5Stk/16/2022

1. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že po postúpení veci Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Trebišove vydal Okresný úrad Trebišov, odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutie č. OU-TV- OVVS-2020/005524 z 20. augusta 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) na tom skutkovom základe, že 9. augusta 2019 v čase okolo 8:40-8:50 hod. pri bytovom dome č. XXXX na ul. H. fyzicky napadol W. Q. (ďalej aj „poškodený“) a to tak, že ho udrel jedenkrát rukou do oblasti pravého oka, čím mu spôsobil zranenie, a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka s dobou liečby a práceneschopnosti 5-6 dní a týmto úmyselne narušil občianske spolunažívanie drobným ublížením na zdraví. Na základe tohto mu prvostupňový

2. V odôvodnení prvostupňový správny orgán uviedol, že má za to, že nepochybne došlo k fyzickému stretu medzi žalobcom a poškodeným W. Q.. Svedkovia N. R., I. T. a oznamovateľ - poškodený W. Q. zhodne a nezávisle na sebe vypovedali, že ako prvý a jediný udrel žalobca W. Q. rukou do oblasti tváre, keď sa mu W. Q. snažil rukou zakryť mobilný telefón, s ktorým žalobca natáčal. I. T. a N. R. tiež uviedli, že hneď po napadnutí mal W. Q. zakrvavené a napuchnuté oko. W. uviedol, že hneď po napadnutí podal na žalobcu trestné oznámenie na polícii a vyhľadal lekárske ošetrenie, kde mu bolo zistené zranenie oka a vystavené potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti. Sám žalobca vo svojej výpovedi na ústnom pojednávaní o priestupku uviedol, že udrel W. Q. rukou do oblasti jeho krku, ale svoje konanie odôvodnil tým, že W. Q. najprv svojou rukou vrazil do jeho pravej ruky, aby mu zabránil v natáčaní na mobil, ale nič sa nestalo a on mobil stále držal v ruke. Potom ho W. Q. sotil do oblasti hrudníka a následne ho udrel svojou pravou rukou a to päsťou do ľavej strany jeho tváre.

dôsledku strachu, obavy a preľaknutia o svoju bezpečnosť a zdravie, keďže podľa žalobcu bolo preukázané, že svedok I. T. do neho najprv hádzal zrejme šišky a poškodený W. Q. sa dostal do jeho tesnej blízkosti a zaútočil na neho ako prvý. On tak len odvracal priamo hroziaci útok na

Podmienkou obrany je odvrátenie útoku, ktorý priamo hrozí alebo trvá. Trvanie útoku sa posudzuje dovtedy, dokiaľ sa neskončilo nebezpečenstvo pre napadnutý chránený záujem a ukončenie útoku musí byť definitívne. 5. Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že svedkovia I. T., N. R. a W. Q. ako zamestnanci MD Stav, s.r.o. (pozn. kasačného súdu správne mala byť uvedená obchodná spoločnosť STAV MD s.r.o.) mali so žalobcom v minulosti viacero konfliktov, a preto by sa ich výpovede mohli javiť ako zaujaté. Len z uvedeného dôvodu však nie je možné podľa prvostupňového správneho orgánu ich výpovede vyhodnotiť ako zaujaté, keďže tak v trestnom, ako aj v priestupkovom konaní boli riadne poučení o dôležitosti pravdivej svedeckej výpovede a o možných následkoch v prípade nepravdivej a neúplnej svedeckej výpovedi.

6. Podľa prvostupňového správneho orgánu hodnoverným dôkazom je aj znalecký posudok č. 92/2019 MUDr. U. znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia, z ktorého vyplýva, že poškodenému W. Q. boli spôsobené ľahké zranenia a to pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka s dobou liečenia a práceneschopnosti 5-6 dní.

7. Prvostupňový správny orgán tiež uviedol, že súčasťou spisového materiálu sú videozáznamy zachytené žalobcom, avšak na týchto záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu ani samotný incident medzi ním a W. Q.. Na jednom zázname je vidieť, ako I. T. pristúpi do vzdialenosti 3-5 m od žalobcu, zohne sa, zo zeme zdvihne nejaký premet a hodí ho smerom k menovanému. Záznam zachytáva aj telefonické oznámenie skutku I. T..

