5Svk/30/2023

1. Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 19. februára 2020 rozhodnutie č. OU-MT-OSZP-2020/003515-024 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 1 písm. c/ a § 5 ods. 1 zákona č. 525/ 2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a podľa § 3 písm. k/ a § 56 písm. b/ zákona č. 24/ 2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon EIA“) rozhodol podľa § 29 zákona EIA a príslušných ustanovení zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku (ďalej len „správny poriadok“), že navrhovaná činnosť „Logistický areál VOLZ Sučany“ navrhovateľa: VOLZ, s.r.o., Československej armády 10121/3, 036 01 Martin, IČO: 52364887, predmetom ktorej je realizácia výstavby logistickej haly pre výrobno-skladové účely a súčasťou ktorej je aj vybudovanie 192 parkovacích miest, situovaná na parc. č. KN-C XXXX/X, XXXX/X, XXXX/ X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX k. ú. E. a parc. č. KN-C XXXX/XX k. ú. D., okres G., sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, a že pre uvedenú činnosť je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. Vo výroku prvostupňového rozhodnutia zároveň správny orgán určil 21 podmienok, ktoré pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby a v ďalšom procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov bude nevyhnutné rešpektovať. 2. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol žalovaný č. OU-ZA-OOP3-2020/022363-002 zo dňa 13. augusta 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“), ktorý prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa plne stotožnil s posúdením navrhovanej činnosti, pričom v konaní prvostupňového správneho orgánu nezistil také porušenie hmotného alebo procesného práva, pre ktoré by bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. 3. Žalovaný zároveň uviedol, že na základe preskúmania a zhodnotenia predloženého zámeru k navrhovanej činnosti, vyjadrení subjektov konania, zistenia stavu z hľadiska zhodnotenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, najmä jeho únosného zaťaženia a ochrany poskytovanej podľa osobitných predpisov, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a to aj kumulatívnych, vrátane vplyvov na zdravie obyvateľov, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru k navrhovanej činnosti prvostupňový správny orgán zistil, že navrhovaná činnosť neohrozuje ani neprimerane neobmedzuje práva a oprávnené záujmy subjektov konania a sú splnené podmienky podľa zákona EIA. Pri rozhodovaní o tom, či sa navrhovaná činnosť bude posudzovať podľa zákona EIA, prihliadal na stanoviská dotknutých orgánov doručené k predmetnému zámeru k navrhovanej činnosti a pri konečnom rozhodovaní použil primerane kritériá pre zisťovacie konanie podľa prílohy č. 10 k zákonu EIA, pričom vzal do úvahy súčasný stav životného prostredia v dotknutom území.

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“), ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného spolu, alternatívne zrušenia rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť na prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhal priznania práva na náhradu trov konania a priznania odkladného účinku správnej žaloby.

6. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že zámerom navrhovateľa spoločnosti VOLZ, s.r.o. je vybudovanie logistického skladovo výrobného areálu. Prevádzka sa má nachádzať mimo zastavané územie obce v priemyselnom areáli, ktorý v súčasnosti slúži na obdobné účely. Predpokladaný zámer navrhovanej činnosti podáva základnú charakteristiku navrhovanej činnosti, základné údaje o súčasnom stave životného prostredia a základné údaje o predpokladaných vplyvoch na životné prostredie. 7. Ďalej zo spisového materiálu správny súd zistil, že sa k predmetnému zámeru vyjadrili dotknuté orgány, pričom ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené a zapracované v rámci rozhodnutia, pričom všetky dotknuté orgány vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. K predmetnému zámeru sa vyjadril aj žalobca ako dotknutá verejnosť podľa § 24 zákona EIA, ktorý mal k predloženému zámeru viacero

žalovaného. 8. Správny súd poznamenal, že z obsahu jednotlivých pripomienok ktoré v rámci zisťovacieho konania vzniesol žalobca, nie sú zrejmé žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by mohol plynúť reálny záver, že navrhovaná činnosť predloženého zámeru, negatívne ovplyvní životné prostredie v danej lokalite. Obdobné stanovisko prijal aj k správnej žalobe, keďže podľa jeho názoru žalobca formuloval nekonkrétne, všeobecné námietky, ktoré boli v zásade len prejavom nesúhlasu s postupom prvostupňového správneho orgánu, teda žalobe absentovala náležitá vecná argumentácia žalobcu pre súdny prieskum. Správny súd zároveň poznamenal, že nemôže za žalobcu vyhľadávať konkrétne dôvody nezákonnosti, keďže je viazaný žalobnými bodmi.

