5Svk/30/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:7020200448.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-7S/143/2020
- IČS
- 7020200448
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu: F.. V. J., narodený XX. Q. XXXX, trvale bytom U E. X. X/XXXX, X., G. J., teraz bytom F. XXXX/X, A., proti žalovanému (sťažovateľovi): Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo spisu: KaKE 2225/2020, ČRZ: 24959/ 2020 zo 17. februára 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-7S/143/2020-353 z 19. septembra 2024, v spojení s opravným uznesením č. k. KE-7S/143/2020-396 z 27. mája 2025, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa voči žalovanému priznáva nárok na úplnú náhradu trov konania o kasačnej sťažnosti.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Žalobca sa ako žiadateľ domáhal právnej pomoci vo veci podania správnej žaloby opomenutého účastníka konania proti žalovanému stavebnému úradu mesta Košice vo veci vydaného stavebného povolenia z 22. augusta 2018 č. MK/A/2018/15339-03/T/SEL, ktorým sa stavebníčke F. V. povolila realizácia stavby s názvom „Prístavba a stavebné úpravy rodinného domu F. XvA.". 2. Žalovaný nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci, keďže z vyjadrenia žalobcu, ani z ním doložených dokladov, nevyplývali žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých bolo možné vyvodiť a odôvodniť aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na podanie správnej žaloby opomenutého účastníka konania, čím nebola u žalobcu splnená podmienka podľa § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej „zákon o poskytovaní právnej pomoci"), pretože nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Žalovaný tiež konštatoval, že pre stavebný úrad bol rozhodujúci stav evidencie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam tak, ako vyplýval z katastra nehnuteľností, a že s vlastníctvom inžinierskych sietí nie je automaticky spojené vlastníctvo nehnuteľnosti, cez ktorú sú vedené (ďalej „preskúmavané rozhodnutie").
II. Konanie pred správnym súdom
3. Žalobca správnou žalobou žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania. Správny súd v Košiciach (ďalej „správny súd") rozsudkom č. k. KE-7S/ 143/2020-353 z 19. septembra 2024, ECLI:SK:SpSKE:2024:7020200448.6, v znení opravného uznesenia č. k. KE-7S/143/2020-396 z 27. mája 2025 (ďalej „napadnutý rozsudok") preskúmavané rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c), ods. 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP") zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie. 4. Správny súd uviedol, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí bližšie nezdôvodnil, prečo sa mu javili príslušné doklady žalobcu ako nepostačujúce na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva k účelovej komunikácii. Absencia zápisu inžinierskej stavby v katastri nehnuteľností nemohla byť smerodajnou skutočnosťou pre prijatie právneho záveru o vzniku vlastníckeho práva k inžinierskej stavbe. Dôkazné bremeno o preukázaní nadobudnutia svojho vlastníckeho práva k príslušným nehnuteľnostiam by žalobcu zaťažovalo až v súdnom konaní (a nezaťažovalo ho už v administratívnom konaní), preto nemohlo byť nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcu úplne vylúčené. 5. Správny súd ďalej poukázal na to, že osoba v materiálnej núdzi nemusí disponovať dostatočnými odbornými právnymi vedomosťami na to, aby mohla efektívne uplatňovať svoje práva v konaní, vo vzťahu ku ktorému žiada o priznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci. Nebolo preto možné očakávať, že vo svojej žiadosti o poskytnutie právnej pomoci správne identifikuje všetky podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty týkajúce sa budúceho sporu, prípadne že ich bude náležitým spôsobom akcentovať. Odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia malo byť natoľko presvedčivé, aby zohľadňovalo tieto špecifické okolnosti na strane účastníka tohto druhu administratívneho konania. 6. Správny súd považoval napadnuté rozhodnutie vo vyššie uvedených častiach za nepreskúmateľné, keďže žalovaný neposkytol žalobcovi náležité odôvodnenie svojich právnych záverov ohľadom všetkých okolností, ktoré mohli byť relevantné pre účastníctvo žalobcu v stavebnom konaní podľa § 59 ods. 1 písm. b) zákona č. 50/1976 Zb., o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej „stavebný zákon"). Preto správny súd vyhodnotil ako dôvodný žalobný bod, ktorým vytýkal žalobca preskúmavanému rozhodnutiu, že „je vnútorne rozporuplné a logicky neusporiadané (nezrozumiteľné)". 7. Správny súd ďalej uviedol, že predmetom tohto súdneho konania nie je rozhodovať o týchto právnych otázkach. Právne posúdenie veci v tomto konaní sa vzťahuje iba k preskúmaniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. K ostatným žalobným bodom, týkajúcim sa vlastníckeho práva žalobcu, nezaujal správny súd svoje stanovisko, a to s poukazom na limity právomoci súdov v správnom súdnom konaní (§ 7 písm. d) SSP).
