5Svk/40/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1. GWV Slovakia s.r.o., so sídlom Veľký Lég 1216, Lehnice, IČO: 35951605 a 2. Obec Lehnice, Lehnice 89, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT- OOP3-2020/035375-002 zo dňa 12. októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.14S/99/2020-81 zo dňa 2. decembra 2021, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Návrh na prerušenie konania o kasačnej sťažnosti sa zamieta . Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP3-2020/035375-002 zo dňa 12. októbra 2020. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 a § 169 S.s.p. tak, že žalovanému a ďalším účastníkom konania ich náhradu nepriznal.

ďalšom procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov nasledovne: - dodržať opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie uvedené v časti IV.10 predloženého zámeru - ak sa zistí, že skutočné vplyvy posudzovanej činnosti sú väčšie ako sa uvádza v zámere je ten, kto činnosť vykonáva, povinný zabezpečiť opatrenia na zosúladenie skutočného vplyvu s vplyvom uvedeným v zámere a v súlade s podmienkami určenými v rozhodnutí o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. 4. Žalovaný odôvodnil zmenu prvostupňového rozhodnutia potrebou zabezpečiť ochranu životného prostredia. Poukázal na to, že pri stanovovaní podmienok môže vychádzať len zo samotného zámeru, stanovísk dotknutých orgánov, vyjadrenia verejnosti a doplňujúcich informácií navrhovateľa k predloženým pripomienkam. Mal za to, že preskúmal všetky stanoviská dotknutých orgánov a tiež aj dotknutej verejnosti a zistil, že všetky stanoviská dotknutých orgánov sú bez pripomienok, alebo vychádzajú zo špeciálnych zákonov, ktoré majú všeobecnú platnosť, a preto ich nezahrnul do podmienok rozhodnutia.

v zmysle ustanovení zákona o posudzovaní vplyvov by sa stanovisko dotknutej verejnosti malo týkať konkrétneho zámeru, avšak pripomienky ZDS v tomto zisťovacom konaní nie sú konkrétne pre navrhovanú činnosť, mnohé boli vyriešené už v samotnom zámere navrhovanej

6. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že proces posudzovania vplyvov na životné prostredie označovaný medzinárodnou značkou EIA, ktorý je aj predmetom Smernice Rady ES z júna 1985 č. 85/337/EC v hodnotení účinkov určitých verejných a súkromných investícií na životné prostredie, predstavuje významný prostriedok v systéme ekologickej prevencie. V právnom poriadku Slovenskej republiky je tento proces predmetom zákona o posudzovaní vplyvov. Cieľom posudzovania vplyvov stavieb, činností, návrhov niektorých rozvojových koncepcií a všeobecne záväzných právnych predpisov na životné prostredie je komplexné, odborné a verejné vyhodnotenie vplyvov, zámerov na životné prostredie.

Za tým účelom musí navrhovateľ vypracovať zámer, v ktorom zhodnotí predpokladané vplyvy na životné prostredie. 7. V nadväznosti na to správny súd uviedol, že v danom prípade navrhovateľ - spoločnosť GWV Slovakia s.r.o., predložil Okresnému úradu Dunajská Streda, odboru starostlivosti o životné prostredie, zámer navrhovanej činnosti na vykonanie zisťovacieho konania podľa zákona o posudzovaní vplyvov. Tento zámer je súčasťou pripojeného administratívneho spisu. Zámer musí byť podľa zákona zverejnený a rozoslaný dotknutým orgánom štátnej správy a obciam, ktorých sa zámer týka, a musí byť zverejnený tak, aby mala verejnosť možnosť si ho preštudovať a na tomto základe predložiť k nemu pripomienky. V rámci zisťovacieho konania Okresný úrad Dunajská Streda zverejnil tento zámer na webovej stránke http://enviroportal.sk/ sk/eia/ a vyzval príslušné dotknuté orgány, aby svoje stanoviská doručili príslušnému úradu.

