5Svk/4/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa) a zo sudcov JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. vo veci žalobkyne: Slovenská republika, LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36038351, so sídlom: Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JAKUBČO, spol. s r. o., so sídlom Horné záhrady 2, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Okresný úrad Komárno, Katastrálny odbor, so sídlom Platanová alej 6, 945 01 Komárno, ďalšou účastníčkou konania (sťažovateľka) je: Rímskokatolícka cirkev, Trnavská arcidiecéza, IČO 00419702, so sídlom Jána Hollého 10, 917 66 Trnava, právne zastúpeného: advokátska kancelária MAPLE & FISH, s.r.o., Žižkova 22B, 811 02 Bratislava-Staré Mesto, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: V 4143/2015 z 26. júna 2018, o kasačnej sťažnosti ďalšej účastníčky konania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/151/2018-246 z 2. decembra 2020, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a správneho súdneho konania

2. Sťažovateľka sa v civilnom konaní vedenom na Okresnom súde Komárno pod sp.zn. 10C/ 65/2007 domáhala žalobou podanou dňa 12. apríla 2007 voči žalobkyni vydania nehnuteľností v kat. území X. podľa zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboženským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 161/2005 Z.z.“).

4. Na podklade uvedených rozsudkov podala sťažovateľka žalovanému 28. októbra 2015 návrh na vklad vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností. Sťažovateľka predložila aj návrh dohody o navrátení vlastníckeho práva podľa zákona č. 161/2005 Z.z. Návrh dohody bol datovaný 21. októbra 2015 a nebol podpísaný žalobkyňou. Sťažovateľka k návrhu pripojila aj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžr/147/2013 z 23. septembra 2014, ako aj sp.zn. 1Sžr/175/2013 z 13. januára 2015, z ktorých vyplýva, že právoplatné rozsudky vydané podľa zákona č. 161/2005 Z.z. nahrádzajú prejav vôle povinnej osoby podľa tohto zákona, ak táto osoba dobrovoľne nesplní povinnosť vydať

dohode. 5. Žalovaný vo vkladovom konaní vedenom pod č. V 4143/2015 rozhodnutím z 25. novembra 2015 (ďalej len „vkladové rozhodnutie 1“) povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľky vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam.

Tento rozsudok nadobudol právoplatnosť 22. mája 2017 (no bol neskôr zrušený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžrk/7/2017). Proti uvedenému rozsudku podala sťažovateľka dňa 8. júna 2017 kasačnú sťažnosť, pričom vec bola na Najvyššom súde Slovenskej republiky zaregistrovaná pod sp.zn. 7Sžrk/7/2017. 7. Žalovaný medzitým na podklade právoplatného rozsudku krajského súdu 1 vo veci opätovne rozhodol napadnutým rozhodnutím č. V 4143/2015 z 26. júna 2018 (ďalej aj ako „vkladové rozhodnutie 2“), po tom, čo si vyžiadal a dostal administratívny spis od Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, kde v tom čase prebiehalo konanie o kasačnej sťažnosti proti rozsudku krajského súdu 1 pod sp.zn. 7Sžrk/7/2017. Opätovne ním povolil vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetným nehnuteľnostiam a ako vkladové tituly uviedol popri dohode o vydaní veci medzi sťažovateľkou a žalobkyňou, ale žalobkyňou nepodpísanou, aj právoplatné civilné rozsudky ukladajúce povinnosť žalobkyni vydať sťažovateľke predmetné nehnuteľnosti.

Argumentovala, že dohoda o vydaní vecí z 21. októbra 2015 je povinne zverejňovanou zmluvou podľa § 5a ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, a keďže nedošlo k jej zverejneniu postupom podľa tohto zákona, hľadí sa na ňu podľa § 47a ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov ako na neexistentnú. Tvrdila, že žalovaný nemal riadny vkladový titul, na základe ktorého by mohol povoliť vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech sťažovateľky.