Správny súd zároveň zdôraznil, že úlohou správneho orgánu nie je v tomto smere poskytovať zo spisu listiny, ktoré požaduje niektorý z účastníkov, pretože účastník konania môže v rámci celého konania nahliadnuť do spisu a tieto listinné dôkazy si môže zo spisu zabezpečiť osobne na svoje náklady. Rovnako tak námietka nezverejnenia všetkých podkladov na webovej stránke je podľa správneho súdu nedôvodná, keďže nemá oporu v zákone.

12. Správny súd mal za to, že žalovaný a prvostupňový správny orgán vyhodnotili tak žalobcove pripomienky, ako aj skutočnosti uvedené v odvolaní a riadne sa s nimi vysporiadali, pričom v rozhodnutí vyhodnotili aj návrhy na prijatie opatrení.

13. Uviedol, že prvostupňový správny orgán aj žalovaný postupovali v zmysle citovaných ustanovení, pretože výrok napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA a navyše jednou z podmienok, ktorú určil prvostupňový správny orgán, ktorú žalovaný ako druhostupňový správny orgán akceptoval, bola aj podmienka, že dotknutá verejnosť disponuje právami definovanými v súlade s § 24 ods. 2 zákona EIA, pričom navrhovateľ sa musí zaoberať podmienkami dotknutej verejnosti a požiadavky zohľadniť v dokumentácii stavby pre územné konanie a pri povoľovaní činnosti podľa osobitných predpisov.

15. Podľa správneho súdu nedošlo zo strany správnych orgánov ani k porušeniu oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR č. 43/2006 Z.z. (ďalej len „Aarhuský dohovor“), keď prvostupňový orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu resp.

ich vykonania. Teda nejde o povinnosť správneho orgánu vykonať konzultácie na žiadosť dotknutej verejnosti, ale právo dotknutej verejnosti zúčastniť sa konzultácií v prípade, že správny orgán rozhodne o ich vykonaní, pričom v danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože z vyhodnotenia podkladov bolo možné vydať rozhodnutie v merite veci.

18. Vo vzťahu k namietanému neposkytnutiu spisového materiálu v elektronickej podobe správny súd poznamenal, že je na úvahe správneho orgánu, či takýto postup zvolí a či zašle tieto listiny na žiadosť žalobcu účastníkovi konania a teda nejde o skutočnosť, ktorá by mala za následok nezákonnosť postupu správneho orgánu, pretože žalobca ako účastník konania si mal právo zabezpečiť aj iným spôsobom tieto listiny, a to napríklad osobnou návštevou a nahliadnutím do spisového materiálu a zabezpečením si kópií z tohto spisu.

konania. K porušeniu dohovoru by mohlo dôjsť v prípade zamedzenia účastníkovi konania prístupu k spisu, nahliadnutie, zabezpečenie si fotokópie a pod. V danom prípade však táto skutočnosť zistená správnym súdom nebola.

20. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.

22. Sťažovateľ namietal, že mu bolo znemožnené vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA, čím samotné konanie podľa tohto zákona bolo nezákonné, čo v ďalšom kroku spôsobilo nezákonnosť samotného rozhodnutia zo zisťovacieho konania. V tomto smere uvádzal, že ich účel slúži na zabezpečenie odbornej diskusie a ak si verejnosť konzultáciu uplatní, správny orgán má úradnú povinnosť konzultáciu zvolať. Nesúhlasil, že zaslaním odborného vyjadrenia alebo vyjadrenia sa k podkladom rozhodnutia sa naplnila podstata konzultácie, nakoľko je to osobitný inštitút s osobitnými náležitosťami, pričom písomné konzultácie sa vykonávajú výlučne vo výnimočných prípadoch (napríklad počas mimoriadnej situácie).

