5Stk/5/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej, a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľka): Mgr. Gabriela Bodnárová, (t.č. podnikajúca pod obchodným menom Mgr. Gabriela Bodnárová - Zlaté časy, s miestom podnikania Kpt. Nálepku 5, Prešov, IČO: 46115838), právne zastúpená: JUDr. Ladislav Scholcz, advokát so sídlom Krmanova 16, Košice, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, so sídlom Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0716/99/2016 zo dňa 15. marca 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.24S/174/2019-44 zo dňa 9. septembra 2021,

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

marca 2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobkyni náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania nepriznal. 2. Rozhodnutím č. SK/0716/99/2016 zo dňa 15. marca 2017 žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. R/0298/06/16 zo dňa 9. novembra 2016, ktorým bola žalobkyni uložená pokuta vo výške 33200,- € za porušenie povinností ustanovených v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 147/2001 Z.z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o reklame“) pre nedodržanie všeobecných požiadaviek na reklamu tým, že žalobkyňa šírila reklamu, ktorá zobrazuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, keď v postavení objednávateľa a šíriteľa reklamy šírila do poštových schránok a v čase kontroly priamo v kontrolovanej prevádzke Záložňa BREVA, Vajanského 13, Banská Bystrica reklamný leták č. 4/2016, ktorý prezentoval nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, keď na predmetnom šírenom reklamnom obojstranne potlačenom

Zobrazenie nahej ženy od pása vyššie v rámci propagácie záložne, predmetom činnosti ktorej je poskytovanie finančných prostriedkov pod podmienkou založenia hnuteľnej veci, nemá okrem upútania pozornosti na reklamu žiadne opodstatnenie a takého zobrazovanie nahoty ľudského tela porušuje všeobecné normy slušnosti, teda uvedený reklamný leták je reklamou, ktorá zobrazuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom a ktorého šírenie je v rozpore so všeobecnými požiadavkami na

posudzoval z hľadiska Etického kódexu reklamnej praxe a nie z hľadiska kritérií stanovených v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame, nemajú oporu v texte odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia. 4. Správny súd po zrušení uvedeného skôr vydaného rozsudku vec opätovne prejednal a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa zaoberal právnym posúdením veci s ohľadom na žalobkyňou predostreté žalobné námietky. Správny súd primárne uviedol, že rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy má náležitosti stanovené podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, pričom výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, vrátane opisu skutku a určenia miesta a času zistenia nedostatku, ktoré zabezpečujú nezameniteľnosť skutku s iným skutkom, ako aj náležitosti

Skutočnosť, že žalovaný o podanom odvolaní rozhodol bez toho, aby bola naznačeným spôsobom odstránená vyššie uvedená zrejmá nesprávnosť vo výroku prvostupňového rozhodnutia však nie je takým porušením ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by malo za následok nezákonnosť rozhodnutia.

dobrým mravom. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na účel zákona o reklame, ktorý je vymedzený v § 1 tohto zákona v štyroch oblastiach, pričom jednou z týchto oblastí je stanovenie všeobecných požiadaviek na reklamu. Podľa dôvodovej správy k zákonu o reklame, tak ako na ňu poukázal aj žalovaný, základné požiadavky na reklamu vychádzajú z právne záväzných pravidiel hospodárskej súťaže, zásad etiky a ochrany spotrebiteľa.

Zvlášť je zdôraznený vplyv reklamy na maloleté osoby do 18 rokov veku. Obmedzenia reklamy vyplývajú z tradícií a skúseností získaných v priebehu vývoja reklamy. Majú spoločný medzinárodný štandard, ktorý je aj v SR kodifikovaný v Etickom kódexe reklamy, ktoré vydalo združenie reklamných agentúr a jej orgán Rada pre reklamu.

