5Svk/36/2023

1. Mesto Vrútky (ďalej „prvostupňový orgán“) vydalo rozhodnutie č. MsÚ-1577/2020/ POZ-4570/2020 z 8. septembra 2020 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), že žalobca nebol účastníkom konania vo veci udelenia súhlasu s výrubom drevín podľa zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane prírody a krajiny“), a to v konaniach vedených pod č. j. 1531/2020, 1540/2020 a 1541/2020. 2. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia správny orgán uviedol, že zákon o ochrane prírody a krajiny, ako špeciálny predpis, osobitne upravuje v ustanoveniach § 82 ods. 3 zákona o ochrane prírody a krajiny okruh účastníkov konania, a preto sa neuplatňuje § 14 zákona č.

71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), ktorý je predpisom všeobecným. Správny orgán zdôraznil, že zákon o ochrane prírody a krajiny v § 82 ods. 3 presne špecifikuje, kto je účastníkom konania, z čoho vyplýva, že do konania sa nemôže prihlásiť ľubovoľná fyzická osoba. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie, ktoré žalovaný, ako odvolací orgán, rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2021/002548-002-Mu z 8. novembra 2021 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“).

II. Konanie pred správnym súdom

6. Správny súd zastal názor, že osobitná právna úprava účastníctva v konaniach podľa zákona o ochrane prírody a krajiny ako lex specialis vo vzťahu k Správnemu poriadku nebola v rozpore s cieľmi Aarhuského dohovoru, ani so samotným čl. 9 ods. 3 a ods. 4 tohoto dohovoru.

8. Ustanovenia § 82 ods. 3, ods. 6, ods. 7 zákona o ochrane prírody a krajiny upravujú podľa správneho súdu, konkrétne za akých predpokladov a postupov sa verejnosť môže do konania prihlásiť a kedy sa stane účastníkom konania. Z Aarhuského dohovoru vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť na konaniach, v ktorých môžu byť dotknuté záujmy ochrany prírody a krajiny chránené zákonom, čo je naplnené.

vo výrubových konaniach s poukazom na čl. 44 ods. 1 Ústavy SR, ani vtedy, keby bolo akceptované jeho stanovisko o možnej aplikácii § 14 ods. 1 správneho poriadku, čo však správny súd vzhľadom na vyššie uvedené neuznal. 11. Žalobca podľa správneho súdu podsúval vlastné názory a vlastný výklad aplikovaných ustanovení, pričom jeho úlohou bolo tvrdiť a uviesť v čom boli závery žalovaného nesprávne a spôsobujúce nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Správny súd posudzoval, či z dôvodov uvedených v žalobe bol nesprávny záver orgánov verejnej správy a nie, či bol správny záver žalobcu. K poukazu žalobcu na právnu úpravu účastníctva podľa § 24 ods. 2 v spojení s § 3 ods. 4 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie správny súd uviedol, že žalobná námietka nebola prepojená s argumentáciou v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. Zároveň konštatoval, že ide o iný zákon, v konaniach podľa ktorého bolo účastníctvo upravené

poriadku. Konštatoval síce, že odvolateľ hmotnoprávny pomer k veci nepreukázal, avšak toto bolo možné vnímať ako nadargumentáciu, v zásade irelevantnú v pomere k ostatným dôvodom uvedeným v rozhodnutí. 13. Správny súd uzavrel, že nedošlo k naplneniu zákonného predpokladu pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ vzhliadol žalovaný iný dôvod (v danom prípade ďalší) pre zamietnutie odvolania a potvrdenie prvostupňového rozhodnutia, nemožno mu takýto postup

Nešlo o vadu v konaní žalovaného, ak po zistení aj iného dôvodu pre nepriznanie účastníctva žalobcu v konaní, uviedol argumentáciu navyše. Nejednalo sa o zmenu právneho posúdenia veci, ktorá by navyše vzišla z doplneného dokazovania. Ústavný súd SR navyše zdôraznil, že rozhodnutie sa nemá rušiť len na formálne zopakovanie konania, pokiaľ ďalší proces nemôže priniesť pre účastníka priaznivejší výsledok

III. Kasačná sťažnosť

Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie. 15. Podľa sťažovateľa správny súd vec nesprávne právne posúdil, keď: (i) nesprávne interpretoval obsah právnej normy uvedenej v čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v spojení s čl. 7 ods. 5 Ústavy SR; (ii) neaplikoval právnu normu obsahujúcu definíciu životného prostredia podľa čl. 2 ods. 3 písm. a) Aarhuského dohovoru na ustanovenie § 82 zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku; (iii) neaplikoval definíciu verejnosti a zainteresovanej verejnosti podľa čl. 2 ods. 4 a ods. 5 Aarhuského dohovoru na ustanovenie § 82 zákona o ochrane prírody a krajiny v spojení s § 14 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku; (iv) nesprávne interpretoval čl. 44

na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. 16. Sťažovateľ ďalej uviedol, že správny súd založil svoje rozhodnutie na subjektívnom a nijak nepreukázanom presvedčení, že účasť laikov v konaniach o ochrane prírody nemusí zabezpečiť kvalitnú a účinnú ochranu a môže byť dokonca kontraproduktívna.

