5Svk/25/2023

1. Okresný úrad Námestovo, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 28. mája 2020 rozhodnutie č. OU-NO-OSZP-2020/007518 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), podľa § 5 ods. 1 zákona č. 525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, v spojení s § 56 písm. b/ zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“), rozhodol podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, na základe zámeru navrhovanej činnosti „Betonáreň“, ktorý predložil navrhovateľ: ZISTA, s. r. o., Stará Ves č. 271, 029 53 Breza, IČO: 44121601 v spojení s § 18 ods. 2 písm. b/ zákona EIA a po vykonaní zisťovacieho konania o posudzovaní navrhovanej činnosti podľa § 29 zákona EIA a podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. Zároveň boli predmetným rozhodnutím uložené taxatívne opatrenia, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie a je potrebné ich rešpektovať a dodržať. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím OU-ZA-OOP3-2020/031655-003 zo dňa 1. októbra 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa plne stotožnil s posúdením navrhovanej činnosti, pričom v konaní prvostupňového správneho orgánu nezistil také porušenie hmotného alebo procesného práva, pre ktoré by bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. 3. Žalovaný zároveň uviedol, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA, prihliadal na stanoviská dotknutých orgánov doručené k predmetnému zámeru k navrhovanej činnosti a pri konečnom rozhodovaní primerane použil kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10 zákona EIA. Na základe preskúmania a zhodnotenia predloženého zámeru k navrhovanej činnosti, vyjadrení subjektov konania, zistenia stavu z hľadiska zhodnotenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, najmä jeho únosného zaťaženia a ochrany poskytovanej podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľstva, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru k navrhovanej činnosti zistil, že navrhovaná činnosť neohrozuje ani neprimerane neobmedzuje práva a oprávnené záujmy subjektov konania a sú splnené podmienky podľa zákona EIA.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť na prvostupňovému orgánu na ďalšie

Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) žalobu žalobcu zamietol. 6. Správny súd v rámci právneho posúdenia viackrát poznamenal, že námietky žalobcu sú nekonkrétne, všeobecné a sú prejavom nesúhlasu s postupom prvostupňového správneho orgánu. Z obsahu správnej žaloby tak nevedel abstrahovať konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti betonárne v existujúcom areáli, a ktoré by neboli zohľadnené správnymi orgánmi, a teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by vyplývalo, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého zámeru, negatívne ovplyvní životné prostredie.

8. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil námietku žalobcu, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia resp. rozhodnutia žalovaného je nedostatočné a že neobsahuje správnu úvahu, ktorou sa správne orgány riadili pri vydaní napadnutých rozhodnutí.

9. Správny súd mal rovnako za to, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán vyhodnotili tak žalobcove pripomienky, ako skutočnosti uvedené v odvolaní a riadne sa s nimi vysporiadali, pričom v rozhodnutí vyhodnotili aj návrhy na prijatie opatrení.

11. Pokiaľ žalobca namietal, že mu zo strany prvostupňového správneho orgánu neboli zaslané požadované doklady zo spisu, tak správny súd uviedol, že účastník konania má priamo zo zákona právo v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady. Pokiaľ sa žalobca v súvislosti s neposkytnutím spisového materiálu v elektronickej podobe odvoláva na Aarhuský dohovor, tak správny súd poznamenal, že cieľom tohto dohovoru je umožniť účastníkom za podmienok určených vnútroštátnym právom prístup k informáciám, avšak nie tým, že na požiadanie žalobcu bude správny orgán sprístupňovať a zasielať spisové materiály účastníkom konania.

V danom prípade preto podľa správneho súdu nedošlo zo strany správnych orgánov k porušeniu vyššie uvedených ustanovení, pretože správny orgán navrhovateľovi jednoznačne určil podmienky, ktoré je povinný rešpektovať pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby a v ďalšom procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov a tieto podmienky sú jasne definované, pričom žalobca ako zainteresovaná verejnosť môže svojimi pripomienkami do týchto konaní vstupovať ako ďalší účastník konania.

