5Svk/16/2023

1. Žalobcovia podali 14. júna 2019 na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len „InfZ“), ktorou požadovali od povinnej osoby sprístupnenie informácií vo vzťahu k privolaniu policajnej hliadky k incidentu, ktorý sa mal odohrať 2. marca 2019 v zariadení pre seniorov na Ul. Garbiarskej 4 v Košiciach medzi dvomi obyvateľkami tohto zariadenia, konkrétne kto privolal túto hliadku, zvukový záznam a písomný prepis nahrávky volania na číslo 158, úradný záznam o zákroku Policajného zboru, ako aj kompletný spisový materiál k tomuto incidentu.

Následne v poradí druhým rozhodnutím zo 4. septembra 2019 povinná osoba opätovne nevyhovela žiadosti, pretože požadované informácie predstavujú služobné údaje výlučne pre potreby Policajného zboru podľa § 69 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z.“) a tieto nie sú verejné; ďalej že ide o osobné údaje, pričom dotknuté osoby neudelili súhlas na ich sprístupnenie, a napokon preto, že k predmetnému zákroku žiaden správny spis nevedie. Toto ďalšie rozhodnutie povinnej osoby žalovaný opätovne zrušil rozhodnutím zo 4. novembra 2019 a vec vrátil povinnej osobe na ďalšie konanie.

4. Povinná osoba následne 19. novembra 2019 vydala rozhodnutie č. KRPZ-KE-SI-42-039/ 2019, ktorým žiadosti nevyhovela a túto odmietla. Povinná osoba uviedla, že požadovaný písomný prepis telefonátu (bod 2 žiadosti o sprístupnenie informácií), ako aj jeho zvuková nahrávka (bod 3 žiadosti o sprístupnenie informácií), podliehajú obmedzeniu sprístupnenia podľa § 69 zákona č. 171/1993 Z. z., keď tieto údaje nie sú podľa jeho ods. 5 verejne prístupné ako aj podľa § 9 ods. 1 InfZ z dôvodu potreby ochrany osobných údajov.

6. Napadnutým rozhodnutím žalovaný nevyhovel návrhu na prerušenie konania, odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Stotožnil sa s existenciou dôvodov na nesprístupnenie požadovaných informácií, pričom k nevyhoveniu návrhu na prerušenie konania uviedol, že dôvody uvádzané žalobcami nie sú náležité a títo mali dostatok času na spracovanie odôvodnenia nimi podaného odvolania do dňa vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalobcovia následne rozsiahlym podaním, doručeným 24. januára 2020, doplnili odôvodnenie svojho odvolania; toto podanie žalovaný preskúmal z hľadísk podľa § 62 a § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov,

II. Konanie pred správnym súdom a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky

8. Na kasačnú sťažnosť žalobcov doručenú 4. augusta 2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Sžk 3/2021 z 25. februára 2021 zrušil uznesenie č. k. 7 S 94/ 2020-9 z 24. júna 2020 a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Uviedol, že s ohľadom na mimoriadne okolnosti, ktoré zohľadnil i zákon č. 62/2020 Z. z. správny súd mal dostatok priestoru na to, aby sa so žalobou oboznámil aspoň v tej rovine a do tej miery, aby si po jej prijatí mohol urobiť úsudok, či má podaný návrh predpísané náležitosti, alebo nie, a pokúsiť sa ich odstrániť výzvou. Ani relatívne krátka doba totiž neznemožňuje správnemu súdu, aby vyzval žalobcov na odstránenie vád vhodným spôsobom. Správny súd dospel uvedenými závermi k nezákonnému postupu, keď mal za to, že nie je povinný vyzývať žalobcov na odstránenie takýchto zásadných vád v prípade, keď lehota na podanie žaloby už uplynula, pretože s ohľadom na vyššie uvedené táto lehota neuplynula.

