5Stk/3/2025

1. Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej len „prvostupňový orgán") rozhodnutím č. P/0523/08/17 zo dňa 5. marca 2018 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") uložil žalobcovi peňažnú pokutu vo výške 800,- €. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. SK/0218/99/2018 zo dňa 20. júna 2018 (ďalej len „prvé rozhodnutie odvolacieho orgánu") tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil v časti výroku, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta tak, že došlo k zvýšeniu uloženej pokuty zo sumy 800,- € na sumu 1500,- €. Žalovaný zastával názor, že prvostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí neprihliadol na skutkovú okolnosť, že účastník konania od roku 2015 sústavne porušoval svoje zákonné povinnosti, čo považoval za priťažujúcu skutočnosť, na základe čoho pristúpil k zvýšeniu uloženej pokuty. Dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia nezistil. 3. Proti prvému rozhodnutiu odvolacieho orgánu podal žalobca dňa 7. septembra 2018 správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Košiciach rozsudkom sp. zn. 7S/108/2018 zo dňa 11. decembra 2019 (ďalej len „rozsudok krajského súdu") tak, že prvé rozhodnutie odvolacieho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti rozsudku krajského súdu podal následne žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Asan/11/2020 zo dňa 9. decembra 2021 zamietol. 4. Následne žalovaný rozhodnutím č. SK/0218/99/2018 zo dňa 15. augusta 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného") prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žalobcovi uložil pokutu podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa") vo výške 800,- €, a to: „I. pre porušenie povinnosti predávajúceho podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov"), keď účastník konania ako správca bytového domu Z-3 na ulici M. Rázusa 13, 17 v Michalovciach, vyúčtoval vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome položku: „réžia údržby" („REZ.UDR"), pričom zo zmluvy o výkone správy a jej dodatku nevyplýva účtovanie predmetnej položky schválené vlastníkmi bytov a nebytových priestorov;

5. Žalovaný sa vo svojom napadnutom rozhodnutí nestotožnil s námietkou žalobcu týkajúcou sa zmeškania štvorročnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Z dokladov predložených žalobcom v správnom konaní (č. l. 22 - 29 administratívneho spisu) podľa jeho záverov vyplynulo, že položka „rez. udr 16" bola zúčtovaná ku dňu 31. decembra 2016, preto dospel k záveru, že k porušeniu povinnosti podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa, v nadväznosti na § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov došlo dňa 31. decembra 2016. Ďalej podľa žalovaného z listiny predloženej žalobcom (vyúčtovanie nákladov za služby spojené s užívaním a správou bytu za rok 2016 na byt č. 1914010 04 zo dňa 26. mája 2017, č. l. 67 administratívneho spisu) vyplynulo, že vyúčtovanie uvedených nákladov bolo zo strany žalobcu vyhotovené dňa 26. mája 2017, a teda k porušeniu povinnosti § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov malo podľa žalovaného dôjsť k uvedenému dňu.

II. Konanie pred správnym súdom

Na základe § 3 ods. 3 písm. c) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov.

9. Správny súd stotožňujúc sa so závermi žalovaného, dospel k záveru, že sa žalobca dopustil porušenia zákonom uložených povinností pri správe majetku vlastníkov bytov a nebytových priestorov. 10. Správny súd sa v rámci právneho posúdenia zaoberal spornou otázkou začatia plynutia objektívnej zložky štvorročnej prekluzívnej lehoty na uloženie sankcie za správny delikt, vyplývajúcej z § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vychádzajúc zo znenia skutku vo výroku napadnutého rozhodnutia mal za preukázané, že rozhodujúcou skutočnosťou bolo účtovanie položky „réžia údržby" vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vo fonde prevádzky, údržby a opráv vo vyúčtovaní za rok 2016. Preto za rozhodný deň súd považoval vyhotovenie vyúčtovania dňa 26. mája 2017. 11. Štvorročná prekluzívna lehota pre vydanie rozhodnutia o uložení sankcie tak začala podľa správneho súdu plynúť dňa 26. mája 2017. Rozhodnutie žalovaný vydal dňa 15. augusta 2022, čiže uplynulo 5 rokov, 2 mesiace a 10 dní od porušenia povinnosti do vydania rozhodnutia o uložení sankcie.