8. Podľa správneho súdu musí byť záver o zrejmej bezúspešnosti budúceho sporu riadne odôvodnený a nesmie viesť k prípadnému prejudikovaniu výsledku takéhoto budúceho sporu žalovaným. V tomto smere správny súd nepovažoval odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia za dostatočné.
III. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie žalobcu
9. Proti preskúmavanému rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej „sťažovateľ") v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd preskúmavaný rozsudok správneho súdu zmenil tak, že správnu žalobu žalobcu zamietne.
10. Sťažovateľ uviedol, že žalobca svoje účastníctvo v stavebnom konaní odvodzoval od ním tvrdeného vlastníctva inžinierskych sietí vedúcich z Mánesovej a Hurbanovej ulice k jeho rodinnému domu a objektu Mánesova č. 1880/1 a účelovej komunikácie susediacej s pozemkom stavebníčky, pričom však samotný žalobca zároveň uvádzal, že toto jeho tvrdené vlastníctvo (resp. vlastníctvo jeho právnych predchodcov - rodičov) nebolo doposiaľ nikdy zaevidované a malo byť predmetom samostatného konania pred občianskoprávnym súdom.
11. Sťažovateľ preto pri posudzovaní nároku žalobcu na právnu pomoc vo veci správnej žaloby opomenutého účastníka vychádzal z toho, že stavebný úrad, ktorého mienil žalobca žalovať, nie je oprávnený rozhodovať o domnelých či sporných vlastníckych vzťahoch a vôbec rozhodovať o určení vlastníckeho práva (ako to napokon uvádza aj samotný žalobca, keďže podal na civilnom súde samostatnú žalobu o určenie vlastníckeho práva k inžinierskej sieti) a určenie vlastníckeho práva, či už k inžinierskym stavbám alebo účelovej komunikácii, bude musieť byť predmetom samostatného konania, buď prostredníctvom osvedčenia o vydržaní pred príslušným štátnym orgánom alebo v konaní pred súdom na základe občianskoprávnej
žaloby. Pre stavebný úrad je rozhodujúci stav evidencie vlastníckych práv k nehnuteľnostiam tak, ako vyplýva z katastra nehnuteľností, ktorého údaje sa považujú za záväzné a hodnoverné. 12. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že zo všetkých máp a nákresov vyplývalo, že pozemky vo vlastníctve žalobcu neboli v bezprostrednom susedstve s parcelami stavebníčky F..
Susediace pozemky s komunikáciou, o ktorých žalobca tvrdil, že boli v jeho vlastníctve, boli podľa listu vlastníctva č. XXXXX, k. ú. Q. mesto vo vlastníctve Slovenskej republiky. 13. Sťažovateľ pri vydaní preskúmavaného rozhodnutia vychádzal aj z toho skutkového záveru, že z listín doložených samotným žalobcom vyplývalo, že jeho právni predchodcovia postavili svoj rodinný dom a záhradku za podmienky danej im príslušnými úradmi, a to, že si nebudú nárokovať inžinierske siete a že si prípojky na inžinierske siete vystavajú na vlastné
náklady. Navyše s vlastníctvom inžinierskych sietí nie je automaticky spojené aj vlastníctvo nehnuteľnosti, cez ktorú je vedené. Obdobne platí, že vo vlastníctve toho ktorého majiteľa nehnuteľnosti je prípojka ako úsek potrubia spájajúci rozvádzaciu vetvu verejnej vodovodnej alebo kanalizačnej siete s vnútorným vodovodom nehnuteľnosti. Vlastníkom vodovodnej alebo kanalizačnej prípojky je osoba, ktorá zriadila prípojku na svoje náklady, a to spôsobom
