5Stk/1/2021

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len ,,krajský súd“) rozsudkom č.k. 8S/115/2020-76 z 29. apríla 2021 (ďalej aj len ,,napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. c/ zákona č. 162/2015 Z.z.

,,EČ“) M.-XXXLT bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky, a to s poukazom na § 4 ods. 2, § 5 ods. 1, § 5 ods. 4, §10a ods. 1 cit. zákona a Všeobecné obchodné podmienky správcu výberu úhrady diaľničnej známky (ďalej aj len ,,VOP“). 2. Žalobca si dňa 29. marca 2018 zakúpil diaľničnú známku v hodnote 50,- €, s časovou platnosťou od 29. marca 2018 do 31. januára 2019, na vozidlo Škoda Fabia II Kombi s EČ P.- XXXGH, ktorého bol vlastníkom. Následne dňa 03. septembra 2018 z dôvodu zmeny bydliska nahlásil túto zmenu aj v evidencii vozidiel Policajného zboru SR, v dôsledku čoho mu bolo na predmetné vozidlo vydané nové W. M.-XXXLT. Žalobca zmenu EČ nenahlásil správcovi výberu úhrady diaľničnej známky, keďže podľa jeho tvrdenia na potrebu nahlásenia nebol

4. Krajský súd uviedol, že skúmanie materiálneho znaku deliktu je kľúčové v prípadoch, kedy by neposudzovanie správneho deliktu v tomto materiálnom zmysle viedlo k prílišnému formalizmu a k postihovaniu nepatrných porušení právnych povinností, navyše neuložených zákonom, ale VOP, ktoré nemajú žiadne právne následky.

5. Podľa krajského súdu správne orgány pri formálnom posudzovaní skutkového stavu veci nebrali do úvahy významný aspekt spravodlivosti administratívneho konania, v ktorom sa zohľadňuje aj tzv. materiálny znak správneho deliktu, a žalovaný sa dôsledne nevysporiadal s obsahom argumentácie žalobcu, že za predmetné vozidlo uhradil diaľničnú známku, totožnosť daného vozidla je definovaná jeho VIN číslom, a u vozidla počas platnosti diaľničnej známky došlo iba k zmene EČ v súvislosti s preregistráciou do iného okresu, teda za vozidlo aj v čase kontroly bola preukázateľne uhradená diaľničná známka, pričom zákon č. 488/2013 Z.z. postihuje nesplnenie úhrady diaľničnej známky.

Podľa krajského súdu je však objektívna stránka správneho deliktu (podľa § 10a ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z.z.) založená na porušení povinnosti zaplatiť úhradu za užívanie vymedzeného úseku ciest a nie na opomenutí ohlásenia zmeny údajov v systéme správcu výberu úhrady diaľničných známok. V dôsledku uvedeného takéto opomenutie žalobcu preto nemôže mať za následok deliktuálnu zodpovednosť žalobcu.

V súvislosti s § 440 ods. 1 písm. f/ SSP namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Poukázal na to, že ten istý krajský súd sa odklonil od právneho názoru vysloveného v obdobných veciach vo svojich skorších rozsudkoch sp.zn. 8S/6/2019 z 16. apríla 2020 a sp.zn. 6Sa/18/2019 zo 7. októbra 2020, avšak napadnutý rozsudok neobsahuje dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Podľa sťažovateľa krajský súd v napadnutom rozsudku len popisne reprodukoval skutkové zistenia tvrdené žalobcom a žalovaným a následne sa obmedzil na vyslovenie všeobecného a stručného záveru (súladného s návrhom žalobcu), ktorý však možno aplikovať na akékoľvek rozhodnutie, bez ohľadu na odlišný skutkový stav.

10. V súvislosti s 440 ods. 1 písm. g/ SSP sťažovateľ namietal, že krajský súd nekonformne vykladal a aplikoval § 10a ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z. v spojení s jeho názorom, a to tak, že pri naplnení skutkovej podstaty správneho deliktu je určujúcim to, či došlo k naplneniu materiálnej stránky správneho deliktu, teda či ide o také konanie žalobcu, ktoré je spoločensky

úseku. 11. Sťažovateľ argumentuje, že verejné právo sa svojimi ustanoveniami snaží zabrániť konaniam, ktoré svojou podstatou ohrozujú právom chránené záujmy spoločnosti, ktoré sú často, ako v tomto prípade, sprevádzané so vznikom reálnej škody spôsobenej štátu.

poriadku. Navyše „spravodlivosť", tak ako ju prezentuje krajský súd, podľa sťažovateľa vedie nie k extenzívnemu, ale extrémnemu poňatiu výkladu práva bez prihliadnutí, kedy by výsledok aplikácie práva výslovne záležal iba na individuálnom a subjektívnom posúdení správneho orgánu, zložení orgánu (senátu) súdnej moci, prípadne iných vonkajších vplyvov.