V rozsiahlom podaní žalobcovia rekapitulovali doterajší priebeh administratívneho konania a požadovali zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 10. Napadnutým rozsudkom krajský súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rovnako priznal žalobcom voči žalovanému právo na náhradu trov konania. Uviedol, že pokiaľ ide o dôvod nesprístupnenia informácií z dôvodu ochrany osobných údajov, pokiaľ ide o zvukový záznam a písomný prepis nahrávky volania na číslo 158 (body 2 a 3 ich žiadosti), k takémuto postupu mohli správne orgány dôjsť až vtedy, ak by mali predchádzajúci písomný súhlas dotknutej osoby. Z administratívneho spisu, ani z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí však nemožno zistiť, či konajúce správne orgány získali alebo nezískali tento súhlas, resp. či takýmto spôsobom postupovali. Tým, že takto žalovaný správny orgán nepostupoval, zaťažil svoje rozhodnutie vadou ustanovenou v § 191 ods. 1 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

12. Žalovaný (sťažovateľ) podal voči rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci správnemu súdu na ďalšie konanie. 13. Sťažovateľ má za to, že v konaní je nesporné a zrejmé, že sprístupnením informácií žalobcom by došlo k sprístupneniu informácií, ktoré sa spracovávajú len pre služobné účely a pre účely trestného konania podľa § 69 zákona č. 171/1993 Z. z. a zároveň sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby (volajúceho), a teda požadované informácie podliehajú obmedzeniu sprístupnenia informácií ustanoveného v § 9 ods. 1 InfZ, keďže ich zverejnením môže dôjsť k ohrozeniu ochrany osobnosti, súkromia a osobných údajov volajúcej osoby. Sťažovateľ sa stotožňuje s názorom krajského súdu, podľa ktorého by predmetné informácie bolo možné sprístupniť žalobcom až vtedy, ak by mali predchádzajúci písomný súhlas dotknutej osoby (volajúceho). 14. Sťažovateľ má však za to, že povinná osoba nie je povinná skúmať existenciu predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby a taktiež nie je povinná vyzývať žiadateľa na predloženie takéhoto súhlasu, resp. vyžiadať takýto súhlas od dotknutej osoby. Keďže žiadne ustanovenia zákona č. 211/2000 Z. z. neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí (resp. nie je oprávnená) žiadať dotknutú osobu o súhlas. Preukázanie existencie predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby je na žiadateľovi. Ak žiadateľ o informácie nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu bez ďalšieho nesprístupní. 15. Sťažovateľ rovnako poukázal na to, že z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (veci sp. zn. 6 Sžo 162/2015 a sp. zn. 6 Sžo 250/2008) vyplýva ním prezentovaný záver (bod 14 tohto rozsudku), avšak správny súd sa od tejto judikatúry odklonil. 16. Žalobcovia sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

preukázaný súhlas dotknutej fyzickej osoby, je povinný žiadateľa vyzývať na zadováženie a predloženie takéhoto súhlasu, resp. či je povinná osoba povinná si takýto súhlas obstarať sama, z vlastnej iniciatívy. Nie je pritom sporné, že prepis volania na linku 158, ako aj písomný záznam takéhoto hovoru obsahuje osobné údaje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 1 a 2 InfZ. 20. Vyššie položenou otázkou sa vo svojej rozhodovacej činnosti zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Sžo 162/2015 z 23. augusta 2017 skonštatoval nasledovné : „Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o súkromí alebo osobných údajov [...], povinná osoba ich podľa § 9 [InfZ] sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj). Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.“ 21. V citovanom rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky nadviazal na skoršiu judikatúru, napr. na závery obsiahnuté už v rozsudku sp. zn. 6 Sžo 250/2008 z 25. novembra 2008 (publikované ako R 45/2011) alebo v rozsudku z 28. januára 2016 sp. zn. 8 Sži 1/2014. 22. Uvedenú líniu judikatúry je potrebné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu, pretože sa k nej opakovane kasačný súd prihlásil vo viacerých rozhodnutiach v rôznom čase a v rôznych senátoch (por. uznesenie sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 z 24. novembra 2021, body 19 a 23). 23. V tomto smere kasačný súd pripomína, že za ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu je potrebné považovať i rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok veľkého senátu sp. zn. 1 Vs 1/2021 z 24. februára 2022, body 30 až 33; uznesenie sp. zn. 2 Sžfk 45/2020 z 24. novembra 2021, bod 21). 24. Je teda daný kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, pretože správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, a preto vec aj nesprávne právne posúdil, čím je naplnený aj kasačný dôvod § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

V Bratislave dňa 27. októbra 2023