5Svk/20/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:9624200079.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- 3S/17/2023
- IČS
- 9624200079
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcov (sťažovateľov): 1/ F. Z., nar. XX.XX.XXXX, . bytom P. T.. X, XXXX F., Q., 2/ S. X. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. H.. X X/X, XXXX F., Q., 3/ S. K., nar. XX.XX.XXXX,. bytom Z. T.. H.. X. E..XW.. XXXX F., Q., 4/ Q. F. K., nar. XX.XX.XXXX,. bytom Z. T.. X, XXX F., Q., všetci právne zastúpení JUDr. Tünde Keszegh, PhD., advokátka, sídlom Jókaiho 24, 945 01 Komárno, proti žalovanému: Okresný úrad Dunajská Streda, sídlom Korzo B. Bartóka 789/3, 929 01 Dunajská Streda, o žalobe na obnovu konania, v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľov proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 3S/17/2023-112 zo dňa 13. mája 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Návrh žalobcov na prerušenie kasačného konania sa zamieta . III. Účastníkom konania sa náhrada trov konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Zhrnutie predchádzajúceho konania
1. Sťažovatelia 1/ až 4/ (ďalej len „sťažovatelia") si uplatnili na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Dunajskej Strede podľa § 5 ods. 1 zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. (ďalej len „reštitučný zákon") nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom: - K pozemkom vedených pôvodne v pozemkovej knihe v pkv. č. XXX pre KÚ R. W. ako parc. č. XXXX/XX roľa o výmere 7111 m2, parc. č. XXXX/XX roľa, o výmere 194600 m2, parc. č. XXXX/X jarok, o výmere 1237 m2, parc. č. XXXX/XX roľa o výmere 163634 m2 a to v celosti - Pozemok vedený pôvodne v pozemkovej knihe v pkv. č. XXX pre KÚ R. W. ako parc. č. XXX pasienok, o výmere 2061 m2 a to v podiele 1 k celku. 2. Bývalý Obvodný pozemkový úrad v Dunajskej Strede rozhodnutím č. L/2005/01306-00009 zo dňa 06.12.2005 rozhodol tak, že sa nenavráti vlastníctvo a nepriznáva sa právo na náhradu k nehnuteľnostiam. 3. Sťažovatelia podali návrh na preskúmanie rozhodnutia bývalého Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede na Krajský súd v Trnave. Krajský súd v Trnave, rozsudkom sp. zn. 31 Sp/1/2006-23 zo dňa 11.05.2006 potvrdil napadnuté rozhodnutie bývalého Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede. Proti rozsudku Krajského súdu v Trnave podali sťažovatelia odvolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. Najvyšší súd Slovenskej republiky, rozsudkom č. k. 4 SžoKS/111/2006 zo dňa 19.07.2007 rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave.
II. Konanie pred správnym súdom
4. Sťažovatelia podali najprv Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky žalobu na obnovu konania proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4SžoKS/111/ 2006 zo dňa 19.07.2007. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „kasačný súd") postúpil túto vec uznesením č. k. 13 Sž-NSS/4/2022 zo dňa 19. júla 2023 vecne a miestne príslušnému Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd"). 5. Správny súd uznesením sp. zn. 3S/17/2023-112 zo dňa 13. mája 2024 odmietol žalobu na obnovu konania a o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu ich trov. Správny súd v prvom rade skúmal, či sú splnené zákonné podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania a to najmä z dôvodu dodržania zákonom stanovenej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania (§ 475 Správneho súdneho poriadku, ďalej len „SSP"). SSP predpisuje iba lehotu subjektívnu, t.j. takú, ktorej začiatok je stanovený subjektívnym okamihom, keď sa oprávnený subjekt mohol dozvedieť o dôvode obnovy konania, resp. subjektívnym momentom, od ktorého sa mohol dôvod obnovy konania uplatniť. Správny súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 884/ 2014 (tu kasačný súd upriamuje na chybu v písaní, správne malo byť II. ÚS 884/2014), kde z neho citoval: „Výslovné znenie § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie formuluje domnienku o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie ako nevyvrátiteľnú. Súd teda nemá možnosť prihliadať na tvrdenie účastníka o tom, že o judikáte Súdneho dvora Európskej únie sa dozvedel až od času konzultácie s advokátom." Sťažovatelia odvodzujú splnenie predpokladov na podanie obnovy konania od rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veciach C-370/ 05, C-452/01, C-235/17, v uvedených veciach bolo rozhodnuté v rokoch 2003 - 2019, takže sťažovatelia sa mohli dozvedieť o dôvode obnovy konania najneskôr zverejnením posledného z týchto rozhodnutí dňa 29. júla 2019.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
