5Svk/47/2022
ECLI:SK:NSSSR:2023:3020200327.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Trenčíne
- Sp. zn. 1. inštancie
- 13S/59/2020
- IČS
- 3020200327
- Citované
- 8× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Vališa, LLM. (spravodajca) a členov senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o.z. Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o. advokátska kancelária, Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Mesto Trenčín, Mierové námestie 2, Trenčín, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MSÚTN-ÚSaŽP/2020/36254/21837/svam z 13. júla 2020 a opatrenia žalovaného č. MSÚTN- ÚSaŽP/2020/36254/92072/svam zo 17. augusta 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/59/2020-59 z 22. júna 2022, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Návrh žalobcu na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie sa zamieta . III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj len „krajský súd") podľa § 98 ods. 1 písm. e/, g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP") odmietol žalobu žalobcu v časti zrušenia rozhodnutia stavebného povolenia Mesta Trenčín, špeciálneho stavebného úradu pre miestne a účelové komunikácie č. MSÚTN-ÚSaŽP/2020/36254/21837/svam z 13. júla 2020 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie") z dôvodu, že žalobu v tejto časti podala zjavne neoprávnená osoba a smerovala proti prvostupňovému administratívnemu rozhodnutiu a toto je neprípustné. V časti žaloby, ktorej predmetom bolo zrušenie opatrenia - odpovede Mesta Trenčín, špeciálneho stavebného úradu pre miestnu dopravu a pozemné komunikácie č. MSÚTN-ÚSaŽP/2020/36254/92072/svam zo 17. augusta 2020 (ďalej aj len „napadnuté opatrenie"), krajský súd podľa § 190 SSP túto zamietol ako nedôvodnú. 2. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o vydaní stavebného povolenia pre stavebníka TIMM SLOVAKIA s.r.o. Voči uvedenému podal žalobca odvolanie, na ktoré reagoval žalovaný napadnutým opatrením - listom, ktorým oznámil žalobcovi, že v tomto konaní nie je účastníkom konania a právo byť účastníkom v konaní mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, a preto ani nemá právo podať odvolanie, keďže toto právo prináleží len účastníkovi konania. Podanie žalobcu označené ako odvolanie žalovaný predložil na preskúmanie Okresnému úradu v Trenčíne ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania podľa § 65 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej aj len „správny poriadok"), pričom žalobca na toto reagoval podaním z 21. augusta 2020 tak, že si neželá iniciovať konanie podľa § 65 správneho poriadku.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Žalobca následne podal žalobu, podstatou ktorej bolo, že podľa žalobcu bol žalovaný povinný jeho odvolanie vybaviť riadnym spôsobom ako odvolanie účastníka konania, a nielen neformálnym prípisom. Uvedené odvodil z toho, že § 14 ods. 2 správneho poriadku mu priznáva postavenie účastníka konania, pričom tento názor oprel o časticu „aj", ktorá z hľadiska gramatického výkladu podľa žalobcu indikuje ďalšie rozšírenie okruhu účastníkov popri subjektoch uvedených v § 14 ods. 1 správneho poriadku. Namietal ďalej, že v zmysle § 140c ods. 8 až 10 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj len ,,stavebný zákon") bol oprávnený podať odvolanie bez ohľadu na to, či bol účastníkom konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA).
4. Krajský súd poukázal na § 59 ods. 1 stavebného zákona, ktorý vymedzuje okruh účastníkov konania. Konštatoval, že iné osoby ako tie, ktoré sú uvedené v tomto ustanovení, účastníkmi stavebného konanie nemôžu byť, pričom okruh účastníkov stavebného konania nerozširuje ani ustanovenie § 14 správneho poriadku, keďže správny poriadok je vo vzťahu k stavebnému zákonu lex generalis. Ďalej s poukazom na § 53 správneho poriadku konštatoval, že odvolanie môže podať len účastník správneho konania. Len v takomto prípade podané odvolanie vyvolá začatie odvolacieho konania a ak odvolanie podá osoba, ktorej právo na podanie odvolania neprislúcha, ide o tzv. neprípustné odvolanie, ktoré správny orgán vybaví len neformálnym
spôsobom. Uviedol, že podľa § 140c ods. 8 stavebného zákona proti stavebnému povoleniu, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu (osobitným predpisom je zákon č. 24/2006 Z.z.), má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu (osobitným predpisom je zákona č. 24/2006 Z.z.). K aplikácii cit. ustanovenia uviedol, že toto je možné aplikovať len v prípade, ak stavebnému povoleniu predchádzal proces v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z.