určeným prevádzkovateľom. Z uvedeného však nevyplýva, že vybudovaním prípojky jej staviteľ nadobúda aj vlastnícke právo k nehnuteľnosti, cez ktorú vedie, a teda napr. cestnej komunikácii, ako sa domnieva žalobca. 14. Podľa sťažovateľa zároveň tiež zo žiadnej z listín doložených žalobcom v konaní pred sťažovateľom teda nevyplynula ani nebola preukázaná ním tvrdená skutočnosť, že sa jeho právni predchodcovia alebo žalobca stali vlastníkmi inžinierskych sietí a účelovej komunikácie v bezprostrednom susedstve so stavebníčkou F. V., a že by preto mal byť účastníkom stavebného konania. Sťažovateľ teda prijal záver, že žalobca neoznačil ani nepredložil žiadne dôkazy, z ktorých by bolo možné usudzovať, že by mal byť účastníkom stavebného konania vo vyššie uvedenej veci, či už ako osoba, ktorá má vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nich vrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak jej vlastnícke alebo iné práva k týmto pozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté alebo ako ďalšia osoba, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, keďže nebol stavebníkom, ani
stavebným dozorom ani kvalifikovanou osobou či projektantom v časti, ktorá sa týka projektu stavby v zmysle § 59 stavebného zákona. 15. Podľa sťažovateľa žalobca nepreukázaním ani neoznačením dôkazov preukazujúcich skutočnosti nasvedčujúce jeho účastníctvu v stavebnom konaní v zmysle § 59 stavebného zákona neoznačil skutočnosti, z ktorých by vyplývala jeho aktívna vecná legitimácia na podanie správnej žaloby opomenutého účastníka konania. Žalobca tým nesplnil podmienku vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu, ktorá je nevyhnutným predpokladom na poskytnutie právnej pomoci v zmysle citovaného zákonného ustanovenia zákona o poskytovaní právnej
pomoci. Nesplnenie hoci len jednej z podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc má za následok negatívne rozhodnutie o poskytnutí právnej pomoci. 16. Pokiaľ samotný správny súd podľa sťažovateľa prijal záver, že správne súdy majú svoje kompetenčné limity a ani ony nie sú oprávnené rozhodovať o určení vlastníckeho práva v konaniach podľa SSP, o to viac bol vecne správny záver sťažovateľa uvedený v preskúmavanom rozhodnutí, že vo veci z pohľadu možného budúceho výsledku konania o žalobe opomenutého účastníka išlo o zrejme bezúspešnú vec. Navyše, samotný žalobca uznal, že jeho vlastnícke právo je sporné a jeho určenie bude musieť byť predmetom civilného súdneho konania a napokon aj preto podal žalobu na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 36C/17/2021, o ktorej nebolo doposiaľ rozhodnuté. Správny orgán - stavebný úrad preto nepochybil, keď so žalobcom nekonal ako s účastníkom predmetného stavebného konania. Správny súd pritom vo svojich záveroch neuviedol, ako by prípadne správny súd pri posudzovaní žalobcovej správnej žaloby opomenutého účastníka správneho stavebného
konania posudzoval dôvodnosť správnej žaloby, keďže dôvodnosť tejto žaloby závisí od otázky posúdenia sporného vlastníckeho práva žalobcu, ktorú nie je oprávnený riešiť súd v správnom súdnom konaní a na ktorom žalobca zakladá na tvrdenom vlastníctve svoj argument o opomenutom účastníkovi. A teda tvrdené účastníctvo žalobcu v tomto stavebnom konaní žalobca odvodzoval od nijak nepreukázaného vlastníckeho práva, navyše sporného.
17. Sťažovateľ mal za to, že preskúmavané rozhodnutie reagovalo na všetky skutočnosti uvádzané žalobcom v jeho žiadosti o právnu pomoc a doložených prílohách, a žalobcovi poskytlo dostatočne jasné a zrozumiteľné odôvodnenie. Žalobca naopak nepreukázal svoje tvrdenia, o ktoré opieral žalobu opomenutého účastníka konania. A ním predložené dôkazy jeho tvrdenia nielenže nepodporovali, ale navyše aj vyvracali.
18. Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru potvrdzujúcu povinnosť žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci preukázať splnenie všetkých podmienok na poskytnutie právnej pomoci, a to uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 253/2013-24 z 25. apríla 2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžo/249/2015, 8Sžo/8/2016, 4Svk/26/2023, 6Sžo/36/2011, 5Sžk/3/2016.
