5Svk/41/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Slovak Telekom, a.s., Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35763469, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, Továrenská 7, Bratislava, IČO: 42355818, za účasti: 1/ Orange Slovensko, a.s., Metodova 8, Bratislava, IČO: 35697270, 2/ O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 47259116, zast: BBH advokátska kancelária, s.r.o., Suché Mýto 1, Bratislava, IČO: 36713066, 3/ SWAN, a.s., Landererova 12, Bratislava, IČO: 35680202, 4/ Towercom, a. s., Cesta na Kamzík 14, Bratislava, IČO: 36364568, 5/ Slovanet, a. s., Záhradnícka 151, Bratislava, IČO: 35954612, 6/ UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o., Ševčenkova 36, Bratislava, IČO: 35971967, 7/ Marlink s.r.o., Lamačská cesta 3/B, Bratislava, IČO: 31373500, zast.: ČECHOVÁ & PARTNERS s. r. o., Staromestská 3, 811 03 Bratislava, IČO: 47249129, 8/ Energotel, a.s., Miletičova 7, Bratislava, IČO: 35785217, zast.: ius aegis s. r. o., Nedbalova 12, Bratislava, IČO: 36857203, 9/ ANTIK Telecom s.r.o., Čárskeho 10, Košice, IČO: 36191400, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Peter Kerecman spoločnosť s ručením obmedzeným, Rázusova 1, Košice, IČO: 36588725, 10/ Slovenský plynárenský priemysel, a.s., Mlynské Nivy 44/a, Bratislava, IČO: 35815256, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 195/PÚ/2016 zo dňa 6. júla 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/199/2016-444 z 21. apríla 2022, takto

1. Rozhodnutím č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 (ďalej aj ,,v poradí prvé rozhodnutie“) rozhodol žalovaný o žiadosti žalobcu evidovanej pod č. 82981/SRZ/2011 zo dňa 27.12.2011 o úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní povinností univerzálnej služby za rok 2009 uplatnených vo výške 26662469,- € a za rok 2010 uplatnených vo výške 22622285,- € podľa § 53 ods. 1 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej aj ,,zákon o elektronických komunikáciách“ alebo „zákon č. 610/2003 Z. z.“) tak, že žalobcovi nevznikol podľa ust. § 53 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov nárok na náhradu zistených čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby s odôvodnením, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Voči uvedenému v poradí prvému prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca rozklad, ktorý predseda žalovaného rozhodnutím o rozklade č. 187/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012 zamietol a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 zo dňa 25.06.2012 potvrdil. 2. Najvyšší súd Slovenskej republiky o žalobe žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia predsedu úradu č. 187/PÚ/2012 zo dňa 12.09.2012 rozhodol rozsudkom sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013 tak, že rozhodnutie predsedu žalovaného č. 187/PÚ/2012 z 12.09.2012 ako aj rozhodnutie žalovaného č. 1384/OER/2012 z 25.06.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súd žalovaného v uvedenom rozsudku zaviazal na opätovné posúdenie žiadosti žalobcu a aplikáciu správneho právneho predpisu účinného v dobe poskytovania univerzálnej služby a žalovaného zaviazal vysporiadať sa i s ostatnými námietkami žalobcu, poukazujúc na závery rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedených pod sp. zn. 5Sž/35/ 2011 a sp. zn. 6Sž/13/2011, vo veciach nárokov na kompenzáciu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby žalobcom, uplatnených za časové obdobia rokov 2005 až 2008. 3. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaný v poradí druhým rozhodnutím č. 266/OER/ 2016 zo dňa 16.03.2016 rozhodol o žiadosti žalobcu vo veci úhrady čistých nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010 opätovne tak, že žalobcovi nevznikol podľa § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. o elektronických komunikáciách nárok na úhradu čistých nákladov vzniknutých pri vykonávaní univerzálnej služby v rokoch 2009 a 2010, pretože jej poskytovanie nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením, ktoré rozhodnutie potvrdil predseda žalovaného rozhodujúc o rozklade žalobcu napadnutým rozhodnutím č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016.

