5Svk/11/2022
ECLI:SK:NSSSR:2022:9622200035.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 5S/110/2019
- IČS
- 9622200035
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Aliancia Fair - play, občianske združenie, Hubeného 2491/7, Bratislava, právne zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. SLV-OLVS-76/2012 z 17. júla 2012, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/ 110/2019-118 z 05. novembra 2019, takto
rozhodol:
Rozsudok
Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/110/2019-118 z 05. novembra 2019 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. SLV-OLVS-76/2012 z 17. júla 2012 sa zrušu je a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na plnú náhradu trov konania pred krajským súdom, ako aj trov kasačného konania.
Odôvodnenie
1. Žalobca požiadal v zmysle § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej aj len ,,ZSI“) o sprístupnenie protokolu, ktorým bolo ukončené konanie sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci preverenia postupu polície v prípade napadnutia V. T., ktoré inicioval minister vnútra (ďalej aj len ,,žiadosť“). Prvostupňovým rozhodnutím č. SKIS-OO2-2012/001372-004 z 02. apríla 2012 bola žiadosť žalobcu zamietnutá. Žalobca podal dňa 04. apríla 2012 voči uvedenému rozhodnutiu rozklad, ktorému žalovaný rozhodnutím č. SLV-OLVS-56/2012 z 11. mája 2012 vyhovel a prvostupňové rozhodnutie zrušil. Následne bola žiadosť opätovne zamietnutá rozhodnutím č. SKIS-OO2-2012/001372-012, KM-414-1615/SI-2012 z 04. júna 2012. Žalobca podal voči uvedenému rozhodnutiu rozklad, ktorý žalovaný rozhodnutím č. č. SLV-OLVS-76/ 2012 z 17. júla 2012 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) zamietol. Žalobca sa domáhal správnou žalobou súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, o ktorej rozhodol Krajský
súd v Bratislave (ďalej aj len ,,krajský súd“) rozsudkom č. k. 5S/110/2012-45 z 27. mája 2014 tak, že žalobu zamietol. Žalobca podal voči cit. rozsudku odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Sži/44/2014 z 19. januára 2016 tak, že zrušil cit. rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe rozsudku sp. zn. 3Sži/44/ 2014 krajský súd vec opätovne prejednal a rozsudkom č. k. 5S/302/2012-76 z 8. novembra 2016 rozhodnutia oboch správnych orgánov zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s uložením
povinnosti povinnej osobe požadovanú informáciu sprístupniť. Proti cit. rozsudku podal odvolanie žalovaný, o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžik/4/2018 z 17. apríla 2019 tak, že zrušil cit. rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
2. Následne krajský súd opätovne vo veci rozhodoval, kedy podľa § 190 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) rozsudkom č. k. 5S/110/2019-118 z 05. novembra 2019 (ďalej aj len ,,napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného.
V odôvodnení poukázal na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý tento vyslovil vo svojom zrušujúcom rozsudku sp. zn. 6Sžik/4/2018, spočívajúci v tom, že cieľom zákonného obmedzenia práva na informácie o činnosti súdov, resp. orgánov činných v trestnom konaní, zamýšľaných zákonodarcom v § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, je ochrana pred neprimeraným zasahovaním do vlastnej rozhodovacej činnosti súdu a orgánov činných v trestnom konaní, a tým aj verejný záujem na nestrannom a nezávislom súdnictve (čl. 124 a čl. 141 Ústavy SR), ktorý cieľ je potrebné považovať za legitímny s ohľadom na