5. Spornú otázku, či žalobcovi prináležalo postavenie účastníka stavebného konania a s tým spojené právo podať odvolanie voči stavebnému povoleniu, krajský súd posúdil tak, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplývalo, že by žalobca mal byť účastníkom stavebného konania, pričom toto postavenie mu nepriznáva ani § 59 ods. 1 stavebného zákona, a ani žiaden iný právny predpis. Aplikovateľnosť § 140c ods. 8 stavebného zákona bola podľa krajského súdu v danom prípade vylúčená, pretože stavebnému povoleniu nepredchádzal proces podľa zákona č. 24/2006 Z. z., a ani nebol dôvod začatia takéhoto procesu, keďže neboli splnené podmienky v zmysle § 18 zákona č. 24/2006 Z. z. Vzhľadom na uvedené krajský súd konštatoval, že ak teda žalobca podal odvolanie voči napadnutému rozhodnutiu, učinil tak ako osoba neoprávnená, a teda ide o odvolanie neprípustné, o ktorom správny orgán nevydáva formálne rozhodnutie, ale ho vybaví len prípisom, teda neformálnym spôsobom tak, ako v danej veci postupoval žalovaný pri vydaní napadnutého opatrenia.
6. Krajský súd k aktívnej žalobnej legitimácii žalobcu poukázal na § 178 ods. 1 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. e/ SSP a súčasne poukázal na § 7 ods. 1 písm. a/ SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. g/ SSP v súvislosti s nevyčerpaním riadnych opravných prostriedkov
pred podaním žaloby. Krajský súd uviedol, že žalobca nebol účastníkom stavebného konania a nejedná sa o žalobu opomenutého účastníka a preto dospel k záveru, že žalobca nebol oprávnenou osobou na podanie žaloby o zrušenie napadnutého rozhodnutia, pričom zároveň je dôvodom pre odmietnutie žaloby aj skutočnosť, že stavebné povolenie bolo v stavebnom konaní prvostupňovým rozhodnutím, ktoré nebolo preskúmavané v odvolacom konaní.
7. K časti žaloby smerujúcej voči napadnutému opatreniu krajský súd poukázal, že žalobca v stavebnom konaní nebol účastníkom konania a právo byť účastníkom konania mu zo žiadneho právneho predpisu nevyplývalo, pričom aktívne legitimovaným subjektom na podanie odvolania voči stavebnému povoleniu sú iba účastníci konania. Podanie odvolania inou osobou ako účastníkom konania nespôsobuje účinky spojené so začatím odvolacieho konania. Žalovaný ako správny orgán v takom prípade rozhodnutie nevydáva a oznámenie o tom, že žalobcovi neprislúcha právo podať odvolanie, oznamuje len neformálne.
8. Krajský súd konštatoval, že z napadnutého opatrenia vyplynulo, že žalovaný sa dostatočne vysporiadal so záverom, že žalobca nie je účastníkom konania a nie je oprávneným na podanie odvolania proti rozhodnutiu - stavebnému povoleniu. Krajský súd ďalej poukázal, že žalovaný konštatoval, že vyhodnotil podanie žalobcu ako podnet na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania s tým, že ho predloží nadriadenému orgánu na preskúmanie, s čím však žalobca nesúhlasil a jednoznačne uviedol, že jeho podanie nie je takýmto podnetom.
Keďže v danej veci nebolo realizované konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z., nebolo možné na podanie žalobcu nahliadať ako na odvolanie v zmysle § 140c ods. 8 stavebného zákona. Krajský súd konštatoval, že žalovaný v napadnutom opatrení síce len stručne oznámil, že neexistuje zákonný dôvod na uskutočnenie procesu podľa zákona č. 24/2006 Z. z., z uvedeného je však zrejmé, že neboli splnené zákonné podmienky v predmete posudzovania vplyvov na životné prostredie pri uvedenej stavbe a preto sa žalovaný podľa krajského súdu dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa jeho účastníctva v stavebnom konaní a posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie.
9. Vzhľadom na uvedené krajský súd konštatoval zákonnosť postupu žalovaného pri vydaní napadnutého opatrenia a žalobu v tejto časti podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.
