5Stk/7/2022

1. Krajský súd v Trnave (ďalej aj len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 20S/76/2020-82 z 13. októbra 2021 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2020/26462-16/24966/ 28/ADC z 01. apríla 2020 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zmenil rozhodnutie Krajského pamiatkového úradu Trnava (ďalej aj len „prvostupňový orgán“) č. KSUTT-2017/4537-16/73723/JAK zo dňa 27. septembra 2017 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) tak, že žalobca sa ako právnická osoba v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 49/ 2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu (ďalej aj len „pamiatkový zákon“) dopustil iného správneho deliktu podľa § 42 ods. 1 písm. o/ pamiatkového zákona tým, že ako vlastník národnej kultúrnej pamiatky „Park v Šalgočke“ zapísanej v Ústrednom zozname pamiatkového

právoplatným rozhodnutím uložil prvostupňový orgán. Súčasne žalovaný znížil žalobcovi podľa § 43 ods. 2 písm. c/ v nadväznosti na § 42 ods. 1 písm. o/ pamiatkového zákona uloženú pokutu zo sumy 30000,- € na 6000,- €. 2. Žalobca bol od 30. apríla 2015 vlastníkom národnej kultúrnej pamiatky Park v Šalgočke, katastrálne územie Šalgočka, ktorá je evidovaná v Ústrednom zozname pamiatkového fondu

3. Krajský súd k podstatnej námietke žalobcu týkajúcej sa nevyčíslenia výšky hroziacej alebo spôsobenej škody na kultúrnej pamiatke, či výšky nákladov potrebných na jej uvedenie do pôvodného stavu s rozlíšením výšky týchto nákladov na uvedenie parku do pôvodného stavu v čase nadobudnutia vlastníctva k parku žalobcom (a tým stanovenia výšky škody, za ktoré zodpovedá predchádzajúci vlastník) a v čase uplynutia lehôt na vykonanie opatrení nariadených žalobcovi pamiatkovým úradom, konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nie je rozhodnutím vo veci náhrady škody, v ktorom by stanovenie výšky škody, za ktorú žalobca zodpovedá, ním uvádzaným postupom malo opodstatnenie, ani výsledkom konania o uloženie pokuty za spôsobenie škody. Uviedol, že ide o rozhodnutie o inom správnom delikte, ktorého sa žalobca dopustil tým, že nevykonal nápravu, ktorá mu bola prvostupňovým rozhodnutím uložená v stanovených lehotách a za dodržania konkretizovaných podmienok vykonania opatrení spočívajúcich v zabezpečení údržby formou kosby trávnikov a lúčnych porastov, vyčistenie plochy parku od náletových porastov a náletových krovín, odstránenie suchých a náletových stromov.

konaní. Krajský súd poukázal na to, že voči nevyhoveniu nariadeným opatreniam žalobca nenamietal a uvedené nebolo medzi účastníkmi sporné, ako to súd zistil už v konaní 14S/75/

škody hroziacej v dôsledku možného napadnutia drevokazným hmyzom, hubami alebo iným úhynom vegetácie. 5. Krajský súd ďalej konštatoval, že ani striktný postup podľa § 43 ods. 5 pamiatkového zákona - určenie výšky škody stanovením oprávnených nákladov na vrátenie pamiatky do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov neprichádza do úvahy, pretože opatrenia uložené správnym orgánom žalobcovi nesmerovali k uvedeniu parku do jeho pôvodného stavu, teda stavu, v akom bol v čase jeho vybudovania v osemnástom či devätnástom storočí, ani pôvodného stavu z pohľadu žalobcu, teda stavu, v akom park nadobudol, ale k vykonaniu základnej ochrany kultúrnej pamiatky a splneniu tak povinnosti vlastníka vyplývajúcej z ustanovenia § 28 ods. 2 písm. a/ pamiatkového zákona, pričom vzhľadom na charakter predmetnej pamiatky, ktorá nie je iba nehnuteľnosťou, ale aj súborom živých organizmov - stromov a iných rastlín, ktoré rastú a vyvíjajú sa, do úvahy neprichádza ani rekonštrukcia či reštaurovanie s použitím pôvodných materiálov a technologických postupov v zaužívanom význame týchto pojmov.