15. Podľa správneho súdu teda zo zákona EIA nevyplýva povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti, ale právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správny orgán rozhodne o ich vykonaní, pričom je na posúdení správneho orgánu a to v prípade, že si to vyžaduje povaha veci a že si to vyžaduje objasnenie určitých náležitostí, ktoré sú predmetom posudzovacej činnosti. V danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože vyhodnotil podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania za dostatočné a že na základe týchto podkladov bolo možné vydať rozhodnutie v merite veci. S týmto postupom sa správny súd

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov

17. Sťažovateľ v rámci kasačnej sťažnosti sumárne namietal, že správny súd nesprávne ustálil právny rámec sporu, nesprávne určil relevantné právne predpisy, ktoré upravujú konanie o posudzovaní vplyvov na životné prostredie.

Nesúhlasil, že zaslaním odôvodneného vyjadrenia alebo vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia sa naplnila podstata konzultácie, nakoľko je to osobitný inštitút s osobitnými náležitosťami, pričom písomné konzultácie sa vykonávajú výlučne vo výnimočných prípadoch napríklad počas mimoriadnej situácie.

V súvislosti s touto argumentáciou poukázal na z jeho pohľadu diskriminačné konanie v neprospech sťažovateľa zo strany Richarda Sulíka ako Ministra hospodárstva SR a Vlády Slovenskej republiky. 20. Ďalej namietal nesprávne zverejnenie všetkých informácií na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, keď správne orgány podľa jeho názoru konali v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA. Sťažovateľ poukazoval na to, že termín „povolenie“ užívaný týmto ustanovením je potrebné vykladať širšie v súlade so smernicou

Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie. Odkaz na ustanovenie § 23 správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny. V tomto smere podľa

21. Sťažovateľ rovnako považuje za nesprávne vysporiadanie sa zo strany správneho súdu so žalobným bodom nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Podľa sťažovateľa tým, že napadnuté rozhodnutie vo vyhodnotení kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA nevyhodnocovalo žiadne ukazovatele podľa osobitných hmotno-právnych predpisov (poukazujúc na § 11 a § 12 zákona 7/1992 Zb. o životnom prostredí ), je úvaha žalovaného svojvoľná. Sťažovateľ tvrdí, že jadrom rozhodnutia podľa § 29 ods. 3 zákona EIA je aplikácia kritérií podľa prílohy č. 10 menovaného zákona na zámer, pritom sa zohľadňujú aj doručené stanoviská, a teda rozhodnutie zo zisťovacieho konania je determinované úvahou správneho orgánu o tom, aké vplyvy sa predpokladajú, a to z vecných hľadísk určených prílohou č. 10. Podľa sťažovateľa ani jedna jeho pripomienka nie je takýmto spôsobom vyhodnotená.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti.

Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 11 písm. h/ SSP. 25. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 26. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 27. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými výhradami, spočívajúcimi v tom, že sa jeho námietkami správny súd nezaoberal a nevyhovel im. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP).

30. Prvou zo zásadných námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré sťažovateľ žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Keďže ide o námietku sťažovateľa s ktorou sa kasačný súd už v minulosti vysporiadal, kasačný súd dovoľuje poukázať na svoje rozhodnutie sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, v ktorom sa vyjadril k danej námietke nasledovne: „33. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.

Preto námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci.

31. Kasačný súd sa stotožnil s odôvodnením správneho súdu v bode 49, že konzultácie v zmysle ust. § 63 zákona EIA sú k dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania. Žalovaný správny orgán je odborným orgánom pre oblasť životného prostredia, ktorému je zverená kompetencia v rámci svojich odborných kapacít vyhodnotiť potrebu konzultácie.

32. Na základe vyššie uvedených východísk je možné potvrdiť zákonnosť postupu správnych orgánov, keď v rámci zisťovacieho konania nepristúpili k vykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona EIA formou ústneho pojednávania, keď vyhodnotili, že podklady zhromaždené v rámci dokazovania sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie o merite veci.