4. Žalobou zo dňa 12.09.2016 Krajskému súdu v Bratislave doručenou dňa 13.09.2016 sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia predsedu žalovaného č. 195/ PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016 ako aj rozhodnutia žalovaného č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016, tieto navrhol zrušiť a vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Poukázal na rozsudok

čisté náklady vynaložené na poskytovanie univerzálnej služby), c) použil nevhodné kritérium - podiel bytových a nebytových účastníckych prípojok v pevnom umiestnení žalobcu na trhu a predseda žalovaného sa s argumentáciou žalobcu v rozhodnutí o rozklade žiadnym spôsobom nevyrovnal, d) neprípustne podmienil vznik práva žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu podielom na trhu verejnej telefónnej služby poskytovanej prostredníctvom pevnej telekomunikačnej siete nižšom ako 80%, e) nezohľadnil existujúcu rozhodovaciu prax iných európskych regulátorov v danej oblasti. Žalobca akcentoval nesprávny postup žalovaného, ktorý pred rozhodnutím o práve žalobcu na úhradu nákladov na univerzálnu službu nesplnil svoju povinnosť pred posúdením neprimeraného zaťaženia vypočítať čisté náklady na univerzálnu službu, ktorá mu vyplýva jednak z § 53 zákona o elektronických komunikáciách, ako aj z čl. 12 a 13 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2002/22/ES zo 7. marca 2002 o univerzálnej službe a právach užívateľov týkajúcich sa elektronických komunikačných sietí a služieb (ďalej aj ako ,,smernica

malo byť: 1) vyhodnotenie samotnej možnosti, či môže byť poskytovateľ vykonávaním univerzálnej služby neprimerane zaťažený a ak áno, 2) až potom nasleduje výpočet čistých nákladov vynaložených na vykonávanie univerzálnej

Automatické priznanie kompenzácie čistých nákladov nie je nutné, keďže samotný § 53 zákona o elektronických komunikáciách dáva žalovanému možnosť voľnej úvahy v rámci výkonu jeho právomoci rozhodnúť o výške kompenzácie. Prostredníctvom eurokonformného výkladu žalovaný dospel k záveru, že pri rozhodovaní o výške kompenzácie straty musí ako prvé zvážiť, či poskytovanie univerzálnej služby môže predstavovať pre žalobcu neprimerané zaťaženie.

pevnom umiestnení pre bytových a nebytových zákazníkov, keď všeobecne z ekonomickej praxe je preukázané, že najväčšiu váhu pri dosahovaní dlhodobého zisku má práve dosahovaný trhový podiel. Vyhodnotením daného kritéria dospel žalovaný k záveru, že žalobca má na relevantnom trhu také postavenie, že poskytovanie univerzálnej služby nemohlo zhoršiť jeho konkurencieschopnosť.

Rozhodujúcou otázkou v danej veci je, či § 53 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách riadne prebral čl. 12 a 13 smernice o univerzálnej službe. Ak by to tak nebolo, nebolo by možné zo strany žalovaného ako orgánu verejnej správy domáhať sa proti žalobcovi, t. j. na úkor žalobcu, priameho, ale ani nepriameho účinku smernice.

Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „SSP“) rozhodnutie žalovaného Predsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 195/PÚ/2016 zo dňa 06.07.2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného“), ako aj prvostupňové rozhodnutie Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb č. 266/OER/2016 zo dňa 16.03.2016 (ďalej len „prvostupňové správne rozhodnutie“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

základe kritéria podielu na trhu, z čoho žalovaný vyvodil záver, že poskytovanie univerzálnej služby nebolo pre žalobcu neprimeraným zaťažením. Po oboznámení sa so znením rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, ako i s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozsudkov Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 a sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012 správny súd uviedol, že z nich jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný neučinil aj napriek tomu, že právnym názorom súdu bol správny orgán podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. účinného v čase vydania predmetných rozsudkov viazaný. Žalovaný a predseda žalovaného v napadnutých rozhodnutiach nepostupovali v súlade s právnymi názormi Najvyššieho súdu SR a tieto nesprávne právne interpretovali, z ktorého dôvodu správny súd prisvedčil žalobnej námietke o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

10. Správny súd uzatvoril, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nezistil dostatočne skutkový stav v rozsahu pre riadne posúdenie veci, preto napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové správne rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom žalovaného zaviazal riadiť sa právnymi závermi vyslovenými Najvyšším súdom SR v rozsudkoch sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012 a sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 a žalovanému uložil v ďalšom konaní pristúpiť k výpočtu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia žalobcu v súlade s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a podľa článku 12 a 13 Smernice o univerzálnej službe.

