5Stk/8/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:7019200099.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 8S/18/2019
- IČS
- 7019200099
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľ): Alternet, s. r. o., so sídlom: Popradská 12, 040 01 Košice, IČO: 36576204, zastúpený advokátom: JUDr. František Buhla, so sídlom Čajakova 5, 040 01 Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: PO/BEZ/2018/6354, O-637/2018 z 19. decembra 2018, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 8 S 18/2019-69 z 23. decembra 2021, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania
1. U žalobcu bola dňa 3. júla 2018 Inšpektorátom práce Košice vykonaná inšpekcia práce. Z inšpekcie práce bol vyhotovený protokol č. IKO-238-53-2.4/P-A28-18, A 116 zo 16. júla 2018, v ktorom bolo konštatované, že žalobca počas uvedenej inšpekcie využíval závislú prácu dvoch fyzických osôb, hoci s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce. Správny orgán následne dňa 19. septembra 2018 začal správne konanie proti žalobcovi.
2. Inšpektorát práce Košice následne vydal dňa 22. októbra 2018 rozhodnutie č. 283/18/ O, ktorým žalobcovi uložil podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“) pokutu vo výške 5000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z § 2 ods. 1 písm. a) bod 4 zákona o inšpekcii práce, konkrétne ustanovení § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o nelegálnej práci“), spočívajúcich v tom, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 3. júla 2018 o 13.50 h využíval závislú prácu dvoch fyzických osôb, ktoré pre žalobcu vykonávali pomocné práce (výkopové práce), a žalobca s nimi nemal založený pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce.
3. Napadnutým rozhodnutím žalovaný na odvolanie podané žalobcom toto odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Na námietku žalobcu, že nevyužíval závislú prácu fyzických osôb, ale išlo o realizáciu príkazných zmlúv, žalovaný uviedol, že výkopové práce, ktoré pre žalobcu vykonávali dve fyzické osoby, napĺňajú znaky závislej práce, pretože dotknuté osoby ju vykonávali osobne, v mene žalobcu, s jeho vedomím a po dohode s ním, na jeho pracovisku, v určenom čase, za odmenu (podľa tvrdenia zamestnanca žalobcu vykonávajúceho dozor pána C.), čím boli naplnené znaky závislej práce podľa Zákonníka práce. Preto uvedenými príkaznými zmluvami došlo k zastretiu pracovného pomeru v rozpore s § 1 ods. 3 Zákonníka práce. Skutkový stav mal žalovaný za spoľahlivo zistený na základe vyjadrení dotknutých fyzických osôb - kopáčov, ako aj zamestnanca žalobcu pána C..
4. Na námietku, že prvostupňový správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, žalovaný argumentoval, že § 21 ods. 1 Správneho poriadku neukladá povinnosť vykonať ústne pojednávanie, pričom túto povinnosť v tomto konaní neukladá ani osobitný predpis a žalovaný nepovažoval za potrebné ústne pojednávanie vykonať.
5. Aj uloženú sankciu považoval žalovaný za primeranú, pričom zdôraznil, že bola uložená na spodnej hranici sadzby pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a) bodu 1 zákona o inšpekcii práce. 6. Žalobca v podanej správnej žalobe namietal nevykonanie ústneho pojednávania prvostupňovým správnym orgánom, čo malo viesť k nedostatočne zistenému skutkovému stavu vo veci. Vyjadrenie fyzických osôb - kopáčov a pána C. malo byť preverené ich svedeckými výpoveďami na ústnom pojednávaní, pričom prvostupňový správny orgán ich mal nekorektne formulovať, resp. citovať. 7. Ďalej žalobca namietal, že činnosť vykonávaná fyzickými osobami-kopáčmi nepredstavuje závislú prácu, pričom sa odvolal na judikatúru kasačného súdu (veci sp. zn. 7 Sžo 81/2016, 8 Sžo 2/2016, 10 Asan 158/2017 a 7 Sžo 76/2016). V ich prípade nemalo ísť o závislú prácu, ale len o jednorazovú činnosť, pričom výklad podaný žalovaným vlastne vylučuje akúkoľvek aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka o príkaznej zmluve.