I keď správny orgán vo veci nenariadil ústne pojednávanie, nemožno mu pričítať procesné pochybenie navyše takého rozsahu majúceho zásadný vplyv na zákonnosť rozhodnutia. V tomto smere kasačný súd odkazuje na závery iných senátov najvyššieho správneho súdu, ktoré vo vzťahu k námietke nevykonania konzultácií obdobný názor (napríklad rozsudok sp. zn. 4Svk/17/2021, prípadne sp. zn. 5Svk/40/2022).

35. Teda v?predmetnej veci správny súd správnu žalobu sťažovateľa meritórne prejednal a?ako nedôvodnú ju zamietol s?tým, že dôvod zamietnutia správnej žaloby primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti jednotlivých žalobných bodov sťažovateľa.

36. V ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ predostrel všeobecné tvrdenia o antikampani Vlády Slovenskej republiky a Exministra hospodárstva SR, v ktorej dôsledku dochádzalo k diskriminačnému konaniu proti sťažovateľovi. Keďže uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ ani nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v preskúmavanej veci, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP), kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotil ako nedôvodnú.

konania. Jej vyhodnotenie znie nasledovne: „36. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci.“ 38. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny orgán je povinný zverejniť všetky informácie dôležité pre vydanie akéhokoľvek rozhodnutia podľa zákona EIA, teda okrem samotného zámeru s prílohami aj vyjadrenia dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúce informácie, pretože iba takýmto spôsobom sa môže reálne skonzumovať právo na informácie zo strany najširšej verejnosti, v tomto smere kasačný súd uvádza, že § 24 ods. 1 zákona EIA jasne ustanovuje, aké skutočnosti zverejňuje príslušný orgán verejnosti na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že tento postup bol plne dodržaný.

40. K odkazu sťažovateľa na § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. kasačný uvádza, že sa jedná o všeobecné východiská („Územie nesmie byť zaťažované ľudskou činnosťou nad mieru únosného zaťaženia.“; § 11 zákona č. 17/1992 Zb., a „Prípustnú mieru znečisťovania životného prostredia určujú medzné hodnoty ustanovené osobitnými predpismi; tieto hodnoty sa určia v súlade s dosiahnutým stavom poznania tak, aby sa neohrozovalo zdravie ľudí a aby sa neohrozovali ďalšie živé organizmy a ostatné zložky životného prostredia.“; § 12 ods. 1 zákona č. 17/1992 Zb.), ktoré rovnako ako § 17 a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže, princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp minimalizácie zásahov do životného prostredia, princíp priamej zodpovednosti, princíp sanácie a obnovy.

V predmetnej veci predmet posúdenia predstavoval zámer vybudovania novej „betonárne“, pričom dotknuté orgány vo svojich súhlasných stanoviskách uviedli, že navrhovaná zmena činnosti nie je v rozpore so záujmami ochrany, ktoré tieto dotknuté orgány chránia, pričom ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci rozhodnutia a zapracované. Dotknuté orgány zároveň vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. Z uvedeného je možné prijať záver, že dotknuté orgány stanovili podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, pričom tieto podmienky vo svojej podstate odkazujú na osobitné právne predpisy vzhľadom na konkrétnu povahu právom chránených záujmov. Nepochybne tak dochádza k zohľadňovaniu prahových hodnôt aj podľa osobitných právnych predpisov.

43. K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia a tiež správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z menovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek. Kasačný súd má za preukázané, že príslušné dotknuté orgány vo svojom stanovisku pripojili isté požiadavky, ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.

Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa kasačného vo svojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých pristúpili k vydaniu rozhodnutia o tom, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa zákona EIA. Je potrebné dodať, že obdobne sa s námietkou sťažovateľa ohľadom aplikácie § 29 ods.3 a 13 zákona EIA vysporiadal Krajský súd v Trnave vo veci č. k. 20S/46/2020-136 z 12. mája 2021, pričom správnosť uvedených záverov potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 357/2023 zo dňa 13. júla 2023.

V posudzovanej veci kasačný súd nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Sťažovateľom navrhované prejudiciálne otázky boli nekonkrétne, pričom nevysvetlil, ktoré normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Sťažovateľ pritom ani neformuloval priamy návrh na prerušenie konania.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

47. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 48. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. júna 2024