ústavne ustanovený obsah dotknutého základného práva. Ďalej krajský súd prebral odôvodnenie zrušujúceho rozsudku sp. zn. 6Sžik/4/2018, v zmysle ktorého z hľadiska posúdenia vhodnosti tohto obmedzenia, nesprístupnením informácií o prebiehajúcich konaniach pred vydaním konečného rozhodnutia vo veci samej je v záujme zachovania nezávislosti a nestrannosti, resp. v záujme nezasahovania, neovplyvňovania orgánov činných v trestnom konaní, v podstate vylúčená verejná diskusia o prejednávanej veci, ktorou by vo veci rozhodujúce orgány činné v trestnom
konaní mohli byť ovplyvnené. 3. Spornou bola otázka výkladu a následne aplikácie § 11 ods. 1 písm. d) ZSI na zverejnenie dotknutého protokolu. K tomu uviedol, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do vlastnej rozhodovacej činnosti súdov, či orgánov činných v trestnom konaní v priebehu konania, teda nezasahovať do procesu v jeho priebehu, a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej konkrétnej veci, pričom rozhodovacou činnosťou je v širšom slova zmysle potrebné rozumieť kompetenciu orgánov činných v trestnom konaní konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v podstate ide o procesné pravidlá vedenia konania, resp. procesné úkony, či procesné rozhodnutia vydané v priebehu konania, ktoré sú nevyhnutné a predchádzajú samému rozhodnutiu vo veci samej. K tomu ďalej uviedol,
že o inú situáciu pôjde v prípade vydania rozhodnutia vo veci samej, to znamená vydania konečného rozhodnutia, avšak aj to len za splnenia podmienky, že nebude obsahovať osobné údaje chránené zákonom o ochrane osobných údajov. 4. Krajský súd poukázal na časť odôvodnenia zrušujúceho rozsudku sp. zn. 6Sžik/4/2018, v zmysle ktorého protokol je možné považovať za čiastkový výsledok orgánu činného v trestnom konaní a teda nie za rozhodnutie vo veci samej. Poukázal na judikatúru k otázke implicitného obmedzenia prístupu k informáciám (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach sp. zn.
III. ÚS 96/2010, sp. zn. II. ÚS 514/2010 a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veciach sp. zn. 3Sži/29/2013, sp. zn. 8Sži/2/2010, sp. zn. 3Sži/16/2014, sp. zn. 8ži/6/2016), v zmysle ktorej pre posúdenie sprístupnenia informácií nie je možné ZSI aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť, či sa sprístupnením informácie neohrozí iný záujem
štátu. K tomu ďalej uviedol, že obmedzenie práva na prístup k týmto druhom informácií je dané jednak ochranou verejného záujmu na vykonaní kontroly, dohľadu alebo dozoru tak, aby predčasným únikom informácii nedošlo k zmareniam týchto procesov a zároveň je tak chránený aj individuálny záujem subjektov, ktorých sa výkon kontroly, dohľadu alebo dozoru
týka. 5. Krajský súd poukázal na to, že v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 6Sžik/4/2018 mu bola uložená povinnosť preveriť, či nebolo možné postupom podľa § 16 ods. 1 ZSI po dohode so žalobcom informáciu o výsledku vnútornej kontroly sprístupniť iným spôsobom za zachovania ochrany informácii nepodliehajúcich sprístupneniu, pričom k uvedenému krajský súd konštatoval, že na sprístupnenie fotokópie dokumentu - protokolu nebolo možné aplikovať ustanovenie § 16 ods. 1 ZSI, keďže žalobca žiadal sprístupnenie celého dokumentu. 6. Žalobca ako sťažovateľ podal v zastúpení advokátom, včas kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal zmeny napadnutého rozsudku tak, že kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie a súčasne žiadal, aby mu bola priznaná náhrada trov konania.
