5Svk/10/2021

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj len „krajský súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OVBP2-2019/027631-002 zo dňa 08.07.2019 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie stavebného úradu Mesto Nitra (ďalej aj len ,,prvostupňový orgán verejnej správy“) (žalovaný a prvostupňový orgán verejnej správy spolu ďalej aj ako „orgány verejnej správy“) č. 15192/2016-002-Re zo dňa 11.03.2019 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový orgán verejnej správy rozhodol tak, že žiadosť o zmenu doby trvania reklamnej stavby zamietol.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu podľa názoru krajského súdu vyplynulo, že žalovaný, ako aj prvostupňový orgán verejnej správy, zistili skutkový stav správne a v dostatočnom rozsahu tak, aby bolo možné na jeho základe v zmysle zákona rozhodnúť.

4. Podklad rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy tvorilo aj stanovisko Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky (v tom čase ešte Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky), sekcie cestnej dopravy a pozemných komunikácií (ďalej len „ministerstvo“) č. 23913/2016/C240-SCDPK/60440 zo dňa 27.09.2016, v ktorom ministerstvo konštatovalo, že reklamná stavba je umiestnená v ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1 a z uvedeného dôvodu nesúhlasí s jej umiestnením na danom mieste. Ako podklad rozhodnutia bola braná aj mapa nachádzajúca sa v administratívnom spise na č.l. 9, na ktorej je označenie reklamnej stavby s vyznačením jej osadenia 12 m od osi vozovky. Skutočnosť o umiestnení stavby na konkrétnom pozemku vo vzdialenosti 12 m od osi vozovky nebola v konaní sporná. 5. Účastníci konania boli oboznámení o začatí konania Oznámením o začatí konania o zmenu doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania (z dôvodu dobre známych pomerov staveniska) č. 15192/2016-019-Re zo dňa 26.11.2018 v ktorom boli zároveň poučení o lehote na uplatnenie svojich námietok do 7 pracovných dní,

zakázané. 7. Majúc vedomosť o konaní v obdobnej veci vedenej na krajskom súde pod sp.zn. 11S/135/ 2019 medzi totožnými účastníkmi konania uplatňujúcimi totožnú argumentáciu v súvislosti s umiestnením reklamnej stavby v rámci sídelného útvaru obce popri rýchlostnej ceste R1 (reklamné stavby sa nachádzajú na iných pozemkoch), ktorého predmetom prieskumu zákonnosti boli rozhodnutia orgánov verejnej správy vydané na základe žiadosti o zmenu doby trvania reklamnej stavby, konštatoval, že na rozdiel od senátu rozhodujúceho v uvedenej veci (ten dospel k záveru, že z administratívneho spisu nevyplýval dostatočne zistený skutkový stav pre rozhodnutie vo veci) mal za to, že v prejednávanej veci bol skutkový stav zistený dostatočne, čo odôvodnil nižšie.

za preukázané, že reklamná stavba sa nachádza vo vzdialenosti menšej ako 100m (konkrétne 12 m) od osi priľahlého jazdného pásu rýchlostnej cesty R1 a teda v jej ochrannom pásme. Z uvedenej konštatácie pre krajský súd vyplynul jednoznačný záver o dostatočnom zistení skutkového stavu veci. Krajský súd navyše prihliadol aj na skutočnosť, že rýchlostná cesta R1 je zároveň medzinárodným cestným ťahom (je súčasťou európskej cesty E571) na ktorom je umiestnenie reklamnej stavby v zmysle § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. neprípustné a výnimku v zmysle § 11 ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. nie je možné povoliť.

10. Krajský súd poukázal aj na zmenu právnej úpravy s účinnosťou od 02.01.2015 (teda pred začatím administratívneho konania), ku ktorej došlo prijatím zákona č. 293/2014 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (vrátane zákona č. 135/1961 Zb.). Došlo ňou k sprísneniu pôvodnej právnej úpravy § 10 ods. 1, 2, 3 (ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií) a § 11 ods. 1 až 6 (cestné ochranné pásma) zákona č. 135/1961 Zb. a teda k sprísneniu podmienok umiestňovania reklamných stavieb mimo obcí a miest pri diaľniciach, cestách pre motorové vozidlá a cestách I. triedy.