Krajský súd s prihliadnutím na charakter kultúrnej pamiatky a charakter správneho deliktu, ktorého sa žalobca dopustil - nevykonanie uložených opatrení za účelom údržby parku mal v súvislosti s posudzovaním hroziacej alebo spôsobenej škody zohľadňovanej v zmysle § 42 ods. 5 pamiatkového zákona logické opodstatnenie pripustenia správnej úvahy vychádzajúcej z nákladov žalobcom medzičasom vynaložených na iba minimálnu údržbu parku, teda v súlade s právnym názorom súdu vysloveným v rozsudku sp. zn. 14S/75/2018 (bod 57 odôvodnenia rozsudku) vychádzajúcej z nákladov vynaložených v súvislosti s daným objektom, ktorý mal

7. Krajský súd konštatoval, že správne orgány vyčerpávajúco ozrejmili význam predmetnej kultúrnej pamiatky a ohrozené pamiatkové hodnoty (historickú, architektonickú, krajinnú, urbanistickú, spoločenskú, umelecko - historickú), ako aj reálny spôsob, akým v dôsledku nevykonaniu údržby parku a uložených opatrení dochádza k devastácii týchto hodnôt (poškodzovanie kostrovej vegetácie parku, znižovanie životného priestoru a prístupu živín chráneným častiam parku v dôsledku narastajúceho objemu nežiadúcich náletových stromov a kríkov, hroziaci úhyn chránenej vegetácie parku, nepriaznivé zmeny a ničenie drobnej architektúry parku, priehľadov a pohľadov v krajine, vyvetrovanie stromov, množenie škodcov a chorôb), pričom žalovaný pri stanovení výšky pokuty zohľadnil aj pasívne správanie sa žalobcu v priebehu správneho konania, čiastočné vykonanie uložených opatrení a skutočnosť, že kultúrnu pamiatku už nadobudol v preukázateľne zanedbanom stave.

rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, prípadne aby napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 10. Namietal, že je síce pravdou, že určenie rozsahu hroziacej alebo spôsobenej škody je jednou z viacerých okolností, na ktoré je potrebné pri určovaní výšky pokuty prihliadať, čo však neznamená, že je možné a zákonné jedno z viacerých zákonom stanovených kritérií vyčleniť ako menej dôležité, nepodstatné a takýmto spôsobom fakticky obísť zákonom určený

stavu. Krajský súd sa podľa sťažovateľa pri právnom hodnotení veci od tohto zákonného znenia odklonil, a to bez náležitého a presvedčivého zdôvodnenia, a následne na základe takéhoto právneho názoru vo veci nesprávne a nezákonne rozhodol. 11. Ďalej namietal, že skutočnosť, či potreba určenia konkrétnej výšky nákladov na vrátenie národnej kultúrnej pamiatky do pôvodného stavu je daná ako zákonom daný podklad pre určenie výšky pokuty (ako je tomu v tomto prípade) alebo reálne smeruje k uvedeniu kultúrnej pamiatky do pôvodného stavu, je právne irelevantné a nepodstatné. Sťažovateľ ďalej uviedol, že hoci teda žalovaný ako najpodstatnejší faktor pre stanovenie výšky pokuty posúdil výšku spôsobenej alebo hroziacej škody, tak túto škodu vôbec nevyčíslil, iba sa obmedzil na konštatovanie, že všetky potrebné úkony by si na celej ploche parku vyžadovali jednoznačne oveľa vyššiu sumu ako je 30000,- € a to len za jedno ročné obdobie, avšak tento záver žalovaného podľa sťažovateľa nemá žiadnu oporu v administratívnych spisoch a napriek tomu považoval krajský súd takéto určenie za dostatočné a zákonné.

objektu. 12. Vzhľadom na absenciu konkrétneho číselného určenia vzniknutej škody, nebolo podľa sťažovateľa možné ďalej ani určiť konkrétnu výšku škody, za ktorú by mal zodpovedať. K tomu poukázal na to, že nadobudol park už v zanedbanom stave, ktorý stav bol spôsobený už predchádzajúcim vlastníkom - Obcou Šalgočka a preto nie je jednoznačne zrejmé v akom rozsahu mal spôsobiť škodu, a to práve v spojitosti s tou skutočnosťou, že jeho právny predchodca svojím konaním, resp. nekonaním spôsobil stav, v ktorom národnú kultúrnu

Neskoršie zmeny parku vzniknuté v dôsledku biologických procesov (rast trávy, nálet a rast ďalších porastov) nemožno pri vyčíslení škody zohľadniť, pretože neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho protiprávnym konaním a následkom.