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie poukázal na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Sžk/8/2020 zo dňa 27. mája 2022. V súvislosti s týmto naratívom poukázal na z jeho pohľadu diskriminačné konanie v neprospech sťažovateľa zo strany Richarda Sulíka ako Ministra hospodárstva SR a Vlády Slovenskej republiky. 24. Ďalej namietal nesprávne zverejnenie všetkých informácií na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, keď správne orgány podľa jeho názoru konali v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA. Sťažovateľ poukazoval na to, že termín „povolenie“ užívaný týmto ustanovením je potrebné vykladať širšie v súlade so smernicou

Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie. Odkaz na ustanovenie § 23 Správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávny.

26. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami: a) Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti. b) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so Smernicou EIA. c) Či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácii pre verejnosť sú v súlade so Smernicou EIA. 27. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

32. Kasačný súd zistil, že správny súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného postupoval v súlade s procesnými pravidlami nastolenými v SSP, keď súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou, vykonal náležite v zmysle zákona č. EIA, Aarhuského dohovoru ako aj Smernice EIA.

34. Kasačný súd na úvod ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa musí uviesť, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a plný teoretických východísk bez ozrejmenia aplikácie na vo vzťahu k preskúmavanému

35. Kasačná sťažnosť žalobcu teda obsahuje všeobecné deklaratórne tvrdenia, ktoré neboli spôsobilé zjavne spochybniť správnu úvahu žalovaného. Potreba konkrétnych skutočností pritom vyplýva z § 440 ods. 2 SSP, v zmysle ktorého: dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Sťažovateľ však naprieč celou kasačnou sťažnosťou poskytuje len výňatky z rozličných súdnych rozhodnutí bez konkrétneho ozrejmenia aplikácie pre prejedávanú vec. Kasačný súd preto zameral svoj prieskum v nasledovnom rozsahu.

EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g/ Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver

nevykonanie považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“ 37. Kasačný súd sa stotožnil s odôvodnením správneho súdu v bode 50, že konzultácie v zmysle ust. § 63 zákona EIA sú k dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania. Žalovaný správny orgán je odborným orgánom pre oblasť životného prostredia, ktorému je zverená kompetencia v rámci svojich odborných kapacít vyhodnotiť potrebu konzultácie.

38. Na základe vyššie uvedených východísk je možné potvrdiť zákonnosť postupu správnych orgánov, keď v rámci zisťovacieho konania nepristúpili k vykonaniu konzultácií podľa § 63 zákona EIA formou ústneho pojednávania, keď vyhodnotili, že podklady zhromaždené v rámci dokazovania sú dostatočným podkladom pre rozhodnutie o merite veci.

Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala naznačovania správneho súdu o zneužití práva zo strany sťažovateľa. Otázka účelovosti konania sťažovateľa bola podľa kasačného súdu správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len okrajovo a vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva sťažovateľom. Je potrebné upriamiť pozornosť na fakt, že správny súd rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa, pričom preukázateľne neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z?dôvodu, že táto má zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva. 41.

Sťažovateľova argumentácia rozsudkom Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Sžk/8/2020 zo dňa 27. mája 2022, podľa kasačného súdu nič nemení na vyššie uvedených záveroch, pretože jeho argumentácia namietala konštatáciu správneho súdu a nie správnych orgánov, pričom v danom prípade nedošlo vznikom uvedenej úvahy správneho súdu k zamedzeniu adekvátnej procesnej obrany zo strany sťažovateľa.