8. Argumentoval, že podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce je závislá práca charakterizovaná štyrmi znakmi (vzťah nadriadenosti a podriadenosti, osobné vykonávanie práce, vykonávanie práce podľa pokynov, vykonávanie práce v určenom pracovnom čase), pričom ale v prípade činnosti vykonávanej dotknutými kopáčmi neboli splnené 3 z týchto znakov.
Konkrétne, v danom čase išlo o riešenia akútneho výpadku dodávateľa žalobcu (spoločnosti JARKA- STAV, s. r. o.), ktorý vykrýval žalobca uzatvorením príkazných zmlúv s fyzickými osobami. Tieto osoby nedostávali od žalobcu žiadne pokyny, ako majú výkop realizovať, iba dostali zadanie, že ho majú realizovať. Ďalej tieto osoby nekonali v mene žalobcu voči iným osobám. Výkopové práce boli vykonávané iba niekoľko hodín, nešlo o pokračujúcu alebo opakovanú činnosť.
Kopáči nemali určený ani konkrétny pracovný čas, bolo len na nich, ako rýchlo zemné práce urobia. Ani, ak by žalobca s kopáčmi uzavrel dohodu o vykonaní práce mimo pracovného pomeru, nevedel by im určiť pracovný čas, lebo nebolo dopredu zrejmé, aký čas je potrebný pre príslušné výkopové práce.
9. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) žalobu ako nedôvodnú zamietol. Uviedol, že pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu, tento bol zistený riadne. Krajský súd sa oboznámil i s obrazovo-zvukovým záznamom, ktorý vyhotovil správny orgán, a z tohto záznamu je zrejmé, že zistenia správneho orgánu majú oporu v inšpekcii práce vykonanej na mieste dňa 3. júla 2018. Je zrejmé, že manažér žalobcu potvrdil vykonávanie práce (výkopu) dvomi fyzickými osobami pre žalobcu a podľa pokynov zamestnanca žalobcu vykonávajúceho dozor.
10. K neuskutočneniu ústneho pojednávania v priebehu správneho konania krajský súd uviedol, že podľa § 16 ods. 5 zákona o inšpekcii práce je fyzická osoba a právnická osoba na požiadanie inšpektorátu práce alebo inšpektora práce povinná poskytnúť informácie potrebné na výkon inšpekcie práce, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Výsledok takto poskytnutých informácií predstavuje zákonný dôkazný prostriedok, získaný operatívne, a slúžiaci na dôkladné preverenie skutočností súvisiacich s nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí odôvodnil nenariadenie ústneho pojednávania tým, že považoval zistenú dôkaznú situáciu za nespochybniteľnú a výsluch žalobcom navrhnutých svedkov by už nijako neprispel k objasneniu skutkových okolností prípadu, krajský súd konštatoval, že tento postup bol zákonný a správny. Skutkové zistenia vyplývajú aj zo zvukovo-obrazového záznamu založeného v administratívnom spise.
Rovnako ani z judikatúry (napr. veci sp. zn. 5 Sžo 235/2010 či 10 Sžo 387/2015) nevyplýva bezvýhradná povinnosť v prípade konania o administratívnom delikte uskutočňovať ústne pojednávania. 11. Krajský súd ďalej uviedol, že pokiaľ ide o otázku existencie závislej práce, túto si žalovaný vyhodnotil správe. Poukázal na definíciu závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce (Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.).
Je zrejmé, že fyzické osoby-kopáči si nemohli sami určovať priebeh výkonu práce, ale podliehali podriadenosti zo strany prítomného zamestnanca žalobcu pána C.; túto prácu vykonávali osobne, nemohli ju zabezpečiť prostredníctvom inej osoby (čo potvrdzuje aj fakticita ustálená na mieste samom). Ďalej tieto osoby postupovali podľa pokynov žalobcu (daných cez jeho manažéra), pričom v závislosti od druhu vykonávanej práce tieto pokyny nemusia byť početné; a prácu vykonávali v mene žalobcu, keď tento niesol za jej výsledok právnu zodpovednosť a mal z nej ekonomický prospech. Rovnako pokiaľ ide o dobu trvania práce, je zrejmé, že vzhľadom na naliehavosť táto práca musela byť vykonaná do určitej doby, a to pravdepodobne čo najskôr. 12.
