5Svk/18/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: X.. N. D., adresa trvalého pobytu: U. X, XXX XX. T., nar.: X. S. XXXX, zastúpený advokátkou: JUDr. Jana Magnová, so sídlom Skuteckého 30, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 50038125, proti žalovanému (sťažovateľovi): Slovenská informačná služba, so sídlom: Vajnorská 37-39, 831 03 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 77/35-4-5/2016-BP, 77/35-2094-123/2016-BS zo 6. júna 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5 S 113/2020-365 z 29. novembra 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Po tom, čo odbor vnútornej bezpečnosti žalovaného zaslal osobitnému pracovisku zriadenému v pôsobnosti žalovaného informácie, ktoré boli získané spravodajskou činnosťou realizovanou v rámci vnútrobezpečnostného preverovania, keď súčasťou boli aj informácie postúpené žalovanému z externých zdrojov, toto osobitné pracovisko vykonalo so žalobcom dva bezpečnostné pohovory za účelom objasnenia skutočností, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia, resp. dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia. Žalobcovi bolo počas bezpečnostného pohovoru dňa 11. novembra 2015 položených osobitným pracoviskom celkom 45 otázok a počas bezpečnostného pohovoru dňa 18. novembra 2015 celkovo 63 otázok.

3. Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 215/2004 Z. z.“) rozhodol, že žalobca ako preverovaná osoba nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“ podľa § 10 ods. 1 písm. g) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sa nepovažuje za bezpečnostne spoľahlivú osobu podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., lebo pri bezpečnostnom pohovore uviedol nepravdivé údaje a súčasne bolo u neho zistené bezpečnostné riziko podľa § 14 ods. 2 písm. c) bod 6 zákona č. 215/2004 Z. z. 4. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia zosumarizoval priebeh administratívneho konania, pričom k postupu v administratívnom konaní uviedol, že podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vykonal previerku platnosti osvedčenia žalobcu s tým, že v procese vykonávania tejto previerky zistil skutočnosti zakladajúce bezpečnostnú nespoľahlivosť žalobcu vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností (strana 6 posledný odsek napadnutého rozhodnutia).

indikovaním lži počas polygrafického vyšetrenia a vyvrátené vyjadreniami príslušných organizačných zložiek žalovaného. Skôr špecifikovaným konaním žalobca tak preukázal nečestnosť a nedôveryhodnosť vo vzťahu k ochrane utajovaných skutočností.

II. Konanie pred správnym súdom a pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky

žalobcu. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že ustanovenie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. je právnym základom na otvorenie bezpečnostnej previerky na účely preverenia, či osoba spĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., a nie právnou normou, na základe ktorej bolo rozhodnuté, že žalobca nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“. Ustanovenie, podľa ktorého žalovaný rozhodol o tom, že žalobca nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, je obsiahnuté vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia, ide o ustanovenia § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 a 2 zákona č. 215/2004 Z. z.

10. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané dňa 6. júna 2016, v čase platnosti osvedčenia pre žalobcu, platného do 15. júna 2016, a nadobudlo právoplatnosť po 15. júni 2016, dňa 30. júna 2016. Podľa názoru kasačného súdu výrok správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného nezodpovedal postupu žalovaného podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., keď podľa názoru kasačného súdu zodpovedal rozhodnutiu vydaného postupom podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. Žalovaný vo výroku rozhodnutia neuviedol zákonné ustanovenie, podľa ktorého rozhodol, v odôvodnení citoval ustanovenia § 26 ods. 2, ale aj § 29 zákona č. 215/2004 Z. z.

12. Podľa názoru kasačného súdu pre konanie a rozhodovanie správnych orgánov v posudzovanej veci bola východiskom skutková a právna situácia účinná v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného postupom podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. Postup podľa § 29 a postup podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. sa navzájom vylučujú a postup podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/2004 Z. z. v konaní podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. je možné aplikovať iba primerane a týka sa predovšetkým obsahu rozhodnutia, spôsobu jeho doručovania či oznamovania rozhodnutia osobám ustanoveným v zákone.