19. Sťažovateľ mal taktiež za to, že preskúmavaným rozhodnutím neprejudikoval rozhodnutie vo veci správnej žaloby opomenutého účastníka, iba rozhodol o nepriznaní právnej pomoci žalobcovi z tam uvedených dôvodov reagujúc na to, že žalobca nepreukázal ani neoznačil dôkazy, ktoré by jeho účastníctvo v stavebnom konaní preukázali a podľa ktorých s ním mal príslušný správny orgán (stavebný úrad) konať a na základe čoho by následne sťažovateľom určený advokát aj eventuálne mohol argumentačne postaviť správnu žalobu a uniesť dôkaznú
povinnosť. 20. Sťažovateľ na záver uviedol, že preskúmavaný rozsudok správneho súdu je v budúcnosti spôsobilý zásadným spôsobom ovplyvniť rozhodovaciu prax sťažovateľa a posudzovanie podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu sťažovateľom v iných obdobných veciach v správnom súdnictve, pričom žiadosti o právnu pomoc vo veciach správneho súdnictva (aj o podanie žaloby opomenutých účastníkov v stavebnom a katastrálnom konaní) tvoria veľkú časť zo žiadostí o právnu pomoc adresovaných sťažovateľovi. Žalobcovia - fyzické osoby v prípade neúspechu v konaní pred správnym súdom v zásade nenesú žiadnu zodpovednosť a ani neznášajú náklady protistrany, keďže žalovaným správnym orgánom v zásade buď ani nevznikajú, resp. si ich ani neuplatňujú voči neúspešným žalobcom - fyzickým osobám. Uvedený fakt by však nemal byť motivujúcim faktorom pre realizáciu práva na právnu pomoc zo strany fyzických osôb, pretože sa prieči jej účelu, ba dokonca v istom momente môže prerásť do zneužívania práva na právnu pomoc. Skutočnou a primárnou pohnútkou pre realizovanie práva na právnu pomoc by mal byť iba fakt, že došlo k zásahu do práv fyzickej
osoby rozhodnutím alebo postupom orgánu verejnej moci a je potrebné zjednať nápravu. 21. Súčasne sťažovateľ uviedol, že samotný žalobca od roku 2018 do konca roka 2024 podal v Centre právnej pomoci celkovo 42 žiadostí o právnu pomoc, pričom v 30 prípadoch došlo k zastaveniu konania o nároku na právnu pomoc z dôvodu, že žalobca podával žiadosti o právnu pomoc bez akýchkoľvek dokladov a podporných listín, a následne na základe výzvy sťažovateľa a prerušenia správneho konania ich nedoplnil o požadované údaje a doklady potrebné pre vyhodnotenie splnenia podmienok pre priznanie nároku.
Nie je pritom vôbec výnimočné, že žalobca opakovane podáva žiadosti o právnu pomoc v tých istých veciach a následne na výzvu sťažovateľa nedoplní svoju žiadosť, a preto sťažovateľ je nútený opakovane zastavovať a následne začínať konanie v rovnakej veci. 22. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačnú sťažnosť žalovaného považoval za zjavné zneužitie práva s cieľom zabrániť podania žaloby opomenutého účastníka konania proti stavebnému úradu a obmedziť žalobcu v jeho ústavnom práve na súdnu ochranu
a spravodlivý proces. Kasačná sťažnosť podľa žalobcu trpela rovnakými chybami ako preskúmavané rozhodnutie. Žalobca ďalej zopakoval argumenty, ktoré boli obsahom správnej žaloby aj jeho vyjadrení, a na záver navrhol kasačnú sťažnosť sťažovateľa v plnom rozsahu zamietnuť a preskúmavaný rozsudok potvrdiť.
IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti
23. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „kasačný súd") ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Preto ju podľa § 461 SSP zamietol.
24. Predpokladom úspešnosti tejto kasačnej sťažnosti bolo presvedčiť kasačný súd, že závery, ku ktorým sťažovateľ dospel v preskúmavanom rozhodnutí, boli dostatočne odôvodnené, resp. že z priložených listinných dôkazov jednoznačne vyplýval záver o neexistencii vlastníckeho práva k inžinierskym sieťam žalobcu a/alebo jeho právnych predchodcov.