Správny súd v tejto súvislosti zhodne s názorom vysloveným v rozhodnutí kasačného súdu zo dňa 22. mája 2019 konštatoval, že vzhľadom na to, že takéto porušenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia orgánu verejnej správy nebolo konštatované, je potrebné túto časť argumentácie žalovaného vyhodnotiť ako nadbytočnú. Z tohto dôvodu nie je možné konštatovať, že by prvostupňový orgán verejnej správy vo výroku rozhodnutia konštatoval porušenie jedného ustanovenia právneho predpisu (§ 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame) a v odôvodnení dospel k záveru o porušení iného, odlišného ustanovenia právneho predpisu. Poukaz na rozpor uvedenej reklamy s dobrými mravmi v odôvodnení rozhodnutia žalovaného preto nespôsobuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. Správny súd ďalej poukázal na to, že obdobne ako prvostupňový orgán verejnej správy i žalovaný svoje závery podporil aj argumentáciou uvedenou v nálezoch Arbitrážnej komisie Rady pre reklamu týkajúcich sa reklamných letákov Záložne BREVA, ktorá tieto vyhodnotila vo zverejnených nálezoch ako pozitívne z obdobného dôvodu ako žalovaný. Žalovaný konštatoval, že príslušné články

častiach. Z ust. § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame vyplýva, že reklama nesmie prezentovať nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom. Z toho vyplýva, že zákonodarca povoľuje zobrazovanie nahého ľudského tela v reklame, avšak toto nesmie byť zobrazované pohoršujúcim spôsobom. Z uvedeného je možné vyvodiť logický záver, že zobrazenie nahoty ľudského tela samo o sebe nie je pohoršujúce.

8. Krajský súd vyhodnotil ako správnu argumentáciu žalovaného, že je nutné rozlišovať medzi kritériami na zobrazovanie nahoty ľudského tela za účelom umeleckej tvorby, za účelom propagácie výrobkov, služieb a iných výkonov s cieľom ich uplatnenia na trhu.

Obnažená žena slúži výlučne len ako pútač či dekorácia, pričom reklama nesúvisí s poskytovanými službami. Správny súd poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, v ktorom žalovaný uviedol, že podstatným kritériom pre ustálenie, či ide o prezentáciu nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, je hľadisko mravné a morálne. Správny súd sa stotožnil s hodnotením žalovaného i prvostupňového orgánu verejnej správy, že zobrazenie do pol pása nahej ženy, ktorý tvorí dominantnú časť vizuálu lícnej strany predmetného letáku, je neopodstatnené, účelové, sexistické a stvárňujúce ženu výlučne ako sexuálny objekt, keďže toto nemá žiaden súvis s predmetom činnosti subjektu, ktorý prostredníctvom reklamy propaguje svoje služby na trhu záložní (žalobkyňa). Žena je v predmetnom letáku vyobrazená len za účelom pritiahnutia pozornosti ako sexuálna atrakcia. Takéto zobrazenie ženy (do pol pása nahej), resp. s odhaleným jedným prsníkom, vo vyzývavej polohe, spadá do intímnej sféry každého človeka. Je preto možné konštatovať, že predmetná reklama prezentuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom.

10. Pokiaľ žalovaný i prvostupňový orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutí poukázali na nálezy Arbitrážnej komisie Rady pre reklamu (ktorá posudzovala letáky zamerané na prezentáciu záložne Breva s obdobným vizuálom lícnej strany, ako aj s totožným vizuálom lícnej strany s reklamným letákom šíreným žalobkyňou, ktorý je predmetom posudzovania v preskúmavanom prípade), na tieto nálezy poukázali len podporne a tento postup orgány verejnej správy odôvodnili rovnakým predmetom konania a zhodnými východiskami aplikovaných noriem, pričom táto argumentačná rovina nebola zo strany orgánu verejnej správy ťažisková a nemá teda podstatný vplyv na posúdenie veci.