Krajský súd zdôraznil, že závislá práca nemusí mať charakter opakujúcej sa činnosti, ako sa mylne domnieva žalobca, ale môže spočívať aj v jednorazovej aktivite, a práve preto Zákonník práce pripúšťa možnosť, aby závislá práca bola vykonávaná nielen v pracovnom pomere, ale napríklad formou dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru.
13. Krajský súd rovnako odkázal na rozhodnutie sp. zn. 3 Sžo 11/2016, podľa ktorého: „Pracovná zmluva je pritom typom príkaznej zmluvy, na základe ktorej pracovník vykonáva prácu podľa príkazov zamestnávateľa. Súkromnoprávna kontraktačná sloboda na právne úkony podľa Občianskeho zákonníka je obmedzovaná existenciou právnych predpisov verejného práva, ktoré stanovujú jej medze. Subjekt preto nemôže platne uzavrieť príkaznú zmluvu podľa ust. § 724 Občianskeho zákonníka, ak obsah tohto záväzku možno súčasne subsumovať pod závislú prácu podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce.“
14. Podľa krajského súdu správne preto žalovaný a prvostupňový správny orgán uzavreli, že došlo k výkonu závislej práce mimo rámca pracovného pomeru, čím žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 zákona o nelegálnej práci.
II. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní
15. Žalobca (sťažovateľ) podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu kasačnú sťažnosť. Uplatňuje v nej dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“). 16. Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd mal na pojednávaní vypočuť dotknutých kopáčov, čo požadoval v správnej žalobe, a to za účelom ustálenia skutkového stavu, keď ich vyjadrenia zachytené v zápisnici správneho orgánu zjavne nemôžu byť pravdivé, a to vzhľadom na ich vyjadrovacie schopnosti. Rovnako mal vypočuť aj jeho zamestnanca, ktorému mali byť na mieste samom kladené sugestívne a kapciózne otázky. 17. Ďalej sťažovateľ zhodne ako v správnej žalobe tvrdí, že v prípade dotknutých fyzických osôb nešlo o výkon závislej práce. Argumentuje, že nad fyzickými osobami nemal žiadnu moc, na mieste prítomný zamestnanec sťažovateľa ich nepoznal, nedohodol si s nimi žiadnu odplatu a zmluvy v čase výkonu výkopových prác žiadne nemali, podpísané boli až po nich. Uvádza, že v prípade výkopových prác išlo zo strany dotknutých fyzických osôb o jednorazovú dobrovoľnú činnosť. Sťažovateľ im rovnako ani neurčil čas vykonávania práce, ale skôr zobral na výkop prvých, ktorí boli ochotní to spraviť. 18. Sťažovateľ uvádza, že mohol s dotknutými fyzickými osobami uzavrieť príkazné zmluvy, keď podľa Občianskeho zákonník je takýto zmluvný typ možné uzavrieť medzi kýmkoľvek, nie iba medzi podnikateľmi. Podľa mienky sťažovateľa rozdielom medzi obstaraním veci v zmysle obstaraním záležitosti pri príkaznej zmluve a vykonaním závislej práce podľa pracovnoprávnych zmlúv je jednorazový charakter vykonávania činnosti. Súčasne dodáva, že výkladom prijatým krajským súdom je vylúčené akékoľvek použitie zmluvného typu príkaznej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ tiež znovu odkazuje na judikatúru uvedenú v bode 7 tohto rozsudku. 19. Napokon sťažovateľ odkazuje na aplikáciu zásad trestného konania na konanie o správnom trestaní a vzhľadom na vyššie uvedené argumenty sa dovoláva aplikácie zásady in dubio pro reo. 20. Sťažovateľ požaduje zmenu napadnutého rozsudku a zrušenie napadnutého rozhodnutia s vrátením veci na ďalšie konanie, ako aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, prípadne len zrušenie napadnutého rozsudku s vrátením veci na ďalšie konanie správnemu súdu, ako aj trovy konania. 21. Žalovaný vo svojom vyjadrení uviedol, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, pričom doplnil, že pokuta ním uložená je primeraná.
III. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
22. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 22. apríla 2022. 23. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Anite Filovej. Na základe § 27a ods. A rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, s prihliadnutím aj na dôvody podľa § 195 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 4 SSP) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 25. Z obsahu kasačnej sťažnosti Najvyšší správny súd uzavrel, že sťažovateľ namieta, že nebol dostatočne zistený skutkový stav veci, pretože žalovaný a prvostupňový správny orgán založili svoje rozhodnutia len na zápisoch vyhotovených inšpektormi práce, no napriek návrhu sťažovateľa nevypočuli dotknutých kopáčov a jeho zamestnanca. Ďalej spochybňuje právnu kvalifikáciu skutku žalovaným, keď podľa názoru sťažovateľa nejde v prípade činností, ktorú predmetní kopáči vykonávali dňa 3. júla 2018, o nelegálnu prácu, ale o výkon činnosti na základe príkaznej zmluvy.
III. A K skutkovému stavu
26. Pokiaľ ide o námietku, že krajský súd mal na pojednávaní vypočuť zamestnanca sťažovateľa a dotknutých kopáčov, tak túto považuje kasačný súd z nižšie uvedených dôvodov za nedôvodnú. 27. Na úvod je potrebné uviesť, že správny orgán nemá bezpodmienečnú povinnosť vykonať ústne pojednávanie podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, pričom v danom prípade ani osobitný predpis, konkrétne zákon o inšpekcii práce, takúto povinnosť Inšpektorátu práce Košice neuložil, čo sťažovateľ ani netvrdil. 28. Pokiaľ ide o ustanovenie § 21 ods. 1 Správneho poriadku, ktoré upravuje podmienky, za ktorých má správny orgán nariadiť ústne pojednávanie ešte Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Sžo 124/2009 z 26. januára 2010 uviedol nasledovné : „Správny poriadok predpokladá dve formy správneho konania, a to ústnu formu a formu písomnú. Nariadenie ústneho pojednávania správnym orgánom je obligatórne iba v prípade, ak tak ustanovuje osobitný právny predpis (§ 21 ods. l Správneho poriadku), pričom v ostatných prípadoch je len na zvážení konajúceho orgánu, či ústne pojednávanie nariadi alebo nie. [V tej veci osobitný zákon], v súlade s ktorým bola žalobcovi uložená pokuta, neukladá príslušným správnym orgánom povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, a keďže pred prvostupňovým správnym orgánom, ako aj orgánom odvolacím, nevyvstala potreba objasniť vec na ústnom pojednávaní, zvoliac si písomnú formu správneho konania, postupovali tieto orgány v súlade s ustanoveniami Správneho poriadku [...] [Ž]alovaný správny orgán [...] na základe zákonom dovolenej úvahy nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, dôvodiac v rozhodnutí ich účelovosť a nepotrebnosť, keďže skutkový stav veci bol náležité zistený.“ 29. Rovnako Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 8. júna 2016 sp. zn. 4 Sžo 145/
2015 dospel k nasledovným záverom: „Správne konanie je ovládané zásadou písomnosti a neverejnosti. Na rozdiel od súdneho konania, v správnom konaní sa ústne pojednávanie resp. ústne konanie nevyžaduje. Aj napriek uvedenému, inštitút ústneho pojednávania je v správnom poriadku zakotvený.