18. Sťažovateľ ďalej namietal, že koncepcia správneho súdu, podľa ktorej má byť individuálne právo každého človeka na priaznivé životné prostredie realizované výlučne prostredníctvom ekologických združení, odporovalo celému vývoju environmentálneho práva; popieralo dôvody prijatia vnútroštátnych a?medzinárodných noriem, ktoré toto právo priznávajú priamo jednotlivcom; bola nezlučiteľná s?čl.?44 ods.?1 Ústavy SR a?čl.?35 ods.?1 Listiny základných ľudských práv a slobôd, ako aj s?ich procesnými garanciami umožňujúcimi každému domáhať sa ochrany tohto práva; priečilo sa preambule a?§?15 zákona o ochrane životného prostredia, ktorý výslovne priznáva každému fyzickému subjektu procesné postavenie pri uplatňovaní práv vyplývajúcich zo zákona, vrátane ochrany drevín ako súčasti životného prostredia; a napokon bolo v?priamom rozpore s?Aarhuským dohovorom, ktorý je podľa čl.?7 ods.?5 v?spojení s?čl.?144 ods.?1 Ústavy SR prameňom práva s?prednosťou pred zákonmi a?zaručuje jednotlivcom aktívnu účasť v?environmentálnych konaniach, čo správny súd svojím kolektivistickým prístupom poprel.

14 ods. 1 správneho poriadku tretej definície účastníka správneho konania za súladný s cieľom uvedeným v čl. 9.3 Aarhuského dohovoru. Ďalej sťažovateľ poukázal na nález Ústavného súdu SR z 13. januára 2011, č. k. II. ÚS 197/2010-52, kde bolo uvedené základné kritérium pre posúdenie, či danej fyzickej alebo právnickej osobe svedčí postavenie účastníka správneho konania. 20. Sťažovateľ ďalej poukázal na nález Ústavného súdu SR - I.?ÚS?223/09-131 zo?dňa?27.?mája?2010, kde konštatoval, že účinná starostlivosť o?životné prostredie predstavuje ústavnú hodnotu zakotvenú v?čl.?44 ods.?4 Ústavy, pričom subjektom práva na priaznivé životné prostredie je podľa čl.?44 ods.?1 Ústavy každý jednotlivec; štát preto zabezpečuje ochranu normotvorbou a?dozorom orgánov verejnej správy a?daná požiadavka má oporu nielen v?ústavne najvyšších normách, ale aj v?medzinárodných zmluvách a?komunitárnom práve. V dôsledku toho Slovenská republika prevzala záväzky umožňujúce verejnosti participovať na rozhodovacích procesoch v?environmentálnej oblasti, najmä prostredníctvom Aarhuského dohovoru, ako aj transpozíciou smernice 96/61/ES (v?znení smernice 2003/35/ES) do zákona o?integrovanej prevencii a?kontrole znečisťovania a?zákona č.?24/2006?Z.?z. o?posudzovaní vplyvov na životné prostredie, čím sa jednoznačne potvrdzuje individuálna povaha tohto základného práva a?nevyhnutnosť zapojenia každého člena verejnosti do jeho ochrany. 21. Sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.?zn.?5Sžp/ 21/2012, kde konštatoval, že určenie účastníkov podľa §?59 ods.?1 stavebného zákona nevylučuje použitie všeobecnej definície účastníkov podľa §?14 ods.?1 správneho poriadku; pri určovaní okruhu účastníkov preto nemožno zostať len pri osobitnom zákone, ale treba zahrnúť aj osoby, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté, čo súd demonštroval priznaním postavenia účastníka organizácii Greenpeace Slovensko v konaní o zmene stavby Atómovej elektrárne Mochovce. 22. Podľa sťažovateľa treba tretiu definíciu účastníka správneho konania podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013, sp. zn. 5Sžp/21/2012 vykladať dostatočne široko, aby žiadna fyzická osoba, ktorá sa ako člen dotknutej verejnosti prihlási do správneho konania týkajúceho sa životného prostredia, vrátane výrubového konania, nemusela preukazovať, ako konkrétne mohlo byť jej právo na priaznivé životné prostredie výrubovým rozhodnutím priamo dotknuté. Tento priamy vplyv sa práve v súlade s cieľom uvedeným v čl. 9.3 Aarhuského dohovoru predpokladá a táto podmienka sa tak musí považovať za splnenú.

