5Svk/49/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:1016200193.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-6S/24/2016
- IČS
- 1016200193
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Juraja Vališa, LL.M. a Mgr. Petra Macha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): K & Ž, s.r.o., IČO: 36456101, so sídlom: Slavkovská 1731/61, 060 01 Kežmarok, právne zastúpený: Mgr. Miloš Čičmanec, advokát, so sídlom: Petra Jilemnického 5778/43, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, IČO: 00165182, so sídlom: Nám. SNP 33, 813 31 Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Blumental - Ústav sociálnej, komunitnej a zdravotnej starostlivosti, n.o., IČO: 52427170, so sídlom: Jilemnického 3579/4, 080 01 Prešov, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., IČO: 36861227, so sídlom: Nám. Ľ. Štúra 2, 811 02 Bratislava, 2/ Slovenský pozemkový fond, IČO: 17335345, so sídlom: Búdková 36, 817 15 Bratislava, 3/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, IČO: 36022047, so sídlom: Karloveská 2, 841 04 Bratislava, 4/ SLOVENSKÝ VODOHOSPODÁRSKY PODNIK, štátny podnik, Povodie Hornádu, odštepný závod, IČO: 36022047, so sídlom: Ďumbierska 14, 041 59 Košice, 5/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, IČO: 36038351, so sídlom: Nám. SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, právne zastúpený: JUDr. Marek Morochovič, advokát so sídlom: Krížna 56, 821 08 Bratislava, 6/ Mesto Poprad, IČO: 00326470, so sídlom: Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, 058 42 Poprad, právne zastúpený: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., IČO: 44250029, so sídlom: Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MK-3398/2015-221/19645 zo dňa 21. decembra 2015, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/24/2016-448 zo dňa 12. júna 2025, takto
rozhodol:
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/24/2016-448 zo dňa 12. júna 2025 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky (ďalej len „prvostupňový orgán") vydal rozhodnutie č. PUSR-2015/17904-8/69157/BRO zo dňa 9. októbra 2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie"), ktorým podľa § 15 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu v znení neskorších predpisov (ďalej len „pamiatkový zákon") vyhlásil za národnú kultúrnu pamiatku nemocnicu s areálom v Poprade, okr. Poprad, časť Kvetnica, k. ú. Z., s objektovou skladbou: nemocnica (parc. č. XXXX/X, súp. č. XXX), park (parc. č. XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX; XXXX; XXXX/X; XXXX/X; XXXX; XXXX; XXXX; XXXX; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX - iba pozemok; XXXX; XXXX - iba pozemok; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX/X; XXXX), trafostanica (parc. č. XXXX, budova bez označenia súpisným číslom), vodáreň I. (parc. č. 3163, budova bez označenia súpisným číslom), vodáreň II. (parc. č. 3168, objekt nevyznačený na LV). 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali účastníci konania: K & Ž, s.r.o., IČO: 36456101, so sídlom: Slavkovská 1731/61, 060 01 Kežmarok (ďalej aj len „K & Ž, s.r.o."), F., trvale bytom K. (ďalej aj len „F.") a Mesto Poprad odvolania, o ktorých rozhodol žalovaný rozhodnutím č. MK- 3398/2015-221/19645 zo dňa 21. decembra 2015 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie žalovaného") tak, že prvostupňové rozhodnuté potvrdil a podané odvolania zamietol.
II. Konanie pred správnym súdom
3. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podali pôvodne žalobca v rade č. 1 K & Ž, s.r.o. a žalobca v rade č. 2 F. žalobu podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení skorších predpisov (ďalej len „OSP") na Krajský súd v Bratislave, ktorou sa domáhali zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím. Zároveň si uplatnili náhradu trov konania. 4. Na základe § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal Správny súd v Bratislave svoju činnosť dňa 1. júna 2023 a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Nitre a Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Vec bola na základe zmeny právnej úpravy náhodným výberom pridelená Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd"). 5. Uznesením správneho súdu č. k. BA-6S/24/2016-248 zo dňa 17. mája 2024, správny súd rozhodol, že pokračuje v konaní s právnou nástupkyňou pôvodného žalobcu v rade č. 2 F.C., a to s U., ako dedičkou dotknutej nehnuteľnosti. Uznesením správneho súdu č. k. BA-6S/24/ 2016-411 zo dňa 22. apríla 2025, správny súd vyhovel návrhu U. na zmenu účastníka konania tak, že namiesto žalobcu v rade č. 2 F. Y. do konania vstupuje žalobca v rade č. 1 K & Ž, s.r.o., ktorý v ďalšom konaní vystupoval už len ako žalobca. 6. Správny súd rozsudkom č. k. BA-6S/24/2016-448 zo dňa 12. júna 2025 (ďalej len „napadnutý rozsudok") rozhodol tak, že správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú.