odpočívadiel. 12. V súvislosti s predloženým stanoviskom ministerstva krajský súd konštatoval, že orgány verejnej správy postupovali správne, keď naň prihliadli ako na stanovisko príslušného orgánu, ktoré sa vyjadrovalo k otázke povolenia výnimky zo zákazu činnosti (umiestňovania reklamných stavieb) v cestnom ochrannom pásme a reklamnej stavbe umiestnenej popri rýchlostnej ceste R1 mimo sídelného útvaru obce. Dôvodné bolo takúto stavbu v dôsledku jej rozporu s verejným záujmom ďalej nelegalizovať a žiadosť žalobcu o predĺženie doby trvania dočasnej reklamnej stavby zamietnuť. Poukaz orgánov verejnej správy na zamietajúce stanovisko ministerstva vo vzťahu k umiestneniu tejto reklamnej stavby bol taktiež správny, pretože v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Správneho poriadku bol správny orgán oprávnený vo veci rozhodnúť vychádzajúc z takéhoto stanoviska.

14. Krajský súd uzavrel, že orgány verejnej správy v danej veci vychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, keď správne reklamnú stavbu subsumovali pod úpravu zákona č. 135/1961 Zb. a vyvodili správny právny záver, že ide o reklamnú stavbu, ktorá je pre jej umiestnenie v území mimo sídelného útvaru obce v cestnom ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, ktorá je medzinárodným ťahom, zakázaná, pričom žalobcovi z tohto dôvodu nemohla byť povolená ani výnimka zo zákazu tejto činnosti. Svoje rozhodnutie tak žalovaný ako aj správny orgán prvého stupňa dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili tým, že riadne opísali zistený skutkový stav, uviedli listinné dôkazy, z ktorých vychádzali, opísali procesný priebeh správneho konania a vec subsumovali pod konkrétne ustanovenia zákonov.

16. Po zrušení prvostupňového rozhodnutia stavebného úradu č. 15192/2016-014-Re zo dňa 09.04.2018 (v poradí druhého rozhodnutia o žiadosti žalobcu o zmenu doby trvania reklamnej stavby) a vrátení veci na nové rozhodnutie, podali obaja Zamestnanci dňa 17.10.2018 stavebnému úradu oznámenia o podaní námietky predpojatosti voči ich osobe, o ktorých bolo v oboch prípadoch rozhodnuté tak, že námietka predpojatosti podaná účastníkom konania - žalobcom v konaní vedenom na tunajšom stavebnom úrade pod spisovou značkou č. 15192/ 2016 a v ďalšom stavebnom a/alebo inom konaní, proti všetkým zamestnancom stavebného úradu, najmä voči Zamestnancom sa zamieta. Následne stavebný úrad vydal ďalšie oznámenie o začatí konania o zmenu doby trvania reklamnej stavby s upustením od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania č. 15192/2016-019-Re zo dňa 26.11.2018, doručené účastníkom administratívneho konania. Z uvedeného možno vyvodiť, že orgán verejnej správy prvého stupňa o žalobcom vznesenej námietke zaujatosti Zamestnancov rozhodol.

17. Rovnako tak neobstojí ani námietka zaujatosti, ktorá smerovala voči primátorovi, pretože z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/15/2015 <https://www.beck- online.sk/bo/document-view.seam?documentId=hbzxu3zrguxtembrgu> zo dňa 21.05.2015 vyplýva, že starosta obce, ktorý je vecne príslušným správnym orgánom v stavebnom konaní nemôže byť vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, pretože nie je zamestnancom ani členom stavebného orgánu a neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatosti mohol rozhodnúť.

zmysle § 13 ods. 5 zákona o obecnom zriadení je starosta štatutárnym orgánom obce a môže rozhodovaním o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy písomne poveriť zamestnanca obce.

19. Krajský súd dodal, že každá obec, resp. mesto má svoju osobitnú organizačnú štruktúru, v rámci ktorej vykonáva svoje kompetencie, čo v danom prípade je Organizačný poriadok Mestského úradu Nitra. Naviac, zo strany žalobcu žiadnym spôsobom nebolo preukázané, že poverení zamestnanci obce, ktorí zabezpečujú činnosť stavebného úradu v rozsahu reklamných stavieb, nespĺňali v čase rozhodovania, ktoré je preskúmavané správnym súdom, osobitné kvalifikačné predpoklady, preto ani tejto námietke žalobcu správny súd nevyhovel. 20. Žalobca ako sťažovateľ podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vráti prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

