5Svk/33/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD. (spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): TP2, s.r.o., so sídlom Priemyselná 720, Strážske, IČO: 36766763, právne zastúpeného: LAWCORP, s.r.o., Štúrova 11, Bratislava, IČO: 36847437, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, Inšpektorát životného prostredia Košice, so sídlom Rumanova 14, 040 53 Košice, v konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti Protokolu o výsledku kontroly značka: 6375/ 52/2020-22849/2020 zo 10. júla 2020, v znení Zápisnice o prerokovaní protokolu značka: 6373/52/2020-28104/2020 zo dňa 2. septembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/177/2020 z 26. januára 2022, ECLI:SK:KSKE:2022:7020200670.2, takto

rozhodol:

I. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta . II. Kasačná sťažnosť sa zamieta . III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh kontroly

II. Konanie pred správnym súdom

3. Žalobca podal správnu žalobu, ktorou žiadal zrušenie protokolu spolu so zápisnicou. Krajský súd v Košiciach (ďalej „správny súd“) rozsudkom sp. zn. 7S/177/2020 z 26.01.2022, ECLI:SK:KSKE:2022:7020200670.2 (ďalej „napadnutý rozsudok“), žalobu zamietol ako nedôvodnú podľa § 191 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“). Správny súd skonštatoval, že žalovaný zistil u žalobcu nedostatky, preto vypracoval protokol, ktorý zápisnične prerokoval so žalobcom, pričom mu uložil určité povinnosti. Právne povinnosti, ktoré boli v zápisnici uložené práve na základe protokolu, podľa správneho súdu zasahujú do subjektívnych práv žalobcu, a preto je protokol v znení zápisnice spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. 4. Správny súd uviedol, že bolo povinnosťou žalovaného skúmať, či žalobca zosúladil práva a povinnosti, ktoré pre neho vyplývali zo skôr vydaných povolení s právnym stavom účinným od 15.01.2015. Správny súd neuznal námietku žalobcu, že predĺženie povolenia rozhodnutím zo dňa 06.07.2015 bolo novým rozhodnutím vydaným po 14.01.2015, čo podľa žalobcu malo znamenať, že sa naň nevzťahuje § 80d ods. 3 vodného zákona v relevantnom znení. Správny súd považoval rozhodnutie z 06.07.2015 o predĺžení povolenia za pokračovanie povolenia z 28.02.2012. 5. Nesúlad pôvodného povoľujúceho rozhodnutia so zákonom videl správny súd rovnako ako žalovaný v tom, že od 15.01.2015 bolo možné vydať takéto povolenia len po predchádzajúcom integrovanom povoľovaní na činnosť, v zmysle § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 39/2013 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov. 6. Správny súd poukázal tiež na to, že konanie vo veci integrovaného povolenia pre prevádzku „Mechanicko-chemicko-biologická čistiareň odpadových vôd“ prevádzkovateľovi Ekologické služby s.r.o., Priemyselná 720, 072 22 Strážske, bolo zastavené podľa § 30 ods. 1 písm. d/ Správneho poriadku rozhodnutím žalovaného č. 1689-4977/2017/2017/Hut/750060103/ZK z 06.03.2017, právoplatným 30.06.2017, z dôvodu, že žiadateľ v lehote určenej žalovaným neodstránil nedostatky žiadosti.

7. Žalobca (sťažovateľ) sa kasačnou sťažnosťou, odôvodnenou podľa § 440 ods. 1 písm. f/, písm. g/, písm. h/ SSP, domáhal zrušenia protokolu a zápisnice a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Sťažovateľ namietol, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď žalovaný dňa 26.01.2022 na pojednávaní predložil rozhodnutie týkajúce sa žalobcu a sťažovateľ sa domáhal možnosti oboznámiť sa s predmetnou listinou a požiadal o odročenie pojednávania, čomu súd nevyhovel. Namietal tiež, že rozsudok je strohý, pričom správny súd sa nezaoberal otázkami právnej istoty a prezumpcie zákonnosti rozhodnutí. 8. Nesprávne právne posúdenie videl v tom, že správny súd údajne potvrdil, „že fyzické a právnické osoby sú v stave právnej neistoty, keďže správne orgány pri rozhodovaní o ich právach a právom chránených záujmoch fyzických a právnických osôb môžu zákony vykladať svojvoľne podľa toho, ako sa im to hodí a nemusia rešpektovať právne predpisy platiace v danom čase, nemusia ani rešpektovať zákaz retroaktivity a výklad môžu prispôsobovať aktuálnej spoločenskej situácii.“ Sťažovateľ tvrdil, že žalovaný neuviedol žiaden konkrétny dôvod, ktorým by určil, z akého konkrétneho dôvodu nie sú povoľujúce rozhodnutia správnych orgánov vydané sťažovateľovi v súlade so zákonom účinným od 15.01.2015. Argumentácia o obmedzení platnosti povolenia na vypúšťanie odpadových vôd na desať rokov je podľa neho nedôvodná, a neobstojí. Podľa sťažovateľa došlo k porušeniu základných princípov materiálneho právneho štátu, princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti, princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty, princípu predvídateľnosti práva, predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní. 9. Odklon od ustálenej judikatúry tvrdil sťažovateľ s poukazom na to, že žalovaný vo výroku rozhodnutia uvádza, že orgán štátnej vodnej správy môže z vlastného podnetu ním vydané povolenie na osobitné užívanie vôd zmeniť alebo zrušiť po vykonanom opravnom konaní z dôvodov uvedených v § 24 vodného zákona, čo však príslušný orgán štátnej vodnej správy neurobil. Sťažovateľ zdôrazňoval, že podľa judikatúry súdov iba výrok rozhodnutia je záväzný. 10. Napokon sťažovateľ navrhol priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, tvrdiac, že konanie žalovaného vo vzťahu k sťažovateľovi má nedozierne následky, ktoré sa prejavujú v ekonomickej rovine, s následkom na zamestnanosť v regióne. 11. Žalovaný vo vyjadrení navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Tvrdil, že kasačná sťažnosť nespĺňa požiadavku § 440 ods. 2 SSP, pretože absentuje vymedzenie právneho posúdenia veci, ktoré sťažovateľ považuje za nesprávne. Poukázal na to, že tvrdenie sťažovateľa o novo predloženej listine na pojednávaní je zavádzajúce, pretože sťažovateľovi bolo predložené rozhodnutie už predtým známe. Nesúhlasil ani s argumentáciou o nesprávnom právnom posúdení veci a odklone od judikatúry.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023), je prípustná (§ 439 SSP) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 SSP), preskúmal v medziach kasačnej sťažnosti a v nej uvedených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 1, ods. 2 SSP) napadnutý rozsudok správneho súdu, a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), pričom deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený od 21.02.2024 na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk.