12. Preskúmania zákonnosti prvého rozhodnutia žalovaného zo dňa 20. júna 2018 sa žalobca domáhal žalobou doručenou pôvodnému správnemu súdu dňa 7. septembra 2018. Súd rozhodol rozsudkom zo dňa 11. decembra 2019 sp. zn. 7S/108/2018, právoplatným dňa 17. marca 2020, proti ktorému v uvedený deň podal žalovaný kasačnú sťažnosť. Rozsudok kasačného súdu nadobudol právoplatnosť dňa 24. januára 2022, kedy bol aj vrátený spisový materiál

13. Vo vzťahu k zmene výroku uvedeného v napadnutom rozhodnutí žalovaného, správny súd uviedol, že sa nejednalo o zmenu skutkového vymedzenia vytýkaného porušenia zákona ani o zmenu právnej kvalifikácie skutku uvedeného vo výroku rozhodnutia, ale o odstránenie zrejmej nesprávnosti týkajúcej sa iba označenia zákonného ustanovenia (§), v ktorom je definovaná povinnosť porušenia, ktorej sa žalobca dopustil. Žalovaný svojím rozhodnutím nerozhodol inak ako prvostupňový orgán, nejednalo sa o nové vyriešenie predmetu. Žalobca z uvedených dôvodov nemohol mať pochybnosť o skutku, ktorý sa mu kladie za vinu, a o jeho právnej kvalifikácii žalovaným. Žalovaný predmetným procesným postupom umožnil žalobcovi vyjadriť sa k zistenej zrejmej nesprávnosti. 14. Vo vzťahu k sankčnej moderácií, vzhľadom na povahu a závažnosť spáchaného priestupku, zavinenie žalobcu, dlhodobé a opakované porušovanie obdobných zákonných povinností a ostatných osobitostí prípadu, mal správny súd za to, že sankcia uložená na dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, nie je neprimeraná. Pokuta vo sfére žalobcu tak plnila jednak úlohu výchovnú a aj represívnu. Nakoľko sankcia musí žalobcu za protiprávne konanie postihovať, bolo podľa správneho súdu žiadúce, aby bola citeľná v jeho majetkovej sfére, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel). Vychádzajúc z uvedeného, sa správny súd nestotožnil s uplatnením inštitútu sankčnej moderácie. 15. Záverom správny súd konštatoval, že v danom prípade boli dodržané všetky zásady správneho trestania. Napadnuté rozhodnutie žalovaného obsahovalo všetky zákonom predpísané náležitosti, bolo dostatočne zrozumiteľné, úplné a rovnako dostatočné bolo aj skutkové vymedzenie predmetného správneho deliktu.

16. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím vec vráti na ďalšie konanie. Zároveň si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania. 17. Sťažovateľ naprieč celou kasačnou sťažnosťou rozporoval predovšetkým právny záver správneho súdu, v ktorom tento určil rozhodujúcu skutočnosť pre začatie plynutia prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty v zmysle § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa správneho súdu bolo rozhodujúcou skutočnosťou vyúčtovanie položky „réžia údržby" vo fonde prevádzky, údržby a opráv vo vyúčtovaní za rok 2016. Správny súd preto určil rozhodný deň na 26. mája 2017. 18. V súvislosti s rozhodujúcou skutočnosťou, ktorú uviedol správny súd v napadnutom rozsudku, sťažovateľ poukázal na to, že súd pri posúdení zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu musí vždy primárne vychádzať zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia. Nie je teda možné len na základe odôvodnenia rozhodnutia dospieť k záveru, že účastník konania porušil inú povinnosť, ktorá sa nezhoduje so skutkovým vymedzením výroku rozhodnutia správneho orgánu o uložení sankcie. 19. Sťažovateľ preto nesúhlasil so záverom správneho súdu, poukazujúc na výrokovú časť napadnutého rozhodnutia žalovaného, v ktorej je uvedené, že v danom prípade došlo k porušeniu povinnosti žalobcu spočívajúcej vo výbere dodávateľa bez predchádzajúceho rozhodnutia vlastníkov. K porušeniu uvedenej povinnosti muselo podľa sťažovateľa dôjsť najneskôr uzatvorením zmluvy s dodávateľom - teda dňa 26. septembra 2014. 20. Preto ak bola pokuta žalobcovi právoplatne uložená až napadnutým rozhodnutím žalovaného zo dňa 15. augusta 2022, právoplatným dňa 31. augusta 2022, je podľa sťažovateľa nespochybniteľné, že právo správneho orgánu uložiť žalobcovi pokutu za výber dodávateľa na dodávku služieb rozúčtovania bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome v roku 2016, je v súlade s § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa prekludované, a teda napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané po márnom uplynutí prekluzívnej lehoty určenej na uloženie pokuty. 21. Štvorročná prekluzívna lehota teda podľa sťažovateľa začala plynúť odo dňa kedy došlo k výberu dodávateľa, čo bolo najneskôr v deň podpisu zmluvy s dodávateľom, teda dňa 26. septembra 2014. Odo dňa uzatvorenia zmluvy s dodávateľom, teda od 26. septembra 2014 do 31. augusta 2022 uplynulo 2896 dní, z toho lehota neplynula od 7. septembra 2018 do 24. januára 2022, teda počas 1235 dní. K uloženiu pokuty preto podľa sťažovateľa došlo po uplynutí 4 rokov, presne po 4 rokoch a 201 dňoch. 22. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ dôvodil, že k uloženiu pokuty došlo po uplynutí objektívnej zložky prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa. 23. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti bezvýhradne stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho súdu. Zhodne pritom uviedol, že za deň porušenia povinností, od ktorého začala plynúť objektívna zložka prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa, je potrebné považovať 26. máj 2017. Navrhol preto, aby kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú.

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

26. I keď sťažovateľ podanú kasačnú sťažnosť odôvodnil výlučne podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávnym právnym posúdením veci správnym súdom), kasačný súd jeho kasačnú sťažnosť hodnotil materiálne a zistil, že sa v nej nachádzajú aj námietky smerujúce k podstatnému porušeniu procesných práv (podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP), ktoré sa týkajú odôvodnenia rozsudku správneho súdu (napr. bod 8. a 9. kasačnej sťažnosti).

28. Kasačný súd po preštudovaní podkladových materiálov zistil, že žalovaný v prípade sťažovateľa konštatoval vo výrokovej časti svojho rozhodnutia porušenie celkovo dvoch povinností, ktoré následne samostatne kvalifikoval ako konanie, ktorým sťažovateľ nezabezpečil poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie (§ 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa). Konkrétne mal sťažovateľ porušiť: A) povinnosť podľa § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď ako správca bytového domu Z-3 na ulici M. Rázusa 13, 17 v Michalovciach, vyúčtoval vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome položku: „réžia údržby" („REZ.UDR"), pričom zo zmluvy o výkone správy a jej dodatku nevyplývalo účtovanie predmetnej položky schválené vlastníkmi bytov a nebytových priestorov (ďalej aj „skutok 1"), B) povinnosť podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keď výber

29. Bolo preto úlohou správneho súdu vyhodnocovať začiatok plynutia objektívnej zložky prekluzívnej lehoty samostatne vo vzťahu k obom skutkom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je však zrejmé, že určenie tzv. rozhodujúcej skutočnosti vyhodnocoval správny súd len ku dňu 26. mája 2017, keď bola (podľa správneho súdu) vo fonde prevádzky, údržby a opráv za rok 2016 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome vyúčtovaná položka „réžia údržby" (bod 80. napadnutého rozsudku správneho súdu). Správny súd sa teda v rámci svojho právneho posúdenia zaoberal začiatkom plynutia prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa výhradne vo vzťahu k porušeniu povinnosti podľa § 8b ods. 2 písm. a) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, v nadväznosti na § 4 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane spotrebiteľa (skutok 1).