Pokiaľ žalobkyňa poukázala na to, že pod právo na slobodu prejavu sa subsumuje aj reklama, v dôsledku čoho má požívať ústavnoprávnu a medzinárodnoprávnu ochranu, poukazujúc na v žalobe označený rozsudok ESĽP (taktiež bez konkretizácie skutkových a právnych okolností, ktoré by boli zhodné, alebo obdobné s preskúmavaným prípadom), správny súd uviedol, že bez toho, aby žalobkyňa v žalobe súčasne tvrdila, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k zásahu do ňou označených práv a uviedla konkrétne akým spôsobom, nemožno bez ďalšieho konštatovať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Pre úplnosť správny súd uviedol že žalobkyňa má právo na reklamu, avšak toto právo musí realizovať za podmienok stanovených zákonom, v tomto prípade zákonom o reklame.

12. K námietke žalobkyne, že medzi vizuálom reklamného letáku, na ktorom je zobrazená (od pása vyššie) nahá žena a reklamovaným tovarom, resp. poskytovanými službami - o.i.

13. Vo vzťahu k návrhu žalobkyne na aplikáciu príslušných ustanovení o moderácii, krajský súd uviedol, že žalobkyňa v žalobe neuviedla dôvody, pre ktoré navrhla aplikovať príslušné ustanovenia o sankčnej moderácii ani to, akým spôsobom by mal správny súd modifikovať uloženú sankciu. Správny súd navyše uviedol, že v tomto prípade by ani nemohol aplikovať predmetné ustanovenie S.s.p., keďže v zmysle § 198 ods. 2 S.s.p. môže správny súd rozhodnúť podľa § 198 ods. 1 S.s.p. len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu (Zákona o reklame) rozhodnúť orgán verejnej správy (v tomto prípade bola žalobkyni uložená pokuta na dolnej hranici zákonnej sadzby a osobitný predpis neumožňuje orgánu verejnej správy upustiť od uloženia sankcie).

Výnimku z uvedeného predstavuje § 3 ods. 2 zákona o reklame. Je pritom na uvážení a rozhodnutí samotného objednávateľa/šíriteľa reklamy, aké bude mať reklama prevedenie, aký bude mať celkový vizuál, aké prvky bude obsahovať. Ďalším obmedzením na reklamu je ust. § 3 ods. 1 zákona o reklame, ktoré ustanovenie upravuje, aká reklama nesmie byť. Z uvedeného vyplýva, že okrem obmedzení podľa § 3 ods. 1 a 2 zákona o reklame pre sťažovateľku nevyplývali vo vzťahu k požiadavkám na prevedenie reklamy a jej vizuál žiadne iné povinnosti, ktoré musia byť

V tomto smere krajský súd nekriticky prevzal argumentáciu žalovaného bez toho, aby formuloval vlastné úvahy o tom, ako sú nastavené hranice reklamy v zmysle zákona o reklame v spojitosti s predmetom reklamy a jej šíriteľom/objednávateľom. V naznačenom smere sťažovateľka mala za to, že zákon o reklame jej neukladá povinnosť, aby každý jeden individuálny prvok tvoriaci reklamu súvisel s jej podnikateľskou činnosťou s tým, že takáto požiadavka na prevedenie reklamy by bola fakticky nereálna. Reklama by mala súvisieť s podnikateľskou činnosťou

V nadväznosti na to, nie je dôvodné pričítať na ťarchu sťažovateľky, že modelka zobrazená na reklamnom letáku nesúvisí s predmetom podnikateľskej činnosti sťažovateľky. Pri rešpektovaní názoru krajského súdu, podľa ktorého sa reklamný leták hodnotí ako celok, je zrejmé, že posudzovaný leták nepochybne neobsahuje informácie v priamej súvislosti s podnikateľskou činnosťou sťažovateľky. Orgány verejnej správy ako i krajský súd hodnotili vyobrazenie posudzovanej reklamy oddelene od zvyšku reklamy, samostatne. Na základe posúdenia vyobrazenia modelky, ako individuálneho prvku, vyhodnotil fakticky celý reklamný leták ako porušujúci

