5Svk/24/2023

1. Žalobca žiadosťou doručenou dňa 12.10.2021 požiadal Okresný úrad Prešov, odbor všeobecnej vnútornej správy (ďalej „prvostupňový orgán“), o poskytnutie kópií všetkých právoplatných rozhodnutí, vydaných prvostupňovým orgánom na priestupkovom oddelení, ktoré sa týkajú priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu a „ktoré boli správnemu orgánu doručené v mesiaci január 2019, teda tak ako ich má úrad uložené“.

4. Dôvodil, že s dôrazom na rozsah požadovaných informácií, v prípade, že by došlo k vyhoveniu žiadosti žiadateľa, by bola do značnej miery ochromená a narušená jeho činnosť ako orgánu štátnej správy, ktorý koná na základe splnomocňujúcich právnych predpisov vo veciach špecifickej agendy, a tak plní svoju zákonnú funkciu vo vymedzených prípadoch, vo vzťahu k spoločenskej požiadavke. Takéto obmedzenie činnosti štátneho orgánu by podľa prvostupňového orgánu bolo narušením princípu právneho štátu, podľa ktorého má každý právo na prístup k úradom a na to, aby jeho vec bola vybavená riadne a včas (princíp verejnej

štátu. Testom zneužitia práva sa má podľa žalovaného preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie. Podľa žalovaného je zneužitie práva v oblasti práva na informácie v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Pokračoval, že skúmanie reálneho záujmu žiadateľa súvisí s vážnosťou jeho prejavenej vôle. 7. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, že žalobcova žiadosť o sprístupnenie informácií je zneužitím práva. Zneužívaná je podľa neho skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha poplatkovej povinnosti. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na obdobné žalobcove žiadosti týkajúce sa rozhodnutí vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, vydaných v mesiaci január roku 2020, resp. rozhodnutí vo veciach priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré boli doručené v mesiaci január 2019. 8. Žiadosti žalobcu podľa žalovaného vykazujú znaky informačného filibusteringu, ako

II. Konanie pred správnym súdom

11. Správny súd zdôraznil, že žalovaný neuviedol v preskúmavanom rozhodnutí iný dôvod nesprístupnenia informácií než to, že žiadosť bola posúdená ako obštrukčná metóda na zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy. 12. S poukazom na judikatúru kasačného súdu (rozsudok najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5Sžik/5/2020 z 31.03.2022, ECLI:SK:NSSSR:2022:3019200492.1, ktorý bol zverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 15/ 2022) správny súd v podstate dôvodil, že samotný (väčší) rozsah požadovaných informácií nepostačuje na záver o zneužití práva. Pravidlom má byť pritom sprístupnenie požadovaných informácií (pokiaľ nepôjde o informácie nesprístupňované z dôvodov uvedených v zákone o slobode informácií alebo osobitnom predpise) a odmietnutie sprístupnenia informácie z dôvodu tvrdeného zneužitia práva má predstavovať výnimku, ktorá však musí byť dôkladne odôvodnená. 13.

14. Poukázal na to, že zo žiadosti žalobcu nevyplýva, že by požadoval informácie, ktoré by bolo potrebné vytvárať alebo zhromažďovať z iných zdrojov. Žalobca nepochybne žiadal sprístupniť informácie, ktorými prvostupňový orgán disponuje a ktoré už v minulosti sám vytvoril, keďže v žiadosti požadoval výlučne rozhodnutia vydané a vyhotovené už v minulosti prvostupňovým orgánom (povinnou osobou).

16. Správny súd uzavrel, že záver o nebezpečenstve ochromenia činnosti prvostupňového orgánu a obštrukčnej povahe žiadosti nebol ničím podložený a odôvodnený. Podľa správneho súdu správne orgány vo svojich rozhodnutiach nijako nepreukázali, že žalobca nemal vážnu vôľu a reálny záujem na získaní požadovaných informácií, alebo že by žalobcova žiadosť nemohla mať skutočnú informačnú hodnotu a reálny význam pre efektívny výkon verejnej

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu

SSP). 19. Sťažovateľ namietol ako nesprávne právne posúdenie správneho súdu, ktorý považoval rozhodnutia správnych orgánov za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, pričom sťažovateľ považuje obe rozhodnutia za dostatočne odôvodnené, tam uvádzané dôvody za zrozumiteľné, logické, a vychádzajúce zo skutkových okolností konkrétneho prípadu a relevantných právnych noriem. Poukázal na to, že výrok o nesprístupnení požadovaných informácií sa odvíjal od špecifickej situácie, v ktorej prvostupňový orgán rozhodoval; išlo o pandemické obdobie, kedy prvostupňový orgán predlžoval lehoty na vydanie rozhodnutí, opakovane predvolával účastníkov konania, následne rušil vytýčené pojednávania, a bol ochromený aj práceneschopnosťou zamestnancov.

21. Odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu videl sťažovateľ v nezohľadnení rozhodnutia veľkého senátu niekdajšieho správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/7/2020 z 06.07.2021, ktorým sťažovateľ argumentoval vo vyjadrení k

subjektom práva. Preto sťažovateľ nesúhlasil so záverom správneho súdu, že takto doplnená argumentácia nad rámec z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôže nič zmeniť na absencii riadneho odôvodnenia napadnutých rozhodnutí a ich nepreskúmateľnosti.

argumentáciu, že ide o informáciu, ktorá je v zmysle § 89a ods. 3, ods. 9 zákona o priestupkoch súčasťou evidencie priestupkov, pričom na poskytovanie údajov z evidencie priestupkov sa nevzťahujú ustanovenia zákona o slobode informácií.