III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu
10. Žalobca ako sťažovateľ podal včas kasačnú sťažnosť proti napadnutému rozsudku z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. g/ a j/ SSP, a teda že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a porušil zákon tým, že podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Podstata námietok obsiahnutých v kasačnej sťažnosti smerovala k argumentácii sťažovateľa, že mal v konaní postavenie účastníka, pričom toto odvodzuje z § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona vo vzťahu ku ktorému uviedol, že mu postavenie účastníka konania vyplýva z osobitného predpisu a to z § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí a ďalej toto postavenie odvodzuje od § 14 ods. 1 správneho poriadku, keďže o sebe tvrdí, že môže byť rozhodnutím priamo dotknutý na svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach a to až do času, kým sa nepreukáže opak. Uviedol, že ako občianske združenie tvrdí, že právom chránený záujem priaznivého životného prostredia ako aj jeho ochrany spôsobuje vznik jeho postavenia ako účastníka konania a správny orgán môže takéto postavenie nepriznať environmentálnej organizácii, ktorou sťažovateľ je, až keď sa preukáže
opak. Podľa sťažovateľa správny orgán nedodržal takýto postup a nezákonne sa nezaoberal odvolaním sťažovateľa, keďže ho nepovažoval za účastníka konania a to napriek tomu, že ním mal byť. Ďalej sťažovateľ poukázal na svoju činnosť ekologického združenia.
12. Sťažovateľ argumentoval, že svoje postavenie účastníka zakladá na osobitnom právnom predpise, a to konkrétne na ustanovení § 19 zákona o životnom prostredí, ktorý ukladá každému povinnosť pri ohrození životného prostredia alebo pri poškodení životného prostredia bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy. Podľa sťažovateľa tak mal zákonnú povinnosť tieto skutočnosti oznámiť orgánu štátnej správy, v tomto prípade žalovanému, pričom žalovaný podľa názoru sťažovateľa namiesto plnenia si svojich povinností riadnym vysporiadaním sa s podaním sťažovateľa vykonal administratívne prehadzovanie, a to bez opory v zákone. Sťažovateľ namietal, že krajský súd prebral argumentáciu založenú na výhradnej aplikácii zákona č. 24/2006 Z. z. a vôbec nezohľadnil argumentáciu, že postavenie účastníka sťažovateľovi vzniklo na základe osobitného právneho predpisu, a to zákona o
životnom prostredí. Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol v rozpore s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-240/09, podľa ktorého prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Sťažovateľ zdôraznil, že netvrdil že by mu postavenie účastníka vzniklo na základe osobitného predpisu, ktorým by mal byť zákon č. 24/2006 Z. z.
13. Voči nezákonnosti odmietnutia podania sťažovateľ argumentoval tým, že krajský súd nepostupoval správne, ak žalobu smerujúcu k zrušeniu napadnutého rozhodnutia odmietol ako žalobu podanú samostatne proti prvostupňovému rozhodnutiu. Sťažovateľ namietal, že jednou správnou žalobou nežaloval dve rozhodnutia- t.j. napadnuté rozhodnutie (stavebné povolenie) a napadnuté opatrenie (list), ale v prípade zrušenia napadnutého opatrenia (list) žiadal súd aj o zrušenie rozhodnutia, ktoré predchádzalo napadnutému opatreniu (list) - t.j. napadnuté rozhodnutie (stavebné povolenie), keďže toto môže byť v zmysle § 190 ods. 3 písm. a) SSP zrušené len na základe návrhu žalobcu pri zrušení napadnutého rozhodnutia. Sťažovateľ tvrdil, že žiadal preskúmanie napadnutého opatrenia, ktorým bolo vybavené jeho odvolanie a po jeho zrušení žiadal zrušenie rozhodnutia, ktoré mu predchádzalo, t.j. rozhodnutia, proti ktorému podal odvolanie (napadnuté rozhodnutie-stavebné povolenie). Krajský súd podľa sťažovateľa svojím postupom nadbytočne, nesprávne a nezákonne rozhodol o odmietnutí správnej žaloby v
časti zrušenia napadnutého rozhodnutia. 14. Sťažovateľ navrhol predloženie nasledovných prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie: ,,Či odopieranie postavenia účastníka verejnosti v správnom konaní environmentálnemu spolku z dôvodu nevykonania procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom EÚ?