Zo znenia § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame je zrejmé, že zákon neurčuje, ktoré časti ľudského tela zobrazeného v reklame musia byť prekryté odevom, prípadne inak skryté, a ktoré môžu byť odhalené, len spôsob zobrazenie nesmie byť pohoršujúci. Sťažovateľka len využila priestor, ktorý je poskytla právna úprava, a nedostatky v nej nemožno pričítať na jej ťarchu. Poukázala aj na to, že hranice akceptácie nahoty v reklame spoločnosťou sa formujú podľa toho, v akom množstve a akým spôsobom je prezentovaná, čím sa krajský súd ani orgány verejnej správy dôsledne nezaoberali. Sťažovateľka taktiež dala do pozornosti, že pri hodnotení vizuálu reklamy je potrebné vziať do úvahy aj účel zákona o reklame, ako aj to, že intenzitu zásahu je vždy potrebné hodnotiť v kontexte vývoja spoločnosti.

sťažovateľky na skutkový stav veci, keďže zistenia zaznamenané v inšpekčnom zázname kontroly považuje žalovaný za spoľahlivo zistené a správne právne posúdené ako rozporné so zákonom o reklame. Námietky sťažovateľky nemajú vplyv ani na riadne odôvodnenú výšku uloženej pokuty. Vo vzťahu ku kasačnej argumentácii sťažovateľky uviedol, že zákonodarca presne definoval v zákone o reklame, čo nesmie reklama obsahovať, vymedzil aké požiadavky musí reklama spĺňať, a akým spôsobom sa reklama nesmie šíriť.

Predmetná reklama taktiež znižuje ľudskú dôstojnosť na základe objektivizácie ľudského tela. Žalovaný vzal do úvahy, že nahota ľudského tela patrí do súkromnej sféry jednotlivca a pokiaľ sa vyskytne v reklame s tým, že dochádza k vyobrazeniu nahého alebo polonahého tela, na ktorom sú jasne viditeľné, či už primárne alebo sekundárne pohlavné znaky človeka reklama už prípustná nie je. S poukazom na uvedené preto žalovaný navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Predmetná vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou.

18. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým ako nedôvodnú zamietol žalobu sťažovateľky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/0716/99/2016 zo dňa 15. marca 2017, ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Banskej Bystrici pre Banskobystrický kraj č. R/0298/06/16 zo dňa 9. novembra 2016, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta vo výške 33200,- € za porušenie povinností ustanovených v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame pre nedodržanie všeobecných požiadaviek na reklamu tým, že sťažovateľka šírila reklamu, ktorá prezentuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom.

Kasačný súd v tejto súvislosti podotýka, že dôvody kasačnej sťažnosti vždy posudzuje podľa ich obsahu a nie podľa ich formálneho označenia. Z tohto dôvodu neprehliadol, že niektoré kasačné námietky je možné podriadiť taktiež pod dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., keďže sťažovateľka správnemu súdu vytýka aj nedostatočné odôvodnenie jeho záverov.

21. Sťažovateľka namietala, že krajský súd nekriticky prevzal argumentáciu žalovaného bez toho, aby formuloval vlastné závery o tom, ako sú nastavené hranice reklamy v zmysle zákona o reklame v spojitosti s predmetom reklamy a jej objednávateľom/šíriteľom.

V tomto smere krajský súd (vychádzajúc aj z právne záväzného názoru vysloveného v skôr vydanom zrušujúcom rozsudku kasačného súdu sp.zn. 10Asan/17/2018 zo dňa 22. mája 2019) posúdil ako logicky, zrozumiteľne a presvedčivo vyargumentované jednotlivé kritériá (predovšetkým morálne a mravné), ktoré v rámci realizácie vlastnej správnej úvahy vzali pri výklade neurčitého právneho pojmu, resp. slovného spojenia ,,prezentácia nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom“ orgány verejnej správy do úvahy. Krajský súd tak dospel k záveru, že orgány verejnej správy konkrétny skutkový stav subsumovali pod uvedený neurčitý právny pojem, resp. že tento právny pojem z nimi určených hľadísk (podporených okrem iného napr. nálezmi Arbitrážnej komisie rady pre reklamu) dostatočne vo svojich rozhodnutiach ozrejmili/vyložili.