14. Sťažovateľ ďalej namietal primeranosť uloženej sankcie. V tejto súvislosti namietal, že nebolo presne vyčíslené, v akom rozsahu boli pri uložení pokuty zohľadnené skutočnosti, na ktoré poukázal aj krajský súd a to správanie sa žalobcu v priebehu správneho konania, čiastočné vykonanie uložených opatrení a skutočnosť, že kultúrnu pamiatku už nadobudol v preukázateľne zanedbanom stave. Podľa sťažovateľa vzhľadom na účely sankčného konania nie je výška pokuty dostatočne odôvodnená, čo vyplýva z neurčenia oprávnených nákladov na vrátenie kultúrnej pamiatky do pôvodného stavu, teda ani spôsobenej škody a rovnako ani miery zodpovednosti jeho za takto nešpecifikovanú škodu. Ďalej namietal, že vzhľadom na to, že žalovaný si riadne nesplnil svoju zákonnú povinnosť riadne odôvodniť výšku uloženej pokuty a za tým účelom si zabezpečiť primerané podklady, tak sťažovateľ nemal možnosť riadne sa brániť vo vzťahu k primeranosti určenej pokuty. 15. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom. Poukázal na to, že krajský súd v predchádzajúcom rozsudku zaviazal žalovaného postupovať

Inak povedané, súdu nebola zrejmá správna úvaha žalovaného. K tomu žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že v ďalšom konaní postupoval v súlade s predchádzajúcim rozsudkom t.j. tak ako mu naznačil súd, podrobne odôvodnil, ktoré skutočnosti mali aký vplyv na určenie výšky pokuty (viď. s. 7 - 10 napadnutého rozhodnutia). Poukázal na to, že zobral pri svojom rozhodovaní o výške uloženej pokuty do úvahy najmä závažnosť konania resp. nečinnosti vlastníka; význam kultúrnej pamiatky; rozsah hroziacej a spôsobnej škody; oprávnené náklady na navrátenie NKP do pôvodného stavu, resp. stavu, ktorý neohrozuje jej pamiatkové hodnoty; skutočnosť, že vlastník park nadobudol v zanedbanom stave; pritom zohľadnil tiež výchovný a represívny charakter pri ukladaní pokuty; ako aj skutočnosť, že vlastník má povinnosť zabezpečovať náležitú a dlhodobú starostlivosť o NKP a výška pokuty mu ju nemá neprimerane sťažovať. Prihliadal aj na fakt, že vlastník sa dopustil predmetného iného správneho deliktu po prvýkrát; skutočnosť, že v priebehu prvostupňového správneho konania vlastník s prvostupňovým

odôvodnenia žalovaný každú jednu z uvedených skutočností vyhodnotil a zaujal k nej stanovisko vo vzťahu aký vplyv mala na určenie výšky pokuty. Jednotlivé skutočnosti žalovaný vyhodnocoval slovne, teda či mali vplyv na zvýšenie, alebo zníženie pokuty, prípadne či na zmenu výšky pokuty vplyv nemali (žalovaný si nevie predstaviť akým spôsobom by mal uvedené skutočnosti vyhodnocovať číselne resp. percentuálne). Za rozhodujúcu sumu od ktorej výšku pokuty odvodil, boli náklady v sume 1700,- € (podľa faktúry predloženej žalobcom), ktoré žalobca vynaložil na vykonanie minimálnej údržby, pričom uvedená suma bola uhradená len za veľmi čiastkové práce (jednorazové splnenie povinnosti kosby trávnikov a lúčnych porastov), ktoré sa však majú plniť pravidelne (viac krát ročne) a vo faktúre neboli zahrnuté práce na odstraňovaní (výrubu a výrezu) kríkov, drvení a odvážaní biologickej hmoty a absolútne sa netýkali prác spojených s ošetrovaním vzrastlej zelene, taktiež nebola vyčíslená ani cena za odborné ošetrenie stromov arboristom. Na základe uvedeného je preto žalovaný toho názoru, že dostatočne odôvodnil výšku pokuty v sume 6000,- €. Žalovaný navrhol

17. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom kasačnej sťažnosti konštatuje, že podstata kasačných námietok sa viaže k uloženiu sankcie, najmä k odôvodneniu vo vzťahu k určeniu presnej výšky škody, ako jedného z kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri ukladaní sankcie.