proces. 14. Hoci sťažovateľ tvrdil, že správny súd sa vôbec nezaoberal otázkami právnej istoty a prezumpcie zákonnosti rozhodnutí vydaných správnymi orgánmi, správny súd dal odpoveď v bode 16 odôvodnenia svojho rozsudku, keď uviedol, že čas platnosti povolenia stanovený správnym orgánom nemôže byť v rozpore so zákonom, ktorý určil maximálnu dobu platnosti povolení vydaných do 14.01.2015 (a so zákonom nezosúladených), maximálne do 31.12.2018, pričom vodný zákon o vodách má podľa správneho súdu prednosť. Sťažnostná argumentácia o porušení práva na spravodlivý proces preto bola nedôvodná.

Preto vyššie uvedené právne posúdenie správneho súdu nebolo relevantne spochybnené sťažnostnou argumentáciou, a preto ani kasačný súd nemal dôvod zaujímať k nemu osobitné stanovisko. Kusé a neurčité námietky sťažovateľa nemali ako presvedčiť kasačný súd o nesprávnosti právneho posúdenia veci správnym súdom.

Ani námietka, že žalovaný neuviedol dôvod nesúladu povoľujúcich rozhodnutí so zákonom účinným od 15.01.2015, nebola dôvodná, keď žalovaný v protokole uviedol, že za dôvod nesúladu považuje fakt, že pôvodne povolená činnosť podľa nového právneho stavu podlieha integrovanému povoľovaniu. Čo je však podstatné, ani v tejto súvislosti kasačná sťažnosť neobsahovala polemiku s právnym posúdením veci správnym súdom, kasačný súd preto nemohol dopĺňať argumentáciu za sťažovateľa. Kasačná sťažnosť musí smerovať proti právnemu posúdeniu správneho súdu a nemôže iba konštatovať, čo sa sťažovateľovi nepozdáva v preskúmavanom správnom akte. Tiež neurčito formulované tvrdenia sťažovateľa o porušení princípov právneho štátu nepredstavujú dostatočne určitý základ pre prieskum napadnutého rozsudku v kasačnom konaní.

18. Návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti bol odôvodnený veľmi všeobecne bez konkretizácie dopadov konania žalovaného na hospodársku činnosť žalobcu a zamestnanosť v regióne. Nedostatočne odôvodnenému návrhu nebolo možné vyhovieť. Okrem toho v zmysle § 447 ods. 2 SSP nastúpením odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia správneho súdu, čo však pri zamietajúcom napadnutom rozsudku správneho súdu (ak ten nepriznal odkladný účinok správnej žalobe) nemá žiaden dosah na ďalšiu použiteľnosť protokolu či zápisnice. Ani oznámenie sťažovateľa o hroziacej hospodárskej škode, ktoré bolo doručené kasačnému súdu dňa 14.02.2024, nebolo v tomto smere relevantné; je z neho zrejmé, že pokuta v súvislosti so zisteniami z kontroly bola sťažovateľovi uložená osobitným rozhodnutím z 01.06.2022, a nie protokolom či zápisnicou. Rozhodnutie o pokute je (lepšie povedané bolo) možné napadnúť samostatnou správnou

20. Ako obiter dictum kasačný súd poznamenáva, že aj samotný záver správneho súdu o zásahu do subjektívnych práv žalobcu opatreniami uvedenými v zápisnici, na základe ktorého považoval správny súd protokol a zápisnicu za opatrenia podliehajúce prieskumu, je vo svetle najnovšej judikatúry (uznesenie veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 19SVs/2/2022 z 04.12.2023, ECLI:SK:NSSSR:2023:9622200214.1, per analogiam) diskutabilný; kasačný súd však napadnutý rozsudok preskúmaval iba v medziach kasačnej sťažnosti. 21.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.