Aarhuského dohovoru, čl. 44 ods. 1 a ods. 6, čl. 51 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 35 ods. 1 a čl. 41 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj § 82 v zákone o ochrane prírody

26. V rozsahu námietok uvedených v bodoch (ii), (iii) a (vi) kasačnej sťažnosti na strane 3 kasačný súd konštatuje, že tvrdenie o neaplikovaní definície životného prostredia podľa čl. 2 ods. 3 písm. a) Aarhuského dohovoru na §?82 zákona o ochrane prírody a krajiny v?spojení s?§?14 ods.?1 a?2 správneho poriadku je nedôvodné, keďže dotknutá definícia má široký a opisný charakter a správny súd pritom logicky vysvetlil, že subsidiárne ustanovenia správneho poriadku o účastníkoch sa na osobitné konanie podľa citovaného § 82 neuplatňujú (body 44, 49, 50, 56 napadnutého rozsudku). Rovnako je neopodstatnená námietka o opomenutí definície „verejnosti“ a?„zainteresovanej verejnosti“ z?čl.?2 ods.?4 a?5 Aarhuského dohovoru, keďže správny súd na ne výslovne odkázal v?bode?43 a 44 napadnutého rozsudku a vysvetlil ich aplikáciu v súdnej praxi. Napokon, bod o neaplikovaní čl.?13 ods.?4 Ústavy Slovenskej republiky a?čl.?4 ods.?4 Listiny základných práv a?slobôd, je právne irelevantný, keďže tieto ustanovenia upravujú iba materiálne limity obmedzenia základných práv, ktoré v?rámci

stotožňuje. 28. Sťažovateľ ďalej formuloval výhrady prevažne v rovine kritiky „filozofického“ prístupu správneho súdu, pričom však ostáva iba pri abstraktných tvrdeniach a nevysvetľuje, aké konkrétne právne dôsledky by mal takýto prístup vyvolať. Táto stať neprekračuje hranice prípustnej úvahy, pričom rozsudok je podložený precíznym odôvodnením, odkazmi na príslušné ustanovenia zákona a ustálenú judikatúru. Skutočnosť, že správny súd popri právnej analýze artikuluje i širšie reflexie, sama osebe nezakladá svojvôľu rozhodovania; rozhodujúce je, že jadrom verdiktu ostáva právne racionálna argumentácia, ku ktorej sťažovateľ vecné protiargumenty nepredložil.

30. Zo sťažovateľom citovaných nálezov ústavného súdu nemožno odvodiť všeobecné pravidlo, že samotný možný zásah do individuálneho práva na priaznivé životné prostredie automaticky zakladá účastnícke postavenie v akomkoľvek správnom konaní.

Rovnako nález I.?ÚS?223/09 sa týkal otázky, či nesprístupnenie územného rozhodnutia ako povinnej prílohy žiadosti o?integrované povolenie verejnosti v zákonnej lehote spôsobilo neúplnosť žiadosti a nie procesnej otázky účastníctva podľa §?82 zákona o ochrane prírody a krajiny.

33. Kasačný súd ďalej uvádza, že nemožno mechanicky preniesť závery judikatúry ku stavebnému konaniu na výrubové konanie podľa §?47 ods.?3 zákona č.?543/2002?Z.?z., pretože ide o samostatné, predbežné a osobitne upravené povoľovacie konanie, ktorého účastníkov zákonodarca výslovne a taxatívne určil v §?82 tohto zákona. Lex specialis tak vylučuje subsidiárnu aplikáciu všeobecnej definície účastníka podľa §?14 ods.?1 správneho poriadku; nejde o medzeru, ale o vedomé legislatívne rozhodnutie obmedziť okruh subjektov na zainteresovanú verejnosť reprezentovanú environmentálnymi organizáciami. Výrubové konanie navyše časovo predchádza stavebnému konaniu a nemá identický predmet - posudzuje sa len súlad zásahu do drevín s ochranou prírody, nie komplexný vplyv stavby na životné

K námietke výkladu právnej normy kasačný súd uvádza, že musí vždy vychádzať zo všetkých uznávaných interpretačných metód, avšak ich použitie nemá viesť k popretiu explicitnej vôle zákonodarcu. §?82 zákona o?ochrane prírody a?krajiny je lex specialis, ktorý presne vymedzuje okruh subjektov oprávnených vystupovať vo výrubovom konaní; ide o?normu procesnoprávnu, ktorej účelom je zabezpečiť, aby participácia verejnosti bola efektívna, ale zároveň procesne zvládnuteľná. Teleologický či iný výklad nemôže tieto výslovné limity ignorovať a?rozširovať ich analogickou aplikáciou §?14 ods.?1 správneho

36. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 37. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

V Bratislave dňa 29. mája 2025