Tieto pripomienky boli predmetom skúmania zo strany správneho orgánu, ktorý ich vyhodnotil a k jednotlivým pripomienkam žalobcu sa písomne vyjadril v obsahu prvostupňového rozhodnutia (str. 21 a 22 rozhodnutia). 9. Správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán ním navrhnuté podmienky rozhodnutia v rozhodnutí neuviedol. V skutočnosti prvostupňový správny orgán návrhy žalobcu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom k jednotlivým pripomienkam zaujal jasné a zrozumiteľné stanovisko. Uviedol tiež doplňujúce informácie navrhovateľa zámeru k stanovisku ZDS. Dôvodom pre záver o nezákonnosti rozhodnutia nemôže byť bez ďalšieho skutočnosť, že sa správny orgán s pripomienkami žalobcu nestotožnil a neuviedol ich vo výroku svojho rozhodnutia ako podmienky ďalšieho konania o povolení navrhovanej činnosti. Prvostupňový správny orgán v obsahu svojho rozhodnutia k pripomienkam žalobcu, okrem iného, uviedol, že účelom zámeru navrhovanej činnosti je navýšenie kapacity spracovaných ostatných odpadov, z plastu a zhodnocovanie nových druhov odpadov v existujúcom zariadení na zhodnocovanie.

Dodržiavanie ustanovení zákona č. 364/2004 Z.z. o vodách a zákona č. 79/2015 Z.z. o odpadoch vyplýva zo všeobecne záväzných predpisov vo veci ochrany životného prostredia, ktoré je navrhovateľ povinný dodržať pri výstavbe aj prevádzke navrhovanej činnosti.

12. V zmysle zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny tu platí I. stupeň ochrany, t.j. predmetnému územiu sa osobitná ochrana neposkytuje. Požiadavka na spracovanie samostatného dokumentu ochrany prírody v prvom stupni ochrany v riešenej situácii je neopodstatnená. Navrhovateľ, ako aj príslušné orgány budú postupovať podľa zákona č. 543/ 2002 Z.z. v znení neskorších predpisov, podľa stavebného zákona a cestného zákona č. 135/ 1961 Zb. o pozemných komunikáciách a budú dodržané všetky príslušné STN.

Predmetom zámeru je zvýšenie kapacity zariadenia na zhodnocovanie odpadov. Pri realizácii navrhovanej činnosti sa nepočíta s vytvorením lokálneho parčíka, existujúci areál má iné funkčné využitie. Vypracovanie krízového manuálu sa ponecháva na zváženie kompetentnému orgánu Okresného úradu Dunajská Streda, odboru krízového riadenia.

Predpokladané vplyvy ohľadne ovzdušia, vrátane zdravia obyvateľstva boli primerané požiadavkám na zámer pre zisťovacie konanie definované v príslušných kapitolách. Navrhovateľ pri svojej činnosti bude uplatňovať opatrenia primerane rozsahu a charakteru svojej činnosti v súlade s implementačnými podmienkami stratégie, metodikami a záväznými postupmi pre lokálnu adaptáciu uvedenej stratégie a v súlade s platnou legislatívou SR. Využitie odpadov na ďalšie zhodnotenie v rámci realizácie stavby je irelevantné, v rámci navrhovanej činnosti nedôjde k výstavbe žiadnych objektov.

14. Správny súd poukázal na to, že príslušný orgán na základe komplexných výsledkov zisťovacieho konania, po prihliadnutí na kritériá stanovené zákonom (§ 29 ods. 4 a ods. 5a príloha č. 10 zákona), na doručené stanoviská a na doručené doplňujúce informácie dospel k záveru, že nie je predpoklad priamych alebo nepriamych environmentálnych vplyvov činností takého významu, aby bolo potrebné ich podrobnejšie analyzovať a spracovať správu o hodnotení.

16. Okrem uvedeného správny súd poznamenal, že žalobca sa stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné námietky a žaloby, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať.

