5Svk/34/2024

1. Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby Ilava (ďalej „prvostupňový orgán“) výrokom II. rozhodnutia Sp. č.: UVTOSaUVV-01611/13-IL-2022-4 z 23. mája 2022 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) nevyhovel časti žiadosti žalobcu podľa zákona č. 211/ 2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) a nesprístupnil informácie, ktoré považoval za informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, konkrétne: 1/ výkazy (zmenové) A.. U. M., kožnej lekárky, ktorá ordinovala v ÚVTOS a ÚVV Ilava od r. 2014 do r. 2022; 2/ akýkoľvek doklad (listina) preukazujúci, aké odmeny boli vyplatené A.. U. M. za činnosti vykonávané v ÚVTOS a ÚVV Ilava v r. 2014-2022. Uviedol, že osobitný zákon sprístupnenie žiadaných informácií nestanovuje a povinná osoba nedisponuje písomným súhlasom dotknutej osoby. Tiež dôvodil, že A.. M. pracovala ako civilná osoba na základe dohody o pracovnej činnosti, ktorá nie je povinne zverejňovanou zmluvou a A.. M. nepatrí medzi osoby vymedzené v § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. 2. Žalobca prvostupňové rozhodnutie napadol odvolaním. Tvrdil, že ústav nebol oprávnený uzavrieť zmluvu s kožnou lekárkou na vykonávanie zdravotnej starostlivosti, argumentoval verejným záujmom na plnej informačnej povinnosti, a dohodu o pracovnej činnosti považoval za simulovaný právny úkon, a ako taký za neplatný. Tvrdil, že mohlo dôjsť aj k spáchaniu trestného činu, zmenové výkazy považoval za údaje o činnosti právnických osôb. V ním tvrdenom pôsobení spoločnosti IGA Derma, s. r. o. (kde bola konateľkou uvedená lekárka) v priestoroch ústavu videl nelegálnu činnosť. 3. Žalovaný rozhodnutím č.: GR ZVJS-04969/21-2022 zo 7. júla 2022 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) zamietol odvolanie a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, stotožniac sa s odôvodnením prvostupňového orgánu a odkazujúc na § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o slobode informácií. Údaje o vyplatených odmenách považoval za osobné údaje v zmysle § 2 zákona o ochrane osobných údajov. 4. Uviedol, že informácie sa sprístupňujú bez preukázania dôvodu, pre ktorý sa informácia požaduje, a preto žalovaný ani nie je povinný sa zaoberať tvrdeniami o neplatnosti dohôd. Lekárku nepovažoval za nadriadenú v služobnom pomere v zmysle § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. Podľa žalovaného prvostupňový orgán riadne zistil skutkový a právny stav veci, teda že A.. M. poskytovala špecializovanú starostlivosť pre obvinených a odsúdených v ústave Ilava v odbore dermatovenerológia na základe dohody o pracovnej činnosti.

5. Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. TN-11S/88/2022-69 zo 16. mája 2024 (ďalej „napadnutý rozsudok“) zamietol podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej „SSP“) správnu žalobu, ktorou žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie. 6. Správny súd poukázal na to, že napriek princípu publicity ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informácií upravujú kategórie informácií, ktoré sa nesprístupňujú; osobitným zákonným dôvodom obmedzenia prístupu k informáciám je ochrana osobnosti a osobných údajov. Za podstatnú otázku pre posúdenie zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia považoval správny súd to, či boli vo vzťahu k vyplateným odmenám a výkazom splnené podmienky na aplikáciu § 9 ods. 1 zákona o slobode informácií. Vyšiel pritom z definície podľa § 2 zákona o ochrane osobných údajov. 7. Správny súd mal za to, že by nebolo na mieste, aby žalovaný neprihliadal na platný právny stav a vykonával dokazovanie na skutočnosti, ktoré neboli predmetom konania. Mal za to, že povinnej osobe ani žalovanému nepatrilo posudzovať otázku platnosti dohody o pracovnej činnosti, a vychádza sa z prezumpcie platnosti dohôd o pracovnej činnosti, na základe ktorých A.. M. poskytovala v ústave zdravotnú starostlivosť ako fyzická osoba. 8. Skutkový stav bol podľa správneho súdu zistený dostatočne a obe rozhodnutia podľa neho obsahujú dostatočné odôvodnenie, prečo ide pri požadovaných informáciách o osobné údaje A.. M.. Pokračoval, že žalobca nenamietal proti tomuto posúdeniu, ale tvrdil, že dohody o pracovnej činnosti boli neplatné. Správny súd argumentoval, že určenie prípadnej neplatnosti dohôd patrí výlučne do pôsobnosti všeobecných súdov a v ostatnom sa stotožnil s tým, že informácia o vyplatenej odmene patrí pod ochranu osobných údajov, pričom nejde o výnimku podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií. 9. Správny súd vysvetlil, že vo veci nevykonával dokazovanie s ohľadom na to, že posúdenie otázky platnosti dohôd nebolo predmetom tohto súdneho konania. 10. Za nedôvodný tiež považoval žalobný bod tvrdiaci zaujatosť generálneho riaditeľa, ktorý podpísal druhostupňové rozhodnutie, keď pre prípad zistenia vylúčenia zamestnanca po rozhodnutí vo veci prichádza do úvahy obnova konania. Navyše upozornil, že odvolacím orgánom nebol generálny riaditeľ ZVJS, ale generálne riaditeľstvo.