Na podporu svojich tvrdení mal odkázať na podklady, ktoré navyše neobsahujú žiadne údaje, ktoré by umožňovali vymedzenie sídelného útvaru obce vo vzťahu k polohe reklamnej stavby. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd pochybil, ak bez ďalšieho len poukázal na zákonné vymedzenie sídelného útvaru obce. Legálna definícia v zmysle § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. na ktorú odkazuje krajský súd je definíciou, ktorá vyžaduje ďalšiu aplikáciu a postup zo strany orgánov verejnej správy v podobe získavania podkladov, čo však nebolo uskutočnené, v dôsledku čoho nie je možné určiť polohu reklamnej stavby v cestnom ochrannom pásme.

23. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 48/97 zo dňa 07.01.1998, ktorý pojednáva, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, a že ich budú správne vykladať a aplikovať.

24. Za správny postup pri aplikácii ustanovení § 62 ods. 2 a § 126 ods. 1 Stavebného zákona v znení do 01.05.2021 v spojení s § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb., označil sťažovateľ taký, pri ktorom orgán verejnej správy prvého stupňa vymedzí sídelný útvar obce podľa § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. buď z verejnoprávneho zdroja v podobe dát z registra obsahujúceho dáta o sídelných útvaroch obce resp. obsahujúce mapové podklady sídelných útvarov obcí tak, aby bolo možné identifikovať v danom prípade jeho plochu alebo pokiaľ taký zdroj neexistuje, sám svojim zákonným, logickým a preskúmateľným postupom vymedzí sídelný útvar obce v mediach ústavne konformného výkladu § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. v súlade s logickými a geometrickými axiómami o ploche vymedzenej hranicami v podobe čiar tak, aby možné uvedené vymedzenie považovať za vymedzenie súladné s čl. 2 ods. 2 a 3 (ako aj čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 35 ods. 1) Ústavy

26. V súvislosti so zmieneným konaním vedeným pod sp.zn. 11S/135/2019 sťažovateľ namietal, že v oboch prípadoch ide o riešenie totožných problémov, kedy vzdialenosť reklamnej stavby bola tak, ako v predmetnom prípade relevantným problémom za predpokladu, že sa reklamné stavby nachádzajú v sídelnom útvare obce, čo však zostalo neznáme v oboch prípadoch. V obdobnej veci vedenej na krajskom súde pod sp.zn. 11S/28/ 2020 v rozsudku zo dňa 11.11.2020, ktorého úvahy sú použiteľné aj v prejednávanej veci, konštatoval, že „Z administratívneho spisu nie je zrejmé, akým spôsobom dospeli správne orgány k záveru, že reklamná stavba je umiestnená, resp. osadená mimo sídelného útvaru obce a v území do 50 metrov od osi vozovky cesty I. triedy.

úplne zistiť skutočný stav veci, najmä osadenie reklamnej stavby vo vzťahu k podmienkam stanoveným v právnej norme, podľa ktorej v konaní o žiadosti žalobcu o predĺženie doby trvania reklamnej stavby rozhodovali. Pokiaľ však žalobca namietal tvrdenia správnych orgánov o tom, že reklamná stavba je umiestnená mimo sídelného útvaru obce ako i jej vzdialenosť od osi vozovky cesty I. triedy, bolo potrebné sa s touto jeho námietkou vysporiadať a vykonať dokazovanie, ktoré je v kompetencii správneho orgánu prvého stupňa, teda zadovážiť dostatok listinných dôkazov, ktoré budú vo vzťahu k zistenému skutočnému stavu

súdom“ 27. Aj v prejednávanej veci mali orgány verejnej správy správne a spoľahlivo zistiť skutkový stav, teda určiť hranice sídelného útvaru obce, čo sa však nestalo. Konštatovanie krajského súdu v bode 38 napadnutého rozsudku, v ktorom prevzal od prvostupňového orgánu verejnej správy bez ďalšieho argument v znení „mal za preukázané, že v danom prípade ide o reklamnú stavbu umiestnenú mimo sídelného útvaru obce (južný obchvat mesta Nitra) v ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1“ nemá oporu v administratívnom spise a to najmä v otázke vymedzenia sídelného útvaru obce, ani v otázke ochranného pásma cesty R1, vymedzenia osadenia reklamnej stavby vo vzťahu k označeniu začiatku resp. konca sídelného útvaru. Sťažovateľovi navyše nie je zrejmé, čo má znamenať spojenie „južný obchvat“ vo vzťahu k vymedzeniu sídelného útvaru obce a reklamnej stavbe. Sťažovateľ si opätovne pomohol odôvodnením z rozsudku krajského súdu sp.zn. 11S/28/2020 zo dňa 11.11.2020, ktorý konštatoval, že „len paušálny odkaz na mapové podklady Google maps a na iné nemôže postačovať na zistenie osadenia reklamnej stavby a pre úplné zistenie skutočného stavu veci“