2020. 17. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval ustanovenia § 29 ods. 3 a § 13 zákona o posudzovaní vplyvov, krajský súd konštatoval, že žalobca sám zrozumiteľne nevysvetlil, v čom by tvrdená nesprávna aplikácia mala spočívať, či v nepoužití kritérií pre zisťovacie konanie uvedených v prílohe č.10 zákona č. 24/2006 Z.z. (ktorých konkrétne?) alebo v neprihliadnutí na stanoviská podľa § 23 ods. 4 (na ktoré stanovisko konkrétne?). Pokiaľ žalobca mal na mysli výlučne neprihliadnutie na jeho vlastné stanovisko k zámeru predložené správnemu orgánu, je táto námietka nedôvodnou vzhľadom na už vyššie uvedené zistenie súdu, podľa ktorého sa správny orgán s jednotlivými pripomienkami žalobcu v obsahu odôvodnenia rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysporiadal. Skutočnosť, že sa s nimi nestotožnil a neuviedol ich vo výroku rozhodnutia ako podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce vplyv na životné prostredie neznamená, že k nim neprihliadal a porušil tak svoju zákonnú povinnosť.

19. Podľa zistenia správneho súdu postupom správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu ustanovenia § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov, keď z výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že navrhovaná činnosť, ktorá bola uvedená v predloženom zámere, sa nebude posudzovať podľa zákona o posudzovaní vplyvov, pričom nedostatok určenia podmienok, ktoré pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie a v ďalšom procese konania je navrhovateľ v záujme ochrany životného prostredia povinný rešpektovať, odstránil v rámci svojej kompetencie odvolacieho orgánu žalovaný zmenou prvostupňového rozhodnutia. 20. Ďalej krajský súd konštatoval, že zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný - doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu, resp. Ministerstva životného prostredia SR.

21. Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd aj námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov. Z ustanovenia § 63 nevyplýva povinnosť príslušného orgánu zabezpečiť konzultácie s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou v každom konaní o posudzovaní navrhovaného zámeru. Ich vykonanie či nevykonanie závisí od okolností konkrétneho prípadu, jeho zložitosti, charakteru navrhovanej činnosti a pod. V danom prípade, vzhľadom na charakter navrhovanej činnosti, ktorý sa odrazil aj v tej skutočnosti, že sa činnosť podľa rozhodnutia správneho orgánu nebude posudzovať podľa zákona o posudzovaní vplyvov nebolo vykonanie konzultácií potrebné a na vydanie rozhodnutia boli postačujúce písomné stanoviská navrhovateľa a dotknutých subjektov. Nevykonanie konzultácii, ktoré by v rámci konania pred správnym orgánom mohli byť uskutočnené formou ústneho pojednávania (§ 21 správneho poriadku), pritom žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil.

Obsahujú jasné a zrozumiteľné vysvetlenie, prečo sa navrhovaná činnosť nebude podľa zákona o posudzovaní vplyvov posudzovať, ktoré a ako boli v súvislosti s prijatím tohto záveru aplikované právne predpisy, z akých dôkazov správny orgán vychádzal a ako tieto dôkazy hodnotil, ako sa vysporiadal s tvrdeniami účastníkov (správny orgán prvého stupňa s vyjadrením žalobcu k posudzovanému zámeru, žalovaný s jeho odvolacími námietkami). Pokiaľ žalobca namietal nedostatok úvah správneho orgánu a nedostatok vysvetlenia spôsobu využitia správnej úvahy, jeho námietky zostali vo všeobecnej rovine a hoci citoval z právnych názorov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovených v množstve jeho rozhodnutí, sám neuviedol, aké úvahy, resp. správne úvahy vo vzťahu k akej skutočnosti, dôkazu či okolnosti prípadu podľa jeho názoru v rozhodnutí absentujú. Podobne s súvislosti so svojou žalobnou námietkou týkajúcou sa rozporu skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, s administratívnymi spismi, alebo nedostatku jeho opory v obsahu

23. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť. Sťažovateľ poukázal na svoju činnosť a ciele ako ekologickej organizácie, na všeobecné východiská vo vzťahu k činnosti ekologických organizácií a k ochrane životného prostredia, ďalej na odbornú literatúru vo vzťahu k zneužitiu práva, súčasne poukázal na judikatúru, ktorá sa venovala postaveniu a činnosti ekologických spolkov. Uviedol, že štát by mal pri správnej aplikácii čl. 3 Aarhuského dohovoru uľahčovať občianskym združeniam činnosť a v skutočnosti vláda reprezentovaná ministrom hospodárstva prezentuje sťažovateľa a jeho činnosť ako vydieranie, čím obracia význam občianskych združení a sabotuje účel a cieľ zákona o posudzovaní vplyvov.

24. Poukázal na práva garantované Aarhuským dohovorom a aj samotný účel zákona o posudzovaní vplyvov. Ďalej sa odvolával na ust. § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov, ktoré stanovuje náležitosti výrokovej časti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní.

Správne orgány sa mali riadiť uvedeným zákonom s tým, že za nesprávny možno považovať predpoklad žalovaného, že tento zákon chráni len chránené územia. Právna povinnosť navrhovateľa poznať všetky vplyvy svojho zámeru vyplýva z § 18 zákona o životnom prostredí a povinnosť uplatniť zmierňujúce a preventívne opatrenia z § 17 zákona o životnom prostredí.

2012 a uviedol, že všeobecnosť podmienok sťažovateľa je založená na znalosti rozhodovacej súdnej praxe a teda sťažovateľ nemôže konať inak. Nie je teda možné, že verejnosť nemá nárok na implementáciu konkrétnych opatrení a na druhej strane je vyčítaná všeobecnosť jej pripomienok.

25. Nestotožnil sa ani so závermi krajského súdu vo vzťahu k jeho žalobnej námietke týkajúcej sa porušenia práva na prístup k informáciám tým, že mu správny orgán nezaslal podklady, na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie. Správny súd sa k tomuto žalobnému bodu nesprávne postavil tak, že vychádzal výhradne z oprávnení sťažovateľa ako účastníka konania, keď argumentoval, že neboli porušené jeho práva, nakoľko mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu. Sťažovateľ poukázal na to, že jeho oprávnenie na poskytnutie podkladov nevyplýva len z vnútroštátnej právnej úpravy, ale je potrebné vychádzať aj z čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru, kde sťažovateľovi priamo vzniká právo na poskytnutie podkladov z konania bez toho, aby musel byť preukázaný záujem. Správne orgány pritom opakovane tvrdili, že sťažovateľ nepreukázal záujem o životné prostredie a investičný zámer tým, že nebol osobne nezrieť do spisu. V tejto súvislosti sa nestotožnil so závermi správneho súdu o tom, že doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu, keďže takto

26. Za nesprávny považoval aj záver krajského súdu týkajúci sa realizácie konzultácií, pričom uviedol, že inštitút konzultácií nemožno stotožňovať s pojednávaním, ktorého prípadné nariadenie je na úvahe príslušného správneho orgánu. V tejto súvislosti za nesprávnu aplikáciu práva považoval argumentáciu odkazujúcu na ust. § 21 správneho poriadku, v zmysle ktorej si podstata veci podľa názoru správnych orgánov nevyžadovala nariadenie ústneho pojednávania. Poukázal na § 63 ods. 2 písm. c/ a d/ zákona o posudzovaní vplyvov a uviedol, že obsahom konzultácie je aj vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami a doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení. Podľa sťažovateľa navrhovateľ aj správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám nesprávne aplikujú zásadu o subsidiarite správneho poriadku, pretože zákon o posudzovaní vplyvov upravuje vec odlišne.