7. Kasačnú sťažnosť odôvodňoval tým, že odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje za povrchné, keďže ani len v náznakoch nevysvetľuje, ako možno ovplyvniť rozhodovaciu činnosť orgánov sprístupnením informácie. Namietal, že krajský súd sa nevysporiadal s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 96/2010, keď neoznačil žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by bránilo v sprístupnení sťažovateľom požadovanej informácie. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd ignoroval ústavnoprávny a medzinárodný aspekt práva na informácie, ktoré sú garantované čl. 10 Dohovoru a čl. 26 Ústavy SR, najmä podmienky jeho obmedzenia, ako ich určuje čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, na ktoré bol žalovaný povinný v zmysle čl. 7 ods. 4 Ústavy SR a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR
prihliadať. 8. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich písomných vyjadrení a zotrváva na svojom názore, že postup správnych orgánov bol v súlade so zákonom. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
9. O kasačnej sťažnosti následne rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 6Sžik/1/2020 z 15. októbra 2020 tak, že ju zamietol ako nedôvodnú. Podstata jeho odôvodnenia spočívala v tom, že s poukazom na § 11 ods. 1 ZSI uviedol, že z cit. ustanovenia je zrejmé, že toto upravuje obmedzenie sprístupnenia informácií, týkajúcich sa výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánov verejnej moci podľa osobitných predpisov, avšak s explicitne vyjadrenou výnimkou tohto obmedzenia, a síce, poskytovanie informácií o výsledku kontroly dohľadu alebo dozoru za predpokladu, že ich sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
K tomu uviedol, že vyňatie výsledkov kontroly zo zákazu poskytovania informácií korešponduje i so zákonnou úpravou najvyššej ochrany informácií, ochrany utajovaných skutočností podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon o ochrane utajovaných skutočností“), podľa ktorého utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe, alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci, ktoré sú vyňaté z utajovania za dodržania postupu podľa § 4 ods. 2 zákona o ochrane utajovaných skutočností. 10. Ďalej uviedol, že ZSI je založený na princípe generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, čo znamená, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zákon zakazuje, pričom zákaz nemusí byť explicitne stanovený priamo ZSI, ale môže vyplývať aj z iných právnych predpisov verejného práva.
V nadväznosti na uvedené konštatoval, že pri posudzovaní sprístupnenia informácií povinnou osobou preto nie je možné ZSI aplikovať ako izolovaný právny predpis, ale je potrebné aj vyhodnotiť či sa sprístupnením informácií neohrozí iný záujem štátu. Takýto implicitný zákaz nesprístupnenia informácie musí byť povinnou osobou dostatočne a zrozumiteľne odôvodnený.
11. Najvyšší súd SR poukázal na to, že výsledky operatívno-pátracej činnosti obsiahnuté v protokole môžu obsahovať aj informácie o formách práce kriminálnej polície a o vyšetrovaní a ich zverejnenie by mohlo mať vplyv na činnosť polície a z uvedených dôvodov v prejednávanej veci videl legitímny záujem na odopretí poskytnutia informácií. K tomu uviedol, že nie je vhodné, aby boli zverejnené informácie o činnosti orgánov činných v trestnom konaní, či iných pracovníkov Policajného zboru SR, a to aj v tých prípadoch, ak nebolo začaté trestné konanie, ak by tým boli ohrozené práva tretích osôb alebo schopnosť orgánov činných v trestnom konaní predchádzať trestnej činnosti, vyhľadávať alebo odhaľovať trestnú činnosť, stíhať trestné činy, alebo zabezpečovať bezpečnosť SR. Poukázal na to, že utajovanosť operatívno-pátracej činnosti má slúžiť aj na zamedzenie úniku informácií.
12. Najvyšší súd SR s ohľadom na vyššie uvedené konštatoval, že v danom prípade povinná osoba rozhodla zákonným spôsobom, keď nevyhovela žiadosti, a toto nevyhovenie odôvodnila § 11 ods. 1 písm. d) a h) ZSI s tým, že predmetom kontroly boli vykonané úkony príslušníkov Policajného zboru SR podľa zákona o Policajnom zbore a rozhodnutia policajtov v prípravnom konaní podľa trestného poriadku, ktoré súviseli s predmetným prípadom, pričom požadovaný protokol obsahuje informácie o skutku ako takom, postupe vyšetrovania, o jednotlivých úkonoch v trestnom konaní vykonaných orgánmi činnými v trestnom konaní, o jednotlivých postupoch služobnej činnosti, ako aj rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré majú neverejný charakter. K tomu uviedol, že predmetná informácia sa navyše týka aj výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánov verejnej moci, a preto je podľa § 11 ods. 1 písm. h) ZSI vyňatá zo sprístupňovania. Okrem uvedeného vyslovil právny názor, že informáciou o výsledku kontroly je len skutočnosť, že bol vyhotovený protokol o výsledku kontroly, o existencii ktorého bol sťažovateľ riadne informovaný.