Krajský súd potvrdil v danom prípade len to, že spornú skutočnosť vyvodzoval práve z tohto stanoviska, ktoré však samo o sebe bolo možné žiadať len na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu (k čomu nedošlo) zahŕňajúc aj vymedzenie začiatku a konca sídelného útvaru obce resp. jeho hranice, nie naopak (teda nemožno vyvodzovať záver o spoľahlivo zistenom skutkovom stave existenciou stanoviska).

V tejto súvislosti označil za nesprávne konštatovanie krajského súdu (ktoré pravdepodobne prevzal z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia), že sa sťažovateľ snažil stotožniť zastavané územie obce a sídelný útvar obce. Sťažovateľ naopak tvrdil, že pokiaľ nebolo možné vymedziť sídelný útvar obce žiadnym dôkazom, je možné vychádzať zo zastavaného územia obce, pričom práve takýto prístup je príkladom pomocnej argumentácie, pokiaľ neexistuje iný rozumný výklad a spôsob vymedzenia plochy sídelného útvaru obce, ktorý by bol z hľadiska geometrického súladu so zákonnou definíciou obsiahnutou v § 10 ods. 4 resp. § 11 ods. 1 zákona č. 135 v znení účinnom od 02.01.2015.

31. Sťažovateľ namietal, že Zamestnanci konajúci za orgán verejnej správy nemôžu byť nepredpojatí, ak zároveň mimo administratívneho konania zastupujú záujem, ktorý je v priamom protiklade so záujmami sťažovateľa a konajú v záujme zmariť jeho zmluvné vzťahy s tretími osobami. Jednotlivé prípady takéhoto konania mal sťažovateľ riadne označiť v rámci možností, pričom na dôvody predpojatosti poukazoval v priebehu celého administratívneho konania ako aj v správnej žalobe. Namietal, že ani jedno z rozhodnutí o jeho námietkach predpojatosti nebolo preskúmateľne odôvodnené a nebolo ho možné samostatne napadnúť odvolaním. Krajský súd sa neozberal materiálnou stránkou predpojatosti z hľadiska podstatnosti porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keď Zamestnanci rozosielaním listov zaujali svoj postoj k žalobcovi a jeho súkromnoprávnym vzťahom s tretími osobami no zároveň sa nezaoberal ani procesnou stránkou vybavenia námietky predpojatosti, keď nie je zrejmé z akého dôvodu nepostupovali Zamestnanci podľa § 11 ods.1 Správneho poriadku a neoznámili vedúcemu stavebného úradu ako najbližšie nadriadenému vedúcemu

33. Sťažovateľ nikdy nespochybňoval právo orgánu verejnej správy organizovať si prácu zo strany obce, no nie je možné bez procesných následkov zorganizovať prácu spôsobom, ktorý negarantuje spravodlivosť konania, ktorá sa vzťahuje aj na konanie správne, v podobe nestranného a nepredpojatého preneseného výkonu štátnej správy. Podľa názoru sťažovateľa nie je rozhodnutie krajského súdu v tejto časti správnym vyhodnotením otázky podstatného porušenia ustanovení o konaní pred prvostupňovým orgánom verejnej správy a predstavuje potvrdenie stavu, kedy si môže obec bez akýchkoľvek procesných následkov zorganizovať prácu spôsobom, ktorý priamo inštitucionálne porušuje garanciu spravodlivého konania v administratívnom konaní z hľadiska nestrannosti a nepredpojatosti pri vybavení vecí účastníka konania v rámci preneseného výkonu štátnej správy. Výklad krajského súdu v bode 42 a 44 napadnutého rozsudku možno chápať tak, že za stavebný úrad môžu konať aj iní zamestnanci, než len tí, ktorí zabezpečujú jeho činnosť a sú na zabezpečovanie jeho činnosti na tento útvar obce organizačne zaradení a to navyše bez ohľadu na akýkoľvek konflikt záujmov,

34. Mal za to, že ak za stavebný úrad konali v predmetnom administratívnom konaní Zamestnanci, konali ako zamestnanci zabezpečujúci činnosť Útvaru hlavného architekta mesta Nitra (čo však zákon neumožňuje a to ani s odkazom na § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení) bez toho, aby to nemalo dopad na zákonnosť rozhodnutia, správnu obsadenosť orgánu verejnej správy a najmä spravodlivosť konania v otázke práva na prejednanie veci pred na to príslušným a právomocou vybaveným orgánom prostredníctvom na to oprávnených, nestranných a nepredpojatých osôb.