správneho súdu uvedenou v bode 33. rozsudku, v ktorom uviedol, že ,,takéto nekonkrétne argumenty, ktoré sú aj obsahom námietok žalobcu v konaní pred správnymi orgánmi, naznačujú, že zo strany žalobcu môže ísť o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie a že ide o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem.“

29. Vyjadrenie žalovaného ani ďalších účastníkov konania ku kasačnej sťažnosti nebolo podané. 30. Podľa § 23 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (1) Účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. (2) Správny orgán môže povoliť nazrieť do spisov a urobiť si výpis, odpis, môže poskytnúť kópiu spisov alebo môže poskytnúť informáciu zo spisov iným spôsobom aj iným osobám, pokiaľ preukážu odôvodnenosť svojej požiadavky. Správny orgán je povinný umožniť nazerať do spisov verejnému ochrancovi práv, komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím v súvislosti s výkonom ich pôsobnosti. (3) Správny orgán je povinný urobiť opatrenie, aby sa postupom podľa odsekov 1 a 2 nesprístupnila utajovaná skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo neporušila zákonom uložená alebo uznaná povinnosť mlčanlivosti.

Ak nový pokus o doručenie zostane bezvýsledný, doručovateľ uloží písomnosť na pošte a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť počas uloženia na pošte, písomnosť sa považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky správnemu orgánu, aj keď sa adresát o tom nedozvedel.

33. Podľa § 29 ods. 2 zákona o posudzovaní vplyvov, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.

35. Podľa § 64 zákona o posudzovaní vplyvov, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

37. Podľa § 23 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov, rezortný orgán, povoľujúci orgán, dotknutý orgán a dotknutá obec doručia písomné stanoviská 23) k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od jeho doručenia; ak sa nedoručí písomné stanovisko v uvedenej lehote, stanovisko sa považuje za súhlasné. Verejnosť môže doručiť svoje písomné stanovisko k zámeru príslušnému orgánu do 21 dní od zverejnenia zámeru na webovom sídle ministerstva alebo od zverejnenia oznámenia podľa odseku 3; písomné stanovisko sa považuje za doručené, aj keď je doručené v stanovenej lehote prostredníctvom dotknutej obce.

Kasačný súd v tejto súvislosti predovšetkým uvádza, že orgány verejnej správy a krajský súd síce možnú účelovosť konania sťažovateľa naznačovali, avšak ich závery vo vzťahu k vyhodnoteniu nedôvodnosti námietok sťažovateľa neboli skutkovo ani právne založené na tom, že by sa jednotlivým sťažovateľom vznášaným námietkam nevyhovelo z dôvodu zneužitia práva. Napokon krajský súd nepostupoval podľa 28 S.s.p. v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ S.s.p., t.j. žalobu sťažovateľa neodmietol z dôvodu možného zneužívajúceho konania, ale ju vecne prejednal, keď svoj záver o zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia oprel o nedôvodnosť sťažovateľom uplatnených žalobných námietok.

spoločensky prospešnú činnosť. Je však potrebné dodať, že ochrana realizácie takého práva sa poskytuje iba takému konaniu, ktorého účelom je naozaj ochrana životného prostredia. Preto v danej veci mohla vyvstať aj otázka, či úmysel sťažovateľa, ktorý prezentoval v predmetnej veci, skutočne smeruje k uplatňovaniu ochrany práva životného prostredia a je v súlade s platným právom.