7. Správny súd pred samotným meritórnym posúdením veci, považoval za potrebné preskúmať splnenie predpokladov aktívnej žalobnej legitimácie v zmysle § 178 SSP. Reflektujúc na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/32/2022 zo dňa 27. júna 2024 (body 43. až 47., 49.), dospel správny súd k záveru, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania o vyhlásení objektov (identifikovaných v bode 1. rozsudku) za národnú kultúrnu pamiatku a v pozícii účastníka administratívneho konania vystupoval z titulu vlastníctva dotknutých nehnuteľností, konkrétne pozemkov zapísaných na LV č. XXXX v k.
ú. Z., časť D., parc. č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, ktoré tvoria súčasť parku ako jedného z pamiatkových objektov. V priebehu správneho súdneho konania došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobcom na základe darovacej zmluvy aj k pozemku zapísanému na LV č. XXXX v k. ú. Z., časť D., parc. č. XXXX, ktorý rovnako tvorí súčasť parku. Správny súd na základe uvedených zistení dospel k záveru, že žalobcovi svedčí účastníctvo v administratívnom konaní na základe vlastníctva dotknutých nehnuteľností (pozemkov, ktoré sú súčasťou parku) ako prvý predpoklad existencie aktívnej žalobnej legitimácie.
8. V rámci skúmania aktívnej legitimácie žalobcu sa však správny súd zameral aj na to, či žalobca v rámci argumentácie uplatnenej v správnej žalobe identifikoval konkrétne subjektívne práva, ktoré mali byť napadnutým rozhodnutím žalovaného dotknuté, resp. na ktorých mal byť ukrátený, ako aj špecifikáciu, intenzitu a následky takéhoto ukrátenia. Dospel pritom k záveru, že žalobca v rámci žalobnej argumentácie síce tvrdil, že bol ukrátený na svojich právach, avšak tieto tvrdenia nekonkretizoval a neosvedčil. Jeho tvrdenia tak, podľa správneho súdu, smerovali len do roviny ukrátenia na procesných právach účastníka správneho konania podľa ustanovení Správneho poriadku, čo však nemožno stotožňovať s ukrátením na subjektívnych právach v zmysle § 178 ods. 1 SSP, teda na právach s hmotnoprávnym charakterom, súvisiacich s vlastníctvom dotknutých nehnuteľností, ktoré sú predmetom ochrany zo strany
správneho súdu. 9. Podľa správneho súdu žalobca uviedol, že preskúmavané rozhodnutia nad mieru primeranú zákonom obmedzujú vlastníkov príslušných nehnuteľností bez reálneho právneho základu, pričom poukazoval na § 27 pamiatkového zákona (str. 5 žaloby), pričom tieto tvrdenia bližšie nekonkretizoval. Hoci je zrejmé, že ustanovenie § 27 pamiatkového zákona zakotvuje základné obmedzenia vlastníka dotknutej nehnuteľnosti po jej vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku, pokiaľ ide o právo ju užívať určitým spôsobom, z takto formulovanej argumentácie žalobcu nebolo podľa správneho súdu možné zistiť, aké konkrétne práva a akým spôsobom mali byť dotknuté a nebolo možné v tejto súvislosti vyhodnotiť ani intenzitu takéhoto zásahu.
Naviac žalobca túto časť argumentácie formuloval vo vzťahu k vlastníkom všetkých dotknutých nehnuteľností, teda nie konkrétne vo vzťahu k sebe samému. Žalobná argumentácia bola podľa správneho súdu v tomto smere abstraktná a v konečnom dôsledku nekvalifikovaná, a teda nespĺňala predpoklady pre konštatovanie ukrátenia žalobcu na jeho subjektívnych právach. 10. Ťažiskovým dôvodom pre podanie žaloby bolo podľa správneho súdu spochybnenie pamiatkovej hodnoty predmetného objektu a porušenie procesných práv žalobcu, o čom má svedčiť poukaz žalobcu na dôvody podania odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu (str. 7 žaloby), keď žalobca výslovne uviedol, že „hlavným dôvodom odvolania žalobcov nebola nemožnosť nakladania s nehnuteľnosťami, či vykonávania stavebných úprav, ale neexistencia kultúrnej hodnoty, či už historickej, architektonickej alebo urbanistickej povahy parku/parciel, ako aj jej náležitým zdôvodnením a preukázaním.
