5Svk/11/2021
ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200549.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 11S/224/2019
- IČS
- 3019200549
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca), v právnej veci žalobcu: C.. C. C., nar. XX. M. XXXX, Š. XXX/XX, G., právne zastúpený: MÚDRY & MINÁRIKOVÁ advokátska kancelária s.r.o., Palackého 6403, Trenčín, IČO: 52418219, proti žalovanému (sťažovateľ): Mesto Púchov, so sídlom Štefánikova 821/21, Púchov, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., Treskoňova 816/1, Bytča, IČO: 47253223, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11441/2019 z 25. septembra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/224/2019-89 z 18. novembra 2020, takto
rozhodol:
Kasačná sťažnosť sa zamieta . Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.
Odôvodnenie
1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 11S/224/2019- 89 z 18. novembra 2020 (ďalej aj len „napadnutý rozsudok“) podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a d/ zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 11441/2019 z 25. septembra 2019 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 19 ods. 2, ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zákon o slobode informácií) (ďalej aj len ,,infozákon“) potvrdil rozhodnutie Mestského úradu v Púchove ev.č. 8218/2019 zo dňa 27. júna 2019, ktorým bolo v zmysle § 18 ods. 2 infozákona nevyhovené žiadosti žalobcu doručenej Mestu Púchov dňa 25. júna 2019 zaevidovanej pod ev.č. 8019/2019, ktorou žiadal o sprístupnenie informácie, a to všetkých rozkopávkových povolení vydaných orgánmi Mesta Púchov ku dňu podania žiadosti k líniovým stavbám na základe rozhodnutí Mesta Púchov ako príslušného stavebného úradu, sp.zn. OVIŽPaSÚ/2018/ 2957/10584-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/1480/7131-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/ 3245/13104-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/1479/7130-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/ 3377/14534-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/940/7036-TS1-20-KOV, pričom informácie žiadal sprístupniť vo fotokópiách v písomnej podobe. 2. Žalovaný svoje rozhodnutie v zhode s prvostupňovým orgánom odôvodnil poukazom na množstvo požadovaných informácii v žiadostiach (celkovo 12 žiadostí) žalobcu podávaných
v krátkom časovom období po sebe a spôsob podávania žiadosti o sprístupnenie informácií v nadväznosti na plynutie lehoty na ich vybavenie. Uviedol, že obsah jednotlivých žiadostí žiadateľa, ich značný rozsah a forma sprístupnenia si vyžaduje osobitnú formu spracovania a technické prostriedky na jej splnenie čo s ohľadom na zákonnú lehotu, v ktorej by mali byť žiadosti o poskytnutie informácií vybavené indikujú úmysel žiadateľa, a to neprimerané zaťaženie - ochromenie až paralyzovanie činnosti osôb zodpovedných za spracovanie žiadosti o poskytnutie informácií a v konečnom dôsledku prinajmenšom jedného z oddelení mestského úradu pri zabezpečovaní hlavnej činnosti, t.j. riadneho výkonu samosprávy.
Z dôvodu, aby nedošlo k znefunkčneniu povinnej osoby považoval žalobcom požadované plnenie na poskytnutie informácií za nerealizovateľné vzhľadom na časový a kapacitný rozsah plnenia povinnosti povinnej osoby pri vybavovaní predmetnej žiadosti žalobcu. Ďalej uviedol, že povinná osoba posudzuje dopady viacerých žiadosti o sprístupnenie informácii a obsahujúcich viacero žiadostí o informácie na jej chod z pohľadu zabezpečenia jej riadneho chodu.
Poukázal na to, že aspekt podávania žiadosti v závere pracovného času objektívne skracuje čas, ktorý má povinná osoba k dispozícii na vybavenie žiadostí. Konanie žalobcu vyhodnotil ako šikanózny výkon práva. 3. Krajský súd poukázal na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014 a konštatoval, že ani prvostupňový orgán ani žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach vôbec nezaoberali obsahom žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácií a náročnosťou ich vybavenia, ale výlučne skutočnosťou, že žalobca podal v období v priebehu 28 dní celkovo 12 žiadostí o sprístupnenie informácie, čo považovali za šikanózne konanie žalobcu s cieľom ochromiť činnosť povinnej osoby. K tomu uviedol, že správne orgány vychádzali zo záverov vyššie citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014, avšak krajský súd v tomto konaní zo spisu nezistil, že by cieľom žalobcu bolo ochromiť činnosť povinnej osoby.