13. Sťažovateľ následne proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžik/ 1/2020 z 15. októbra 2020 podal ústavnú sťažnosť, ktorou sa domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozsudkom všeobecného súdu označeným v záhlaví tohto uznesenia. Ústavnú sťažnosť sťažovateľ odôvodňoval ústavne neakceptovateľnou interpretáciou a aplikáciou § 11 ZSI zo strany všeobecných súdov. Súčasne namietal i nedostatok odôvodnenia uvedeného rozsudku. 14. Ústavný súd SR nálezom č. k. II. ÚS 522/2021-32 z 03. februára 2022 (ďalej aj len ,,Nález“) rozhodol o ústavnej sťažnosti sťažovateľa tak, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 26 ods. 1, 4 a 5 a podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžik/1/2020 z 15. októbra 2020 boli porušené.
Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžik/1/2020 z 15. októbra 2020 zrušil a vec vrátil kasačnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. 15. V zmysle čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len ,,zákon č. 757/2004 Z. z.“) odo dňa 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd SR činnosť a stal sa príslušným na konanie vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konali senáty správneho kolégia Najvyššieho súdu SR. Predmetná vec bola teda predložená Najvyššiemu správnemu súdu SR a bola zaregistrovaná pod sp. zn. 5Svk/11/2022. V nadväznosti na uvedené je od 1. augusta 2021 na konanie príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
16. Najvyšší správny súd SR konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h) SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP a to aj v kontexte záverov vyššie uvedeného Nálezu, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP), kasačnú sťažnosť vyhodnotil ako dôvodnú a preto v zmysle § 462 ods. 2 napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušuje rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vracia na ďalšie konanie.
17. Podľa § 452 ods. 1 SSP, na konanie na kasačnom súde sa primerane použijú ustanovenia druhej časti tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 131 druhej vety SSP, správny súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd.
19. Podľa § 11 ods. 1 písm. h) ZSI, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov, okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.
20. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, utajovanou skutočnosťou nemôže byť informácia o nezákonnom alebo nesprávnom postupe alebo nezákonnom rozhodnutí verejných činiteľov a orgánov verejnej moci.
21. Kasačný súd vo vzťahu k vyššie zmienenému Nálezu s poukazom na § 452 ods. 1 SSP v spojení s § 131 SSP uvádza, že je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR, ktoré sa týka základných ľudských práv a slobôd a preto poukazuje na podstatné časti odôvodnenia Nálezu, z ktorých vychádzal pri posúdení dôvodnosti predloženej kasačnej sťažnosti:
,,22. Uvedené východisko generálneho sprístupňovania informácií je v tomto konkrétnom prípade „podčiarknuté“ tým, že z priameho znenia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám vyplýva, že výluka z poskytnutia informácií o kontrole sa nevzťahuje na výsledok kontroly, pokiaľ to neurčí osobitný predpis, ako aj citovaným znením § 4 ods. 1 zákona o ochrane utajovaných skutočností.
23. V žiadnom prípade nemožno prisvedčiť právnemu názoru správnych súdov, že informáciou o výsledku kontroly (v tomto prípade o inšpekčnej činnosti) je oznámenie o tom, že v konaní bol vydaný protokol. Naopak, samotný protokol o výsledku dohľadu, kontroly či dozoru je zhrnutím všetkých zistených nedostatkov v činnosti orgánu štátnej moci a práve tieto v ňom uvedené informácie, ktoré jednotlivé pochybenia popisujú a tak zachytávajú podstatný obsah výsledku kontroly, je povinná osoba sprístupniť na základe žiadosti o poskytnutie informácie o výsledku kontroly, ak tomu nebráni výslovné ustanovenie konkrétneho právneho predpisu v právnej sile zákona. Iba takto vnímaný obsah práva na informácie je spôsobilý naplniť ústavné garancie práva na informácie a naplniť medzinárodné záväzky Slovenskej republiky v tomto smere účinným spôsobom.