13. Kasačný súd uviedol, že uvedenie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vo výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného nie je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia žalovaného v konaní a rozhodovaní podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia je len formálnou vadou, ktorá bez ďalšieho nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, avšak v prejednávanej veci nezákonnosť rozhodnutia žalovaného vzhliadol práve v rozpore výroku rozhodnutia, keď správny orgán rozhodoval v čase platnosti osvedčenia spôsobom vyjadreným vo výroku napadnutého rozhodnutia.

16. Napadnutým rozsudkom správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rovnako priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania. Uviedol, s odkazom na zrušujúce rozhodnutie kasačného súdu, že výrok napadnutého rozhodnutia žalovaného nekorešponduje s jeho odôvodnením, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť. Správny súd dodal, že ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že v administratívnom konaní postupoval podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z., výrok jeho rozhodnutia pri nezmenených skutkových okolnostiach mal znieť tak, ako to predpokladá toto zákonné ustanovenie, t. j. žalovaný platnosť osvedčenia žalobcu zrušuje, a to pri uvedení ostatných podstatných náležitostí výroku rozhodnutia. 17.

18. Správny súd ďalej uviedol, že ustanovenie § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. predpokladá, že osoba, s ktorou sa vykonáva bezpečnostný pohovor, by mala byť oboznámená so skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na vydanie osvedčenia alebo dôvodom na zrušenie platnosti osvedčenia a mala by mať možnosť vyjadriť sa k dotknutým zisteniam.

Správny súd uzavrel, že pre nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia sa ďalšími žalobnými dôvodmi nezaoberal, pretože tento dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného konzumuje aj ďalšie prípadné vady napadnutého rozhodnutia a ďalšie žalobné dôvody už neboli spôsobilé privodiť iný výsledok tohto súdneho konania.

III. Argumentácia účastníkov konania v kasačnom konaní

21. Sťažovateľ má za to, že napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky náležitosti a bolo vydané v súlade so zákonom, na základe úplného a správneho zistenia skutkového stavu veci. Uvedenie nepravdivých informácií preverovanou osobou počas bezpečnostného pohovoru ex lege zakladá bezpečnostnú nespoľahlivosť takejto osoby, resp. zákonom č. 215/2004 Z. z. definované bezpečnostné riziko, pričom k uvedeniu nepravdivých informácií sa žalobca po skonfrontovaní so skutkovým a právnym stavom sám priznal.

Výsledkom predmetného preverovania bolo vydanie napadnutého rozhodnutia, ktorým žalovaný rozhodol podľa § 26 ods. 2 zákona 215/2004 Z. z. Žalovaný vo veci nerozhodol podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. o zrušení platnosti dovtedy platného osvedčenia, pretože takéto rozhodnutie by v skutočnosti vo vzťahu k platnému osvedčeniu, ktorým disponoval žalobca, nenadobudlo žiadne právne účinky, keďže napadnuté rozhodnutie nadobudlo platnosť dňom jeho doručenia žalobcovi, teda dňom 30. júna 2016. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že platnosť osvedčenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami žalobcovi skončila dňom 15. júna 2016, teda ešte pred nadobudnutím platnosti napadnutého rozhodnutia.

25. Sťažovateľ tiež uviedol, že napadnutým rozhodnutím nedošlo k zrušeniu platnosti dovtedajšieho oprávnenia žalobcu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami (platného do 15. júna 2016), ale k rozhodnutiu o tom, že žalobca nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami so stupňom utajenia „Prísne tajné“. Vydanie napadnutého rozhodnutia sa teda časovo prelínalo s ukončením platnosti oprávnenia žalobcu na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami.

27. V podmienkach Slovenskej informačnej služby neexistujú také štátnozamestnanecké miesta, na ktorých by nebolo potrebné disponovať oprávnením na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, preto logickým a jediným možným zákonným postupom sťažovateľa v danej veci bolo, že na žalobcu vypracoval služobné hodnotenie so záverom nespôsobilosti žalobcu zastávať akékoľvek (tabuľkové) miesto v štátnej službe, čoho logickým a jediným zákonným dôsledkom bolo následné prepustenie žalobcu zo štátnej služby (rozhodnutím z 9. januára 2017) a následné skončenie služobného pomeru príslušníka Slovenskej informačnej služby (9. februára 2017).

