5Svk/11/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného advokátskym spoločenstvom Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, Vysokoškolákov 8556, Žilina, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ KOVOMAT SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Dolný Val 118/64, Žilina, IČO: 36391671, zastúpeného advokátskym spoločenstvom Advokátska kancelária JUDr. Bacmaňák, spol. s r. o., so sídlom Zvolenská 4014/31, Martin, IČO: 55075339 a 2/ Mesto Žilina, so sídlom Námestie obetí komunizmu 3350/1, Žilina, IČO: 00321796, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2023/ 004795-002 zo dňa 13. júla 2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. 2S/18/2023-117 zo dňa 11. decembra 2024, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

ďalšie konanie. Domáhal sa i priznania odkladného účinku správnej žalobe. 4. Žalobca v žalobe namietal predovšetkým porušenie ústavných práv verejnosti na priaznivé životné prostredie, právo ovplyvňovať chod verejnej správy a nesúlad preskúmavaného rozhodnutia s Aarhuským dohovorom. Namietal postup v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok") v súbehu s § 20a písm. a) zákona EIA, čo spôsobilo nezákonné rozhodnutie v rozpore s účelom zákona EIA podľa § 2 písm. d) zákona EIA, keď v administratívnom konaní uviedol celý rad navrhovaných zmierňujúcich environmentálnych opatrení, s ktorými sa správny orgán nezaoberal dostatočne. Podľa žalobcu preskúmavané rozhodnutie nie je odôvodnené v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku, neobsahuje kauzálny nexus právneho vyhodnotenia rozhodnutia a vyhodnotenie pripomienok a návrhov dotknutých organizácií a doručených stanovísk, neobsahuje identifikáciu, ktoré kritériá podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA správny orgán pri rozhodovaní použil a ako ich vyhodnotil.

Uvedené odôvodňoval prijatou novelou zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vodný zákon") dotýkajúcou sa § 73 ods. 21, v zmysle ktorého vznikla navrhovateľovi nová povinnosť zabezpečiť podklad pre rozhodnutie zo zisťovacieho konania, a to stanovisko v zmysle § 16a ods. 1 Vodného zákona, k čomu ale nedošlo.

5. Správny súd rozsudkom č. k. 2S/18/2023-117 z 11. decembra 2024 (ďalej aj „napadnutý rozsudok") správnu žalobu postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SPP") ako nedôvodnú zamietol.

Prvostupňový správny orgán uviedol, aké opatrenie a z akého dôvodu vo vzťahu k ochrane životného prostredia uložil vo výroku rozhodnutia, a aké naopak nie. Do výroku rozhodnutia nezahrnul v stanoviskách uvedené pripomienky, ktoré ako povinnosť navrhovateľovi vyplývajú z ustanovení všeobecne záväzných predpisov, pričom z písomných stanovísk oslovených subjektov vyplýva, že tieto boli kladné a nepožadovali ďalšie posudzovanie zmeny navrhovanej činnosti.

zákonom. Správny súd teda nemôže hodnotiť samotné opatrenie, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu, nevybočuje zo zákonných medzí. V posudzovanej veci na jeho správnej úvahe nevzhliadol správny súd žiadne pochybenie a za podstatné považoval to, že žalobca mal v predmetnej veci predniesť konkrétne skutkové a právne dôvody, prečo mal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uložiť určité opatrenia a prečo ich neuložením prekročil hranice správneho uváženia. Žalobca žiadne takéto konkrétne dôvody neuviedol. Orgány verejnej správy vychádzali zo skutkového zistenia, ktoré je založené na oznámení zmeny navrhovanej činnosti, neboli identifikované nové negatívne vplyvy, ktoré by mohli významne zhoršiť stav životného prostredia oproti existujúcemu stavu, pričom vychádzali aj z historického fungovania prevádzky v súlade s územným plánom a zohľadnili súčasný stav životného prostredia v dotknutom území. Tým, že orgán verejnej správy uviedol vo výroku podmienky/požiadavky, ktorých dodržanie má eliminovať alebo zmierňovať vplyv na životné prostredie, si podľa správneho súdu splnil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 29 ods. 13

9. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie § 24 ods. 1 písm. i) zákon EIA, týkajúceho sa zverejňovania informácií o navrhovanej činnosti a jej zmene, keď toto ustanovenie je podľa ustáleného názoru kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako tie, ktoré sú uvedené v danom ustanovení. Ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA neukladá povinnosť zverejniť celý spisový materiál, ale len konkrétne zákonom predpísané informácie.

formou. Okrem uvedeného samotný článok 6. ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou. Osvojac si právny názor na uvedenú otázku (aktuálna rozhodovacia prax Najvyššieho správneho súdu SR napr. sp. zn. 3Svk/21/2023 zo dňa 30.05.2024 a sp. zn. 5Svk/9/2023 zo dňa 27.06.2024) správny súd skonštatoval, že ani táto žalobná námietka nebola dôvodná.

Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že pri rozhodovaní použil primerane kritéria pre zisťovacie konanie a splnenie tejto požiadavky zákona konštatoval aj žalovaný. Bolo preto na žalobcovi, pokiaľ zastával názor, že tomu tak nebolo, aby uviedol konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu pri tejto námietke.

nutnosti záväzného stanoviska podľa § 16a Vodného zákona ako podkladu v predmetnom konaní vyhodnotil ako nedôvodnú. 13. K námietke nedodržania zákonných lehôt na vydanie rozhodnutí a tvrdeným prieťahom v konaní správny súd uviedol, že nedodržanie lehoty na vydanie rozhodnutia nemá samo o sebe vplyv na jeho zákonnosť, pokiaľ bol skutkový stav dostatočne zistený a pokiaľ to nemá vplyv na práva účastníkov. Žalobca nepreukázal, že by prieťahy v konaní mali priamy vplyv na obmedzenie jeho procesných práv (napr. strata možnosti podania pripomienok, podania odvolania) alebo na výsledok rozhodovania, preto správny súd vyhodnotil aj túto žalobnú námietku ako nedôvodnú. 14. Ďalšie body správnej žaloby správny súd vyhodnotil ako všeobecné, bez priliehavej argumentácie prepájajúcej tieto s posudzovanou vecou s tým, že v daných bodoch správnej žaloby nie sú obsiahnuté žalobné námietky nezákonnosti voči preskúmavaným rozhodnutiam. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie hmotného práva, podľa správneho súdu žalobca predniesol opäť len všeobecné a nekonkrétne žalobné námietky s poukazom na vybrané ustanovenia

15. Návrh žalobcu na prerušenie konania správny súd taktiež zamietol.

16. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ") v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, navrhujúc, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Navrhol obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi

17. Správny súd podľa názoru sťažovateľa nesprávne právne posúdil postavenie žalobcu nie ako zainteresovanej verejnosti a s tým späté charakteristiky správnej žaloby a záujem, ktorý svojou žalobou žalobca ochraňuje. Argumentuje, že žaloba bola výslovne formulovaná ako žaloba zainteresovanej verejnosti podľa § 177 ods. 2 a § 178 ods. 3 SSP, a teda chrániaca verejný záujem a napriek výslovnému označeniu tohto ustanovenia, bola správnym súdom posúdená ako žaloba chrániaca porušenie subjektívnych záujmov. Sťažovateľ namietol následne konštatáciu správneho súdu, že jeho námietky nie sú dostatočne konkrétne, sú všeobecné a vyjadril svoj názor, že SSP má prostriedky, prostredníctvom ktorých je možné nekonkrétnosť a všeobecnosť odstrániť, a to postupom podľa § 58 a nasl.

Poukázal na to, že zákon o životnom prostredí v § 11 s § 12 ustanovuje, že územie nesmie byť zaťažované nad zákonom prípustnú mieru, ktorú určia osobitné právne predpisy. Z administratívneho spisu síce vyplýva, že zámer nespôsobuje významné vplyvy, ale toto tvrdenie nie je podložené na celkovom zaťažení územia a vplyvoch na jednotlivé prahové hodnoty jednotlivých častí životného prostredia podľa osobitného právneho predpisu.

19. Správne orgány podľa názoru sťažovateľa neuplatnili vo svojich rozhodnutiach iný ako gramatický výklad práva, ktorý sám osebe, bez aplikácie ostatných spôsobov výkladov zákona, nesmeruje k budovaniu materiálneho právneho štátu.