U.. Ten skonštatoval, že mechanizmus zranení zodpovedá vyjadreniu W. Q., ako k napadnutiu došlo. Žalobcovi bola vina preukázaná aj výpoveďami svedkov I. T., N. R. a H. M., ktorí konanie žalobcu popísali ako fyzické napadnutie rukou do oblasti tváre W. Q.. 9. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, v ktorom primárne namietal, že prvostupňový správny orgán sa nesprávne zameral na dokazovanie vzniku zranenia poškodeného a na skúmanie fyzického kontaktu medzi ním a poškodeným, avšak takmer vôbec sa nezaoberal právnymi argumentami o oprávnenosti použitia nutnej obrany žalobcom v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch. Taktiež žalobca argumentoval tým, že nekonal úmyselne, teda nenaplnil povinný znak skutkovej podstaty uvedenej v § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch. Skutok bol podľa neho nesprávne právne kvalifikovaný.

V nadväznosti na to skonštatoval, že žalobca vedel, že svojím konaním - úderom poškodeného rukou do oblastí tváre, môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom a pre prípad, že ho poruší alebo ohrozí, bol s tým uzrozumený.

dokazovaním (zakrytie mobilného telefónu žalobcu rukou bez ďalšieho fyzického napadnutia žalobcu), nemožno považovať za taký útok, voči ktorému by bol primeraný následný útok žalobcu (úder päsťou do oblasti tváre s následným vznikom zranenia s dobou liečenia 5-6 dní).

II. Konanie na správnom súde

13. Správny súd skonštatoval, že je nepochybné, že v hodnotenej situácii v uvedený deň došlo ku konfliktu, výsledkom ktorého bolo nevhodné správanie všetkých aktérov konfliktu. Podstatné podľa správneho súdu je, že k spáchaniu uvedeného a posudzovaného skutku došlo a ten bol posúdený ako priestupok spáchaný vo forme nepriameho úmyslu žalobcom ako - páchateľom, ktorý sa spoliehal na to, že dopad jeho správania a útoku nebude mať na objekt chránený zákonom o priestupkoch taký účinok, akým sa ukázalo zranenie poškodeného. Je potrebné konštatovať, že v priamej príčinnej súvislosti s atakom žalobcu na integritu poškodeného došlo k ublíženiu na jeho zdraví, čo bolo charakterizované v znaleckom posudku a je to teda zrejmé ako dej, ktorý sa odohral spôsobom zisteným aj podľa svedeckých výpovedí. Výhrada žalobcu, že si preložil telefón z ľavej do pravej ruky, aby mal ruku voľnú, a teda že pravou rukou by útočil do ľavého a nie do pravého oka poškodeného, je slabou výhradou, ktorou nemožno zvrátiť vyššie uvedené zistenia správneho orgánu. 14. Ďalej správny súd uviedol, že základ posúdenia úmyselného spáchania priestupku

poškodeného. 15. Preto správny súd pokračoval konštatovaním, že súčasťou hodnotenia skutku orgánmi verejnej správy boli aj otázky, kde sa nachádzali svedkovia a či teda mohli potvrdiť takúto skutočnosť, to znamená kto, akým spôsobom inicioval konflikt a fyzické strety, či to bol poškodený alebo žalobca. Správny súd nevidel dôvod spochybňovať správnosť záverov a hodnotení orgánov verejnej správy pokiaľ išlo o ich skutkové a právne závery, a to aj pokiaľ išlo o vyhodnotenie námietok žalobcu, ktoré sa týkali nejasnosti výpovedí svedkov o útoku, nesprávnom hodnotení nutnej obrany, to ktorou rukou žalobca útočil, ani to či jeho námietky možno podriadiť pod namietané porušenie zásad trestného konania.

Napokon motivácia žalobcu chrániť verejné priestranstvo pred ohrozením mohla skončiť aj oznamom na kompetentnom úrade, napríklad príslušnom inšpektoráte práce. 17. Preto podľa správneho súdu došlo k správnemu právnemu posúdeniu skutku ako policajnými orgánmi, orgánmi verejnej správy pri prejednaní priestupku a tieto správne a zákonne uložili sankciu za skutok spáchaný v nepriamom úmysle proti občianskemu spolunažívaniu, ktorý bol naplnený úderom ruky žalobcu do tváre poškodeného, čo potvrdila aj svedkyňa H. M.. Jeho konanie bolo konaním úmyselným, ktoré vykonal neadekvátnym spôsobom, pretože úder vo vzťahu k poškodenému spôsobil zranenie. Žalobca zranený nebol a podľa správneho súdu nešlo o nutnú obranu.

18. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal proti napadnutému rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadal zmeniť tento rozsudok z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) tak, že kasačný súd zruší rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie alternatívne žiadal zrušiť tento rozsudok a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa nie je pravda, že konal úmyselne, pretože svojím konaním nenaplnil vedomostnú a vôľovú zložku úmyselného zavinenia, a keďže skutková podstata tohto priestupku vyžaduje na spáchanie úmyselné zavinenie, nie je naplnený jeden z obligatórnych znakov. Správny súd len skonštatoval, že orgány verejnej správy sa dostatočne vysporiadali s argumentmi sťažovateľa, podľa sťažovateľa však bez bližšieho zdôvodnenia.

Sťažovateľ následne podrobne analyzuje ním vyhotovený videozáznam, ktorý predložil do konania na svoju obranu. Podľa sťažovateľa nie je predsa zakázané vyhotovovať videozáznam, obzvlášť na verejnom priestranstve s úmyslom zdokumentovať konanie, ktoré ohrozuje bezpečnosť osôb a porušuje stavebný zákon alebo iné právne predpisy.

Správny súd tak len zhojil nezrozumiteľné rozhodnutie žalovaného, ktorému chýba vysporiadanie sa so všetkými relevantnými argumentami sťažovateľa a dôkazmi. 22. Záverom sťažovateľ skonštatoval, že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Konkrétne uviedol rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 10 Asan 15/2017 z 30. mája 2018, ktoré sa týkalo dodržiavania základných zásad správneho konania a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžo 55/2008 z 12. apríla 2009 týkajúce sa naplnenia obligatórnych znakov skutkovej podstaty priestupku a zásady in dubio pro reo. Tiež poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sž/17-23-24-25/2011 všetky zhodne z 15. decembra 2011, ktoré zdôrazňovali, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako postih za trestné činy s dôrazom na všetky záruky, ktoré sa obvinenému poskytujú. 23. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

24. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 24. októbra 2022 a náhodným výberom pridelená senátu č. 5, v tom čase sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite Filovej.

25. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

27. Kasačný súd po preštudovaní administratívneho spisu a napadnutého rozsudku správneho súdu nenadobudol pochybnosť, že by skutkový stav v prejednávanej veci nebol správnymi orgánmi zistený riadne. Správne orgány nevychádzali len z výpovedí zamestnancov spoločnosti STAV MD s.r.o., konkrétne N. R., I. T. a samotného poškodeného W. Q., ale aj z výpovede svedkyne H. M.. Všetci zhodne konanie sťažovateľa opísali ako fyzické napadnutie W. Q. rukou sťažovateľa do oblasti tváre poškodeného s tým, že nikto z nich nevidel, že by samotný poškodený bezprostredne predtým fyzicky útočil na sťažovateľa.

na zdraví. Znalec v znaleckom posudku konkrétne konštatoval pomliaždenie pravej očnej gule s krvnou podliatinou na hornej a dolnej mihalnici pravého oka s podráždením spojovky pravého oka, ktoré u poškodeného vzniklo následkom úderu alebo nárazu tupého predmetu do oblasti pravého oka v menšej intenzite. Záverom znalec uviedol, že zranenie poškodeného mohlo byť spôsobené tak, ako to uvádza poškodený, teda následkom jedného úderu útočníka päsťou alebo otvorenou dlaňou do pravého oka poškodeného. Kasačný súd sa zameral aj na výpovede svedkov a poškodeného, pričom zistil, že žiadny z nich vo svojej výpovedi neuvádzal, že by poškodeného bezprostredne po útoku zaliala krv, čo sa sťažovateľ snažil vo svojej kasačnej sťažnosti vyvrátiť. Svedok I. T. v konaní pred orgánmi činnými v trestnom konaní dňa 25.10.2019 vypovedal, že sťažovateľ „určite trafil poškodeného do oka, lebo krátko na to mu pri oku začalo červenať“ a v konaní pred správnym orgánom dňa 20.08.2020 vypovedal, že poškodenému sa po útoku „hneď zakrvavilo oko“. Uvedené nepresnosti vo

29. S vyššie uvedeným súvisí aj následná právna kvalifikácia skutku správnymi orgánmi, vo vzťahu ku ktorej nemá kasačný súd výhrady. Sťažovateľ poškodenému spôsobil poranenie na tvári, čo je možné hodnotiť ako drobné ublíženie na zdraví v zmysle príslušnej skutkovej podstaty ustanovenia § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch.