Podľa názoru najvyššieho súdu bola dohoda o vydaní veci predložená sťažovateľkou dostatočným podkladom pre povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, a to preto, že sťažovateľkou tiež priložené právoplatné civilné rozsudky nahradzujú súhlas povinnej osoby a náhradným spôsobom osvedčujú jej vôľu. Najvyšší súd Slovenskej republiky odkázal na judikatúru potvrdzujúcu tento názor, a okrem rozsudkov uvedených na podporu návrhu na vklad z 28. októbra 2015 sťažovateľkou poukázal aj na rozsudok sp.zn. 7Sžr/152/2016 z 28. februára 2018.

krajského súdu. Toto správne súdne konanie je teda ukončené a vkladové rozhodnutie 1 je právoplatné a nezrušené. 12. V konaní o v poradí druhej správnej žalobe žalobkyne (konanie vedené pod sp.zn.11S/ 151/2018) krajský súd dňa 18. marca 2019 vyzval žalobkyňu na repliku, v lehote 20 dní, k vyjadreniam žalovaného a sťažovateľky. Táto výzva bola doručená žalobkyni dňa 11. marca 2019, pričom žalobkyňa v určenej lehote repliku nepodala. 13. Ďalej v konaní vedenom pod sp.zn. 11S/151/2018 krajský súd dňa 7. mája 2019 vyzval žalobkyňu, aby sa vyjadrila, či trvá na podanej druhej žalobe vo svetle rozsudku krajského súdu 2. Žalobkyni bola táto výzva doručená 27. mája 2019 a na túto sa vyjadrila podaním doručeným 4. júna 2019 tak, že trvá na podanej druhej správnej žalobe. 14. Žalobkyňa sa v reakcii na výzvu krajského súdu na repliku vyjadrila v podaní doručenom dňa až 19. mája 2019, a okrem iného tiež argumentovala aj k tomu, ako sa má vyriešiť

16. Krajský súd dospel k názoru, že žalovaný neuplatnil svoju právomoc v súlade so zákonom.

II. Kasačná sťažnosť ďalšej účastníčky konania

20. Proti rozsudku krajského súdu sp.zn. 11S/151/2018 z 2. decembra 2020 podala sťažovateľka 17. marca 2021 kasačnú sťažnosť. Ako dôvody kasačnej sťažnosti označila ustanovenie § 440 ods. 1 písm. a/, f/, g/ a h/ SSP. 21. Sťažovateľka krajskému súdu vytýka, že rozhodol nad rámec žalobných bodov žalobkyne, keďže táto svoju správnu žalobu oprela len o námietku absencie zverejnenia dohody o vydaní vecí. 22. Sťažovateľka ďalej krajskému súdu vytýka, že nerešpektoval § 135 ods. 1 SSP, keď nevychádzal zo stavu, ktorý tu bol v čase vydania vkladového rozhodnutia 2 (26. jún 2018), ale až zo stavu, ktorý tu nastal v dôsledku zrušujúceho rozsudku kasačného súdu (26. september 2018) a ktorý tu pretrvával až ku dňu rozhodovania krajského súdu (2. december 2020). V čase vydania vkladového rozhodnutia 2 tu žiadne ohľady na zásadu ne bis in idem nebránili rozhodovaniu žalovaného. Ak by tu prekážka vyplývajúca z princípu ne bis in idem aj bola, táto sa vzťahuje len na protichodné rozhodnutia, pričom v práve rozhodovanej veci vkladové rozhodnutie 1 a vkladové rozhodnutie 2 nie sú protichodné. 23. Sťažovateľka namieta, že ju krajský súd zrušením vkladového rozhodnutia 2 pripravil o ďalší právny dôvod jej vlastníctva v prípade, že by bolo obživnuté vkladové rozhodnutie 1 nejako opätovne spochybňované prípadne aj žalobkyňou. Právna pozícia sťažovateľky pri dokazovaní jej vlastníckeho práva voči iným osobám v čase medzi vydaním zrušeného vkladového rozhodnutia 2, a obživnutím vkladového rozhodnutia 1, je oslabená, a aj po obživnutí vkladového rozhodnutia 1 môže vkladové rozhodnutie 2 slúžiť aspoň podporne na preukazovanie vlastníckeho práva sťažovateľky.