43. Vo vzťahu k námietke, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, je potrebné uviesť, že daná námietka bola už vyhodnotená rovnako kasačným súdom nedôvodná v rozhodnutí sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, pričom kasačný súd má zato, že jej vyhodnotenie je plne aplikovateľné na prejedávaný prípad, pričom potvrdzuje zákonnosť postupu prvostupňového orgánu a žalovaného v rámci správneho

V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i/ zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou

45. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny orgán obmedzil verejnosti, ktorá nie je účastníkom konania, znalosti o predmetnom zámere do takej miery, že jej zmaril možnosť podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona EIA z dôvodu, že nemal dostatočné informácie o tom, na základe akých podkladov správny orgán rozhodol, kasačný súd uvádza, že sťažovateľ v správnom konaní majúci postavenie dotknutej verejnosti podľa § 24 ods. 2 zákona EIA sa predmetného konania zúčastnil, správne orgány s nim riadne konali a boli mu zabezpečené všetky s tým súvisiace procesné práva, primárne bol oboznámený s podkladmi rozhodnutia, mal možnosť nahliadnuť do administratívneho spisu, mal možnosť podať odvolanie voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, čo napokon aj využil.

47. Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia. V predmetnej veci predmet posúdenia predstavoval zámer vybudovania logistického skladovo výrobného areálu, pričom dotknuté orgány vo svojich súhlasných stanoviskách uviedli, že navrhovaná zmena činnosti nie je v rozpore so záujmami ochrany, ktoré tieto dotknuté orgány chránia, pričom ich prípadné pripomienky boli riadne vyhodnotené v rámci rozhodnutia (a zapracované). Dotknuté orgány zároveň vyjadrili záver, že posudzovanie zámeru je potrebné ukončiť v zisťovacom konaní. Z uvedeného je možné prijať záver, že dotknuté orgány stanovili podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, pričom tieto podmienky vo svojej podstate odkazujú na osobitné právne predpisy vzhľadom na konkrétnu povahu právom chránených záujmov. Nepochybne tak dochádza k

49. K namietanému nezohľadneniu prílohy č. 10 zákona EIA upravujúcou kritériá pre zisťovacie konanie kasačný súd uvádza, že z obsahu prvostupňového správneho rozhodnutia a tiež správnou žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného vyplýva, že príslušné správne orgány vychádzajúce z odborných stanovísk príslušných dotknutých orgánov sa riadne zaoberali relevantnými kritériami plynúcimi z menovanej prílohy č. 10, čo do posúdenia povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti a významu a vlastností očakávaných vplyvov vrátane ich jednotlivých položiek. Kasačný súd má za preukázané, že príslušné dotknuté orgány vo svojom stanovisku pripojili isté požiadavky, na, a ktoré následne boli aj zo strany prvostupňového správneho orgánu v súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA začlenené do prvostupňového rozhodnutia v podobe podmienok na eliminovanie alebo zmiernenie vplyvu zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie.

Obe napadnuté rozhodnutia aj podľa kasačného vo svojich odôvodneniach dostatočne uvádzajú konkrétne dôvody, na základe ktorých pristúpili k vydaniu rozhodnutia o tom, že sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať podľa zákona EIA. Je potrebné dodať, že obdobne sa s námietkou sťažovateľa ohľadom aplikácie § 29 ods.3 a 13 zákona EIA vysporiadal Krajský súd v Trnave vo veci č.k. 20S/46/2020-136 z 12. mája 2021, pričom správnosť uvedených záverov potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom uznesení sp. zn. III. ÚS 357/2023 zo dňa 13. júla 2023.

V posudzovanej veci kasačný súd nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Zo strany sťažovateľa navrhovaná prejudiciálna otázka bola nekonkrétna, keďže sťažovateľ nevysvetlil, ktoré normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Sťažovateľ ani neformuloval priamy návrh na prerušenie konania.

VI. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

53. Kasačný súd s ohľadom na všetky uvedené skutočnosti nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výrokovej časti tohto rozsudku. 54. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP spôsobom uvedeným vo výroku rozsudku. Kasačný súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko v kasačnom konaní nebol úspešný. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani žalovanému. Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. 55. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. mája 2024