. .". Aj z tohto žalobného tvrdenia je podľa správneho súdu možné vyvodzovať, že žalobca sa podanou žalobou nedomáhal ochrany svojich subjektívnych práv, ktoré mali byť napadnutým rozhodnutím dotknuté, ale žalobu podal z dôvodov majúcich všeobecný charakter, bez prepojenia na jeho právne postavenie či osobný status. Žalobca v žalobe netvrdil ani neosvedčil, že by napadnutým rozhodnutím alebo jeho následkom mala byť ovplyvnená jeho právna pozícia alebo že by došlo k zmene jeho vlastného právneho postavenia, spochybňoval len existenciu kultúrnej hodnoty predmetného objektu, resp. parku.
11. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť, keďže žalobca nepreukázal, že mu svedčí aktívna žalobná legitimácia v tomto konaní. Správny súd zdôraznil, že v zmysle § 178 ods. 1 SSP je potrebné, aby žalobca preukázal, že sa účinky rozhodnutia negatívne prejavili v jeho právnej sfére, pričom takéto tvrdenie žalobca v žalobe správnemu súdu neuviedol.
III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov
12. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ") kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a f) SSP, v ktorej žiadal zmeniť napadnutý rozsudok tak, že dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, a rovnako tak k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konanie; alternatívne navrhol zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Rovnako si v rámci podanej kasačnej sťažnosti uplatnil náhradu trov konania.
13. Sťažovateľ nesúhlasil so závermi správneho súdu, že v žalobe neoznačil konkrétnym spôsobom subjektívne práva, na ktorých bol napadnutými rozhodnutiami ukrátený. Zdôraznil, že vo svojich podaniach konštantne poukazoval na ustanovenia pamiatkového zákona, z ktorých vyplývajú výrazné obmedzenia vlastníka v súvislosti s uskutočňovaním výstavby na jeho nehnuteľnostiach. Tieto spočívajú jednak v tom, že okolo nehnuteľností tvoriacich národnú kultúrnu pamiatku je vytvorené široké (10 m od hranice pozemku) ochranné pásmo, v ktorom je vylúčené vykonávať stavebnú činnosť. Sťažovateľ mal rovnako za to, že jeho subjektívne práva spočívajúce práve v ľubovoľnej dispozície s jeho vlastníctvom boli výrazne obmedzené, keďže bol obmedzený v možnosti zhodnotiť jeho nehnuteľnosti výstavbou (t. j. nemožnosť uskutočňovať výstavbu bez súhlasu pamiatkového úradu, a ak, tak len za podmienok stanovených pamiatkovým úradom).
14. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s argumentáciou správneho súdu o abstraktnosti žalobnej argumentácie, keďže tieto obmedzenia vlastníckeho práva nerozporoval len subjektívne voči nemu samému, ale ako obmedzenia akéhokoľvek vlastníka ktorejkoľvek nehnuteľnosti, ktoré dohromady tvoria vyhlásenú národnú kultúrnu pamiatku.
Uvedená skutočnosť podľa sťažovateľa len potvrdzuje výrazný zásah do subjektívnych práv rôznych fyzických a právnických osôb, kde do množiny jednotlivcov, do ktorých práv bolo zasiahnuté, patrí aj sťažovateľ. Preto ak uvádza, že dochádza k obmedzeniu všetkých vlastníkov, je z toho jednoznačne možné vyvodiť, že v ním podanej správnej žalobe má na mysli najmä obmedzenie subjektívnych práv práve svojej osoby.
15. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nesprávne aplikoval závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Svk/32/2022 zo dňa 27. júna 2024, pretože z podaní sťažovateľa jednoznačne vyplývajú konkrétne obmedzenia žalobcu ako vlastníka dotknutých nehnuteľností, pričom spôsob a rozsah takéhoto obmedzenia vlastníka definuje aj priamo pamiatkový zákon, resp. súvisiace právne predpisy.