Správny súd v súvislosti s výkladom ust. § 3 ods. 2 písm. c/ zákona o reklame (odvolávajúc sa na dôvodovú správu) poukázal aj na zmysel a účel dotknutej právnej úpravy, zaoberal sa vymedzením účelu reklamy, majúc za to, že bola hodnotená ako celok, so zohľadnením stanovených limitov, ktoré nesmú byť pri naplnení jej účelu prekročené (bod 39. rozsudku). Zároveň (bod 42. rozsudku) predostrel okrem iného aj vlastný náhľad na posudzovanie nahoty v kontexte požiadavky stanovenej v ust. § 3 ods. 2 písm. c/ zákona o reklame a odvolávajúc sa na dôvody rozsudku kasačného súdu sp.zn. 10Asan/17/2018 zo dňa 22. mája 2019 mal za to, že spôsob vyobrazenia nahého ľudského tela vyhodnotil zhodne s orgánmi verejnej správy vo vzťahu ku konkrétnemu (posudzovanému) predmetu

22. Po tom, čo kasačný súd nezistil, že by rozhodnutie krajského súdu trpelo vadou nepreskúmateľnosti pristúpil k posúdeniu dôvodnosti námietok sťažovateľky smerujúcim k spochybneniu správnosti právneho posúdenia veci. Kasačný súd sa predovšetkým nestotožnil s námietkou sťažovateľky, ktorou poukazovala na to, že právna úprava - zákon o reklame jej neukladá povinnosť vo vzťahu k tomu, aké má byť prevedenie reklamy a výnimku predstavuje iba ust. § 3 ods. 2 tohto zákona. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že sťažovateľke bola uložená sankcia - pokuta za porušenie ust. § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame, ktoré ustanovenie už slovným spojeným ,,reklama nesmie“ jasne stanovuje obmedzenie pre prezentáciu nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom (ust. § 3 ods. 2 zákona o reklame je pritom vyjadrením všeobecných požiadaviek na reklamu z hľadiska jazykového, gramatického

na trhu. V prípade, že dôjde k prezentácii nahoty ľudského tela pohoršujúcim spôsobom t.j. odporujúcim ust. § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame je namieste obligatórne uloženie sankcie. 23. V súvislosti s otázkou výkladu a aplikácie ust. § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame je zrejmé, že predmetné ustanovenie zákona obsahuje právne pojmy (nahota, pohoršujúci spôsob), ktoré pochopiteľne môžu vyvolávať polemiky o ich obsahu, resp. spôsobe, či hľadiskách, z akých je nutné na nich nazerať. Samotnú skutočnosť, že v právnej úprave sú obsiahnuté aj neurčité právne pojmy (ktorých prítomnosť je z dôvodu rôznorodosti, či špecifík skutkových okolností posudzovaných prípadov reklamy napokon aj žiadúca) si však nemožno zamieňať s nejednoznačnosťou právnej úpravy, ktorá by mala ako taká vyústiť do jej výkladu v prospech účastníka konania. Je potrebné pripomenúť, že k výkladu týchto pojmov dochádza v rámci určitého myšlienkového procesu, v ktorom príslušné orgány verejnej správy realizujú svoju právomoc - správna úvaha. Úlohou orgánov verejnej správy je vymedziť, čo

spôsobom“), ale z kontextu celého odôvodnenia bude zrejmé, prečo neprípustnosť danej reklamy dosahuje požadovanú mieru intenzity, prípadne pokiaľ s ohľadom na skutkové okolnosti veci bude jej pohoršujúci charakter celkom zjavný.