skutočnosťami. Vydaniu rozhodnutia teda predchádzal zdĺhavý proces, ktorého výsledkom bolo vydanie rozhodnutia v správnom konaní napadnutého žalobou. Pokiaľ sťažovateľ argumentuje, že nemohol rozhodovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. o zrušení platnosti dovtedy platného osvedčenia, keďže dňom jeho doručenia žalobcovi, teda dňom 30. júna 2016, už vydané osvedčenie nebolo v platnosti, tak žalobca dôvodí, že sťažovateľ nemá vopred vedomosť a nemá vplyv na to, kedy si žalobca poštovú zásielku prevezme, a teda kedy rozhodnutie nadobudne právoplatnosť a počas trvania platnosti (aj pár dní pred skončením platnosti) osvedčenia je možný iba postup podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. Rovnako vo svojom vyjadrení k žalobe sťažovateľ uviedol, že „preverovanie platnosti osvedčenia žalobcu začalo v súlade so zákonom a počas platnosti osvedčenia žalobcu o vzniku oprávnenia na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami stupňa „Prísne tajné“.“

33. Z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. vyplýva pre navrhovanú osobu možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Žalobca je toho názoru, že mal mať možnosť zo strany sťažovateľa byť najskôr oboznámený s konkrétnym obsahom týchto zistených skutočností a následne sa k nim vyjadriť, avšak nie iba prostredníctvom odpovedí na kladené otázky. Táto možnosť mu však žalovaným poskytnutá nebola. Sťažovateľ založil svoj právny názor o pravdivosti odpovedí žalobcu na položené otázky v rámci bezpečnostného pohovoru len na základe poskytnutých informácií a na základe výsledkov psychofyziologického vyšetrenia, bez ďalšieho dokazovania.

34. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky dňa 5. mája 2023 a náhodným spôsobom bola pridelená do piateho senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. V tomto senáte bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa sudkyňa JUDr. Anita Filová.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a postupom podľa § 455 SSP bez potreby nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 36. Úlohou kasačného súdu bolo odpovedať na otázku, či správny súd pochybil, ak zrušil napadnuté rozhodnutie sťažovateľa pre jeho nepreskúmateľnosť.

38. Na zdôraznenie správnosti záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky kasačný súd uvádza nasledovné. 39. Napadnuté rozhodnutie sťažovateľa v čase existencie osvedčenia nemohlo konštatovať, že žalobca len nespĺňa predpoklady na vznik oprávnenia podľa § 10 ods. 1 zákona č. 215/ 2004 Z. z., ale súčasne muselo napadnuté rozhodnutie sťažovateľa konštatovať, že sa žalobcovi zrušuje platnosť osvedčenia tak, ako to predpokladá § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. („[.

Správny orgán nemôže pri vydávaní správnych rozhodnutí vychádzať z ním predpokladanej zmeny týchto okolností, ktorá nastane eventuálne v budúcnosti (napr. rozhodovať podľa ešte neúčinného, no už platného právneho predpisu), a to osobitne v situácii, ak nie je isté, že taká zmena naozaj nastane. Rovnako nemôže správny orgán vychádzať z ním predpokladaného vývoja udalostí, ktoré vôbec nemusia nastať. V tomto smere Najvyšší súd Slovenskej republiky výstižne uviedol, že na viazanosť správneho orgánu skutkovým a právnym stavom veci ku dňu vydania jeho správneho rozhodnutia nemá vplyv, či sa účastník konania úmyselne alebo z nedbanlivosti vyhýbal doručovaniu rozhodnutia.

42. Najvyšší súd Slovenskej republiky už uviedol a kasačný súd na tomto mieste pripomína, že formálne uvedenie citácie § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. vo výroku napadnutého rozhodnutia nie je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia sťažovateľa v konaní a rozhodovaní podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a neuvedenie tohto zákonného ustanovenia je len formálnou vadou, ktorá bez ďalšieho nemá vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného, avšak v tejto veci nezákonnosť rozhodnutia sťažovateľa spočíva práve v rozpore výroku rozhodnutia so skutočným stavom

43. Sťažovateľ mal teda správne postupovať tak, že by zrušil osvedčenie žalobcu, platné do 15. júna 2016, a to na podklade osobitnej bezpečnostnej previerky, a následne na základe ďalšieho procesu, ktorý sťažovateľ sám opísal vo svojej kasačnej sťažnosti, by rozhodol spôsobom, akým rozhodol v napadnutom rozhodnutí (t. j. podľa § 26 ods. 2 zákona č. 215/ 2005 Z. z.) s účinkami najskôr od 16. júna 2016, avšak na základe periodickej bezpečnostnej previerky.

