rozhodujúci o skoršej kasačnej sťažnosti (sp. zn. 8Asan/13/2019), keď dospel k záveru, že z vyššie uvedených dôvodov je možné o podanej kasačnej sťažnosti rozhodnúť tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia. Týmto spôsobom sa dosiahne stav, kedy je otázka aktívnej legitimácie sťažovateľky (v rámci správneho súdneho konania) vo vzťahu k výroku orgánov verejnej správy o zastavení priestupkového konania s konečnými účinkami vyriešená, a to priamo týmto rozhodnutím a - zároveň - vo zvyšnej časti, t. j. v časti o trovách priestupkového konania (kde

11. Tieto závery sú mutatis mutandis aplikovateľné aj na situáciu sťažovateľa, hoci tu nedošlo k zastaveniu priestupkového konania, ale k odloženiu veci. Ide teda rovnako k nevyvodenie priestupkovej zodpovednosti tvrdenej sťažovateľom, voči osobe odlišnej od sťažovateľa. Rovnako však i v tejto veci platí, že takýmto úkonom nedošlo k priamemu zásahu do právnej sféry sťažovateľa.

13. Správny súd poskytol dostatočnú argumentáciu na odôvodnenie svojho záveru, že správna žaloba bola podaná zjavne neoprávnenou osobou, keď urobil záver, že sťažovateľ jednak nebol účastníkom administratívneho konania, a tiež, že nebol priamo dotknutý na svojom právnom postavení, a svoje závery podložil aj odkazmi na judikatúru.

15. Toto uznesenie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.