EČ . . . a pod. Sťažovateľ ďalej namietal, že pri porušení zákonnej povinnosti ustanovenej v § 5 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z. z. nie je vôbec možné hovoriť, že povinnosť úhrady diaľničnej známky (podľa § 10a ods. 1 v spojení s § 4 ods. 2 cit. zákona) môže byť splnená. Úhrada diaľničnej známky sa v tomto prípade totiž vzťahuje ku korektne zadaným hlavným identifikátorom platby, nie k samotnému vozidlu (VIN). Podľa sťažovateľa je povinnosť úhrady diaľničnej známky splnená, ak sú do systému správne a úplne zadané povinné identifikátory platby (§5 ods. l zákona č. 488/2013 Z. z.). Sťažovateľ ďalej namietal, že správny orgán pri rozhodovaní v sankčných veciach sa nemôže zaoberať otázkou, či je príslušná sankcia primeraná (spravodlivá) vo vzťahu ku skutku, keďže príslušná skutková podstata trestania správneho deliktu, v danom prípade v zmysle § 10a ods. 2 zákona č. 488/ 2013 Z.z. jednoznačne vymedzuje spôsob trestania.

Sťažovateľ namietal, že závery napadnutého rozsudku majú negatívny dopad na aplikačnú prax, pretože na základe týchto záverov môžu prevádzkovatelia vozidiel bez akejkoľvek hrozby postihu a vyvodenia zodpovednosti za nesplnenie zákonných povinnosti uvedených v osobitnom predpise (§ 5 ods. 1 zákona č. 488/2013 Z.z.) predkladať „dôkazy“ o nekorektných úhradách diaľničných známok, ktoré nemajú oporu v zákone č. 488/2013 Z.z. 14. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú a krajský súd sa v napadnutom rozsudku riadne a v dostatočnom rozsahu vysporiadal s právnou argumentáciou sťažovateľa a zároveň vec správne právne posúdil. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Asan/34/2019 z 25. marca 2020 a na skutočnosť, že poplatok za diaľničnú známku riadne uhradil, čím nemohlo dôjsť k porušeniu ekonomického záujmu chráneného skutkovou podstatou správneho deliktu, ktorého spáchanie

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.

17. Podľa § 4 ods. 2 zák.č_ 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke a o zmene niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného, prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky.

19. Podľa § 5 ods. 4 zák. č. 488/2013 Z.z. služby súvisiace najmä s kúpou alebo výmenou diaľničnej známky, opravou údajov a výšku servisných poplatkov určí správca výberu úhrady diaľničnej známky vo všeobecných obchodných podmienkach.

22. Kasačný súd uvádza, že v spise sa nachádza vyjadrenie Národnej diaľničnej spoločnosti a.s. (ďalej aj len „NDS“) k záznamu z kontroly č. 15398308, v ktorom NDS potvrdila, že na vozidlo s W. P.-XXXGH bola zakúpená ročná diaľničná známka pre obdobie od 29. marca 2018 do 31. januára 2019, pričom kontrolou v rámci Centrálnej evidencie úhrad diaľničných známok Služby výberu a evidencie úhrady diaľničných známok za užívanie vymedzených úsekov ciest Slovenskej republiky sa zistilo, že nebola vykonaná zmena údajov v evidencii úhrady diaľničnej známky - preregistrácia z EČ P.-XXXGH na EČ M.-XXXLT a teda systém kontroly úhrady diaľničných známok vozidlo s EČ M.-XXXLT v čase kontroly dňa 9. septembra 2018 vykazoval ako vozidlo bez úhrady diaľničnej známky. V spise sa nachádzala

23. Kasačný súd konštatuje, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že prevádzkovateľ vozidla uhradil diaľničnú známku pre vozidlo s EČ P.-XXXGH a nenahlásil prevádzkovateľovi elektronického systému výberu úhrad diaľničných známok zmenu na EČ M.-XXXLT.

25. Vzhľadom na skutkové okolnosti súdenej veci kasačný súd konštatuje, že pri svojom právnom posúdení bude vychádzať najmä z rozsudku Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 3Asan/34/2019 z 25. marca 2020 (ďalej aj len ,,rozsudok sp.zn. 3Asan/34/2019“), keďže generalizujúc jeho závery tento považuje za aplikovateľný aj na súdenú vec.