úpravou. Kasačný súd taktiež uvádza, že prvok nahoty v reklame ust. § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame priamo predpokladá, a teda ako taká je povolená. Jednotlivé znaky skutkovej podstaty správneho deliktu v zmysle § 3 ods. 1 písm. c/ zákona o reklame však nemožno vykladať izolovane, keďže pre vznik deliktuálnej zodpovednosti je potrebné naplnenie všetkých jej znakov, medzi ktoré patrí aj splnenie podmienky zobrazenia nahoty „pohoršujúcim spôsobom“, k čomu došlo aj v posudzovanej veci. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku sťažovateľky, že nemožno urobiť záver o jej deliktuálnej zodpovednosti na podklade jedného podnetu a na základe tohto podnetu konštatovať pohoršenie u väčšiny spoločnosti. Pre naplnenie skutkovej podstaty uvedeného správneho deliktu postačovala (aj s ohľadom na spôsob akým bola šírená) už samotná spôsobilosť reklamy vyvolať pohoršenie v spoločnosti, či ohroziť mravný vývoj maloletých, t.j. bez nutnosti ďalšieho skúmania jej reálneho negatívneho dopadu vo vzťahu ku konkrétnemu

Túto súvislosť nemožno považovať za akýsi ďalší samostatný (v zákone o reklame) neuvedený dôvod, ktorý by mal napĺňať slovné spojenie „zobrazenie nahoty pohoršujúcim spôsobom“. Uvedená skutočnosť síce bola orgánmi verejnej správy (a napokon i krajským súdom) vzatá do úvahy/ hodnotená ako jeden z prvkov vedúcich k záveru, že predmetná reklama prezentuje nahotu ľudského tela pohoršujúcim spôsobom, avšak kasačný súd ju považoval za nadbytočnú resp. právne nevýznamnú v tom smere, že by bola podstatná z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu. Pre kasačný súd bolo smerodajné, že v predmetnej veci došlo k zobrazeniu ženy - modelky spôsobom, ktorý ju zjavne posunul do role sexuálnej atrakcie a to nielen s ohľadom na spôsob jej samotného vyobrazenia (do pol pása nahá, resp. s odhaleným jedným prsníkom, vo vyzývavej polohe), ale berúc do úvahy i jeho doplnenie o také prvky, ktoré sprítomňovali sexizmus (vyzývavý pohľad, odstrihnutý biely pánsky golier s čiernou kravatou), čím zvýrazňovali/upriamovali pozornosť adresáta na nahotu a vniesli tak

26. Kasačný súd, pokiaľ sa týka otázky právneho posúdenia veci, dospel v nadväznosti na vyššie uvedené k záveru, že krajský súd nepochybil, pokiaľ žalobu sťažovateľky zamietol. Rozhodnutia orgánov verejnej správy aj napriek uplatneným žalobným námietkam sťažovateľky (a na ne nadväzujúcu kasačnú argumentáciu) obstáli. Kasačný dáva do pozornosti, že reklama neodráža iba sociálnu realitu, ale má taktiež schopnosť ju utvárať a formovať, a preto je dôležité, aby neprezentovala spoločensky nežiadúce javy.

vývoj. Kasačný súd však zdôrazňuje, že sa nestotožnil s časťou argumentácie žalovaného, ktorú si osvojil aj krajský súd vo svojom rozsudku, že pre účely právneho posúdenia pohoršujúceho spôsobu zobrazenia nahoty v reklame bolo podstatným aj to, či v danom prípade toto zobrazenie súvisí s podnikateľkou činnosťou sťažovateľky.

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľky neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia pritom zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľky.

29. Záverom kasačný súd považoval za potrebné poznamenať, že podľa výpisu zo živnostenského registra sťažovateľka ku dňu 10. decembra 2021 ukončila svoju podnikateľskú činnosť. Podľa § 2 zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom. Zánik živnostenského oprávnenia má iba ten dôsledok, že fyzická osoba už nie je oprávnená vykonávať živnosť. Zánikom živnostenského oprávnenia však nedochádza k zániku povinností fyzickej osoby, ktoré jej vznikli počas prevádzkovania živnosti. Nedochádza preto ani k zániku zodpovednosti, ktoré takej fyzickej osobe v súvislosti s vykonávaním podnikateľskej činnosti vznikli.

30. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. a contrario tak, že sťažovateľke nepriznal náhradu trov konania z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva.

V Bratislave dňa 27. apríla 2023