36. Záverom kasačnej sťažnosti namietal, že sa krajský súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu vyjadrenej v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžo/3/2011, v ktorom vyslovil že správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov, konkrétne právnej veci sa musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány nie sú pochybné, a to najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli.

38. Krajský súd sa mal odchýliť od rozhodovacej praxe aj v otázke dodržania kritérií požadovaných zákonom pre preskúmateľnosť rozhodnutia (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/1/2009, sp.zn. 1Sžo/23/2010 a sp.zn. 1Sžd/18/2011). 39. Žalovaný ani ďalší účastníci svoje právo na vyjadrenie sa ku kasačnej sťažnosti napriek výzve krajského súdu nevyužili.

41. Kľúčovým pre rozhodnutie vo veci zostalo posúdenie skutkovej ako aj právnej otázky, či je sporná reklamná stavba umiestnená mimo sídelného útvaru obce a teda v ochrannom pásme rýchlostnej cesty R1, ako medzinárodného ťahu, kde je umiestnenie reklamnej stavby

42. Kasačný súd zistil, že obdobná vec medzi totožnými účastníkmi konania na strane žalobcu a žalovaného bola v časti námietok vymedzených v bode 21 až 29 predmetného rozsudku predmetom konania a rozhodovania iného senátu kasačného súdu pod sp.zn. 1Sžk/1/2020 zo dňa 27.09.2021 (obdobne aj v konaní vedenom pod sp.zn. 2Sžk/19/2019 zo dňa 16.12.2021 a sp.zn. 5Sžk/5/2020 zo dňa 16.12.2021) s ktorým sa konajúci senát kasačného súd stotožňuje a preto na jeho relevantnú časť v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje v nižšie uvedenom znení. Pre úplnosť však dodáva, že v nižšie popísanom prípade (vec vedená pod sp.zn. 1Sžk/ 1/2020) bol na účely § 140a v spojení s § 140 ods. 1 písm. a/ Stavebného zákona dotknutým orgánom orgán štátnej správy pre pozemné komunikácie podľa § 3 ods. 4 písm. a/ zákona č. 135/ teda Okresný úrad v Nitre, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií, zatiaľ čo v prejednávanom prípade je to orgán štátnej správy pre pozemné komunikácie podľa § 3 ods. 3

Zároveň vytýka správnemu súdu, že nevzal do úvahy, že správne orgány počas celého konania riadne nezistili skutkový stav, aby ustálili priebeh hraníc tohto útvaru. Takisto spochybňuje, že by stavebný úrad mohol vychádzať zo stanoviska dotknutého orgánu, ak toto stanovisko samo nebolo odôvodnené. Žalobca tieto námietky vznášal už v správnom konaní a vznášal ich aj v správnej žalobe. Podľa kasačného súdu sa však správny súd dostatočne jasne vyrovnal s argumentáciou žalobcu.

v sídle kraja; jeho územným obvodom je v takom prípade územný obvod kraja (§ 3 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy v znení neskorších predpisov). Z citovaných ustanovení teda vyplývalo, že ak sa konanie podľa stavebného zákona týkalo záujmov chránených predpismi o pozemných komunikáciách na diaľniciach a cestách pre motorové vozidlá, je dotknutým orgánom ministerstvo, a ak na cestách I. triedy na území Nitrianskeho kraja, je dotknutým orgánom Okresný úrad v Nitre, ktorého pôsobnosť vykonáva jeho odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií [§ 3 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 2 ods. 3 zákona č. 180/2013 Z.z.].

chrániť. Nie je teda úlohou stavebného úradu najskôr posúdiť, či budú konkrétne dotknuté príslušné chránené záujmy, a na základe toho zapojiť do konania príslušné dotknuté orgány. Stavebný úrad totiž spravidla nie je spôsobilý takéto posúdenie vykonať. Odborne spôsobilý na takéto posúdenie je spravidla len dotknutý orgán, ktorý má príslušné záujmy chrániť.

