5Stk/3/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): W.. Q. N., narodený XX. I. XXXX, bytom T. 8, T., zastúpený: JUDr. Pavel Piovarčí ml., advokát, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-BA-OOP1-2020/111087-003 z 12. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-7Sa/79/2021-129 z 11. augusta 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žiadnemu z účastníkov konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

podľa žalobcu dopustiť vedúci právneho odboru Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie tým, že žiadosť o poskytnutie informácií nevybavil, ako zodpovedná osoba, žiadnym postupom ani spôsobom v zákonom stanovenej lehote 8 pracovných dní. 2. Žalovaný, ako odvolací orgán, preskúmal prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu a rozhodnutím č. OU-BA-OOP1-2020/111087-003 z 12. októbra 2020 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie"), zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia v časti uloženia povinnosti žalobcovi uhradiť štátu trovy konania vo výške 16 eur tak, že podľa § 79 ods. 3 zákona o priestupkoch od uloženia povinnosti upustil. Výrok v ostatných častiach „ponechal v platnosti".

3. Ak žiadateľ svoje podanie nazve žiadosťou o informáciu, no z obsahu podania bolo nepochybné, že nešlo o informáciu, povinnosť vyplývajúca povinnej osobe postupovať podľa zákona o slobode informácií nie je podľa žalovaného daná. V prípade, ak aj napriek výslovnému označeniu žiadosti ako žiadosť o informáciu podľa zákona o slobode informácií z obsahu tejto žiadosti vyplynulo, že nešlo o informáciu spadajúcu pod režim zákona o slobode informácií, povinná osoba nie je viazaná v takomto prípade zákonom o slobode informácií, a teda ani postupom a lehotami ustanovenými týmto zákonom.

4. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd") žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP") odmietol uznesením č. k. BA-7Sa/79/2021-129 z 11. augusta 2023 ako neprípustnú (ďalej aj „napadnuté uznesenie"), keďže predmetom súdneho prieskumu na návrh žalobcu - poškodeného nemôže byť rozhodnutie žalovaného o zastavení priestupkového konania z dôvodu, že obvinenému nebolo preukázané spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu. Citovaný právny názor považoval za ústavnokonformný aj Ústavný súd Slovenskej republiky (uznesenie č. k. I. ÚS 369/2018-8 zo 14. novembra 2018). V tejto súvislosti správny súd poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Asan/3/2019 z 26. septembra 2019.

Na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje všeobecný predpis o priestupkoch (§ 21a ods. 6 zákona o slobode informácií). Všeobecný predpis o priestupkoch (zákon o priestupkoch) priznáva navrhovateľovi právo podať odvolanie proti tej časti rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, jeho povinnosti uhradiť trovy konania a proti rozhodnutiu o zastavení konania. Žalobca toto svoje právo využil a o jeho odvolaní bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím.

konania. Vzhľadom na uvedené mal správny súd za to, že aktívna legitimácia žalobcu je teda daná len v časti, v ktorej je predmetom majetkovoprávny nárok - spravidla nárok na náhradu škody, resp. ujmy nemajetkovej povahy. Tým, že sa žalobca domáhal správneho súdneho prieskumu v časti, v ktorej bola posudzovaná vina obvineného, správny súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nebol aktívne vecne legitimovaný, pretože jeho práva alebo právom chránené záujmy nemohli byť napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy porušené alebo priamo

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

9. Sťažovateľ na úvod tvrdil, že bol vecne legitimovaný na podanie správnej žaloby podľa § 98 ods. 2 SSP, čo mu vyplývalo aj z poučenia preskúmavaného rozhodnutia, kde bolo uvedené, že: „Proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu o odvolaní sa nemožno ďalej odvolať (§ 59 ods. 4 správneho poriadku). Toto rozhodnutie možno preskúmať súdom." Z poučenia jasne vyplývalo, že rozhodnutie bolo konečné a možno ho preskúmať bez predchádzajúcej nutnosti preskúmania prokurátorom podľa zákona č. 153/2001 Z. z., zákon o prokuratúre (ďalej „zákon o prokuratúre"), ako to správny súd nesprávne a nezákonne tvrdil v bode 28. napadnutého uznesenia.