Krajský súd poukázal na to, že žiadosť žalobcu smeruje k sprístupneniu informácie ohľadom všetkých rozkopávkových povolení vydaných orgánmi Mesta Púchov podľa § 8 ods. 1 zákona č. 135/1961 Zb. ku dňu podania žiadosti k líniovým stavbám na základe rozhodnutí Mesta Púchov ako príslušného stavebného úradu, sp.zn. OVIŽPaSÚ/2018/2957/10584-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/1480/7131-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/3245/13104-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/1479/7130-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/3377/14534-TS1-20-KOV, OVIŽPaSÚ/2018/940/7036-TS1-20-KOV, pričom v predmetnej veci je príslušným stavebným úradom Stavebný úrad Púchov a žiadané informácie mohla povinná osoba zistiť od Stavebného úradu mesta Púchov, ktorý sídli na rovnakej adrese ako povinná osoba. Ďalej konštatoval, že žalobca v podanej žiadosti presne špecifikoval konkrétne spisové značky šiestich stavebných konaní s tým, že žiadal o poskytnutie informácie, či v konkrétnych šiestich stavebných konaniach boli vydané povolenia na zvláštne užívanie ciest podľa § 8 ods. 1 zákona č. 135/
1961 Zb. a teda jedná sa o dostatočne konkrétne, jednoducho zistiteľné a formulovateľné informácie, ktorých poskytnutie žiadateľovi nevyžaduje zvýšenú náročnosť pri zabezpečení, preto argument o neprimeranom zaťažení povinnej osoby poskytnutím požadovaných informácie považoval za nedôvodný. Skutočnosť, že žalobca podal v priebehu 28 dní spolu 12 žiadostí o poskytnutie informácií podľa krajského súdu nepostačuje na vyvodenie záveru, že sa jednalo o prejav zneužitia práva na informácií a z požadovaných informácií nemožno vyvodiť záver, že je z nich vopred zjavne zrejmé, že ich povinná osoba nebude ani pri všetkom vynaloženom úsilí, ktoré možno od nej za daných organizačných a technických podmienok oprávnene očakávať, spôsobilá poskytnúť žalobcovi v zákonom stanovenej lehote, a to ani po jej predĺžení. Krajský súd nevyhodnotil konanie žalobcu ako obštrukčnú metódu s cieľom zahltiť a zamestnať orgán verejnej správy činnosťou na spracovaní informácií pre žalobcu. 4. Žalovaný ako sťažovateľ podal včas kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm.
g/ SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 5. Poukázal na to, že žalobca podal v priebehu 13 pracovných dní spolu 10 žiadostí, pričom tieto vymenoval a priblížil ich obsah. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu, že s poukazom na jednoduchú formuláciu otázok o požadovaných informáciách, na počet podaných žiadostí a na počet dní, počas ktorých boli žiadosti podané, nevyhodnotil konanie žalobcu ako obštrukčnú metódu s cieľom zahltiť a zamestnať orgán verejnej správy činnosťou na spracovaní informácií pre žalobcu. Namietal, že krajský súd nepostupoval v zmysle ustálenej judikatúry a právnej teórie, pričom podľa sťažovateľa konanie žalobcu je potrebné považovať za tzv. informačný filibustering. Namietal, že krajský súd posudzoval len konkrétnu žiadosť žalobcu, avšak podľa sťžaovateľa je túto potrebné posudzovať v kontexte s ďalšími podanými žiadosťami žalobcu v krátkom časovom období. Poukázal na názor právnych teoretikov, v zmysle ktorého tzv. informačným filibusteringom môže byť podanie jednej žiadosti o veľký
počet informácií, ale aj podanie veľkého počtu žiadostí o malý počet informácií, prípadne ich kombinácia. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12. marca 2014, podľa ktorého cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie slobody prístupu k informáciám. Poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej je potrebné chrániť niektoré verejné záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť sa chrániť tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať svoje úlohy (sp.zn. II. ÚS 514/2010).