11. Žalobca (s právnickým vzdelaním) podal včas kasačnú sťažnosť, ktorou žiadal zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie. Tvrdil nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a porušenie svojho práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP).

13. Sťažovateľ namietal proti vyjadreniu správneho súdu o „prezumpcii platnosti“ dohôd o pracovnej činnosti, čo podľa neho nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, pričom na absolútnu neplatnosť musí súd prihliadnuť ex offo. Došlo podľa neho k porušeniu zásady materiálnej pravdy. Trval na tom, že nikto nemôže ťažiť z vlastnej nepoctivosti a výluka nemôže byť uplatnená, ak má základ v simulovaných zmluvách.

15. Tvrdenia súdu o tom, že simulácia je domnienkou či presvedčením sťažovateľa, považoval za arbitrárne. 16. Pokračoval, že keby sa správny súd náležite zaoberal spisom, zistil by, že prvostupňový orgán uviedol, že v ústave v Ilave nebola v r. 2014-2022 zriadená dermatovenerologická ambulancia a preto nedisponuje jej ordinačnými hodinami. Dovolával sa toho, že súd porušil jeho právo na spravodlivý proces. 17.

Neplatnosť dohôd považoval sťažovateľ za determinujúcu vo vzťahu k tomu, či požadované informácie podliehajú dôvodom ich nesprístupnenia podľa § 9 ods. 1, ods. 2 zákona o slobode informácií. 20. Tvrdil pritom, že súd môže zopakovať či doplniť dokazovanie správneho orgánu, tie pritom nevykonali žiadne dokazovanie vo vzťahu k platnosti dohôd. Navyše, správny súd mal podľa neho zrušiť preskúmavané rozhodnutie a vec vrátiť na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu.

23. Napokon sťažovateľ namietal proti tomu, že správny súd meritórne neskúmal jeho námietku zaujatosti riaditeľa žalovaného, ktorú formuloval v správnej žalobe. Tvrdil, že obnova konania podľa § 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku je nepoužiteľná pri predpojatosti riaditeľa odvolacieho orgánu, ak bola zistená až po právoplatnosti rozhodnutia. Navyše mal za to, že ak existujú dva prostriedky nápravy (myslel obnovu konania a využitú správnu žalobu), a správny súd odkáže, že mal sťažovateľ využiť obnovu konania, ide o odopretie spravodlivosti. 24.

IV. Posúdenie veci kasačným súdom

Preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil po predchádzajúcom zverejnení termínu vyhlásenia. 27. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov. 28. Pri niektorých čiastkových problémoch sťažovateľ správne identifikoval nedostatky v právnom posúdení správneho súdu, a správne upresnil niektoré správnym súdom nedostatočne pochopené žalobné body. No tieto pochybenia správneho súdu nedosiahli kritickú intenzitu, a v konečnom dôsledku nemali podstatný vplyv na správne posúdenie rozhodujúcich otázok.

Avšak kasačný súd upozorňuje, že predbežnou otázkou v zmysle oboch uvedených ustanovení je z povahy veci len taká otázka, od ktorej závisí rozhodnutie vo veci. Preto kasačný súd skúmal, či bolo ustálenie sťažovateľom požadovanej odpovede naozaj potrebné na posúdenie odvolania, a obdobne potom správnej žaloby.