nevylučuje, že sťažovateľ, vedomý si svojich práv, svojim konaním môže sledovať primárne iný cieľ, ako je ochrana životného prostredia, hoci sám tvrdil, že to je jeho primárnym záujmom. Uvedené pochybnosti by neboli na mieste, ak by predkladal také námietky, ktoré sú dostatočne konkrétne naviazané na predmet konania a je z nich zrejmý účel ochrany životného prostredia vzťahujúci sa k prejednávanej veci. Sťažovateľ napr. nereflektoval ani skutočnosť, že išlo už o existujúci areál a budovu, no napriek tomu uplatňoval pripomienky týkajúce sa statiky, ktorá navyše nie je predmetom posudzovania vplyvov. Samotnú skutočnosť, že orgány verejnej správy i správny súd zmienili vo svojich rozhodnutiach popri inom i uvedený aspekt posudzovanej veci (možnú účelovosť konania sťažovateľa) však kasačný súd nepovažoval za vadu, ktorá by mala sama o sebe zakladať nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Samotná nenárokovateľnosť vyhovenia pripomienkam však neznamená, že by sťažovateľ nemal dostatočne konkrétne vymedziť pripomienky k zámeru navrhovanej činnosti, t.j. tak, aby príslušný orgán verejnej správy mohol tieto pripomienky vecne konfrontovať s ďalšími podkladmi, z ktorých pri vydaní rozhodnutí, resp. formulácii výroku vrátane prijatých opatrení

časť rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa po jej doplnení v odvolacom konaní pritom spĺňala náležitosti podľa § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov. Pokiaľ sa týka dostatočnosti odôvodnenia rozhodnutí orgánov verejnej správy i podľa názoru kasačného súdu z nich vyplýva, že boli použité kritériá podľa prílohy č. 10 zákona o posudzovaní vplyvov za súčasného prihliadnutia k stanoviskám podľa § 23 ods. 4 tohto zákona.

aj sťažovateľa o možnosti využiť toto právo podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku poučil. Kasačný súd tak neakceptoval námietku sťažovateľa ohľadom porušenia práva na prístup k informáciám o životnom prostredí.

Správne orgány nie sú spôsobilé proaktívne z vlastnej iniciatívy doručovať účastníkovi konania ďalšie podklady, resp. zabezpečovať ich kópie (na základe ktorých bolo vydané rozhodnutie), pokiaľ o to samotný účastník výslovne nepožiada. Nemožno tak konštatovať, že by bolo v tejto súvislosti obmedzené alebo porušené právo sťažovateľa ako verejnosti na informácie o životnom prostredí. Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému argumentoval porušením čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru tento síce počíta aj s poskytnutím kópií dokumentácie/ podkladov rozhodnutia, avšak tiež za predpokladu, že tieto boli požadované.

43. Pokiaľ sa týka sťažovateľom namietaného neuskutočnenia konzultácií, ktoré mali mať za následok porušenie práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach, kasačný súd v zhode s krajským súdom ako aj žalovaným uvádza, že konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov sú vykonávané v súlade s § 64 tohto zákona ako ústne pojednávanie podľa § 21 správneho poriadku. Vychádzajúc z § 21 správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak si to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tomto prípade prvostupňový správny orgán v konaní o posudzovaní vplyvov zámeru navrhovanej činnosti „Zariadenie na zhodnocovanie odpadov - úprava odpadov drvením a lisovaním, paketovaním“ nenariadil ústne pojednávane, pretože si to nevyžadovala povaha veci a v uvedenom konaní bolo verejnosti umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona o posudzovaní vplyvov.

Toto ustanovenie ponecháva na posúdení správneho orgánu, aby ho nariadil, ak to povaha veci vyžaduje. V posudzovanom prípade kasačný súd konštatuje, že v nenariadení ústnej formy konzultácií nevzhliadol porušenie zákona o posudzovaní vplyvov ani správneho poriadku a sťažovateľ ani neprezentoval argumentáciu, ako by toto namietané porušenie zákona malo viesť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces

46. Kasačný súd po vyhodnotení závažnosti kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto kasačný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku zaoberal všetkými relevantnými námietkami, preskúmal zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodnil, pričom neponechal otvorenú žiadnu spornú otázku, ktorej riešenie by bolo relevantné pre posúdenie prejednávanej veci.

nedôvodné. Vzhľadom na vyššie uvedené tak kasačnú sťažnosť zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 S.s.p. 48. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd uvádza, že vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by jej bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania.

. 50. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 S.s.p. nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona. Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli (§ 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 169 S.s.p.).