5Svk/37/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Mesto Banská Bystrica, Československej armády 26, Banská Bystrica, IČO: 00313271, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Tomášikova 14366/64A, Bratislava, IČO: 54669464, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 20437/2017/SV/48410 z 24. júla 2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/165/2020-89 z 15. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Odôvodnenie

BBOVBP2-2017/009826-3, TS z 24. marca 2017 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) zamietol. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky napadnutým rozhodnutím zamietlo.

5. Krajský súd pôvodným rozsudkom č.k. 5S/196/2017-45 z 13. novembra 2018 žalobu zamietol s odôvodnením, že nezistil žiadne skutočnosti, odôvodňujúce zmenu alebo zrušenie napadnutých rozhodnutí, keďže J.. T. v návrhu na obnovu konania nepredložila žiadne skutočnosti alebo dôkazy ktoré, ak by sa uplatnili v pôvodnom konaní, by viedli k zmene názoru správneho orgánu rozhodujúceho vo veci a ktoré by mali podstatný vplyv na pôvodné rozhodnutia, a ktoré ako účastníčka konania nemohla predtým v konaní uplatniť.

1 Správneho poriadku) a tento proces mohol iniciovať žalobca u nadriadeného správneho orgánu, avšak sám nebol oprávnený „osvojiť si“ a neskôr modifikovať návrh fyzickej osoby na povolenie obnovy konania a po jeho zamietnutí podať správnu žalobu, pretože ako orgán verejnej správy nemôže byť v administratívnom konaní ukrátený na subjektívnych verejných právach, pretože nie je ich nositeľom (§ 178 ods. 1 SSP).

7. Krajský súd s poukazom na § 34 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj len „stavebný zákon“) uviedol, že žalobcovi ako vlastníkovi časti pozemkov, na ktorých má byť umiestnená stavba, svedčí definícia účastníka územného konania podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, avšak v danom prípade oprávnenie byť účastníkom územného konania vylučuje ustanovenie § 34 ods. 1 stavebného zákona, keďže v predmetnej veci vystupoval ako stavebný úrad. Uvedené podporil poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/373/2009 z 14. septembra 2010, v zmysle ktorého obec je účastníkom územného konania vtedy a za predpokladu, ak by nebola stavebným úradom príslušným na predmetné územné konanie, pričom na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že mala byť účastníkom územného konania v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 stavebného zákona ako vlastník susedného pozemku.

svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 9. Žalobca ako sťažovateľ podal včas kasačnú sťažnosť proti napadnutému uzneseniu, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a f/ SSP. 10. Namietal, že krajský súd opísaný skutkový stav posudzoval z pohľadu aplikácie nesprávneho výkladu právnej normy - § 34 ods. 1 stavebného zákona, ktorý podporil odkazom na východiská vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/373/2009, ktoré je podľa sťažovateľa pri právnom posúdení prejednávanej veci neaplikovateľné, keďže s ňou skutkovo ani právne nesúvisí. Nestotožnil sa so záverom krajského súdu, že nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie správnej žaloby, pretože je podľa sťažovateľa nepochybné, že žalobcovi ako vlastníkovi časti pozemkov, na ktorých má byť umiestnená stavba, svedčí definícia účastníka územného konania podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, t.j. je právnickou osobou, ktorej vlastnícke alebo iné právo k pozemkom, na ktorých má byť umiestnená stavba môže byť rozhodnutím o umiestnení stavby priamo dotknuté.

Rozhodnutím žalovaného bol žalobca dotknutý iba na svojich oprávnených záujmoch, nie však ukrátený na svojich právach, ktorá skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 34 ods. 1 stavebného zákona. Žalobca môže byť dotknutý na svojich záujmoch a ani odvolací súd nepochybuje o tom, že v posudzovanej veci je tomu tak, avšak záujmom nemožno podľa platnej právnej úpravy poskytnúť v správnom súdnictve ochranu na základe správnej žaloby.“, pretože podľa sťažovateľa § 178 ods. 1 SSP nepojednáva o predpoklade, že žalobcom v predmetnom konaní je účastník administratívneho konania, ktorý bol rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach a zároveň aj na právom chránených záujmoch, teda po splnení oboch týchto podmienok súčasne.