Kasačný súd odkazujúc na body 13 a 14 tohto rozsudku má za to, že rovnako dostatočne sa s otázkou formy zavinenia sťažovateľa vysporiadal aj správny súd. 30. V predmetnom prípade bol teda preukázaný prinajmenšom nepriamy úmysel, ktorý je postačujúci pre uznanie sťažovateľovej viny zo spáchania priestupku, pri ktorom sa vyžaduje úmyselné zavinenie. Podľa kasačného súdu je tak možné považovať existenciu úmyslu sťažovateľa za ustálenú poukazujúc na priebeh útoku voči poškodenému, ako aj objektívny sled okolností a udalostí, do ktorých bol tento útok časovo, miestne a tiež z hľadiska konania jednotlivých aktérov a ich motivácie vsadený. Na uvedenom závere nemení nič ani sťažovateľovou obranou zdôrazňovaná časť výpovede svedkyne H. M. v konaní pred správnym orgánom dňa 16.07.2020, ktorá uviedla, že „netvrdí, že sťažovateľ bol hneď agresívny a že poškodeného úmyselne napadol“. Kasačný súd konštatuje, že preukazovanie úmyslu je otázkou právnou, pričom posudzovanie ne/prítomnosti úmyslu v určitom ľudskom konaní prislúcha práve správnym orgánom, ktorých úlohou je náležite vyhodnotiť, či došlo

Kasačný súd sa stotožňuje so sťažovateľom, že na rozdiel od krajnej núdze podmienka subsidiarity a proporcionality pri nutnej obrane neplatí, pretože je logické, že ak intenzita obrany má byť spôsobilá odvrátiť útok, musí byť silnejšia než intenzita útoku, aby obrana bola schopná nielen útok spoľahlivo odvrátiť, ale aj odradiť útočníka v jeho ďalšom pokračovaní. Tu je však dôležitým kritériom pre posúdenie, či o nutnú obranu ide alebo naopak nejde, to, že obrana nesmie byť nepochybne neprimeraná spôsobu a povahe samotného útoku (a contrario § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch), pretože vtedy by už o nutnú obranu nešlo (porov. Srebalová, M. a kol. Zákon o priestupkoch. Komentár. 2. vydanie.

Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár I. diel. 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2010, 177 s.). 32. Predmetný fyzický útok sťažovateľa voči poškodenému však nielenže nebol primeraný, čo konštatoval aj žalovaný, ale vzhľadom na všetky okolnosti zjavne nebol ani potrebný. Priebeh samotného skutku skôr naznačuje, že išlo o odvetu sťažovateľa voči poškodenému, ktorá ale protiprávnosť činu v zmysle § 2 ods. 2 zákona o priestupkoch nevylučuje.

33. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti tiež namietal, že videozáznam, ktorý si z incidentu vyhotovil na vlastný mobilný telefón, slúži aj ako dôkaz v tomto konaní na preukázanie intenzity útoku na sťažovateľa a primeranosti jeho obrany, čím sa však žalovaný, ani správny súd nezaoberali. Prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí uviedol, že videozáznam zachytený sťažovateľom je síce súčasťou spisového materiálu, avšak na záznamoch nie je zachytený presný čas incidentu a ani samotný incident medzí ním a poškodeným.

Pokiaľ však na uvedenom videozázname nebol zachytený samotný priebeh incidentu medzi sťažovateľom a poškodeným, nebolo pre preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia nevyhnutné, aby správny súd takýto dôkaz vykonal. Kasačný súd má tak za to, že v prejednávanej veci bol priebeh skutku, ako aj konanie sťažovateľa dostatočne preukázané svedeckými výpoveďami s tým, že následok konania sťažovateľa v podobe ublíženia na zdraví bol preukázaný práve lekárskymi správami a znaleckým posudkom znalca v odbore zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a úrazová chirurgia.

vec. Kasačný súd porušenie základných zásad správneho konania v prejednávanej veci nezistil a so sťažovateľom namietaným posúdením úmyselného zavinenia ako obligatórnym znakom skutkovej podstaty priestupku v zmysle § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch, sa kasačný súd vysporiadal v bodoch 29. a 30. tohto rozsudku. Ostatné obligatórne znaky skutkovej podstaty predmetného priestupku sporné neboli. Kasačný súd tak má za to, že námietky, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje napadnuté rozhodnutie správneho súdu, boli obdobné ako tie, ktoré sťažovateľ uvádzal už v konaní pred správnym súdom a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal vo svojom odôvodnení.