Či neaplikovanie Aarhuského dohovoru správnymi orgánmi je v súlade s právom EÚ? Či vylučovanie účastníctva environmentálnych spolkov len na základe aplikácie vnútroštátneho práva, pri neaplikácii noriem, ktoré sú súčasťou práva EÚ je v súlade s právom EÚ? Či výklad vnútroštátneho práva smerujúci k vylúčeniu aplikácie právnej normy platnej a účinnej v rámci EÚ, akou Aarhuský dohovor je, je v súlade s právom EÚ?". 15. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. Poukázal, že okruh účastníkov stavebného konania v § 59 stavebného zákona je vymedzený špeciálne oproti všeobecnej úprave okruhu účastníkov konania v § 14 správneho poriadku. K rozšíreniu okruhu účastníkov podľa § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona uviedol, že cit. ustanovenie rozširuje okruh účastníkov konania v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. a nie v zmysle § 19 zákona o životnom prostredí, na ktorý odkazuje sťažovateľ. Ustanovenie § 19 zákona o životnom prostredí žiadnym spôsobom nepriznáva občianskemu združeniu právo byť účastníkom konania, len deklaruje všeobecnú povinnosť kohokoľvek zabezpečovať ochranu životného prostredia. Poukázal, že sťažovateľ v odvolaní okrem všeobecnej hrozby poškodenia životného prostredia nekonkretizoval, aké dôvody takúto hrozbu potvrdzujú alebo preukazujú, pričom počas celého stavebného konania neprejavil akýkoľvek záujem byť účastníkom konania, nevzniesol námietky, nedoručil žiadne stanovisko a ani iné relevantné podanie.
I. Posúdenie veci kasačným súdom
16. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 11 písm. h/ SSP) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 453 ods. 1 a 2 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal postupom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky <http://www.nssud.sk> (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a preto ju podľa § 461 SSP zamietol. 17. Po oboznámení sa s obsahom kasačnej sťažnosti kasačný súd vyhodnotil ako kľúčové pre rozhodnutie vo veci posúdenie otázky, či mal sťažovateľ v administratívnom konaní postavenie účastníka, a to odvodené najmä z § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona. 18. Pokiaľ sťažovateľ svoje postavenie účastníka konania a s tým spojenú aktívnu žalobnú legitimáciu odvodzoval od § 14 správneho poriadku, tak kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že išlo o otázku účastníctva v stavebnom konaní, ktoré je upravené v stavebnom zákone. Je pravdou, že pri účastníctve v konaní o povolení stavby nie je explicitne vylúčená pôsobnosť správneho poriadku tak ako to predpokladá § 140 stavebného zákona, avšak túto otázku je potrebné posudzovať podľa zásad aplikovaných pri konkurencii právnych predpisov, v zmysle ktorých je potrebné uplatniť osobitnú právnu úpravu pred úpravou všeobecnou (lex specialis derogat legi generali). V prejednávanej veci stavebný zákon obsahuje komplexnú osobitnú úpravu účastníctva v konaní o povolení stavby, keďže v § 59 stavebného zákona upravuje ich okruh. Vzhľadom na uvedené nie je za danej skutkovej a právnej situácie, o akú ide v prejednávanej veci, možné rozširovať okruh účastníkov prostredníctvom všeobecného predpisu o správnom konaní.
19. Zákonodarca pomýšľal i na určité ,,rozšírenie" okruhu účastníkov na základe osobitného predpisu, čo je vyjadrené v cit. ustanovení ods. 1 písm. c) stavebného zákona, kde je vyjadrené, že účastníkmi stavebného konania sú ďalšie osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu. Pokiaľ ide o identifikáciu osobitného predpisu, týmto má byť v zmysle poznámky pod čiarou zákon č. 24/2006 Z. z., konkrétne jeho ustanovenia § 24 až 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní. Napriek skutočnosti, že poznámky pod čiarou nedisponujú normatívnou záväznosťou, je na ne možné nahliadať ako na interpretačnú pomôcku.
20. Podľa kasačného súdu tak primárne pôjde o rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť za predpokladu, že vec súvisí s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, resp. pokiaľ v danej veci či už prebieha zisťovacie konanie, alebo pri prípadnom extenzívnom výklade a aj s ohľadom na cieľ samotného cit. zákona, ktorým je ochrana životného prostredia, zisťovacie konanie prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval. V uvedenom prípade, v záujme ochrany životného prostredia, by subjekty podľa zákona č. 24/2006 Z. z. mohli mať postavenie účastníka stavebného konania, a to za účelom realizácie ich jednotlivých oprávnení podľa cit. zákona.
Vyššie uvedený výklad je podľa kasačného súdu súladný i s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie z 8. marca 2011 vo veci C-240/09 Lesoochranárske zoskupenie VLK, ECLI:EU:C:2011:125, na ktoré poukazoval i sťažovateľ.