21. V ďalšej časti argumentácie sa sťažovateľ ohradil voči záveru napadnutého rozsudku odôvodňujúceho nevykonanie konzultácií podľa zákona o EIA, keď orgán verejnej moci má povinnosť poučiť účastníkov konania, akým spôsobom v konaní zabezpečí konzultácie, ak nebudú vykonané ústne. Má za to, že konzultácie sú samostatným inštitútom, ktorý predstavuje dialóg medzi účastníkmi konania, preto nepostačuje, ak bol zachovaný postup vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Poukázal na čl. 6 - 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu prevzatá do § 66 zákona o EIA. Formalistické vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa podľa sťažovateľa účel Smernice EIA.

výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru. b. Či judikát NSS SR č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku Súdneho dvora EÚ č.C-416/10 tým, že sa neúspechom sankcionuje ekologický spolok, ktorý len pôsobí podľa Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti, ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať a teda efektívne nastaviť takú rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SDEÚ C-416/ 10 či už ako názor najvyššej súdnej autority EÚ ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. Iným slovom žalobca tvrdí, že spôsob akým správne súdy s ním zaobchádzajú je systémovým riešením správnych súdov, ako nerešpektovať názor Súdneho dvora EÚ - tým, že znefunkční zainteresovanú verejnosť, ktorá sa na neho ako právny prameň systematicky odvoláva. Alebo inak - či nejde o interpretáciu vnútroštátneho

rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za „bezobsažné" a „bezúčelné". c. Či procesný postup podľa správneho poriadku vo vzťahu ku konzultáciám zabezpečuje podrobné dopredu známe pravidlá vyjadrovania k veci tak ako predpokladá čl. 6 ods. 5 Smernice o EIA."

IV. Posúdenie kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP najprv preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce dôvody jej odmietnutia. Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP. Kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 26. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v prejednávanej veci je napadnutý rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorým správny súd zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia a postupu žalovaného, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Prvostupňovým rozhodnutím bolo po vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti rozhodnuté, že navrhovaná činnosť „Prevádzka na nakladanie s odpadmi - rozšírenie druhov odpadov a spôsobu nakladania s odpadom" sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. 27. Kasačný súd úvodom považuje za potrebné uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, jej obsah je však neurčitý a plný teoretických východísk, bez ozrejmenia ich aplikácie vo vzťahu ku konkrétnemu preskúmavanému rozhodnutiu. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a kasačný súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu kasačných bodov podľa § 5 ods. 9 a § 453 ods. 2 SSP. Vzhľadom na to, že sťažovateľ kasačnou sťažnosťou i vecne reagoval na dôvody uvedené v napadnutom rozsudku správneho súdu, kasačný súd kasačnú sťažnosť neodmietol postupom podľa § 439 ods. 3 SSP, ale ju vecne preskúmal.

- či správny súd nesprávne posúdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia a neurčenie východiskových hodnôt v preskúmavaných rozhodnutiach, a - závery správneho súdu vo vzťahu ku konzultáciám. 29. Vo vzťahu k sťažnostnej námietke sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí kasačný súd konštatuje, že namietané nedostatky neidentifikoval. V preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa uvedené a uvedené bolo i to, ako sa s nimi v podstatnom správne orgány vysporiadali. V preskúmavaných rozhodnutiach sú uvedené dôvody, pre ktoré orgány verejnej správy oboch stupňov sťažovateľom navrhované opatrenia nezohľadnili a voči týmto záverom sťažovateľ nepredkladá žiadne konkrétne námietky. So všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami vznesenými v žalobe sa dostatočne vysporiadal i správny súd, keď z napadnutého rozsudku vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a to v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Kasačný súd námietku

Zo skutočnosti, že sťažovateľovým námietkam nebolo vyhovené, nie je možné vyvodiť, že by si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako ekologická organizácia. V súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje kasačný súd na svoju rozhodovaciu činnosť, týkajúcu sa identickej námietky sťažovateľa vyjadrenú napr. v rozsudku sp. zn. 4Svk/21/2021 zo dňa 27. septembra 2023, v ktorom kasačný súd uviedol: ,,Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že ekologické organizácie nemajú hľadať chyby zámeru navrhovateľa, či identifikovať negatíva zámeru, ale len uviesť stanovisko, ktoré sa má pri vyhodnocovaní zvážiť, v správnom súdnom konaní je potrebné zohľadniť aj § 178 ods. 3 SSP. V zmysle uvedeného ustanovenia, je zainteresovaná verejnosť oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného

Nemôže sa jednať o hypotetickú, príp. ničím nepodloženú všeobecnú úvahu, ktorá sa ani nevzťahuje na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci. Správny súd je viazaný včas uplatnenými žalobnými námietkami (§ 182 SSP) a je úlohou žalobcu tieto v správnej žalobe dostatočným spôsobom vymedziť. Kasačný súd konštatuje, že uvedené východiská sú aplikovateľné tak pri žalobcovi so žalobnou legitimáciou podľa § 178 ods. 1 SSP, ako aj podľa § 178 ods. 3 SSP. Aj v prípade namietaného porušenia verejného záujmu v oblasti životného prostredia musí byť žaloba dostatočne konkrétna po skutkovej aj právnej stránke, nestačí len všeobecný nesúhlas s postupom správnych orgánov. Správny súd tiež nebol v kontexte predmetnej veci povinný sťažovateľa vyzývať na formulovanie účinnej žalobnej argumentácie. Jeho správna žaloba totiž nepochybne žalobné dôvody obsahovala, preto táto nemala vady, ktoré by predpokladali aplikáciu postupu na odstránenie vád žaloby. Zo správnej žaloby bolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha, keď tento žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj vymedzenie dôvodov, od ktorých túto svoju

vyhovené. Takýto postup by bol v rozpore s viacerými ústavnoprávnymi aj procesnými zásadami, osobitne s princípom rovnosti účastníkov konania. .)." Kasačný súd sa v prejednávanej veci s týmto právnym posúdením v plnej miere stotožňuje a uvedenú kasačnú námietku preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

Ani prípadná výzva správneho súdu by nebola spôsobilá prelomiť koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 183 SSP a neumožnila by sťažovateľovi žalobné body rozšíriť. Kasačný súd sa tiež stotožňuje s vyhodnotením správneho súdu v tom, že sťažovateľ jednak svoje žalobné námietky o nepreskúmateľnosti napádaných rozhodnutí vzniesol vo všeobecnej rovine, keď neuvádzal, s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány mali vysporiadať inak, resp. nešpecifikoval konkrétne nedostatky ich správnej úvahy.

činnosti už existujúcej prevádzky o iné druhy kovových odpadov, o odpadový papier a lepenku, o odpadové batérie a akumulátory, odpady z elektrických a elektronických zariadení kategórie ,,O" a ,,N" a rozšírenie spôsobu nakladania s odpadom o činnosť triedenia oddeliteľných zložiek odpadu zo zberu a rozmerovej úpravy tohto odpadu, to všetko v už existujúcom areáli so zachovaním jeho súčasného funkčného sektorového členenia. Správne orgány identifikovali, že zmenou navrhovanej činnosti nebudú ovplyvnené žiadne ochranné pásma alebo protipožiarna ochrana objektov a že zariadenie je prevádzkované v súlade s územným plánom a urbanistickými záujmami mesta Žilina a príslušnými predpismi už od roku 2007.

V prejednávanej veci prvostupňový správny orgán vychádzal z predložených stanovísk dotknutých orgánov, ktoré nemali zásadné námietky a pripomienky a súhlasili s tým, že navrhovaná zmena činnosti nebude mať vplyvy na životné prostredie. Zároveň správny orgán začlenil v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA do svojho rozhodnutia podmienky na eliminovanie, resp. zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné

Testom ústavnosti (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 472/2024 zo dňa 3. októbra 2024) zároveň prešiel rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28.03.2024, v ktorom kasačný súd uviedol, že „úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup". Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania." S poukazom na vyššie uvedené, námietka sťažovateľa týkajúca sa nevykonania konzultácií je tiež nedôvodná.

K prvej sťažovateľom formulovanej otázke kasačný súd uvádza, že predmetné ustanovenia SSP boli správnym súdom v posudzovanej veci aplikované. Presvedčenie sťažovateľa, že s ním správny súd nekonal ako so subjektom podporujúcim ochranu životného prostredia, bolo vyvrátené samotným preskúmavaným rozsudkom správneho súdu a zároveň nejde o otázku výkladu práva, ale jeho aplikácie na danú vec. Druhá sťažovateľom formulovaná otázka a poukaz na uznesenie a postup kasačného súdu vo veci sp. zn. 6Svk/14/2021 k otázke zneužitia práva podať žalobu podľa § 28 SSP, keď preskúmavaná vec bola správnym súdom meritórne prejednaná, je tiež v prejednávanej veci irelevantná. Vo vzťahu k ústnym konzultáciám sťažovateľ namietal „procesný postup podľa správneho poriadku", čo nemožno považovať za dostatočne vymedzenú otázku na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. V otázke konzultácii už kasačný súd opakovane vyjadril svoj konštantný právny názor bez potreby predloženia prejuciciálnej otázky a konajúci senát kasačného súdu preto poukazuje

V. Záver

36. Po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, po preskúmaní rozsudku správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu kasačný súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od argumentov a právnych záverov obsiahnutých v napadnutom rozsudku správneho súdu. Kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 37. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keď im v kasačnom konaní nebola uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. januára 2026