Správny poriadok však rozlišuje obligatórne ústne pojednávanie a fakultatívne ústne pojednávanie. Obligatórne sa ústne pojednávanie nariadi vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis. Inak správny orgán nariadi ústne pojednávanie iba v prípade, ak si to vyžaduje povaha veci. Nariadenie ústneho pojednávania bez toho, aby si to vyžadovala povaha veci a nebolo dostatočne opodstatnené, najmä v konaniach, kde je spoľahlivo zistený a preukázaný skutkový stav veci môže byť porušením jednej zo základných zásad správneho konania, a to rýchlosti a hospodárnosti konania, pretože správny orgán je povinný v konaní postupovať bez zbytočného zaťažovania účastníkov. Účastník konania nemá na nariadenie ústneho pojednávania právny nárok, ak tak neustanovuje osobitný zákon. V prípade, že sa účastník domáha nariadenia ústneho pojednávania a správny orgán mu nevyhovie, je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako sa vysporiadal s týmto návrhom účastníka a prečo nepovažoval nariadenie ústneho pojednávania za potrebné.“
30. Kasačný súd uvádza, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z obsahu zvukovo- obrazového záznamu z výkonu inšpekcie práce mal preukázané, že skutkový stav bol zistený spoľahlivo, pričom správny orgán práve nevykonanie ústneho pojednávania vo veci v zmysle § 21 ods. 1 Správneho poriadku náležite odôvodnil ustálenosťou zistenia skutkového stavu (s. 10 posledný odsek, s. 11 prvé tri odseky, s. 13 tretí odsek od konca prvostupňového rozhodnutia).
31. Rovnako mal správny orgán (a aj sťažovateľ) k dispozícii zvukovo-obrazový záznam z výkonu inšpekcie práce, z ktorého tiež správny orgán pri ustálení skutkového stavu vychádzal. S týmto záznamom sa oboznámil kasačný súd a rovnako tiež krajský súd, ktorý jeho obsah popísal na pojednávaní nasledovne : „Z obrazového a zvukového záznamu priebehu výkonu inšpekcie práce vyplynulo, že pri výkone inšpekcie práce na pracovisku, na ktoré sa dostavili inšpektori práce, bola jasne formulovaná otázka inšpektora práce, pre akú firmu robia páni V. a J., ktorí sa tesne predtým identifikovali inšpektorom práce v oznámení ich mena a dátumu narodenia odpovedal pán M. C., ktorý sa predtým uviedol inšpektorom práce ako dozor vykonávajúci zamestnanec žalobcu, že pre firmu Alternet. Až na ďalšiu doplňujúcu otázku inšpektora práce, či teda páni V. a J. robia pre firmu Alternet odpovedal pán C. že áno, a že realizujú pre firmu Alternet výkopové práce. Pán C. taktiež uviedol, že páni podpisujú dnes zmluvy, nakoľko ráno to nestihli.
Zmluvy pripravuje konateľ spoločnosti Alternet pán P., ktorý vie o tom, že páni J. a V. výkopové práce realizujú. Na ďalšiu otázku inšpektora práce týkajúcu sa jeho pracovnej pozície v spoločnosti Alternet, odpovedal M. C., že tam má trvalý pracovný pomer a jeho slovami je špecialista na siete. Ale na stavbe, kde sa vykonávala inšpekcia práce, pôsobí ako manažér.
V prípade situácie, kedy inšpektori práce do zápisnice o podaní informácie uvádzali pozíciu pána C. u žalobcu ako manažéra, tento proti tomu v zásade nič nenamietal a zápisnicu podpísal. On sám predtým tvrdil, že má na starosti koordináciu výkopových prác a z prehratia obrazového a zvukového záznamu je zrejmé, že v čase a na mieste výkonu inšpekcie práce jasne menovaných pánov J. a V. označil ako tých, ktorí vykonávajú výkopové práce pre žalobcu, nakoľko v tom čase nikto iný tie výkopové práce nerealizoval.“
32. Z uvedeného záznamu nad rozumnú pochybnosť vyplýva, že dotknutí kopáči skutočne v deň uvedený v protokole vykonávali výkopové práce na nejakom poli, a ktorý záznam rovnako potvrdzuje, že výpoveď zamestnanca sťažovateľa zodpovedá tomu, ako bola správnym orgánom písomne zaznamenaná do zápisnice o podaní informácie. Z uvedeného záznamu síce nie je zrejmé, čo bolo obsahom výpovede dotknutých kopáčov, avšak na druhej strane, aj keby správny orgán prvého stupňa, žalovaný, krajský súd v napadnutom rozsudku a kasačný súd vôbec na zápisnicu o podaní informácie, spísanú o výpovedi dotknutých kopáčov, neprihliadali, skutkový stav (teda fakt, že uvedené osoby v dotknutý deň realizovali výkopové práce pre sťažovateľa a pod dohľadom a podľa pokynov jeho zamestnanca) bol spoľahlivo ustálený na základe už spomenutého obrazovo-zvukového záznamu.
33. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že na mieste prítomný inšpektor práce môže výpoveď osoby písomne zaznamenávať sofistikovanejším a súvislejším spôsobom, než bola prednesená vypovedajúcou osobou, bez toho, pochopiteľne, aby menil jej obsah a zmysel. Ďalej kasačný súd pripomína, že zápisnica inšpektora práce o podanom vysvetlení podľa zákona o inšpekcii práce je spôsobilá byť dôkazom a ak sa v konaní nevyskytnú osobitné okolnosti, nie je potrebné túto osobu opätovne vypočúvať ako svedka. Tento záver zodpovedá
ustálenej judikatúre tunajšieho súdu (napr. rozsudok sp. zn. 7 Ssk 83/2021 z 27. júna 2023, bod 13, a tam citovaná judikatúra). Takéto okolnosti kasačný súd v práve posudzovanej veci nezistil, pričom opätovne zdôrazňuje, že skutkový stav bol spoľahlivo ustálený na základe už spomenutého obrazovo-zvukového záznamu.
34. Obrátiac sa k povinnosti krajského súdu vykonať dokazovanie v tejto veci na pojednávaní, kasačný súd dôvodí, že zo znenia § 119 SSP (Správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.) je zrejmé, že správny súd v princípe vychádza zo skutkového stavu, ako bol zistený a ustálený správnymi orgánmi. Ak nemá o tomto skutkovom stave pochybnosť na základe podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise, nemusí príslušné dôkazy znovu vykonávať ani dokazovanie dopĺňať na pojednávaní.
Vzhľadom na dôvody uvedené vyššie (t. j. dostatočnosť zistenia skutkového stavu správnymi orgánmi, a to najmä vzhľadom na obsah zvukovo-obrazového záznamu zhotoveného z inšpekcie práce vykonanej dňa 3. júla 2018 správnym orgánom na mieste samom; tento záznam sa nachádza v administratívnom spise) krajský súd nepovažoval za potrebné na pojednávaní dokazovanie vykonávať, pričom tento záver krajského súdu považuje kasačný súd za správny.
35. V tejto súvislosti kasačný súd dodáva, že aj napriek prvotnému vyjadreniu sťažovateľa, že na pojednávaní nepožaduje oboznámiť s obsahom predmetného záznamu (č. l. 57 spisu krajského súdu), krajský súd tak beztak učinil na ďalšom pojednávaní vykonanom dňa 23. decembra 2021 (č. l. 65 a nasl. spisu krajského súdu, najmä s. 3 zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom a jej posledný odsek).
36. S poukazom na uvedené skutočnosti nemal kasačný súd pochybnosť o tom, že by skutkový stav vo veci nebol riadne zistený, a to najmä vzhľadom na obsah k administratívnemu spisu pripojeného zvukovo-obrazového záznamu. Práve pre prítomnosť tohto záznamu v administratívnom spise, ktorý jasne dokumentuje, akú činnosť vykonávali predmetní kopáči, je potom potrebné práve rozhodovanú vec odlíšiť od judikatúry citovanej sťažovateľom, keď v ním uvádzaných veciach mali správne súdy isté pochybnosti o riadnosti zistenia skutkového
stavu. V tejto veci ale krajský súd a rovnako ani kasačný súd takéto pochybnosti nemali. 37. Z uvedených dôvodov preto nemal správny orgán povinnosť vykonať ústne pojednávanie, na ktorom by vypočul navrhovaných svedkov a rovnako ani krajský súd nič neporušil, ak na pojednávaní sťažovateľom navrhovaných svedkov nevypočul. Kasačný súd preto nezistil dôvodnosť kasačného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP.