Sťažovateľ však v tomto smere neposkytol v kasačnej sťažnosti presvedčivé argumenty, prečo by mal byť napadnutý rozsudok zrušený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. 25. Pre rozhodnutie o priznaní nároku na bezplatnú právnu pomoc bolo aj podľa názoru kasačného súdu irelevantné, či stavebný úrad je oprávnený rozhodovať o vlastníckych vzťahoch, keďže predmetom konania o priznanie právnej pomoci bolo výlučne posúdenie splnenia zákonných podmienok na jej priznanie, nie meritórne rozhodovanie o vlastníckych
vzťahoch. To patrí do právomoci všeobecných súdov. Kasačný súd pritom rozumie, že zo subjektívneho pohľadu sťažovateľa sa mohla javiť otázka vlastníctva ako sporná, resp. že toto vlastníctvo považoval za nepravdepodobné. Žalobca svoje účastníctvo odvodzoval od vlastníctva jednak inžinierskych sietí/stavieb, ako i pozemkov, tvrdiac dopady povoľovanej stavby na ne. 26. Žalobca hodlal podať žalobu opomenutého účastníka, čo znamená, že o tom, či žalobcovi patrilo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona, by efektívne po podaní takejto žaloby rozhodol príslušný správny súd v konaní podľa § 179 SSP. Na účely takéhoto konania by, prirodzene, bolo potrebné vyriešiť predbežnú (prejudiciálnu) otázku, teda ustáliť, či žalobcovi patrí vlastnícke alebo iné právo k oným susediacim pozemkom či stavbám, a či existoval kvalifikovaný potenciál ich dotyku.
Pri riešení tejto predbežnej otázky by správny súd zrejme sprvu zohľadnil (ne)existenciu príslušného zápisu v katastri nehnuteľností, ale zároveň by mohol urobiť záver odlišný od tohto zápisu, zohľadniac pritom možnosť vyvrátenia údajov katastra v zmysle § 70 ods. 1, § 71 ods. 3 katastrálneho zákona.
Práve v tomto smere zostala relevantná skutková a právna argumentácia žalobcu sťažovateľom prakticky nepovšimnutá, a sťažovateľ dospel k nesprávnemu záveru, že bez príslušného zápisu v katastri nehnuteľností (a pri kompetencii stavebného úradu určiť okruh účastníkov konania) je takáto snaha žalobcu zjavne bez možnosti úspechu. Pritom ani kasačný
súd neuzatvára, že by žalobcovi príslušné vecné právo a dôsledku neho prípadne aj účastníctvo v konaní naozaj patrilo; riešenie tejto otázky (na účely overenia postavenia účastníka konania v stavebnom konaní) patrilo v administratívnom konaní stavebnému úradu, a po prípadnom podaní žaloby opomenutého účastníka by bol na riešenie tejto otázky povolaný práve správny
súd. 27. Ani tvrdenie sťažovateľa, že dotknuté pozemky nespĺňajú kritérium bezprostredného susedstva, nebolo pre udržateľnosť záveru o zákonnosti nepriznania právnej pomoci presvedčivé. Sťažovateľ tvrdil nielen vlastníctvo pozemkov (ktorého nadobudnutie aj podľa kasačného súdu tvrdil nepresvedčivo), ale aj ním označených inžinierskych stavieb.
Aj správny súd v kľúčovej časti odôvodnenia (bod 29 napadnutého rozsudku) svoje závery viazal na otázku možnej existencie vlastníckeho práva žalobcu (bez zápisu v katastri nehnuteľností) k inžinierskej stavbe, nie k pozemku. V zmysle § 139 ods. 2 písm. d) stavebného zákona sa pritom susednou stavbou rozumie aj stavba na takom pozemku, ktorý nemá síce spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej užívanie môže byť navrhovanou stavbou dotknuté.
28. Námietka sťažovateľa, podľa ktorej právni predchodcovia sťažovateľa nemohli uplatňovať vlastnícke právo k inžinierskym sieťam na základe rozhodnutia správneho orgánu v období socializmu, napriek tomu, že ich údajne vybudovali na vlastné náklady, je nedôvodná. Zo spomenutej listiny jednoznačne nevyplýva, kto a akým spôsobom sa z hľadiska občianskeho práva stal vlastníkom inžinierskych stavieb, a nemožno z nej prima facie vyvodiť absenciu subjektívneho práva žalobcu či jeho právnych predchodcov. Relevantné pre konanie o priznanie právnej pomoci je to, či v čase rozhodovania o priznaní právnej pomoci žalobca hodnoverne preukázal alebo označil dôkazy osvedčujúce existenciu práva, ktoré by zakladalo jeho možnú procesnú legitimáciu v stavebnom konaní (resp. v správnej žalobe opomenutého účastníka konania).