Súd nemal prehlásiť administratívne preskúmavané rozhodnutie za zákonné, ak bolo v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na to, akú by malo preskúmavané rozhodnutie internú čistotu. 11. Sťažovateľ následne citoval časti z uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo/122/ 2010 z 12. mája 2011 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. II. ÚS 410/06 a sp. zn. I. ÚS 33/2012. Zdôraznil, že správny súd v odôvodnení nereagoval na viacero zásadných a relevantných námietok sťažovateľa, ktoré síce uviedol v opisnej časti I. až V., ale právne ich už v časti VI. nevyhodnotil. Napadnuté uznesenie bolo podľa sťažovateľa arbitrárne, formalistické, bez riadneho odôvodnenia pri absencii vysporiadania sa so špecifickými námietkami sťažovateľa. 12. Ďalej sťažovateľ popísal, ako správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickým a právnickým osobám v oblasti verejnej správy, popísal právo na spravodlivý proces a opísal dôvodovú správu k § 106 SSP.

napadnutého uznesenia, kde písomným podaním z 31. marca 2022 sťažovateľ riadne poukázal na nemožnosť vyjadriť sa k vyjadreniu žalovaného k podanej správnej žalobe vrátane všetkých doložených príloh elektronicky doručenému zo strany správneho súdu dňa 17. januára 2022, kde nebolo možné fyzicky tieto prílohy prečítať po otvorení jednotlivých súborov, pretože boli zobrazené v nečitateľnom xml editore. Správny súd sa uplatnenou námietkou nezaoberal a dňa 2. augusta 2023 mu doručil vyjadrenie žalovaného s prípisom z 23. februára 2022 v písomnej forme iba na vedomie, pričom zmätočným, nesústredeným a nezákonným procesným postupom správny súd dňa 3. augusta 2023 oznámil pod termín verejného vyhlásenia rozsudku, ktoré následne oznámením zrušil z dôvodu vydania procesného uznesenia, ktorým sa konanie končí, kde toto procesné rozhodnutie (napadnuté uznesenie) vydal už dňa 11. augusta 2023 s overovacou doložkou z 14. augusta 2023.

14. Na záver sťažovateľ uviedol, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie, lebo sa mu tým odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. Správny súd mal svoje rozhodnutie riadne odôvodniť, tiež zrozumiteľným spôsobom vysvetliť ako a prečo sa určitou žalobnou námietkou nezaoberal. 15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

16. Súdená vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd") ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Kasačný súd preskúmal napadnuté uznesenie v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP), a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

záujmoch. Keďže ustanovenia § 194 a nasl. SSP neupravujú osobitnú žalobnú legitimáciu, vychádza sa zo všeobecnej úpravy žalobnej legitimácie podľa § 178 ods. 1 SSP. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že na vznik aktívnej žalobnej legitimácie musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to: (i) postavenie účastníka administratívneho konania a (ii) zásah do jeho subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov.

nesporné, že rozhodnutím o zastavení priestupkového konania sa nevstupuje do právnej sféry podávateľa podnetu, resp. navrhovateľa (v priestupkovom konaní). [. . .] Výrok o uznaní osoby za vinnú z priestupku, príp. o zastavení priestupkového konania totiž vo svojej podstate dopadá na práva a právom chránené záujmy obvineného z priestupku." Ani vo veci sťažovateľa nedošlo preskúmavaným rozhodnutím k žiadnemu zásahu do jeho právnej sféry, pričom žalovaný aj zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, že vypustil z výroku povinnosť sťažovateľa zaplatiť paušálnu náhradu trov vo výške 16 eur. V zmysle citovaného uznesenia veľkého senátu je totiž aktívna legitimácia navrhovateľa konania o návrhovom priestupku daná len vo vzťahu k výroku ukladajúcemu takúto povinnosť.

Ustanovenie § 98 ods. 2 SSP umožňuje podať správnu žalobu v prípade, ak účastník administratívneho konania nevyčerpal riadny opravný prostriedok v dôsledku nesprávneho poučenia o jeho neprípustnosti. Z teleologického výkladu citovaného ustanovenia vyplýva, že jeho účelom je ochrana účastníka konania pred nepriaznivými dôsledkami nesprávneho poučenia žalovaným o nemožnosti uplatnenia riadneho opravného prostriedku, ktoré by inak predstavovalo podmienku súdneho prieskumu. Nejde však o ustanovenie, ktoré by samo o sebe zakladalo alebo rozširovalo okruh subjektívnych práv na súdne preskúmanie. Kasačný súd súčasne poukazuje na znenie dôvodovej správy k § 98 SSP: „Znenie odseku 2 nadväzuje na odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť podľa ods. 1 písm. g) z dôvodu, že sa jedná o rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, voči ktorému sa nevyčerpal riadny opravný prostriedok. Príčinou podania žaloby pritom bolo nesprávne poučenie obsiahnuté v prvostupňovom rozhodnutí alebo opatrení orgánu verejnej správy o neprípustnosti riadneho opravného prostriedku. Takto včas podaná žaloba sa potom berie za včas podaný riadny opravný