III. B K právnemu posúdeniu činnosti ako nelegálnej práce
38. Pokiaľ ide o námietku nesprávneho právneho posúdenia činnosti vykonávanej predmetnými kopáčmi dňa 3. júla 2018 ako nelegálnej práce, kasačný súd ju považuje za nedôvodnú, a v tomto smere odkazuje na výstižné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, s ktorým sa plne stotožňuje.
39. Kasačný súd ďalej uvádza, že podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce: Závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce: Závislá práca môže byť vykonávaná výlučne v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu.
Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. 40. Krajský súd veľmi výstižne poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 11/2016 z 20. septembra 2017, ktorého záver je reprodukovaný vyššie v bode 13.
41. V tomto smere ďalej poukazuje kasačný súd na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Asan 8/2019 z 22. júla 2019, a na jeho bod 34, podľa ktorého ak nie sú splnené kumulatívne podmienky pre naplnenie definície podnikania v zmysle Obchodného zákonníka, nedošlo k odlíšeniu podnikania od závislej práce.
42. Následne je v uvedenej veci rovnako zrejmé, že nebolo preukázané a ani sťažovateľom tvrdené, že by dotknuté fyzické osoby (kopáči) vykonávali posudzovanú činnosť (výkopové práce) v rámci svojej podnikateľskej činnosti, napr. že by boli v čase realizácie výkopových prác živnostníkmi. Kasačný súd zistil, že jeden z kopáčov (pán J.) nikdy nebol zapísaný v živnostenskom registri; ďalší z nich (pán V.) bol v tomto registri zapísaný od 24. septembra 2018 do 31. januára 2019 s predmetom podnikania „dokončovacie stavebné práce pri realizácii exteriérov a interiérov“, avšak nie v čase predmetných výkopových prác.
43. V práve posudzovanej veci z verejného registra nevyplýva, že by predmetní kopáči boli podnikateľmi a uvedené netvrdil ani sťažovateľ. Predmetné výkopové práce, ktorých realizácia nie je spochybnená ani sťažovateľom a vyplýva aj zo zvukovo-obrazového záznamu vyhotoveného dňa 3. júla 2018 počas výkonu inšpekcie práce na mieste samom, preto nemôžu predstavovať nič iné, ako výkon závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce.
Totižto, ak je nesporné, že dotknuté fyzické osoby vykonávali istú manuálnu činnosť na mieste samom a boli so sťažovateľom v istom právnom vzťahu (sťažovateľom označeným ako právny vzťah vzniknuvší z príkaznej zmluvy; žalovaným označeným ako pracovnoprávny vzťah bez uzatvorenia zmluvného typu podľa Zákonníka práce), a zároveň výkon tejto činnosti nepredstavoval ich podnikanie, argumentom tertium non datur (tretia možnosť, teda výkon predmetnej činnosti-výkopových prác ešte v inej právnej forme, nejestvuje) je potrebné prijať záver, že dotknutí kopáči vykonávali pre sťažovateľa závislú prácu.
44. Následne už citovaný rozsudok sp. zn. 3 Sžo 11/2016 vyvracia argumentáciu použitú sťažovateľom, teda potvrdzuje záver, že sťažovateľ nemohol platne uzavrieť príkazné zmluvy podľa § 724 Občianskeho zákonníka, ak obsah záväzku dohodnutého s fyzickými osobami možno súčasne subsumovať pod závislú prácu podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce.
45. Rovnako ani ďalším argumentom sťažovateľa nie je možné priznať úspech. Nielen použitím argumentu tertium non datur, ako bol vysvetlený vyššie, ale aj analýzou definičných prvkov závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce je nesporné, že predmetní kopáči vykonávali pre sťažovateľa závislú prácu.