29. Sťažovateľ nepresvedčil o pravdivosti tvrdenia, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ani neoznačil dôkazy svedčiace o jeho možnom účastníctve v stavebnom konaní podľa § 59 stavebného zákona. Zo spisu totiž vyplýva, že žalobca uviedol viaceré skutkové tvrdenia, ktoré doložil listinami, z ktorých vyvodzoval svoju procesnú legitimáciu ako opomenutého účastníka konania.
Hoci je prirodzene neisté, akú môžu mať tieto dôkazy a tvrdenia presvedčivosť pre správny súd v konaní o žalobe opomenutého žalobcu (a či správny súd nebude konštatovať iné dôvody nepriznania účastníctva), nemožno ich v celom rozsahu ignorovať alebo uzavrieť tak, že žalobca vôbec neoznačil dôkazy o relevantných skutočnostiach, a uviesť pritom ako rozhodujúci len chýbajúci zápis v katastri nehnuteľností. Sťažovateľ sa s nimi dostatočne nevysporiadal a v odôvodnení rozhodnutia absentovalo jasné a presvedčivé vysvetlenie, prečo tieto podklady nepovažoval za dostatočné na priznanie právnej
pomoci. Povinnosťou sťažovateľa bolo uviesť, z akých dôvodov dospel k záveru o zrejmom nedostatku účastníckeho postavenia žalobcu, ktorý zrejme mal spôsobiť neúspešnosť zamýšľanej správnej žaloby, a to spôsobom, ktorý by obstál z hľadiska preskúmateľnosti a zákonnosti rozhodnutia.
30. Pokiaľ ide o absenciu zápisu inžinierskych stavieb v katastri nehnuteľností, kasačný súd konštatuje, že táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť vždy rozhodujúcim kritériom pre posúdenie existencie alebo neexistencie vlastníckeho práva k nim.
Pri predbežnom posúdení vecnej legitimácie žalobcu bolo potrebné skúmať celý skutkový stav, najmä predložené listinné dôkazy a ich právnu relevanciu. Spoliehanie sa výlučne na absenciu zápisu v katastri nehnuteľnosti nie je spôsobilé nahradiť komplexné posúdenie vlastníckych vzťahov, keď sú predkladané tvrdenia a dôkazy o opaku.
31. Kasačný súd k názoru správneho súdu o neprejudikovaní výsledku budúceho sporu uvádza, že sťažovateľ neprejudikoval rozhodnutie vo veci samej tak, že by autoritatívne určil, či žalobca má právny nárok byť účastníkom stavebného konania. Sťažovateľ vykonal (na účely svojho konania) právne posúdenie skutkových okolností, ktoré mu boli známe.
Posúdenie sťažovateľa bolo odbornou interpretáciou a aplikáciou právnych noriem na zistený alebo tvrdený skutkový stav, pričom išlo o analytický krok smerujúci k zisteniu, či boli splnené podmienky poskytnutia právnej pomoci ustanovené zákonom. Posúdenie, ktoré sťažovateľ musí vykonať podľa § 6 zákona o poskytovaní právnej pomoci, bolo pritom samotnou podstatou jeho „rozhodovacej" činnosti; ak by bolo také posúdenie zamieňané s neprípustným prejudikovaním meritórneho rozhodnutia, uvedené zákonné ustanovenie by strácalo normatívnu funkciu (podobne rozhodol NSS SR v rozsudku sp. zn. 5Svk/6/2025).
32. Hoci sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naznačil zneužívanie práva na právnu pomoc zo strany žalobcu, jeho rozhodnutie o nepriznaní právnej pomoci nebolo vydané s takýmto odôvodnením, preto ho kasačný súd nepovažoval za dôvodný; v kasačnom konaní nemožno takto dopĺňať odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia.
33. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a naopak žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich priznal práve voči neúspešnému sťažovateľovi.
34. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. septembra 2025