Súčasne je potrebné zdôrazniť, že výklad smerujúci k rozšíreniu možnosti súdneho prieskumu v situáciách, keď nejde o zásah do subjektívnej sféry žalobcu, by viedol k neprimeranému rozširovaniu súdnej kontroly aj na rozhodnutia, ktoré sa primárne týkajú právnej sféry iných osôb (bez zásahu do práv žalobcu). V posudzovanom prípade by takýto výklad umožňoval iniciovať súdne preskúmanie rozhodnutí o zastavení priestupkového konania osobou, ktorej právna sféra nimi nie je dotknutá, pričom samotné konanie sa týka potenciálneho protiprávneho konania inej osoby. Takýto prístup by mohol predstavovať zásah do osobnej a právnej sféry osoby, voči ktorej bolo priestupkové konanie vedené, keďže by umožňoval tretím osobám domáhať sa pokračovania alebo preskúmania konania bez existencie vlastného subjektívneho práva na takýto postup. Právny poriadok však takúto možnosť

Citované rozhodnutia majú pritom prevažne všeobecný charakter a formulujú základné princípy rozhodovacej činnosti súdov, bez priamej väzby na skutkové a právne okolnosti posudzovanej veci. Samotný všeobecný poukaz na judikatúru preto nemôže založiť dôvodnosť tvrdenia o odklone od ustálenej rozhodovacej praxe. Naopak už vyššie (bod 18) citované uznesenie veľkého senátu kasačného súdu predstavuje ustálenú judikatúru kasačného súdu k otázke prípustnosti správnej žaloby navrhovateľa proti rozhodnutiu o zastavení konania práve v tom zmysle, ako vec posúdil správny súd.

24. Kasačný súd nepovažuje za dôvodnú námietku sťažovateľa, podľa ktorej mal správny súd postupovať zmätočne, nesústredene a nezákonne tým, že najskôr oznámil termín verejného vyhlásenia rozsudku a následne toto oznámenie zrušil z dôvodu vydania procesného uznesenia, ktorým sa konanie skončilo. Konkrétny vytýkaný procesný postup správneho súdu, aj keby bol považovaný za procesnú nepresnosť alebo organizačné pochybenie, nemá povahu vady konania, ktorá by mala za následok porušenie sťažovateľovho práva na spravodlivý proces. Rozhodujúce je totiž to, že správny súd vo veci napokon rozhodol procesným uznesením, ktorým sa konanie skončilo, pričom oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku nepredstavuje rozhodnutie vo veci samej ani procesný úkon, ktorý by zakladal práva alebo povinnosti účastníkov konania.

26. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Trančíková v. Slovensko, z ktorého vyvodzuje, že v jeho prípade došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Kasačný súd však uvádza, že závery uvedeného rozhodnutia ESĽP sa týkajú odlišných skutkových a procesných okolností, a preto ich nemožno mechanicky aplikovať na posudzovanú vec. V citovanom rozhodnutí ESĽP posudzoval situáciu, v ktorej postup vnútroštátnych súdov viedol k zásadnému zásahu do procesných práv účastníka konania, najmä pokiaľ ide o predvídateľnosť rozhodovania súdov a možnosť účastníka účinne uplatniť svoje procesné práva. Zo spisu vyplýva, že správny súd doručil sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe s prílohami elektronickou formou. Sťažovateľ vo svojom podaní následne uviedol, že po otvorení jednotlivých súborov sa prílohy zobrazovali v xml editore, a preto ich podľa jeho tvrdenia nebolo možné fyzicky prečítať. Správny súd následne sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného spolu s prílohami opätovne doručil v listinnej podobe prostredníctvom pošty, a to prípisom z 28. júla 2023, v ktorom výslovne uviedol, že ide o opätovné zaslanie dokumentov už raz doručených elektronicky. Správny súd tak odstránil prípadnú technickú prekážku, na ktorú sťažovateľ poukazoval. 27. Okrem toho je v okolnostiach veci zrejmé, že správny súd preposlal sťažovateľovi vyjadrenie žalovaného aj s prílohami v rovnakej podobe (formáte), v akom bolo doručené aj jemu samému. 28. Za týchto okolností nemožno dospieť k záveru, že by sťažovateľ nemal možnosť oboznámiť sa s obsahom vyjadrenia žalovaného alebo že by mu bola odňatá možnosť reagovať na argumentáciu protistrany. Princíp kontradiktórnosti konania totiž vyžaduje, aby účastník konania mal reálnu možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany a vyjadriť sa k nim, nie však to, aby bola použitá technická forma doručenia pre účastníka subjektívne najvhodnejšia. Sťažovateľ mal pritom aktivovanú elektronickú schránku na doručovanie, preto zjavne očakával, že mu budú doručované elektronické úradné dokumenty v obvyklom formáte (teda aj xml). 29. Odkaz sťažovateľa na rozsudok Trančíková v. Slovensko preto nie je na posudzovanú vec aplikovateľný. V uvedenom prípade ESĽP posudzoval situáciu, v ktorej účastník konania nemal možnosť oboznámiť sa s podaniami protistrany vôbec. V prejednávanej veci však sťažovateľ takúto možnosť mal, pričom mu boli dokumenty dokonca opätovne doručené v listinnej podobe, a preto nedošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces. 30. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. 31. Toto uznesenie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.