Vo vzťahu k rozhodnutiu veľkého senátu, ktoré je ťažiskom obrany žalovaného, uviedol, že tento rozsudok sa netýka sprístupňovania informácií, ale sa týka najmä nazerania do spisov, čiastočne sa dotýka aj sprístupňovania informácií z evidencie priestupkov, pričom evidencia priestupkov nie je rozhodnutie, ale výpis určitých údajov. Žalobca trval na tom, že nežiadal o sprístupnenie informácií z evidencie priestupkov, ale žiadal o sprístupnenie rozhodnutí. Žalobca poukazujúc na ďalšiu judikatúru, polemizoval so žalovaným nastolenou námietkou o nesprístupniteľnosti

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

25. Sťažovateľ predovšetkým namietol, že správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď považoval preskúmavané rozhodnutie i prvostupňové rozhodnutie za nepreskúmateľné. 26. Správny súd v napadnutom rozsudku vysvetľoval, že záver orgánov verejnej správy o nebezpečenstve ochromenia činnosti prvostupňového orgánu a o obštrukčnom charaktere žiadosti o sprístupnenie informácie je v ich rozhodnutiach nepodložený a neodôvodnený. V tejto súvislosti posúdil správny súd aj dôvody uvádzané v preskúmavanom rozhodnutí, ktorými sa snažil sťažovateľ podoprieť svoj záver; práve v súvislosti s týmito dôvodmi potom dospel správny súd k záveru o nepodloženosti záveru o obštrukčnom charaktere žiadosti. Pritom správny súd poukazoval aj na častejšie citované rozhodnutia kasačného súdu k tejto problematike (sp. zn. 5Sžik/5/2020 z 31.03.2022; sp. zn. 1Sžik/3/2019 z 28.04.2020), z ktorých plynie judikatórny záver, že správna žaloba alebo samotná žiadosť o sprístupnenie informácií síce môže byť zneužitím práva (šikanou, informačným filibusteringom), avšak takýto záver

ale spôsobiť povinnej osobe ujmu. Veľký počet žiadostí podaných tým istým subjektom na vyvodenie záveru o zneužití práva bez ďalšieho nepostačuje. Potrebné je prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a ich spôsobilosť privodiť povinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich sprístupnenia či zmysel a hodnotu požadovaných informácií pre žiadateľa a výkon spoločenskej kontroly. Na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov a rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí sprístupnenia informácií musí byť s poukazom na uvedené indície a dôkazy dôkladne odôvodnené.“ 27.

Tieto tvrdenia síce vysvetľujú motívy pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia, ale nehovoria nič o motivácii žalobcu ani o obsahu žiadosti. Dovedené do absurdna - nasledujúc úvahu sťažovateľa - by ktorákoľvek povinná osoba, ktorá má niekedy chorých zamestnancov, posudzovala sprístupniteľnosť informácií situačne podľa rozsahu žiadosti a (zdravotného) stavu jej vlastného personálneho substrátu. Právo na informácie by tak malo značne neurčitý obsah, závisiaci od personálnych kapacít povinnej osoby.

Tiež sa sťažovateľ snažil o apológiu svojho rozhodnutia, keď tvrdil, že dostatočnosť odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia musí byť posudzovaná aj s ohľadom na orgán verejnej správy, ktorý ho vydal, a na jeho zamestnancov, ktorí nemusia mať právnické vzdelanie. Cez túto prizmu považoval obe administratívne rozhodnutia za dostatočne odôvodnené.

Rozsudok

správneho súdu treba tiež chápať tak, že síce výslovne označil ako vadu rozhodnutí iba ich nepreskúmateľnosť, ale zároveň v odôvodnení posúdil aj dôvody uvádzané sťažovateľom a dospel k tomu, že pri tejto skutkovej situácii ide o právne neprípustné závery. Sťažovateľova argumentácia z kasačnej sťažnosti nepresviedča o nesprávnosti záverov správneho súdu, naopak naznačuje, že sťažovateľ sa veľmi nevenoval právu žalobcu na sprístupnenie informácií, skôr sa zameral na prevádzkové problémy prvostupňového orgánu.

Kasačný súd musí upozorniť sťažovateľa, že správny súd sa nemal v tejto otázke ako odchýliť od označenej súdnej praxe, keď v rozsudku zrozumiteľne a správne vysvetlil, prečo sa touto časťou argumentácie ani nemôže zaoberať. Správny súd práve s odkazmi na relevantnú judikatúru zaujal jasné stanovisko, že nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia nie je možné v správnom súdnom konaní cez vyjadrenia k žalobe dopĺňať a konvalidovať, a posudzuje sa pôvodné rozhodnutie aj s jeho odôvodnením. Kasačný súd súhlasí so správnym súdom, že žalovanému nič nebránilo v preskúmavanom rozhodnutí uviesť aj túto právnu argumentáciu (ktorej podstatou podľa sťažovateľa bolo, že rozhodnutia o priestupkoch vraj nemožno sprístupniť podľa zákona o slobode informácií). Otázka, či sťažovateľ vedel alebo prípadne nemusel vedieť o vydaní takéhoto rozsudku veľkého senátu je tu nepodstatná.

34. V neprihliadnutí správneho súdu na takéto novoty vznesené až v súdnom konaní teda nevidí kasačný súd porušenie povinnosti správneho súdu, ani odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. 35. V poslednej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ namietal, že správny súd nemá nahrádzať správne uváženie, na základe ktorého rozhodol správny orgán. Tu treba opäť pripomenúť, že správny súd zrušil rozhodnutia pre nedostatok ich odôvodnenia, a napriek uvedeniu svojho názoru na niektoré otázky nenahradil ani hodnotenie skutkového stavu, ani právne posúdenie, a ani správnu úvahu žalovaného či prvostupňového orgánu. Preskúmal ich však a dospel k správnemu záveru, že sú nedostatočné pre záver o obštrukčnom charaktere žiadosti.