5Stk/18/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľ): O.. K. S., nar. X. A. XXXX, s adresou trvalého pobytu K. X, XXX XX. D., adresa na doručovanie: F. XX, XXX XX D., proti žalovanému: Národný bezpečnostný úrad, so sídlom Budatínska 30, 851 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 05198/2018/KÚ/OLP-002 z 21. júna 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 147/2018-52 z 28. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie kasačného konania zamieta . II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . III. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky účastníkom konania právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

nedostal žiadnu odpoveď. 2. Majúc za to, že svoje podania riadne podal elektronicky a že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ich mala ako také prijať, ako aj že porušila iné povinnosti ustanovené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES (Ú. v. EÚ L 257, 28. 8. 2014) a vykonávacieho rozhodnutia Komisie (EÚ) č. 2015/1506 z 8. septembra 2015, ktorým sa ustanovujú špecifikácie týkajúce

V správnom konaní Generálna prokuratúra Slovenskej republiky argumentovala, že žalobcom uvedené podania neboli riadne podpísané elektronicky, pričom dôvodom absencie odpovede bolo aj to, že išlo o ďalšie opakované podnety, na ktoré už príslušní prokurátori nemuseli odpovedať, lebo sa na ne neprihliada.

rozhodnutie nie je možné doručiť, pretože nebol účastníkom konania (iba podal žalovanému podnet) a konanie o uložení pokuty možno začať len z úradnej moci. 7. Proti rozhodnutiu zo 4. mája 2018 podal žalobca tiež rozklad, ktorý bol napadnutým opatrením (listom) vybavený tým spôsobom, že žalovaný zopakoval svoju argumentáciu z rozhodnutia zo 4. mája 2018 a uviedol, že podľa § 30 ods. 2 Správneho poriadku sa nemožno odvolať (podať rozklad) proti rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. h) Správneho poriadku. Žalobca rozhodnutie zo 4. mája 2018 rovnako napadol návrhom na obnovu konania, žalovaný ale listom z 21. septembra 2018 z dôvodu, že žalobca nie je účastníkom konania, uzavrel, že nie je možné postupovať podľa § 62 ods. 1 Správneho poriadku, a rovnako, že tu nie je zákonný dôvod na postup podľa § 62 ods. 2 Správneho

9. Krajský súd v odôvodnení poukázal na to, že aktívna procesná legitimácia sa skúma podľa jednotlivých typov konaní (§ 6 ods. 2 SSP), v ktorých je ustanovené, kto môže žalobu podať. Ide o účastníka administratívneho konania, voči ktorému bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým bol ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Žalobná legitimácia je procesnou podmienkou, nedostatok ktorej nie je odstrániteľný (§ 98 ods. 1 písm. e/ SSP). Ďalej dôvodil, že aktívne procesne legitimovaná osoba na podanie žaloby je len tá osoba, ktorá tvrdí, že ako účastník správneho konania bola ukrátená na svojich právach rozhodnutím správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia.

konania. Krajský súd sa v rámci svojej argumentácie odvolal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (vec sp. zn. 8 Asan 3/2019), podľa ktorého v konaní pri správnom trestaní nie je podávateľ podnetu či navrhovateľ aktívne legitimovaný na podanie žaloby vo vzťahu k posudzovaniu viny a eventuálnemu ukladaniu sankcie z dôvodu absencie dotyku na subjektívnych právach. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobcu, pretože nebol napadnutým opatrením dotknutý na svojich subjektívnych právach a nebol ani účastníkom správneho

II. Argumentácia účastníkov kasačného konania

12. Žalobca podal proti uzneseniu krajského súdu kasačnú sťažnosť. Uplatňuje v nej dôvody podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) a j) SSP. 13. Argumentuje, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že sa označil za účastníka správneho konania v zmysle § 14 ods. 1 Správneho poriadku a správny orgán rozhodnutie, že účastníkom správneho konania nie je, nevydal. Ďalej tvrdil, že v rozpore s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 36 ods. 1 a 2 Listiny základných práv a slobôd mu bol upretý prístup k súdu, hoci tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Pripomenul, že v súlade s judikatúrou (napr. vec sp. zn. 1 Sžp 1/2010) bol účastníkom správneho konania, pretože žalovaný nerozhodol o opaku. Žalobca rovnako tvrdí, že bol účastníkom správneho konania, lebo v prípade správneho trestania ide akoby o trestné konanie, a preto je analogicky podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku poškodeným. Žalobca namieta, že krajský súd mal rozhodovať rozsudkom, a nie uznesením, pretože nenastali situácie taxatívne vymedzené v § 147 ods. 1 SSP. 14. Napokon žalobca požaduje, aby bolo konanie prerušené a aby boli Súdnemu dvoru EÚ položené tieto prejudiciálne otázky: „Je v súlade s 3 ods. 6, čl. 13 a čl. 33 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES ak vnútroštátny právny poriadok SR vylučuje z konania o uložení sankcie spoliehajúcu stranu ako účastníka konania z dôvodu porušenia povinnosti kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb vznikla škoda? - Sú sankcie stanovené v zákone č. 272 z 20. septembra 2016 o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) stanovené za porušenie povinnosti NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES účinné, primerané a odrádzajúce?“.

17. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) dňa 11. novembra 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto uznesenia pod pôvodnou spisovou značkou. 18. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 19. Otázkou, ktorú bolo potrebné posúdiť v tomto konaní, je, či sťažovateľ mal žalobnú legitimáciu v zmysle § 178 ods. 1 SSP na podanie žaloby proti napadnutému opatreniu žalovaného, prípadne či takú legitimáciu mal mať s ohľadom na svoje tvrdenie, že mal byť účastníkom administratívneho konania pred žalovaným, hoci ním formálne nebol a žalovaný ho za takého účastníka konania nepovažoval.

III. A

Po správnosti preto krajský súd žalobu odmietol pre neoprávnenosť osoby podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP. 21. V tomto smere odkazuje kasačný súd tiež na závery svojho skoršieho uznesenia týkajúceho sa sťažovateľa a rovnakej právnej otázky, a to sp. zn. 10 Asan 11/2021 z 28. júna 2022, s ktorými sa stotožňuje: Kasačný súd poukazuje na § 14 ods. 3 zákona [o dôveryhodných službách], ktorý je lex specialis oproti Správnemu poriadku, v ktorom je jasne vymedzený okruh účastníkov administratívneho konania, a teda môže ním byť iba orgán verejnej moci.

22. Uvedené uznesenie bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou, no Ústavný súd SR ju odmietol uznesením sp. zn. II. ÚS 579/2022 zo 14. decembra 2022 ako zjavne neopodstatnenú, pričom konkrétne uviedol: Z uvedeného výkladu a chápania čl. 46 ods. 1 ústavy pre ústavnú sťažnosť sťažovateľa v tomto konaní pred ústavným súdom vyplýva, že na to, aby sa stal účastníkom konania vedeného pred krajským súdom a najvyšším správnym súdom, musel splniť predpoklady ustanovené zákonom. (bod 13) Možno konštatovať, že vo všeobecnosti sa na správne konanie vo veciach správnych deliktov podľa zákona vzťahuje všeobecný predpis, teda správny poriadok (§ 41 ods. 1), ak osobitný zákon neustanovuje inak. [.

krajský súd k tejto námietke sťažovateľa podali v napadnutom uznesení adekvátnu odpoveď, ktorú podrobne a jednoznačne odôvodnili, pričom ústavný súd ju vyhodnotil ako ústavne udržateľnú. Zásadu lex specialis derogat legi generali (t. j. špeciálny zákon ruší generálny zákon) aplikoval najvyšší správny súd na základe zákonného zmocnenia (§ 17 zákona č. [o dôveryhodných službách]) a svoje právne úvahy aj náležite vysvetlil.

III. B

K splneniu eventuálnych podmienok podľa § 179 SSP

25. Kasačný súd v tomto smere odkazuje na závery uznesenia svojho veľkého senátu sp. zn. 1 SVs 1/2022 z 30. júna 2022: Podľa názoru veľkého senátu skutočnosť, že podávateľ podnetu, resp. navrhovateľ (v priestupkovom konaní) nemá aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby na prieskum meritórneho výroku rozhodnutia o priestupku nemôže byť sporná a predstavuje dlhodobú, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V podrobnostiach je možné poukázať napr. na právne názory ústavného súdu vyslovené napr. v nasledovných veciach: č. k. I. ÚS 166/2011-12 - zo dňa 9. júna 2011 [.

V zhode so skoršími rozhodnutiami najvyššieho súdu, resp. ústavného súdu, aj podľa názoru veľkého senátu je nesporné, že rozhodnutím o zastavení priestupkového konania sa nevstupuje do právnej sféry podávateľa podnetu, resp. navrhovateľa (v priestupkovom konaní).

26. Kasačný súd k citovanému rozhodnutiu veľkého senátu dodáva, že závery v ňom uvedené boli vyslovené v situácii, keď sťažovateľka v danej veci bola navrhovateľkou v konaní o priestupku. Veľký senát však nevidel priestor na priznanie žalobnej legitimácie pre ňu proti iným výrokom administratívneho rozhodnutia, než bol výrok o povinnosti uhradiť trovy priestupkového konania.