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec aby mu vrátil na ďalšie konanie.

poskytovaní univerzálnej služby, ale jednoznačne z týchto ustanovení nevyplýva, či je neprimerané zaťaženie potrebné posudzovať na základe vypočítaných čistých nákladov na univerzálnu službu, resp. kedy presne je úrad povinný vypočítať čisté náklady na univerzálnu

V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na odôvodnenie rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011, v ktorom Najvyšší súd SR vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 53 ods. 2 a 3 zákona 610/2003 Z. z. a opätovne z čl. 12 a 13 smernice univerzálnej služby uvádza, že k výpočtu čistých nákladov dochádza až potom, keď úrad na základe kritérií posúdi, či by mohlo k neprimeranému zaťaženiu dôjsť.

Súdny dvor EÚ sa v bode 46 rozhodnutia vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010 a v bode 37 rozhodnutia vo veci C-389/08 zo dňa 06.10.2010 výkladom článku 13 smernice o univerzálnej službe vyjadril výlučne k nutnosti výpočtu čistých nákladov pre účely vyhodnotenia fázy 2, t. j. vyhodnoteniu, či poskytovanie univerzálnej služby pre podnik skutočne predstavuje neprimerané zaťaženie. Sťažovateľ akcentoval, že má za to, že v zmysle uvedenej judikatúry fáza 2 súvisí už s realizáciou samotného odškodnenia, kedy národný regulačný orgán musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred jeho realizáciou, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia v tomto prípade je výpočet čistých nákladov podľa článku 12 smernice o univerzálnej službe. 14. Ďalší účastník 9/ ANTIK Telecom s.r.o. ako i právny nástupca ďalšieho účastníka 2/ O2 Slovakia, s.r.o. vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedli, že sa plne stotožňujú s dôvodmi a argumentáciou uvedenou v kasačnej sťažnosti žalovaného a túto považujú za opodstatnenú. 15. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval svoju dovtedajšiu argumentáciu

Nech už je právny názor sťažovateľa na interpretáciu čl. 12 a 13 smernice univerzálnej služby akýkoľvek, bolo povinnosťou sťažovateľa postupovať v súlade so záväzným právnym názorom Najvyššieho súdu SR tak, ako bol na to sťažovateľ Najvyšším súdom SR už viackrát upozornený, a to aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sž/13/2011 zo dňa 29.02.2012.

16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 6Sž/24/2012 zo dňa 27.11.2013 uvádza: „. . . Pokiaľ si žalobca uplatnil nárok na úhradu nákladov za poskytovanie univerzálnej služby za roky 2009 a 2010, bolo potrebné posúdiť tento jeho nárok podľa práva platného v dobe poskytovania predmetnej univerzálnej služby .

19. V rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje: „V ďalšom konaní žalovaný súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 250j ods. 7 OSP) opätovne posúdi žiadosť žalobcu o úhradu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby; kritéria, podľa ktorých posúdi neprimerané zaťaženie žalobcu vyberie tak, aby sa vzťahovali len k žiadateľovi a nie k celej skupine Slovak Telekom, a. s., vybrané kritéria podrobne odôvodní a prihliadne aj ku všetkým podkladom a námietkam predloženým žalobcom, ktoré náležite vyhodnotí, vykoná kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, pričom je povinný dôsledne vychádzať z právnej úpravy zakotvenej v ustanovení § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. a v čl. 12 a čl. 13 smernice o univerzálnej službe a príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a ďalej bude zákonným spôsobovať postupovať podľa toho, či spoľahlivým spôsobom ustáli, resp. neustáli neprimerané zaťaženie žalobcu pri poskytovaní univerzálnej služby.