44. Na tomto mieste kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ nikdy netvrdil, že nezačal žalobcu preverovať podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. počas platnosti a existencie osvedčenia, teda že by od začiatku vykonával bezpečnostnú previerku podľa § 24 a nasl. citovaného zákona s prípadným výstupom v podobe rozhodnutia predpokladaného § 26 ods. 2 citovaného zákona. V čase platnosti osvedčenia teda sťažovateľ nemohol postup podľa § 29 zákona č. 215/2004 Z. z. „prekonvertovať“ do postupu podľa § § 24 a nasl. citovaného zákona.

46. Je potrebné dodať, že argumentácia sťažovateľa o uplynutí platnosti osvedčenia ex lege a o absencii vplyvu rozhodnutia typovo podobnému napadnutému rozhodnutiu naň by mohla obstáť jedine v tom prípade, ak by sťažovateľ nestihol vydať takéto rozhodnutie do 15. júna

47. Pokiaľ správny súd vytkol sťažovateľovi porušenie ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z., tak kasačný súd uvádza, že toto vytknutie nebolo kasačnou sťažnosťou nijako konkrétne napádané. 48. V každom prípade žalobca musí mať možnosť vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam, čo výslovne ustanovuje druhá veta § 25 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. Na tomto mieste ďalej kasačný súd pripomína vlastnú judikatúru k § 25 ods. 4 zákona č. 215/2004 Z. z., podľa ktorej „podmienkou na uskutočnenie tohto vyšetrenia ex offo je rozpor medzi zistenou skutočnosťou a vyjadrením navrhovanej osoby v rámci bezpečnostného pohovoru. Tento rozpor sa buď potvrdí alebo nepotvrdí práve prostredníctvom psychofyziologického overenia pravdovravnosti. Následne [správny orgán] vyhodnotí všetky zabezpečené dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa teda neuskutočňuje bez existencie rozporu vyjadrenia navrhovanej osoby v priebehu bezpečnostného pohovoru s konkrétnou zistenou skutočnosťou, ktorá by mohla byť prekážkou na vydanie osvedčenia. Pokiaľ by totiž zákonodarca mal záujem každú navrhovanú osobu podrobiť tomuto vyšetreniu, explicitne by to v zákone uviedol.“ (por. rozsudok sp. zn. 12 Snr 1/2012 z 29. mája 2023, body 50 a 51). 49. Nebol teda daný kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, pretože správny súd vec správne právne posúdil, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu kasačného v zmysle § 469 SSP, od ktorých záverov sa Najvyšší správny súd nemal dôvod odchýliť. 50. Pokiaľ napokon sťažovateľ vytkol správnemu súdu, že sa vo svojom v poradí druhom rozsudku v tejto veci nevysporiadal s tým, že zmenil právne posúdenie veci v neprospech sťažovateľa, tak kasačný súd uvádza, že takáto povinnosť na strane správneho súdu neexistuje. Správny súd je naopak podľa § 469 SSP povinný rešpektovať právny názor kasačného súdu, a jeho nerešpektovanie vedie spravidla k zrušeniu rozhodnutia správneho súdu (rozsudok sp. zn. 5 Svk 32/2022 z 30. marca 2023, body 31, 33 a 36). 51. V rozsahu, v akom je možné túto námietku sťažovateľa čítať tak, že správny súd napadnutý rozsudok nedostatočne odôvodnil, kasačný súd uvádza, že odôvodnenie správneho súdu považuje za dostatočné a presvedčivé, riadne riešiace kľúčovú právnu otázku tejto veci (bod 36 tohto rozsudku). Absencia odpovede správneho súdu na ďalšie otázky už nebola na ujmu napadnutému rozsudku, pretože tieto nebolo potrebné riešiť a odpoveď na prezentovanú kľúčovú otázku sama o sebe postačovala na zrušenie napadnutého rozhodnutia sťažovateľa.