24. Taktiež nie je ústavne udržateľná úvaha najvyššieho súdu, že dôvodom nesprístupnenia je potreba ochrany foriem operatívno-pátracej činnosti polície, keďže protokol o výsledku inšpekčnej činnosti popisuje konkrétne pochybenia, teda nesprávnosť alebo nezákonnosť v postupe a činnosti príslušných orgánov verejnej moci, ktoré nemôžu byť predmetom ochrany a utajovania, pretože nesprávnosť či nezákonnosť v postupe nie je možné považovať za žiaduci spôsob výkonu činnosti, ktorý by sa mal opakovane aplikovať v iných veciach.
Takýto výklad je v priamom rozpore so znením § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností. 25. V závere ústavný súd vo všeobecnej rovine považuje za vhodné pripomenúť účel správneho súdnictva, ktorým je ochrana jednotlivca pred takým výkonom verejnej moci, ktorý nespĺňa atribút zákonnosti. Ide o ochranu fyzických a právnických osôb a ich záujmov v spore s reprezentantom štátnej moci, ktorý ju aplikoval vo vzťahu k dotknutým osobám. Nie je úlohou správneho súdu chrániť kabinetný výkon zverenej verejnej moci na strane žalovaného správneho orgánu pred verejnou kontrolu jeho pochybení. Uvedené je potrebné mať na zreteli najmä vo veci sprístupnenia informácií v rámci zákona v kauzách, ktoré vzbudzujú vášnivú verejnú diskusiu, polarizujú spoločnosť a poznanie, ktorých má potenciál katarzného pôsobenia.
26. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že interpretácia § 11 ods. 1 písm. h) zákona o slobodnom prístupe k informáciám poskytnutá najvyšším súdom je v zjavnom rozpore s jeho priamym znením a nezohľadňuje ani jeho účel a význam, preto nie je ústavne konformná a udržateľná. Takýmto výkladom došlo k porušeniu hmotného ústavného práva sťažovateľa na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 4 a 5 ústavy a podľa čl. 10 dohovoru, ako aj procesného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).“
22. Kasačný súd osvojujúc si právne závery Ústavného súdu SR vyslovené v cit. Náleze konštatuje, že správne orgány vec vo vzťahu k ustanoveniam ZSI nesprávne právne posúdili. Požadovaná informácia - protokol, ktorým bolo ukončené konanie sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky vo veci preverenia postupu polície je totiž z hľadiska jeho obsahu zhrnutím všetkých zistených nedostatkov a teda zachytáva výsledok kontroly. Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. h) nebráni sprístupneniu požadovanej informácie, o akú ide vo veci samej, ktorou je protokol ako určitý výsledok kontroly, pretože uvedené naopak predstavuje výnimku z obmedzenia sprístupnenia informácie.
23. Vychádzajúc z § 4 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane utajovaných skutočností konkrétne pochybenia resp. nesprávnosť alebo nezákonnosť v postupe a činnosti príslušných orgánov verejnej moci nemôžu byť predmetom ochrany a utajovania. V tejto súvislosti tak v danom prípade nebude možné aplikovať časť ustanovenia § 11 ods. 1 písm. h) ZSI, v zmysle ktorého sa obmedzí sprístupnenie z dôvodu, že sprístupnenie výsledku zakazujú osobitné predpisy. Sprístupnenie obsahu požadovanej informácie protokolu taktiež nemožno obmedziť s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d) ZSI, pretože z kvalitatívneho hľadiska neobsahoval informácie spôsobilé ohroziť ochranu foriem operatívno-pátracej činnosti polície.
24. Vzhľadom na to, že kasačný súd na podklade vyššie uvedeného dospel k záveru, že žaloba podaná na krajský súd bola dôvodná, a keďže krajský súd žalobu zamietol, postupom podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní žalovaný zohľadní prezentovaný právny názor a bude postupovať primeraným procesným spôsobom, pričom žalovaný je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).
25. O trovách rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj náhradu trov konania pred krajským súdom (§ 175 ods. 1 SSP). O výške náhrady trov konania rozhodne krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
26. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 25. augusta 2022