12. S účinnosťou od 1. januára 2023 sa, podľa § 34a v spojení s § 40al ods. 1, 2 a 3 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o organizácii činnosti vlády“), nástupcom Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, ako ústredného orgánu štátnej správy pre územné plánovanie okrem ekologických aspektov, výstavbu a vyvlastnenie, stal Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. V súlade s § 180 ods. 1 a 3 v spojení s § 452 ods. 1 SSP preto od 1. januára 2023 nahradil Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky v postavení žalovaného Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky.

14. Kasačný súd s ohľadom na obsah kasačnej sťažnosti konštatuje, že spornou otázkou v konaní je to, či sťažovateľ (žalobca) disponoval aktívnou legitimáciou pre podanie žaloby. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd vo výsledku posúdil absenciu žalobnej legitimácie správne, avšak určujúcou nebola otázka účastníctva v administratívnom konaní, ale to, že žalobca neoznačil, resp. nenamietal, že boli porušené alebo priamo dotknuté niektoré jeho práva alebo právom chránené záujmy.

V opačnom prípade sa s ním malo jednať ako s osobou neoprávnenou na podanie odvolania a jeho odvolanie vybaviť iným spôsobom (napr. ho vnímať ako podnet na preskúmanie mimo odvolacieho konania) a nie o ňom priamo rozhodovať formou jeho zamietnutia. Kasačný súd sa v tomto kontexte prikláňa skôr k názoru, že vzhľadom na tento postup žalovaného sťažovateľ konkrétne vo vzťahu ku konaniu o povolenie návrhu na obnovu konania postavenie účastníka v tomto prípade mal. Týmto záverom však nie je dotknutá otázka postavenia sťažovateľa ako účastníka konania v pôvodnom konaní o umiestnení stavby v zmysle § 34 stavebného zákona, keďže touto sa kasačný súd vzhľadom na predmet konania nezaoberal.

Je pravdou, že v žalobe uvádzal určitú argumentáciu, avšak táto sa viaže prevažne k nesúladu návrhu s územnoplánovacou dokumentáciou, čo žalovaný nevyhodnotil ako novú skutočnosť odôvodňujúcu povolenie obnovy konania a navyše sťažovateľ si osvojil podnet resp. argumentáciu J.. V. T., pričom uvedený postup smeroval k tomu, že sťažovateľ výslovne namietal dotyk na právach tretej osoby (J.. V. T.), nie na svojich právach resp. na svojich právom chránených záujmoch. Sťažovateľ v žalobe výslovne uviedol, že postupom žalovaného, ktorým tento zamietol sťažovateľov návrh na obnovu konania, došlo k porušeniu práv J.. V. T.. Pokiaľ tvrdil, že je vlastníkom časti pozemkov na ktorých má byť stavba (malá vodná elektráreň) umiestnená, táto argumentácia sťažovateľa smerovala k preukázaniu jeho postavenia účastníka v územnom konaní, avšak nevyplynulo z nej, akým spôsobom a ktoré práva resp. právom chránené záujmy sťažovateľa mali byť porušené resp. priamo dotknuté práve napadnutým rozhodnutím. Z pohľadu kasačného súdu preto sťažovateľovi nesvedčí

Napriek skutočnosti, že krajský súd oprel svoj záver ohľadom nedostatku aktívnej legitimácie sťažovateľa o argumentáciu majúcu základ v zohľadnení § 34 ods. 2 stavebného zákona, s ktorou sa kasačný súd priamo nestotožňuje, vo výsledku a teda vo vzťahu ku konštatovaniu nedostatku aktívnej legitimácie bol záver krajského súdu správny.

18. Nad rámec uvedeného kasačný súd považuje za vhodné poukázať na to, že pokiaľ krajský súd argumentoval uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžo/373/2009 z 14. septembra 2010, uvedené bolo vydané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj len ,,OSP“), ktorý v § 247 ods. 1 upravoval, že podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu a teda znenie cit. ustanovenia bolo formulované mierne užším spôsobom, ako je tomu v prípade súčasne platného a účinného § 178 ods. 1 SSP, ktorý okrem dotyku na právach predpokladá aj dotyk na právom chránených záujmoch.

19. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, a preto kasačný súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 27. septembra 2023