S danou žalobnou argumentáciou sa však správny súd nijako nevysporiadal. 31. Kasačný súd navyše k záverom správneho súdu uvedeným v bode 80. napadnutého rozsudku dodáva, že úvaha, z ktorej tieto závery plynú, sa javí v rozpore s obsahom administratívneho spisu, ako aj samotného rozhodnutia žalovaného, ktorého závery paradoxne sám správny súd parafrázuje v bode 18. napadnutého rozsudku. Žalovaný totiž vo svojom napadnutom rozhodnutí uvádza, že „.

26. mája 2017, uvedený záver vo vzťahu k vyúčtovaniu položky „rez. udr 16" z rozhodnutia žalovaného nevyplýva, pričom nie je zrejmé na základe čoho správny súd dospel k danému skutkovému zisteniu. Rovnako ako zmätočné hodnotí kasačný súd aj vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti, keď sa v rozpore so svojimi predošlými závermi stotožňuje s ustálením rozhodného dňa vo vzťahu k obom skutkom na 26. mája 2017, hoci správny súd sa skutkom č. 2 vôbec nezaoberal. Žalovaný pritom zmenu svojho postoja oproti záverom vyslovených vo svojom napadnutom rozhodnutí bližšie nezdôvodňuje.

. .] bola „iba" vlastná realizácia výberu dodávateľa určitej služby bez toho, aby na takýto postup mal sťažovateľ (ako správca bytového domu) príslušný právny mandát od vlastníkov bytov a nebytových priestorov, keď účtovanie súvisiacej služby za rok 2017 je potrebné vnímať ako následok uvedeného protiprávneho konania." Kasačný súd teda už v rámci predošlej rozhodovacej praxe, vo veci rovnakých účastníkov konania a obdobnom skutkovom základe, vo vzťahu k porušeniu povinnosti podľa § 8b ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov pri sankcionovaní za obdobný skutok, dospel de facto k záveru, že vzhľadom na formuláciu skutku žalovaným vo výroku napadnutého rozhodnutia, je potrebné považovať za naplnenie objektívnej stránky uvedeného deliktu samotný výber dodávateľa služieb rozúčtovania bez rozhodnutia nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov

33. Kasačný súd dodáva, že márnym uplynutím prekluzívnej lehoty zaniká deliktuálna zodpovednosť subjektu za spáchaný správny delikt. Správne posúdenie začiatku plynutia objektívnej zložky prekluzívnej lehoty preto vníma kasačný súd v predmetnom konaní ako

34. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam bude úlohou správneho súdu v ďalšom konaní opätovne vyhodnotiť začiatok plynutia objektívnej zložky prekluzívnej lehoty podľa § 24 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa vo vzťahu k obom skutkom, resp. konštatovaným porušeniam povinností, tak ako ich uviedol žalovaný vo výrokovej časti svojho napadnutého rozhodnutia. Správny súd tak bude musieť reagovať aj na opomenutú žalobnú argumentáciu sťažovateľa. Rovnako bude musieť správny súd vyhodnotiť, či plynutím objektívnej zložky prekluzívnej lehoty nezanikla sankcionovateľnosť vo vzťahu k jednotlivým skutkom.

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

36. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý

rozsudok

správneho súdu vychádza z nedostatočného odôvodnenia (§ 440 ods.1 písm. f) SSP). Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 37. V ďalšom konaní bude Správny súd v Košiciach postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 18. decembra 2025