14. V prerokúvanej veci nebolo od počiatku sporné (a dosvedčuje to aj fotografia por.č. 26 administratívneho spisu) (podobne ako v prejednávanej veci na č.l. 9 administratívneho spisu), že reklamné zariadenie stojí v tesnej blízkosti cesty pre motorové vozidlá a v relatívnej blízkosti cesty I. triedy. Už to samo osebe znamenalo, že v konaní môžu byť v zmysle § 126 ods. 1 stavebného zákona dotknuté záujmy chránené predpismi o diaľniciach a cestách I. triedy, v dôsledku čoho mali byť podľa § 140a ods. 1 cit. zák. dotknutými orgánmi ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja, ako aj Okresný úrad v Nitre, odbor cestného hospodárstva a pozemných komunikácií. Potom bolo predovšetkým vecou týchto orgánov, aby chránili záujmy na ochrane týchto pozemných komunikácií. Bolo v prvom rade ich úlohou posúdiť, či sú v prerokúvanej veci splnené predpoklady § 10 ods. 4 cestného zákona, teda či umiestnenie reklamného zariadenia je v rozpore s citovaných ustanovením.

15. Podľa § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 sa reklamné stavby nesmú umiestňovať mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce je v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu diaľnice, rýchlostnej cesty a cesty I. triedy, ktoré sú medzinárodným cestným ťahom, okrem odpočívadiel. Žalobca už v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti neustále namieta, že správne orgány nezistili presne rozsah sídelného útvaru obce.

Tejto požiadavke nevyhovujú hypotetické konštrukcie žalobcu o tom, aký priebeh sídelného útvaru obce by boli mohli správne orgány zistiť, keby ešte viac zisťovali skutkový stav (nevedno pritom, v akom konkrétnom smere). 16.

ťah. Pojem cestného ochranného pásma bol vymedzený v § 11 cestného zákona v cit. znení. Podľa odseku 1 prvej vety bola ich účelom ochrana diaľnic, ciest a miestnych komunikácií mimo súvisle zastavaného územia obce. Tento pojem bol pôvodné vymedzený len v § 15 ods. 2 vyhlášky č. 35/1984 Zb., podľa ktorého mala táto hranica vyplynúť najmä z územnoplánovacej dokumentácie, inak ju mal určiť cestný správny orgán, ktorý mal prihliadať tiež na to, či je súvislé zastavanie po oboch stranách cesty alebo len po jednej. Zákon č. 368/2013 Z. z. účinný od 1. decembra 2013 vložil túto definíciu do cestného zákona ako § 11 ods. 2.

Pôvodne bol tento pojem vymedzený v § 14 stavebného zákona v znení účinnom do 31. júla 2000 ako každá jednotka osídlenia, ktorá tvorí uzavretý, od iných jednotiek osídlenia priestorovo oddelený útvar. Zo znenia § 10 ods. 4 cestného zákona v znení účinnom od 2. januára 2015 je zrejmé, že toto ustanovenie nevymedzuje sídelný útvar podľa takého urbanistického kritéria, ale ohraničuje ho dopravnými značkami. Tým sa táto definícia približuje vymedzeniu pojmu „obec“ v § 2 písm. x/ zákona NR SR č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení účinnom do 31. decembra 2009, podľa ktorého bolo obcou zastavané územie, ktorého začiatok a koniec sú označené príslušnou dopravnou značkou.

Ostatné plochy by sa nachádzali „mimo tohto sídelného útvaru“. Pri druhej alternatíve by sa pojem „mimo sídelného útvaru“ vymedzil s ohľadom na pozemnú komunikáciu, na ktorej má byť určené územie zákazu podľa § 10 ods. 4 cestného zákona. V tomto prípade by pás zákazu podľa tohto ustanovenia končil čiarou, ktorá by bola kolmá na os vozovky priľahlého jazdného pruhu a zároveň by prechádzala bodom, v ktorom je umiestnená značka začiatok alebo koniec obce platná pre tento jazdný pruh. Za touto čiarou by pozemná komunikácia vstupovala do sídelného útvaru obce, v ktorom by sa už zákazový pás podľa § 10 ods. 4 cestného zákona neurčoval. Naopak, racionálne nie je možný výklad, ktorý naznačuje žalobca a ktorý by zo sídelného útvaru robil akúsi množinu bodov. To totiž odporuje už formulácii ustanovenia § 10 ods. 4 cestného zákona, podľa ktorého má byť sídelný útvar „ohraničený“, takže sa predpokladá, že ide o určitú plochu alebo územie.