6. Podľa žalovaného krajský súd mal posudzovať žalobcom podané žiadosti vo vzájomnej súvislosti, pretože hoci sa niektoré žiadosti podané žalobcom môžu jednotlivo javiť ako zmysluplné a oprávnené, po ich preskúmaní vo vzájomnej súvislosti, množstva žiadostí, rozsahu žiadaných informácií a ich charakteru, je potrebné konštatovať, že sa jedná o príklad informačného filibusteringu. Podľa sťažovateľa obsah jednotlivých žiadostí žalobcu, ich značný rozsah a tiež forma sprístupnenia vyžadujúca si osobitnú formu spracovania a technické prostriedky na jej splnenie a najmä v ich sumári, vo väzbe na zákonnú lehotu, v ktorej by mali byť žiadosti o poskytnutie informácie vybavené, indikuje úmysel žalobcu a to neprimerané zaťaženie prvostupňového správneho orgánu. Vzhľadom na časový a kapacitný rozsah plnenia povinnosti zo strany povinnej osoby pri vybavovaní predmetnej žiadosti o informácie, ktoré by si na to, aby nedošlo k znefunkčneniu povinnej osoby, vyžiadali dočasné navýšenie personálnych odborných kapacít nevyhnutných na vybavovanie žiadosti žiadateľa a s ohľadom na zákonnú lehotu, je požadované plnenie nutné považovať za nerealizovateľné.
Vzhľadom na uvedené je podľa sťažovateľa potrebné vyhodnotiť konanie žalobcu ako obštrukčné s cieľom neprimerane zaťažiť chod povinnej osoby.
7. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom krajského súdu a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Uviedol, že akékoľvek kvantitatívne limity kladené na výkon ústavného práva na informácie by ohrozovali jeho základnú podstatu, pretože povinné osoby by mohli ľahko zablokovať žiadateľov, ktorých otázky im nevyhovujú. Podľa žalobcu sa sťažovateľ v zásade opiera o jediný argument, ktorým je počet podaných žiadostí, avšak krajský súd v napadnutom rozsudku vyčítal správnym orgánom, že sa nezaoberali obsahom podanej žiadosti. Podľa žalobcu sa sťažovateľ nemôže odvolávať na zneužitie práva, pokiaľ sa nedostal ani len k posúdeniu obsahu výkonu predmetného práva. 8.
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP zamietol ako nedôvodnú.
9. Podľa § 464 ods. 2 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola aspoň v piatich prípadoch predmetom konania pred kasačným súdom na základe skoršej kasačnej sťažnosti podanej tým istým sťažovateľom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na svoje skoršie rozhodnutia, a ak sa v celom rozsahu stotožňuje s ich odôvodnením, ďalšie dôvody už nemusí uvádzať.
10. Kasačný súd poukazuje na to, že s rovnakými kasačnými dôvodmi sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vo veciach tých istých účastníkov, ktoré sa týkali ostatných žiadostí žalobcu o sprístupnenie informácie podaných v rozhodnom období a obdobných rozhodnutí o odmietnutí sprístupnenia vyžiadaných informácií, už zaoberal vo svojich rozhodnutiach sp.zn.: 1Sžik/1/2021, 6Sžik/2/2021, 5Sžik/5/2020, 1Sžik/7/2020, 8Sžik/ 6/2020, 8Sžik/2/2021, 4Sžik/2/2021 a 10Sžik/1/2021.
11. V prejednávanej veci je predmetom kasačného konania takmer totožný skutkový a právny stav, rozdiel je iba v tom, že sa jedná o žiadosti, ktorých predmetom boli iné konkrétne informácie, avšak kľúčovou otázkou aj vo vyššie citovaných rozhodnutiach bolo, či je podanie infožiadosti žalobcom možné kvalifikovať ako zneužitie práva na prístup k informáciám a teda ako uznaný dôvod odmietnutia sprístupnenia informácie, a to jednotlivo ako aj vo väzbe na podanie ďalších jeho žiadostí bezprostredne predchádzajúcich alebo nasledujúcich po podaní posudzovanej žiadosti a teda rovnakou zásadnou spornou otázkou bolo, či kvalita a rozsah informácií, ktoré žalobca žiadal od povinnej osoby, indikovali, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. Kasačný súd sa s odôvodneniami týchto rozsudkov v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne. V zmysle § 464 ods. 2 SSP už ďalšie
dôvody neuvádza. 12. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne, po právoplatnosti rozsudku, krajský súd samostatným uznesením.
13. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 29. septembra 2022