Práve skutočnosť, že znaky správneho deliktu majú byť uvedené v zákone (v tomto prípade v zákone č. 488/2013 Z.z.) bude pre posúdenie veci relevantným, pričom uvedené je odrazom inak trestnoprávnej zásady nullum crimen sine lege, ktorú je však per analogiam potrebné zohľadňovať aj v rámci oblasti správneho trestania.

Povinnosť v § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z.z. spočíva v tom, že prevádzkovateľ vozidla je povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. Práve § 4 ods. 2 zákona č. 488/2013 Z.z. v spojení s § 10a ods. 1 cit. zákona determinuje tzv. objektívnu stránku správneho deliktu, teda konanie, ktoré sa považuje za protiprávne. Zákon č. 488/2013 Z. z. teda sankcionuje porušenie v zákone výslovne upravenej povinnosti, ktorou je uhradenie diaľničnej známky prevádzkovateľom vozidla pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom. Kasačný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že samotnú povinnosť oznámenia zmeny EČ vozidla zákon neupravuje a taktiež neupravuje ani jej prípadné porušenie. Súčasne podľa kasačného súdu z ustanovení zákona č. 488/2013 Z.z. nevyplýva, že neoznámenie zmeny EČ vozidla by bolo možné subsumovať pod porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 2 cit. zákona.

29. Pokiaľ sťažovateľova argumentácia smerovala k ohrozeniu verejného záujmu v podobe oprávnených nárokoch štátu, vyplývajúcich nielen z fiškálnych záujmov, ale aj v záujme spoločenských hľadísk a spoločenského poriadku pri výkone verejnej správy na zverenom úseku, táto podľa kasačného súdu vzhľadom na skutkové okolnosti prípad neobstojí, pretože úhrada diaľničnej známky bola realizovaná a za vozidlo-ako také, ktoré sa v rozhodnom čase pohybovalo po spoplatnenom úseku diaľnice bola, ako vyplynulo zo skutkových okolností, preukázateľne diaľničná známka uhradená. Pre tento záver bola dôležitá aj skutočnosť, že diaľničná známka bola v dôsledku zmeny EČ uhradená resp. registrovaná na už neplatné EČ.

žalobcu. V nadväznosti na uvedené kasačný súd opätovne vychádzajúc z rozsudku sp.zn. 3Asan/34/2019 poukazuje na to, že pri hodnotení správnych deliktov, ktoré sú hraničné, je žiaduce brať do úvahy aj materiálnu nebezpečnosť konania, aby príliš formalistická aplikácia nebola nespravodlivá a neprimeraná. V danom prípade konanie žalobcu nebolo materiálne nebezpečné, keďže k zaplateniu poplatku za užívanie vymedzených úsekov ciest došlo.

Právny normatívny systém totiž predstavuje iba jeden zo spôsobov riešenia spoločenských konfliktov, ktorý nie je možné od iných systémov celkom oddeliť (a nebolo by to ani zmysluplné) a preto tak pri myšlienkových postupoch v oblasti práva nie je možné abstrahovať od všeobecne platných pravidiel a predstáv. Sankcionovanie žalobcu v zmysle § 10a ods. 1 zákona č. 488/ 2013 Z.z. by sa z pohľadu kasačného súdu javilo ako prísne formalistické a nereflektujúce účel, ktorý predmetné ustanovenie sleduje a tým je sankcionovanie prevádzkovateľov vozidiel, ktorí využívajú spoplatnené úseky ciest bez úhrady diaľničnej známky.

Podmienky úhrady a ostatné podrobnosti, ktoré sú upravené vo VOP, sú prevažne technického charakteru resp. upravujú určité praktické otázky relevantné pre úpravu vzťahov medzi súkromnými subjektmi - prevádzkovateľom vozidla a NDS. Kasačný súd si v nadväznosti na uvedené osvojuje a poukazuje aj na záver v spomínanom rozsudku sp.zn. 3Asan/34/2019, podľa ktorého ,,V rovine verejnoprávnej, pokiaľ sa jedná o administratívnoprávnu zodpovednosť resp. ustanovenie určitých povinností, ktorých nesplnenie môže byť sankcionované prostriedkami verejného práva - napr. prostredníctvom inštitútu správneho trestania, však treba poukázať aj na aprobovaný právny základ pre ukladanie povinností, ktorý je vymedzený v čl. 13 ods. 1 Ústavy SR tak, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, ďalej medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4 Ústavy SR, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo nariadením vlády podľa čl.120 ods. 2 Ústavy SR.“.

33. Kasačný súd po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými skutočnosťami, svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil, pričom neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo nevyhnutné pre posúdenie prejednávanej veci. Kasačný súd preto v nadväznosti na uvedené konštatuje, že námietky sťažovateľa obsiahnuté v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu a preto tieto vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamieta ako nedôvodnú podľa § 461 SSP.

35. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.