46. Po prvé, pokiaľ ide o znak nadriadenosti a podriadenosti a súvisiaci znak rešpektovania pokynov vydaných zamestnávateľom, ako vyplýva aj zo zvukovo-obrazového záznamu a z vyjadrenia zamestnanca žalobcu prítomného na mieste výkopových prác, tento koordinoval výkopové práce a nenamietal proti tomu, že bol označený za manažéra, v tom zmysle, že „manažuje“ priebeh výkopových prác v inkriminovaný deň. Je preto možné uzavrieť, že tento zamestnanec sťažovateľa bol pri výkone výkopových prác v nadriadenej pozícii voči kopáčom, ktorí boli voči nemu, naopak, v podriadenej pozícii. V tejto súvislosti neobstojí argument sťažovateľa použitý už v žalobe, a síce že jeho zamestnanec v podstate presne neurčoval technickú stránku výkopových prác (akým spôsobom majú kopať), pretože vzťah nadriadenosti môže byť založený už tým, že sa vydá pokyn na realizáciu určitej práce, ktorý je adresát tohto pokynu povinný z pracovnoprávnych dôvodov splniť, pričom detailný spôsob vykonávania práce následne, berúc do úvahy svoju expertízu a skúsenosť, si určí až adresát takéhoto pokynu.
47. Po druhé, nie je sporné, že dotknutí kopáči vykonávali prácu osobne (čo opätovne potvrdzuje už spomínaný zvukovo-obrazový záznam), a pre sťažovateľa a v jeho mene, ktorý bol beneficientom plodov práce vykonávanej týmito kopáčmi v tom smere, že sťažovateľovi, a nie kopáčom, pripadlo voči jeho klientom, resp. zmluvným partnerom splniť si povinnosť a odstrániť závady na optickom kábli dňa 3. júla 2018, a za to dostať prípadnú protihodnotu. Sťažovateľ uvedené odstránenie realizoval prostredníctvom dotknutých fyzických osôb pre svojich odberateľov, vo vzťahu ku ktorým ale vystupoval iba on sám ako zmluvná strana (či už na základe ústnej zmluvy alebo zmluvy zachytenej písomne). Dotknutí kopáči teda nevystupovali v žiadnom priamom právnom vzťahu voči odberateľovi služby spočívajúcej v oprave poškodeného optického kábla.
48. Po tretie, pokiaľ ide napokon o určenie pracovného času, výklad požadovaný sťažovateľom, že nepôjde o určenie pracovného času v prípade, ak nebude možné vopred odhadnúť dĺžku trvania výkopových prác, je zjavne absurdný. Podľa § 85 ods. 1 Zákonníka práce je pracovným časom „časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.“.
Je nesporné, že sťažovateľ, keďže si dojednal výkon výkopových prác s dotknutými kopáčmi určil týmto kopáčom časový úsek, v ktorom mu museli byť k dispozícii, najmenej im muselo byť určené, kedy sa majú na pole, kde sa realizovali práce, dostaviť, a dokedy najneskôr musia toto stanovište opustiť (v opačnom prípade by na miesto neprišli a neopustili by ho v nejakom čase spolu so zamestnancom sťažovateľa). Uvedené nie je vylúčené ani vzhľadom na to, že im toto bolo určené ústne, pretože ústne určenie neznamená, že im fakticky nebol pracovný čas určený.
49. Významnou indíciou, že išlo o výkon závislej práce, je i ten fakt, že sťažovateľ poskytol predmetným kopáčom za výkon výkopových prác odmenu, čo bolo potvrdené aj priamo na mieste samom počas výkonu inšpekcie práce. 50.
V súhrne, keďže sťažovateľ nesplnil podmienku, aby pre neho zamestnanci vykonávali závislú prácu v rámci pracovnoprávneho pomeru uzatvoreného podľa Zákonníka práce, napr. uzavretím jednej z dohôd o vykonaní práce mimo pracovného pomeru, právne závery ako správnych orgánov, tak aj krajského súdu, sú správne.
51. Sťažovateľ teda nemohol v príkaznej zmluve dohodnúť výkon závislej práce. Nie je teda daný ani kasačný bod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP.
III. C Záver
52. Záverom kasačný súd dodáva, že nezistil ani iné dôvody, pre ktoré by musel postupovať podľa § 195 SSP. 53. Kasačný súd preto postupom podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 54. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1, keď žalobca (sťažovateľ) nebol v konaní pred kasačným súdom úspešný. Kasačný súd nezistil výnimočné dôvody, prečo by mal úspešnému žalovanému podľa § 168 SSP a contrario priznať právo na akúkoľvek náhradu trov konania. 55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 27. októbra 2023