. . Najvyšší súd taktiež nesúhlasil s názorom žalovaného, že keďže úrad nezistil, že by poskytovanie US v roku 2005 a 2006 bolo pre účastníka konania neprimeraným zaťažením, nebolo už relevantné pristupovať k výpočtu čistých nákladov na US. Z výkladu čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 vysloveného Európskym súdnym dvorom v rozsudkoch vo veci č. C-389/08 zo 6.10.2010 a vo veci c-222/08 zo dňa 06.10.2010, je zrejmé, že Súdny dvor zastáva názor, že z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na Žiadosť tohto podniku rozhodnúť o podmienkach odškodnenia z dôvodu týchto nákladov. Výklad čl. 12 a čl. 13 smernice 2002/22 Európskym súdnym dvorom je právne záväzný tak pre národné súdy ako aj orgány verejnej správy. Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie

. . Pokiaľ žalovaný na podporu svojho postupu tvrdil, že predpokladom rozhodovania o nároku na náhradu je rozhodnutie o zaťažení podniku a až v prípade zistenia nadmerného zaťaženia je relevantné vypočítanie čistých nákladov univerzálnej služby podnikom poskytovanej, nebolo možné z vyššie uvedených dôvodov súhlasiť s jeho tvrdením, keďže takýto názor nie je v súlade s vysloveným stanoviskom súdneho dvora, pretože z uvedeného vyplýva, že národný regulačný úrad musí konštatovať nespravodlivé zaťaženie pred realizáciou samotného odškodnenia, pričom predpokladom posúdenia zaťaženia je výpočet čistých nákladov podľa čl. 12 smernice.“ 21.

Občianskeho súdneho poriadku viazaný) vyplynula povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov, a to v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia. Sťažovateľ preto i podľa kasačného súdu nepostupoval v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a jeho právne závery nesprávne interpretoval.

23. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 24.

. . . ,, 28. Námietku sťažovateľa, že správny súd nezohľadnením skutkového stavu a skutočnosti, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa čl.13 Smernice univerzálnej služby vo fáze 2 vec nesprávne právne posúdil, vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na body 44 až 45 rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-222/08 zo dňa 06.10.2010. Sťažovateľ však opomína znenie bodov 47, 48 a taktiež bodu 52 predmetného rozhodnutia, ktoré uvedený výklad sťažovateľa nielen že nepotvrdzujú, ale vedú k presne opačnému záveru: „46.Naopak z ustanovení článku 13 smernice 2002/22 vyplýva, že len na základe výpočtu čistých nákladov na poskytovanie univerzálnej služby podľa článku 12 tejto smernice môžu národné regulačné orgány konštatovať, že podnik poverený poskytovaním univerzálnej služby je skutočne nespravodlivo zaťažený a že členské štáty musia na žiadosť tohto podniku

52. Z vyššie uvedeného vyplýva, že členské štáty bez toho, aby porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22, nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby je skutočne nespravodlivým zaťažením, za ktoré sa poskytne odškodnenie, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov, ktoré toto zaťaženie predstavuje pre každý podnik, ktorý je povinný službu poskytovať, a posúdenia, či náklady sú pre tento podnik nadmernou záťažou. Ďalej členské štáty nemôžu prijať systém odškodnenia, ktorý by nesúvisel s týmito čistými

„36. Treba konštatovať, že hoci ustanovenia článku 12 ods. 1 druhého pododseku, ako aj prílohy IV smernice 2002/22 obsahujú pravidlá, podľa ktorých treba vypočítať čisté náklady na poskytovanie univerzálnej služby, pokiaľ národné regulačné orgány usúdili, že jej poskytovanie môže predstavovať nespravodlivé zaťaženie, ani z tohto článku 12 ods. 1, ani z nijakého iného ustanovenia tejto smernice nevyplýva, že by zákonodarca Spoločenstva mal v úmysle sám stanoviť podmienky, za ktorých sa uvedené orgány majú už vopred domnievať, že poskytovanie tejto služby môže predstavovať také nespravodlivé zaťaženie.

30. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na bod 45 citovaného rozsudku Súdneho dvora EÚ, v ktorom konštatoval: „Zo všetkého, čo bolo uvedené vyššie, vyplýva, že členské štáty nemôžu konštatovať, že poskytovanie univerzálnej služby skutočne predstavuje nespravodlivé zaťaženie, za ktoré možno poskytnúť náhradu, bez toho, aby predtým vypočítali čisté náklady, ktoré toto poskytovanie predstavuje pre každý z podnikov, ktorý má túto službu poskytovať, a posúdili, či tieto náklady predstavujú pre uvedený podnik nadmerné zaťaženie, lebo inak by porušili povinnosti vyplývajúce zo smernice 2002/22. Nemôžu tiež prijať systém náhrad, v rámci ktorého by náhrada nebola úmerná uvedeným čistým nákladom.“

12 a 13 smernice 2002/22 je na určenie výšky náhrady, ktorá prípadne prináleží podniku určenému na poskytovanie univerzálnej služby, potrebné po prvé vypočítať čisté náklady na povinnosť poskytovať univerzálnu službu, ktoré znáša podnik určený na jej poskytovanie, a ďalej, pokiaľ vnútroštátny regulačný orgán zistí, že podnik znáša nespravodlivú záťaž, tento orgán rozhodne o zavedení mechanizmu náhrady zistených čistých nákladov takémuto podniku alebo o rozdelení čistých nákladov na záväzky univerzálnej služby medzi podniky poskytujúce siete a poskytujúce služby elektronických komunikácií.“

Rozhodnutia žalovaného boli Najvyšším súdom SR zrušené (rozsudky sp. zn. 6Sž/13/2011 z 29.02.2012, 5Sž/35/ 2011 z 19.07.2012 a 6Sž/24/2012 z 27.11.2013) a veci boli vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Z uvedeného dôvodu pokiaľ žalovaný konštatoval, že poskytovanie univerzálnej služby v rokoch 2005 a 2006 nepredstavovalo pre žalobcu neprimerané zaťaženie a preto mu nepriznal kompenzáciu straty podľa ust. § 53 zákona o elektronických komunikáciách, bez uskutočnenia výpočtu čistých nákladov podľa článku 12 uvedenej smernice, ktoré toto zaťaženie predstavovalo pre žalobcu, postupoval v rozpore s čl. 12 a čl. 13 tejto smernice a teda aj v rozpore s § 53 zákona č. 610/2003 Z. z. .

34. Rovnako aj z právnych záverov Najvyššieho súdu SR vyslovených v rozsudku sp. zn. 5Sž/35/2011 zo dňa 19.07.2012, odkazujúc na zrušujúci rozsudok Najvyššieho súdu SR v predmetnej veci, jednoznačne vyplýva povinnosť žalovaného pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu vykonať kalkuláciu čistých nákladov v rozsahu potrebnom na posúdenie neprimeraného zaťaženia, čo však žalovaný neurobil. Je zrejmé, že správne orgány nepostupovali v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR a právne závery Najvyššieho súdu SR nesprávne právne interpretovali.

EÚ sa premietol aj do novej právnej úpravy - zákona č. 452/2021 Z.z. o elektronických komunikáciách, ktorý v § 101 ods. 1 zakotvuje: „Ak úrad na základe overenia čistých nákladov na základe metódy, ktorá bola súčasťou výzvy na určenie poskytovateľa univerzálnej služby podľa § 98 ods. 6 zistí, že poskytovanie univerzálnej služby je pre poskytovateľa univerzálnej služby neprimeranou finančnou záťažou, rozhodne o výške úhrady čistých nákladov.“ 25. Námietku sťažovateľa, že správny súd neúplnou interpretáciou právnych záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sž/35/2011 a skutočnosti, že v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ je výpočet čistých nákladov predpokladom posúdenia neprimeraného zaťaženia až pred realizáciou samotného odškodnenia podľa čl. 13 Smernice univerzálnej služby vo fáze 2, vec nesprávne posúdil, vyhodnotil tak kasačný súd s poukazom na vyššie uvedené ako nedôvodnú.

VI. Záver a trovy konania