29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 30. Kasačný súd posúdil sťažnostné námietky podľa obsahu a vyhodnotil ich ako také, ktoré mieria proti právnemu posúdeniu veci krajským súdom, a taktiež smerujú k porušeniu spravodlivého procesu. Najvyšší správny súd tak kasačnú sťažnosť posudzoval vo svetle § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ Správneho súdneho poriadku. 31. Svojou námietkou podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP, ktorú treba preskúmať ako prvú, sťažovateľka brojí proti postupu krajského súdu, ktorý spočíval v tom, že jej neumožnil vyjadriť sa k existencii konkurencie dvoch vkladových rozhodnutí a k tomu, či na takú konkurenciu má správny súd prihliadať ex officio, a to buď v reakcii na repliku žalobkyne z 19. mája 2019, alebo na výzvu súdu obdobnú výzve podľa § 196 SSP. Vo výsledku tak sťažovateľka nebola oboznámená s tým, že krajský súd zvažuje postup skúmania vád vkladového rozhodnutia 2 ex officio. 32. Kasačný súd rozumie podstate tejto námietky. Krajský súd síce nereprodukoval do odôvodnenia svojho rozsudku v skutočnosti oneskorenú repliku žalobkyne z 19. mája 2019, na druhej strane v bode 43 napadnutého rozsudku priznáva, že uvažoval zhodne ako žalobca o oživení vkladového rozhodnutia 1. Je zrejmé, že s replikou žalobcu, aj keď oneskorenou, sa krajský súd nejako oboznámil. 33. Kasačný súd pripomína, že právo na kontradiktórnosť v konaní nie je absolútne, ako to opakovane uviedol Európsky súd pre ľudské práva (napr. rozhodnutie vo veci Ringier Axel Springer Slovakia, a. s. v. Slovensko zo 4. októbra 2011, č. sťažnosti 35090/07, bod 85;

rozsudok

vo veci Čepek v. Česká republika z 5. septembra 2013, č. sťažnosti 9815/10, bod 46).

35. Je zrejmé, že krajský súd svoju kasáciu založil na existencii vady vkladového rozhodnutia 2, na ktorú musel prihliadať bez námietky účastníkov konania, ako bude vysvetlené neskôr. Krajský súd preto nepotreboval repliku žalobkyne, aby mohol prihliadnuť na existenciu prekážky ne bis in idem (res iudicata), a svoje rozhodnutie založil na dôvodoch existujúcich nezávisle od toho, či by žalobkyňa podala svoju repliku a čo by v nej prípadne uviedla.

36. Rozhodujúca časť tejto námietky sťažovateľky sa preto najskôr skrýva v posúdení otázky, či mal krajský súd dať účastníkom konania možnosť vyjadriť sa k tomu, že zvažuje postup posudzovania vád vkladového rozhodnutia ex officio. Inými slovami, objavuje sa tu otázka prekvapivosti prístupu krajského súdu.

38. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky smerujúcej k prekvapivosti napadnutého rozsudku je pre kasačný súd relevantná skutočnosť, že prístup krajského súdu nemohol byť pre sťažovateľku úplne prekvapivý. Sťažovateľka si musela byť vedomá toho, že SSP upravuje aj okruh vád konania a rozhodovania správnych orgánov, na ktoré je potrebné vždy prihliadať ex officio, ako napr. tie uvedené v § 134 ods. 2 písm. a/ a b/ SSP. Sťažovateľka teda nemohla v dobrej viere predpokladať, že správny súd bude vždy a bezvýnimočne vychádzať len zo žalobných bodov uplatnených žalobkyňou. Sťažovateľka ako účastníčka oboch súvisiacich správnych súdnych konaní preukázateľne vedela o existencii dvoch vedľa seba stojacich správnych rozhodnutí, a preto nemohla dobromyseľne očakávať, že na takto vzniknutú situáciu nebude krajský súd nijako reagovať len z toho dôvodu, že to nikto v správnej žalobe nenamietal.

39. Správny súdny poriadok upravuje viacero situácii, kedy správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby. Konkrétne ide o ustanovenie § 134 ods. 2, § 195, § 206 ods. 3. Pochopiteľne rovnako nie je správny súd viazaný rozsahom žalobných bodov pri skúmaní podmienok konania. Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k právnej úprave všeobecnej správnej žaloby, o ktorú v danom prípade ide, je správny súd s výnimkou prípadov upravených v § 134 ods. 2 písm. a/ a b/ SSP viazaný rozsahom a dôvodmi správnej žaloby, čo súčasne znamená, že správny súd má žalobcom striktne, bezvýnimočne, vymedzené dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z uvedeného by sa preto mohla javiť námietka sťažovateľky ako dôvodná, avšak len potiaľ, pokiaľ by neexistovala skutočnosť, ktorá nastala po podaní správnej žaloby v podobe existencie dvoch totožných rozhodnutí vzťahujúcich sa k jednému návrhu na vklad vlastníckeho práva zo dňa 28.10.2015, na ktorú muselo byť zo strany krajského súdu reagované.

žalovaného, ale v dôsledku rozhodovania správnych súdov. Pokiaľ by sme preto vychádzali z uvedeného, bol by daný zákonný dôvod na prekročenie žalobcom vymedzených žalobných bodov a to podľa § 134 ods. 2 písm. b/ SSP. Je potrebné na tomto mieste zopakovať pre kasačný súd relevantnú skutočnosť a to, že iný výsledok správneho súdneho konania ako zrušenie vkladového rozhodnutia 2 za danej situácie neprichádzal do úvahy, a preto samotné oboznámenie správneho súdu o zamýšľanom postupe vo vzťahu k účastníkom konania by, v podstatne malo len formálnu povahu. Inak povedané, vzhľadom na okolnosti daného prípadu, by účastníci konania nemali dosah na zvrátenie samotného výsledku správneho súdneho konania.