obce rozpoznateľný umiestnením príslušnej dopravnej značky. Cieľom je teda zabezpečiť, aby vodiči a cestujúci nemuseli byť obťažovaní takýmito zariadeniami v určenej vzdialenosti od pozemnej komunikácie predtým, než ich dopravná značka informuje, že sa nachádzajú v obci, ani potom, čo ich dopravná značka informovala, že obec opustili.

43. K prezentovaným právnym záverom kasačný súd s konkretizáciou na prejednávanú vec dodáva, že sťažovateľ bol riadne upovedomený o začatí konania ako aj o upustení od ústneho pojednávania a miestneho zisťovania. Zároveň bol upovedomený o existencii záväzného nesúhlasného stanoviska ministerstva ako aj o možnosti nazrieť do ostatných podkladov na základe ktorých stavebný úrad vydal svoje rozhodnutie. V oznámení o začatí konania bol sťažovateľ výslovne poučený, že akékoľvek námietky musí uplatniť v lehote 7 pracovných dní, inak na ne nebude prihliadnuté. Sťažovateľ toto právo nevyužil v dôsledku čoho nastala zákonná preklúzia vzťahujúca sa na akékoľvek jeho námietky týkajúce sa záväzného stanoviska ministerstva alebo ostatných podkladov rozhodnutia. Sťažovateľ proti uvedeným podkladom brojil až v podanom odvolaní, no v zmysle poučenia už na ne odvolací orgán neprihliadal.

V tomto smere znie aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 6Sžp/1/2011 podľa ktorého v stavebnom konaní, obdobne ako v územnom konaní, platí koncentračná zásada, to znamená, že po termíne určenom stavebným úradom sa na pripomienky a námietky účastníkov konania neprihliada a stanoviská dotknutých orgánov, ktoré sa nevyjadrili, sa považujú za kladné; stavebný úrad však musí zainteresované subjekty na túto skutočnosť písomne upozorniť a jednoznačne určiť lehotu na uplatnenie ich pripomienok a námietok.

Nad rámec uvedeného bolo v kasačnom konaní potrebné posúdiť aj námietky týkajúce sa nenáležitého vysporiadania sa s námietkou predpojatosti Zamestnancov prvostupňového orgánu verejne správy ako aj s námietkou nesprávneho obsadenia konajúceho orgánu verejnej

45. Stavebný úrad o námietkach rozhodol a svoje rozhodnutia odôvodnil v intenciách § 9 ods. 1 Správneho poriadku, upravujúceho dôvody možnej zaujatosti svojich zamestnancov (ktoré v ďalšom odôvodnení bližšie špecifikoval), pričom dospel k záveru, že žiadne takéto dôvody v súvislosti s namietanými Zamestnancami nevzhliadol. Námietky sťažovateľa v tomto smere hodnotí kasačný súd ako účelové, keď tvrdí, že v odôvodnenie je pre neho nezrozumiteľné.

v rozhodnutiach o podaných námietkach predpojatosti proti Zamestnancom pritom dôvodil, že vylúčený môže byť iba ten zamestnanec správneho orgánu, ktorý vykonáva úkony procesnoprávneho charakteru (napríklad vedie dokazovanie alebo vydáva rozhodnutia), pričom takýto postup neprichádza do úvahy u zamestnancov, ktorí vykonávajú iba administratívneho- technické práve ako napríklad pisárske práce a doručovanie písomností.

vyhodnotením vykonania dôkazov orgánom verejnej správy ako aj nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku. Ako také teda skôr dopĺňajú odôvodnenie sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorom sťažovateľ krajskému súdu vyčítal práve vymedzené nedostatky. Keďže sťažovateľ na účely sťažnostného bodu podľa § 440 ods. 1 písm. h/ SSP neuviedol rozhodnutia, ktoré by boli relevantné pre prejednávanú vec, kasačný súd sa týmto dôvodom ďalej nezaoberal.

49. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 169 SSP, keďže im žiadne trovy v súvislosti s plnením povinnosti nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.