6. Proti napadnutému uzneseniu podali sťažovatelia kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorej navrhli, aby kasačný súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne aby kasačný súd prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru Európskej únie nasledovnú prejudiciálnu otázku: „či je v súlade s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci Kühne & Heitz (C-453/2000 z 13.01.2004) a následnou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie taký výklad zákona, podľa ktorého subjektívna lehota určená zákonom na podanie žaloby na obnovu konania z dôvodu rozporu rozhodnutia s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie začína plynúť už odo dňa zverejnenia tohto rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v Úradom vestníku Európskej
únie?" 7. Sťažovatelia majú za to že správny súd nesprávne právne posúdil otázku začiatku plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Je nesporné, že na podanie žaloby na obnovu konania je podľa § 475 ods. 1 správneho súdneho poriadku stanovená len subjektívna trojmesačná lehota. Zákon stanovuje, že okamihom začatia plynutia subjektívnej lehoty je subjektívny okamih a to len okamih, kedy sa oprávnený subjekt dozvedel o dôvode obnovy. Podstatné je teda to, kedy sa oprávnený subjekt o tom - ktorom dôvode skutočne dozvedel a nie kedy sa o ňom dozvedieť mohol. Sťažovatelia sa v danom prípade o dôvode obnovy konania dozvedeli vtedy, keď sa obrátili na advokáta, ktorý im oznámil, že existuje dôvod obnovy v ich prípade. Sťažovatelia o dôvode obnovy konania pred tým nemali vedomosť a to z dôvodu že neboli účastníkmi konaní, v ktorých boli predmetné rozhodnutia súdneho dvora Európskej únie vydané. Judikatúra Ústavného súdu, na ktorú odkazuje správny súd, sa nezaoberala otázkou začiatku plynutia zákonnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby na obnovu konania. Tvrdenie správneho súdu, že pri svojom rozhodovaní vychádzal z
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky preto sťažovatelia považujú za zavádzajúci a nesprávny. 8. Pokiaľ ide o aplikáciu § 2 ods. 1 zákona číslo 416/2004 Z.z. majú sťažovatelia za to, že správny súd nesprávne aplikoval toto zákonné ustanovenie na daný prípad.
Z daného ustanovenia nevyplýva domnienka o znalosti všetkého, čo sa uverejní v Úradnom vestníku, úplne pre každého. Citované zákonné ustanovenie zakotvuje domnienku o znalosti všetkého, čo bolo vo vestníku uverejnené, každému, koho sa to týka. Sťažovatelia majú za to, že v prípade rozsudkov vydaných súdnym dvorom Európskej únie, konkrétny rozsudok sa stane známym dňom zverejnenia v Úradnom vestníku pre tých, ktorých sa to týka, t.j. pre účastníkov daného konania. 9.
Argument správneho súdu, že takýto výklad by umožňoval bezhraničné predlžovanie lehoty na podanie obnovy konania, neobstojí, pretože zákonodarca stanovil v zákone len subjektívnu lehotu a objektívnu nestanovil. To znamená, že práve zákonodarca umožnil oprávneným subjektom podať žalobu na obnovu konania, prípadne aj po uplynutí dlhšej doby.
10. Sťažovatelia majú za to, že správny súd mal vykladať § 475 ods. 1 SSP v súlade s účelom sledovaným zákonodarcom tak, aby zohľadnil a dodržiaval právny názor vyslovený súdnym dvorom Európskej únie v rozsudku vo veci veci Kühne & Heitz. Podľa sťažovateľov sa v súlade s týmto rozsudkom obrátili na správny súd ihneď potom, ako sa dozvedeli o uvedenej judikatúre. 11. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd") preskúmal uznesenie správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 13. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti uzneseniu, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 14. Po preskúmaní napadnutého uznesenia správneho súdu a kasačnej sťažnosti, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
15. Podľa § 475 ods. 1 SSP, žaloba na obnovu konania musí byť podaná v lehote 3 mesiacov, odkedy sa ten, kto podal žalobu na obnovu konania, dozvedel o dôvode obnovy, alebo odo dňa, keď ho mohol uplatniť. Sťažovatelia správne poukazujú v kasačnej sťažnosti na to, že SSP obsahuje iba subjektívnu lehotu na podanie žaloby na obnovu konania. Sťažovatelia trvajú v kasačnej sťažnosti na tom, že v danom prípade sa o dôvode obnovy konania dozvedeli vtedy, keď sa obrátili na advokáta, ktorý im oznámil existenciu rozsudkov Súdneho dvora EÚ, v ktorých neboli účastníkmi týchto konaní. Sťažovatelia teda v žalobe na obnovu konania uplatňujú ako dôvod obnovy ustanovenie § 472 písm. c/ SSP, konkrétne, že rozhodnutie správneho súdu je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, ktoré je pre účastníka konania záväzné.