42. Je bez akýchkoľvek pochybností, že existenciu dvoch vkladových rozhodnutí k totožnému návrhu na vklad bolo nutné vyriešiť. V tomto smere nemôže obstáť tvrdenie sťažovateľky, že existencia vkladového rozhodnutia 2 je potrebná pre budúce možné napadnutie vkladového rozhodnutia 1 zo strany žalobkyne. Pre vyššie uvedeného dôvody nie je kasačná sťažnosť v tejto časti dôvodná.

44. Špecifická procedurálna situácia, ktorá nastala v tejto veci, je dôsledkom toho, že kasačná sťažnosť v zásade nemá odkladný účinok a napadnuté rozsudky krajských súdov sú právoplatné a vykonateľné. 45. Z toho vyplýva, že ak krajský súd zruší rozhodnutie žalovaného orgánu verejnej správy, žalovaný orgán je povinný riadiť sa takýmto rozsudkom a podľa právnych názorov v ňom vyslovených v ďalšom konaní postupovať, i keď tu bola podaná kasačná sťažnosť, ktorá potenciálne môže viesť k zrušeniu tohto zrušujúceho rozsudku krajského súdu.

ani na § 31 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov, pretože ten má na mysli iné situácie [uvedené príkladmo v poznámke pod čiarou č. 10b)], ako je inštančný postup v správnom súdnictve, o ktorý v skutočnosti ide v práve rozhodovanej veci. Preto akceptovanie názoru krajského súdu v danej veci by znamenalo popretie právnej záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia, a to vo vzťahu len k žalovanému, ktorý by ho nemusel vykonať, čo možno vnímať ako veľmi problematické. 48.

49. Tento princíp sa na podústavnej úrovni premieta do rôznych procedurálnych noriem zakotvujúcich prekážku litispendencie alebo prekážku veci rozhodnutej. Ide napr. o § 30 ods. 1 písm. f/ a i/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, či o § 62 ods. 1 písm. f/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podobnú úpravu obsahuje aj Správny súdny poriadok, a to v § 98 ods. 1 písm. a/ a b/.

51. Posledne uvedené konštatovanie však nič nemení na tom, že nežiadúci stav nastáva aj v prípade, ak vedľa seba stoja dve v podstate identické správne rozhodnutia. Môže ísť totižto o rozhodnutia, ktoré tiež vyvolávajú negatívne následky. Pôjde napríklad o prípady, keď dve vedľa seba stojace správne rozhodnutia na konci dňa dvakrát ukladajú sankciu za ten istý protiprávny čin [por. pre podobnosť právnej úpravy rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu (Nejvyšší správní soud) č.k. 6 As 44/2008-142 zo 4. marca 2009, publikované pod č. 1842/2009 v súdnej zbierke českého Najvyššieho správneho súdu], či vyvolávajú neprehľadnosť v činnosti správnych orgánov [por. pre podobnosť právnej úpravy rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu (Nejvyšší správní soud) č.k. 2 Azs 307/2015-41 z 9. júna 2016, bod 21], vo verejných evidenciách, a v konečnom dôsledku zneisťujú aj adresátov výkonu verejnej moci.

53. V práve rozhodovanej veci nie je sporné, že prekážka ne bis in idem nastala vo vzťahu k vkladovému rozhodnutiu 2, ktoré je predmetom súdneho prieskumu v danom správnom súdnom konaní, po obživnutí vkladového rozhodnutia 1, a to právoplatnosťou rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžrk/7/2017 z 26. septembra 2018, t.j. po 17. júli 2018, v ktorý deň podala žalobkyňa správnu žalobu proti vkladovému rozhodnutiu 2.

Kasačný súd vníma aj argumenty sťažovateľky o sile dôkaznej pozície jej vlastníckeho práva vo vzťahu k tretím osobám, a širšie otázku ochrany práv nadobudnutých na základe neskôr zrušeného správneho rozhodnutia v dobrej viere, ktoré tiež požíva ústavnú ochranu pod čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, avšak má za to, že princíp právnej istoty a princíp ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere je potrebné vyvažovať (mutatis mutandis nález Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 19/09 z 2. apríla 2009, č. 34/2009 ZNaU, s. 13-14), a automaticky nemá prednosť jeden princíp pred druhým princípom.