Je preto v zhode s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu (uznesenie sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 z 24. novembra 2021, bod 19) prijatý záver, že sťažovateľ podľa platného a účinného práva nemal byť účastníkom administratívneho konania o správnom delikte, ktoré viedol žalovaný, a na ktoré dal sťažovateľ podnet.

30. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval, že žalovaný nerozhodol o tom, že nebol účastníkom administratívneho konania, tak je potrebné uviesť, že sťažovateľom prezentovaný argument sa týka konaní, kde by fyzická alebo právnická osoba mohla byť (pojmovo) účastníkom konania; v práve rozhodovanej veci by však takáto osoba nemohla byť nikdy účastníkom administratívneho konania vedeného žalovaným. Rovnako so zreteľom na § 179 SSP a možnosť osoby, ktorá o sebe tvrdí, že mala byť účastníkom administratívneho konania, podať žalobu opomenutého účastníka, sú argumenty sťažovateľa irelevantné. 31. Ak sťažovateľ napokon tvrdí, že bol účastníkom správneho konania, lebo v prípade správneho trestania ide v podstate o trestné konanie, a preto je poškodeným v zmysle trestných procesných predpisov, tak uvedené tvrdenie nie je podporené žiadnym ďalším presvedčivým argumentom. Pokiaľ mal sťažovateľ na mysli judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, v zmysle ktorej sa na správne trestanie spĺňajúce konkrétne vymedzené atribúty, pokiaľ sa rozhoduje o obvinení trestnej povahy (ku kritériám posudzovania protiprávneho konania ako „trestného“ v zmysle čl. 6 Dohovoru pozri rozsudok vo veci Engel a ďalší proti Holandsku z 8. júna 1976, č. sťažností 5100/71 až 5102/71, 5354/72 a 5370/72, body 82 a 83) majú uplatňovať zásady trestného konania (rozsudok vo veci Öztürk proti Nemecku z 21. februára 1984, č. sťažnosti 8544/79, bod 56), obdobne je to upravené aj v ustanovení § 195 SSP, tak uvedené sa na sťažovateľa nevzťahuje práve s poukazom na to, že mu nesvedčalo postavenie poškodeného v rámci daného administratívneho konania, ktoré v podstate postavenie poškodeného ani nepredpokladá. 32. Pre uvedené dôvody, aj keby sťažovateľ podal žalobu podľa § 179 SSP, eventuálne ak by správne súdy čítali žalobu podanú v práve rozhodovanej veci ako žalobu podľa § 179 SSP, nebol by v konaní úspešný. Výrok napadnutého uznesenia krajského súdu je preto vecne správny a krajský súd rozhodné právne otázky správne právne posúdil.

K potrebe predložiť prejudiciálne otázky a riešenie veci podľa práva Únie 33. Kasačný súd rovnako nezistil, že by mu vznikla povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie.

Generálna prokuratúra Slovenskej republiky teda používa služby externých poskytovateľov (kvalifikovaných) dôveryhodných služieb. 35. Pokiaľ by sťažovateľ argumentoval, že výklad uvedených noriem je sporný, tak kasačný súd uvádza, že ustanovenia čl. 3 bodov 19 a 20 nariadenia č. 910/2014 považuje za natoľko jasné, že neexistuje priestor na žiadne dôvodné pochybnosti o tom, že Generálna prokuratúra Slovenskej republiky nie je osobou súkromného práva, ale orgánom verejnej moci.

36. Navrhované prejudiciálne otázky teda v časti zjavne nemajú žiadnu relevanciu pre práve posudzovanú vec (rozsudok vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi, bod 34 a tam citovaná judikatúra), a Najvyšší správny súd je v tejto časti otázok navrhovaných sťažovateľom zbavený povinnosti podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

38. Vzhľadom na tento záver je zrejmé, že sa už Súdny dvor Európskej únie vyjadril k otázke, ktorú predkladá sťažovateľ, a to dokonca pokiaľ ide o obete trestných činov. Argumentom a maiori ad minus takéto závery potom musia platiť i pre obete „len“ administratívnych deliktov. V tomto smere je potrebné uviesť, že čl. 16 nariadenia č. 910/2014 je potrebné vnímať v súvislosti s celým systémom práva Únie, a osobitne, pokiaľ sa sťažovateľ dovoláva svojho práva na prístup k súdu, s Chartou základných práv Európskej únie a jej čl. 47, ktorý zakotvuje právo na prístup k súdu. Preto považuje kasačný súd rozsudok v už citovanej veci X za relevantný a priliehavý.