31. Podľa kasačného súdu osobné údaje týkajúce sa presných časov výskytu lekárky na pracovisku, resp. súm jej vyplatených by neprestali byť osobnými údajmi len v dôsledku záveru o neplatnosti dohody o pracovnej činnosti. Obdobný záver platí vo vzťahu k ochrane súkromia fyzickej osoby všeobecne. Kasačný súd konštatuje, že napriek všetkým sťažovateľovým pochybnostiam je zrejmé, že dohoda nebola uzavretá medzi právnickou osobou, ktorej je lekárka konateľkou/spoločníčkou, ale zjavne s ňou ako fyzickou osobou. Taktiež platby odmien mali byť poskytnuté lekárke ako fyzickej osobe. Osobný údaj je potom zásadne nesprítupniteľnou informáciou bez súhlasu dotknutej osoby, alebo príkazu osobitného zákona (k tomu mutatis mutandis Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 250/2008 z 25. novembra 2009). 32.

Presahovalo by účel konania podľa zákona o slobode informácií, keby mala povinná osoba vykonávať osobitnú analýzu platnosti zmluvného vzťahu. Pretože pracovná odmena vyplatená podľa dohody o pracovnej činnosti sa aj v zmysle ustálenej judikatúry považuje za osobný údaj, kasačný súd nevidel rovnako ako správny súd relevanciu tejto otázky pre posúdenie veci. Tým kasačný súd nespochybňuje, že sťažovateľ mohol byť o takejto dôležitosti uvedenej otázky pre konanie vnútorne presvedčený.

34. V zmysle požiadaviek kladených na spravodlivý súdny proces je možné konštatovať, že sťažovateľ dostal odpoveď na podstatnú otázku, ktorou bol záver o udržateľnosti zaradenia informácií o vyplatenej pracovnej odmene a dochádzke lekárky (zmenových výkazoch) medzi osobné údaje, čo bráni sprístupneniu týchto informácií. Neúčelné by tak napokon bolo aj vykonávanie dokazovania, či sú dohody platné. Správny súd a ani orgány verejnej správy nemusia dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konaní o sprístupnenie informácií či pri nadväzujúcom správnom súdnom prieskume, keď ani prípadné zistenie o porušení zákona by nič nemenili na tom, že vyplatená odmena na základe dohody o pracovnej činnosti je osobným údajom, ktorý sa v zmysle § 9 ods. 1 zákona (s výnimkami) nesprístupňuje (ako argumentoval aj žalovaný a správny súd). V tomto prípade je kľúčové, v akom režime bola dohoda uzavretá a v akom režime boli odmeny vyplácané, a nie to, či pri jej uzatváraní bol porušený zákon, ako naznačuje sťažovateľ.

37. Sťažovateľ sa následne mýlil, keď naznačoval, že žalovaný musel v správnom súdnom konaní na základe dôkazov akosi obhájiť svoje rozhodnutie, inak malo podľa neho dôjsť k porušeniu zásady rovnosti. Nie je tomu tak, naopak je to žalobca, kto musí označiť a prípadne aj preukázať, v čom spočíva nezákonnosť rozhodnutia.

39. Napokon sťažovateľ nesúhlasil s posúdením jeho žalobného bodu tvrdiaceho zaujatosť generálneho riaditeľa žalovaného, ktorý podpísal za žalovaného preskúmavané rozhodnutie. Tvrdil, že mal právo domáhať sa nezákonnosti preskúmavaného rozhodnutia aj správnou žalobou, nielen návrhom na obnovu konania podľa § 62 ods. 1 písm. d) Správneho poriadku, ako uviedol správny súd. Trval na tom, že preskúmavané rozhodnutie je zmätočné z dôvodu, že ho podpísal predpojatý (vo veci zaujatý) generálny riaditeľ žalovaného.

41. V okolnostiach veci tak kasačný súd súhlasí so sťažovateľom, že na takto uplatnený žalobný bod mal správny súd vecne reagovať, hoci nemohlo ísť o žalobcom tvrdenú tzv. zmätočnosť, ale o uvedenú tzv. inú vadu. Lenže pri posudzovaní dôvodnosti sťažnostného bodu kasačný súd prihliadol aj na to, či by sám v konkrétnostiach veci prisvedčil názoru sťažovateľa o vylúčení konajúceho generálneho riaditeľa.

Ani sťažovateľove podozrenia o protizákonnom konaní ústavu a lekárky nepresvedčili kasačný súd o opaku. Pre posúdenie tejto otázky má význam aj fakt, že žalovanému nebola v tomto konaní pri rozhodovaní zverená široká správna úvaha, ale relatívne striktné formálno-právne posúdenie otázky sprístupniteľnosti informácií, a jeho záver v tejto otázke kasačný súd považoval za zákonný a správny. Opäť preto nevidel kasačný súd zmysel v tom, aby zrušil rozsudok správneho súdu len na zmenu jeho odôvodnenia. V dôsledku uvedeného vyhodnotil kasačný súd aj túto námietku ako nedôvodnú.

45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.