Je potrebné vždy prihliadať na konkrétne okolnosti rozhodovanej veci, ktoré môžu byť skutočne rozmanité, a to s cieľom, aby boli šetrené už popísané princípy. V zásade bude treba odpovedať na otázky, či dôjde zrušením neskoršieho kolidujúceho správneho rozhodnutia k zhoršeniu právnej pozície účastníkov konania či iných osôb, a ak áno, potom, či je takéto zhoršenie vo svetle princípu právnej istoty obhájiteľné, prípadne aké riešenie najviac šetrí podstatu v kolízii stojacich princípov. 56.

57. Ak Najvyšší správny súd na jednej strane musí akceptovať následky absencie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, musí na druhej strane nachádzať v právnom poriadku také riešenia, ktoré tieto následky eliminujú, a nemôže na túto úlohu rezignovať s argumentom, že takéto riešenia na prvý pohľad z právneho poriadku nevyplývajú. Tieto širšie aspekty zdanlivo prelamujú § 135 ods. 1 SSP, avšak treba uznať, že na danú situáciu právna úprava nepamätá. Ide preto v skutočnosti o medzeru v práve, ktorú je nutné vyplniť výkladom šetriacim zmysel existencie celého systému správneho súdnictva. Týmto zmyslom je nastoľovať v činnosti správnych orgánov poriadok, prehľadnosť, a nie chaos.

PL. ÚS 5/2021 z 12. mája 2021). Rovnaká situácia v podstate nastáva aj v prípade, ak Ústavný súd SR nálezom, vydaným až po právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy, vysloví nesúlad konkrétneho právneho predpisu (pričom nález nebol vydaný na základe iniciatívy správneho súdu v konkrétnom správnom súdnom konaní), nakoľko v zmysle ustanovenia § 131 Správneho súdneho poriadku je správny súd, vrátane kasačného súdu, takýmto rozhodnutím Ústavného súdu SR viazaný. A do tretice napríklad správny súd, napriek zneniu ustanovenia § 135 ods. 1 SSP, nevychádza zo skutkového a právneho stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy ani v rámci správnej žaloby vo veciach správneho trestania a to vzhľadom na uplatňujúcu sa plnú jurisdikciu v tomto osobitnom type správnej žaloby.

60. V poslednom rade, krajský súd postupoval správne, keď po zrušení veci túto nevrátil žalovanému na ďalšie konanie. V práve rozhodovanej veci bol totižto celý právny problém vyriešený zrušujúcim výrokom napadnutého rozsudku krajského súdu a po vrátení veci žalovanému by už nebolo o čom znovu konať a rozhodovať, keďže konanie o návrhu na vklad podanom sťažovateľkou 28. októbra 2015 bolo ku dňu vydania rozsudku krajského súdu 3, aktuálne napadnutého kasačnou sťažnosťou, právoplatné skončené vkladovým rozhodnutím 1. V prípade, ak by krajský súd vrátil žalovanému vec na ďalšie konanie, nastala by v konaní pred žalovaným prekážka veci rozhodnutej, a žalovaný by musel na túto prekážku reagovať.

zamietol. 62. Neuniklo pozornosti kasačnému súdu, že sťažovateľka kasačnou sťažnosťou spochybňovala aj výrok napadnutého rozsudku o trovách konania. Týmto výrokom bolo žalovanému uložené platiť trovy konania žalobkyni, pričom proti tomuto výroku žalovaný kasačnú sťažnosť nepodal. Je teda zrejmé, že sťažovateľke žiadna povinnosť týmto výrokom nebola uložená, čo znamená, že tento výrok napadnutého rozsudku nebol sťažovateľke na neprospech, ani ním žiadnym spôsobom nebola jej právna pozícia zmenená, či dokonca zhoršená. S poukazom na ustanovenie § 442 ods. 1 SSP preto kasačná sťažnosť, pre absenciu subjektívnej stránky prípustnosti nebola v tejto časti prípustná, čo znamená, že do úvahy prichádzala aplikácia ustanovenia § 459 písm. b/ SSP (odmietnutie kasačnej sťažnosti v tejto časti). Vzhľadom však na to, že sťažovateľka v časti, v ktorej jej svedčala subjektívna stránka prípustnosti kasačnej sťažnosti nebola úspešná, kasačný súd už samotným výrokom nerozhodoval aj o odmietnutí kasačnej sťažnosti v časti výroku o náhrade trov konania,

64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.