40. Na tomto mieste Najvyšší správny súd pripomína, že disponuje istým uvážením pri tom, či bude postupovať podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, čo potvrdil i Súdny dvor Európskej únie v rozsudku v už citovanej veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi v bode 48: „Samotná možnosť vykladať ustanovenie práva Únie jedným alebo viacerými inými spôsobmi, pokiaľ sa žiaden z týchto iných výkladov nezdá byť dotknutému vnútroštátnemu súdu dostatočne hodnoverný, najmä s ohľadom na kontext a cieľ daného ustanovenia, ako aj normatívny systém, ktorého je súčasťou, nedovoľuje domnievať sa, že existuje dôvodná pochybnosť o správnom výklade tohto ustanovenia.“.

42. Kasačný súd neidentifikoval ani žiadne ďalšie otázky, ktoré by v zmysle citovaného čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie potreboval predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie z vlastného podnetu. 43. Na dôvažok a po zistení, že výklad relevantným noriem práva Únie bol už objasnený súdom na to určeným, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ by neuspel ani podľa práva Únie, keď otázku, či má právo podať návrh na začatie administratívneho sankčného konania, zodpovedal Súdny dvor Európskej únie v analogickej veci negatívne. Následne, keďže sťažovateľ nemal právo byť účastníkom konania pred žalovaným ani podľa práva Únie, nemohol by uspieť ani so žalobou podľa § 179 SSP.

Ostatné námietky a záver 44. Pokiaľ ide o kasačný dôvod spočívajúci v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe, tak kasačný súd uvádza, že sťažovateľ neoznačil žiadnu judikatúru kasačného súdu, ktorá by mu účastníctvo v konaní za okolností, aké sú vo veci samej (v prípade správneho trestania) zakladala. Naopak, existuje judikatúra kasačného súdu, ktorá tvrdí presný opak, teda že sťažovateľ takéto účastníctvo nemá. 45. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že jeho podanie (žaloba) bolo nezákonné odmietnuté, kasačný súd uvádza, že tento kasačný dôvod mieri na odmietnutie z rôznych dôvodov formálne a obsahovo nekorektného podania postupom podľa § 59 ods. 3 Správneho súdneho poriadku, pričom ak bolo podanie (žaloba) odmietnuté napríklad pre neoprávnenosť osoby alebo vylúčenie napádaného aktu zo súdneho prieskumu, takéto odmietnutie sa skúma primárne ako otázka správneho právneho posúdenia, čo platí aj pre posudzovaný prípad (rozsudok z 30. septembra 2021 sp. zn. 2 Asan 25/2019, bod 37; uznesenie z 22. júna 2023 sp. zn. 5 Svk 12/ 2023, bod 28). 46. Pokiaľ ide o porušenie pravidiel spravodlivého procesu v konaní pred krajským súdom, túto námietku sťažovateľ nijako bližšie nekonkretizoval, a neuviedol, čím konkrétne malo dôjsť k porušeniu pravidiel takéhoto procesu. Pod porušenie pravidiel spravodlivého procesu potom možno azda podradiť námietku, že krajský súd nerozhodol rozsudkom. Ako však výstižne uviedol žalovaný, že pri odmietaní žaloby podľa § 98 SSP sa rozhoduje uznesením, pretože to priamo § 98 ustanovuje, bola naplnená hypotéza § 147 ods. 1 písm. b) SSP. 47. Preto kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP a zamietol i návrh na prerušenie konania, a to osobitným výrokom podľa § 25 a § 100 ods. 1 písm. c) SSP, a to v spojení s § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku (uznesenie z 30. septembra 2021 sp. zn. 7 Sžsk 133/2020, č. 3/2022 ZNSS, bod 8). 48. Nad rámec už uvedeného ešte Najvyšší správny súd dodáva, že konanie na krajskom súde trvalo bez meritórneho posúdenia približne 3 roky a 9 mesiacov. Aj keď si je kasačný súd vedomý, že Krajský súd v Bratislave, keď bol ešte správnym súdom, bol mimoriadne zaťažený množstvom nerozhodnutých vecí, bolo by dôvodné očakávať, že veci, v ktorých podľa názoru krajského súdu nie sú splnené podmienky konania súdu, budú rozhodované oveľa rýchlejšie (podobne uznesenie z 27. októbra 2022 sp. zn. 3 Svk 27/2022, bod 25). 49. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1, keď žalobca (sťažovateľ) nebol v konaní pred kasačným súdom úspešný.