Podľa § 43 ods. 5 pamiatkového zákona pri určení výšky pokuty sa prihliada na závažnosť konania, závažnosť nepriaznivých zmien kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, význam kultúrnej pamiatky alebo pamiatkového územia, archeologického nálezu alebo archeologického náleziska, rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody. Škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov.

arboristom. K tomu ďalej uviedol, že tieto práce by si na celej ploche parku vyžadovali jednoznačne oveľa vyššiu sumu ako 30000,- € a to len za jedno ročné obdobie. 20. Kasačný súd konštatuje, že rozsah hroziacej škody alebo spôsobenej škody ako jedno z kritérií, ktoré je potrebné zohľadniť pri ukladaní sankcie aj pri zohľadnení špecifického charakteru NKP v prejednávanej veci nebude možné určiť presne vymedzeným konečným číselným vymedzením, tak ako požaduje sťažovateľ, pretože ide o park, nie napr. o stavbu a teda škoda je v tomto prípade takpovediac progresívna resp. neustále meniaca sa, a to vzhľadom na biologické procesy, ktoré prebiehajú v závislosti od plynutia času.

výška nákladov bude podstatne vyššia. Kasačný súd zároveň pripomína, že žalovaný uloženú pokutu znížil na 6000,- € a teda pravdepodobnosť, že výška nákladov presiahne túto sumu je hraničiaca s istotou. Pokiaľ ide o samotné kritérium škody, ktoré je potrebné zohľadniť nie ako jediné, ale ako jedno z kritérií pre určenie výšky sankcie, kasačný súd navyše poukazuje na znenie normatívneho textu § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, podľa ktorého ,,Škodu na kultúrnej pamiatke určí pamiatkový úrad najmenej vo výške oprávnených nákladov na jej vrátenie do pôvodného stavu rekonštrukciou alebo reštaurovaním pri použití pôvodných materiálov a technologických postupov.“. Z cit. textu implicitne vyplýva, že pri určení výšky škody správny orgán nie je viazaný len samotnou konkrétnou sumou nákladov, pretože táto predstavuje len limit, determinujúci minimálne určenie výšky škody.

21. Kasačný súd ďalej s poukazom na odôvodnenie postupu žalovaného pri ukladaní sankcie konštatuje, že žalovaný sa zaoberal aj ostatnými kritériami vyplývajúcimi z § 43 ods. 5 pamiatkového zákona, kedy žalovaný zohľadnil a náležite zdôvodnil výšku zníženej pokuty aj tým, že prihliadol na skutočnosť, že sťažovateľ nadobudol park v zanedbanom stave v roku 2015, taktiež prihliadol na pasivitu sťažovateľa v administratívnom konaní, ktorá vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu, pretože sťažovateľ sa nezúčastňoval jednotlivých úkonov a opakovane napriek výzvam neplnil jemu uložené opatrenia, čo vyplynulo z opakovaných výkonov štátneho dohľadu. Žalovaný okrem uvedeného v odôvodnení popísal pamiatkové hodnoty parku, pre ktoré sa stal predmetom individuálnej ochrany a ktoré zohľadnil pri ukladaní výšky pokuty, kedy konkretizoval jeho historickú, spoločenskú, krajinnú, urbanistickú ako aj architektonickú hodnotu.

V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že žalovaný v predmetnom konaní zohľadnil práve existenciu takýchto podkladov (t.j. faktúra predložená sťažovateľom) a na základe nich uskutočnil pravdepodobné vyčíslenie. 23. Kasačný súd preto na základe vyššie uvedeného a v zhode s krajským súdom konštatuje, že žalovaný dostatočne odôvodnil výšku pokuty v sumu 6000,- eur a preto sa možno stotožniť s právnym posúdením krajského súdu v tejto otázke.

zamietol. 25. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.