16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku EÚ, o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.
17. Tak ako už správne konštatoval správny súd, domnienka o znalosti uverejnených aktov EÚ je nevyvrátiteľná, nemožno ju teda vyvrátiť tvrdením sťažovateľov o konzultáciách s advokátom. Sťažovatelia mohli objektívne uplatniť žalobu na obnovu konania do 3 mesiacov od zverejnenia týchto rozhodnutí Súdneho dvora EÚ (ide o dva rozsudky Súdneho dvora EÚ a to vo veci Uwe Kay Festersen, C-370/05 z 25.01.2007, zverejnený dňa 10.03.2007 a vo veci Európska komisia proti Maďarsku, C-235/17 z 21.05.2019, zverejnený dňa 29.07.2019).
18. Sťažovatelia tvrdia v kasačnej sťažnosti, že zákonné ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. platí len pre tých, ktorých sa to týka, takže majú za to, že sa to týka len účastníkov daného konania pred Súdnym dvorom EÚ a to sťažovatelia neboli. Kasačný súd s týmto rozporuplným tvrdením sťažovateľov nesúhlasí. Sťažovatelia totiž, ako už bolo uvedené, opierajú svoj dôvod obnovy konania o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, kde priamo § 472 písm. c/ SSP vyžaduje, že musia byť pre účastníkov konania záväzné. Sťažovatelia sami tvrdia, že sa ich tieto rozsudky Súdneho dvora EÚ týkajú, inak by ani nemohli o ne opierať svoj nárok na
obnovu konania. Kasačný súd preto nerozumie ich tvrdeniam v kasačnej sťažnosti, že na nich by sa nevyvrátiteľná domnienka znalosti uverejnených právne záväzných aktov EÚ nemala vzťahovať. 19. Sťažovatelia ďalej v kasačnej sťažnosti poukazujú na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Kühne &Heitz (C-453/2000 z 13.01.2004), pričom treba podľa nich § 475 ods. 1 SSP vykladať v súlade s týmto rozsudkom. Kasačný súd k týmto tvrdeniam sťažovateľov uvádza, že nimi uvedený rozsudok Súdneho dvora EÚ predovšetkým akcentoval všeobecnú zásadu právnej istoty (bod 24). Vychádzal z osobitosti holandského práva, ktoré umožňovalo zmenu právoplatného rozhodnutia správneho orgánu bez obmedzenia lehotou.
Zároveň Súdny dvor považoval za podstatné pre vec, že sa tamojší žalobca obrátil na správny orgán ihneď potom, ako sa dozvedel o rozhodnutí Súdneho dvora, ktoré novo vyložilo ustanovenie únijného práva. V teraz súdenej veci však sťažovatelia poukazujú aj na rozsudok Súdneho dvora zverejnený 10.03.2007, teda viac ako 10 rokov pred potvrdzujúcim rozsudkom Najvyššieho súdu z 19.07.2007, a nie je zrejmé, čo sa malo na výklade sporných otázok zásadne zmeniť neskorším rozsudkom z roku 2019. Ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku EÚ a z neho plynúce dôsledky pre sťažovateľov preto nie je rozporné s rozsudkom vo veci Kühne & Heitz. Podľa kasačného súdu pojmy „koho sa to týka" a „dotknutá osoba" sú obsahovo totožné. Sťažovatelia na to, aby naplnili dôvod obnovy musia byť dotknutými osobami, resp. musia sa ich týkať rozsudky Súdneho dvora, na ktoré v žalobe o obnovu konania
odkazujú. V tejto súvislosti kasačný súd poznamenáva, že sa s ohľadom na otázku podstatnú v tomto kasačnom konaní (dodržanie subjektívnej lehoty) nevenoval ďalšiemu predpokladu obnovy konania, teda tomu, či sťažovateľmi zmienené rozsudky sú záväzné pre účastníkov konania tak, ako predpokladá § 472 písm. c) SSP.
VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
20. Kasačný súd konštatuje, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľov a
uznesenie
správneho súdu považuje za vecne správne a preto kasačnú sťažnosť sťažovateľov podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 21. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju účastníkom konania nepriznal, keďže sťažovatelia nemali úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 25. septembra 2024