21. Taktiež je dôležité pripomenúť, že úprava obsiahnutá v zákone č. 24/2006 Z. z. je úzko prepojená s právami účastníka konania v rámci zisťovacieho konania realizovaného podľa cit. zákona. Keďže stavebný zákon v časti upravujúcej účastníctvo v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona odkazuje primárne na konkrétne ustanovenia osobitného predpisu, ktorými sú § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z. z., ktoré upravujú účasť verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, možno konštatovať, že odkazuje na úpravu, ktorá sa taktiež týka otázok účastníctva.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ je v § 59 stavebného zákona upravená otázka účastníctva, tak pokiaľ táto časť právnej normy (t.j. ods. 1 písm. c/ cit. ust.) v sebe obsahuje odkaz na osobitný predpis, tak je logické, že tento osobitný predpis bude upravovať otázku obsahovo totožnú (t.j. otázku účastníctva) alebo bude dopĺňať túto úpravu o otázky súvisiace (napr. rozšírený katalóg práv a pod.).
22. Pokiaľ teda aj kasačný súd berie do úvahy skutočnosť, že poznámka pod čiarou k § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona je len interpretačnou pomôckou a teda osobitným zákonom by mohol byť aj iný zákon, než len zákon č. 24/2006 Z.z., sťažovateľova argumentácia spočívajúca v tom, že pod cit. ustanovenie stavebného zákona možno subsumovať i § 19 zákona o životnom prostredí, neobstojí. Sťažovateľom uvedený § 19 zákona o životnom prostredí sa totiž nedotýka ani nesúvisí s otázkou účastníctva. Preto pokiaľ sťažovateľ pod pojem ,,osobitný predpis" uvedený v § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona subsumoval § 19 zákona o životnom prostredí, kasačný súd sa s takýmto rozširujúcim výkladom nestotožňuje, pretože cit. ustanovenie, ktoré ukladá každému povinnosť pri ohrození životného prostredia, alebo pri poškodení životného prostredia povinnosť bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy, sa nedotýka práva, ktoré by vo všeobecnosti vyplývalo z účastníctva, ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na jeho
postavenie a vôľu byť účastníkom príslušného konania. Za daných okolností preto nemožno sťažovateľovo postavenie účastníka konania podľa § 59 ods. 1 písm. c/ stavebného zákona odvodzovať od § 19 zákona o životnom prostredí.
23. Pokiaľ sťažovateľ namietal nezákonnosť odmietnutia z dôvodu, že jednou správnou žalobou nežaloval dve rozhodnutia, ale že v prípade zrušenia napadnutého opatrenia (list) žiadal aj o zrušenie rozhodnutia, ktoré predchádzalo napadnutému opatreniu - t.j. napadnuté rozhodnutie (stavebné povolenie), tak v tomto prípade kasačný súd konštatuje, že napadnuté opatrenie nepredstavuje druhostupňové rozhodnutie vo vzťahu k stavebnému povoleniu, ktoré žiadal sťažovateľ zrušiť. Týmto by bolo rozhodnutie o odvolaní, ktoré však nebolo možné vydať, pretože sťažovateľ nemal postavenie účastníka konania. Správny súd preto podľa názoru kasačného súdu postupoval správne, keď obsah žaloby posúdil tak, že táto smeruje jednak voči napadnutému opatreniu a zároveň voči prvostupňovému rozhodnutiu, pričom v časti smerujúcej voči prvostupňovému rozhodnutiu (stavebné povolenie) túto odmietol.
24. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie konania a s tým spojené podanie prejudiciálnych otázok o výklade práva Európskej únie, kasačný súd nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnych otázok. Sťažovateľ nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa majú jeho otázky týkať, a kasačný súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež neidentifikoval.
Rovnako kasačný súd vo veci nevzhliadol potrebu výkladu európskeho práva a výklad európskeho práva v kontexte navrhnutých prejudiciálnych otázok pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebný a to najmä z dôvodu, že predmetom jeho prieskumu bola primárne aktívna legitimácia sťažovateľa resp. jeho postavenie účastníka konania.
25. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd námietky obsiahnuté v kasačnej sťažnosti považoval za nedôvodné, nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.
26. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a contrario a § 168 SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania, pretože sťažovateľ nebol v kasačnom konaní úspešný a vo vzťahu k žalovanému nedošlo k naplneniu predpokladu obsiahnutého v § 168 SSP.
27. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 27. septembra 2023