Možnosť a voľnosť dispozície s nehnuteľnosťami po vyhlásení nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku bola objektívne obmedzená. 16. Sťažovateľ vzhľadom k uvedenému vyjadril presvedčenie, že naplnil aj druhý predpoklad aktívnej legitimácie - ukrátenie žalobcu na jeho subjektívnych právach, a preto namietal, že sa správny súd s podstatnou časťou žalobnej argumentácie vôbec nevysporiadal, pričom žalobu arbitrárne zamietol. 17. Ďalší účastník konania v rade č. 6 sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že vyhlásením nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku, boli dotknuté práva sťažovateľa týkajúce sa dispozície, nakladania s nehnuteľnosťou, ako aj plánovania ďalšej výstavby. Správny súd sa za daných okolností vysporiadal so žalobou len formalisticky, pričom nezohľadnil skutočnosť, že sťažovateľ podal správnu žalobu v čase účinnosti OSP, kedy boli mierne rozdielné podmienky aktívnej legitimácie.
Navrhol preto, aby kasačný súd podanej kasačnej sťažnosti vyhovel. 18. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho súdu, pričom súhlasil, že sťažovateľ nepreukázal ujmu na jeho subjektívnych právach, keď v podstatnej časti argumentácie spochybňoval najmä závery o pamiatkovej hodnote objektu a porušenie jeho procesných práv. Namietané obmedzenie vlastníckeho práva sťažovateľa, podľa žalovaného, nie je možné považovať za protiprávny zásah do subjektívnych práv, keďže ide o ústavne prípustné obmedzenie vlastníckeho práva v záujme ochrany kultúrneho dedičstva, ktoré sleduje verejný záujem. Potenciálne obmedzenie výstavby rovnako nemožno vnímať ako zásah do subjektívnych práv, keďže ide len o hypotetickú možnosť realizácie investičných zámerov sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby kasačný súd zamietol podanú kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú.
19. Sťažovateľ v replike k vyjadreniu žalovaného vyzdvihol, že jediným kvalifikovaným subjektom na posúdenie pamiatkovej hodnoty kultúrnej pamiatky je žalovaný, ktorý je v danom prípade zaujatý. Sťažovateľ uviedol, že nespochybňuje ústavou garantované právo spoločnosti chrániť kultúrne dedičstvo, tento zásah však podľa jeho názoru musí byť riadne a objektívne odôvodený. V závere tohto stanoviska uviedol, že sa pridŕža sťažnostného návrhu tak, ako ho formuloval v kasačnej sťažnosti. 20. Ďalší účastník konania v rade č. 1 vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti formuloval názor, že otázka, či došlo k dotyku na subjektívnych právach sťažovateľa patrí do kompetencie posúdenia kasačnému súdu, pričom ponecháva jej vyriešenie na kasačnom súde. 21. Ďalší účastník konania v rade č. 6 v replike k vyjadreniu ďalšieho účastníka v rade č. 1 ku kasačnej sťažnosti, ako aj k vyjadreniu žalovaného ku kasačnej sťažnosti , odkázal na svoju predchádzajúcu argumentáciu, pričom zdôraznil, že vyhlásením nehnuteľností za národnú kultúrnu pamiatku dochádza ex lege k bezprostrednému zásahu do vlastníckeho práva
sťažovateľa, pričom je nevyhnutné, aby bolo garantované právo sťažovateľa na preskúmanie záverov napadnutého rozhodnutia správneho orgánu v rámci správneho súdnictva.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť pojednávanie a po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
23. Kasačný súd sa v rámci svojho právneho posúdenia primárne zaoberal otázkou, či správny súd dospel k správnym záverom o nedostatku aktívnej žalobnej legitimácie na strane sťažovateľa. Podľa § 178 ods. 1 SSP je na podanie správnej žaloby oprávnená fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na
svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Uvedené ustanovenie Správneho súdneho poriadku zosobňuje základný účel správneho súdnictva, ktorým je poskytovanie súdnej ochrany fyzickým a právnickým osobám dotknutým rozhodovacou činnosťou orgánov verejnej správy.
24. Kasačný súd mal z ostatného priebehu správneho súdneho konania za preukázané, že sťažovateľ bol preukázateľným účastníkom administratívneho konania, pričom sporným sa podľa správneho súdu ukázalo ukrátenie na jeho subjektívnych právach. Správny súdny
poriadok v § 178 ods. 1 pomerne jasne uvádza, že pre splnenie podmienky aktívnej legitimácie, je potrebné, aby žalobca tvrdil, že bol rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátený na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. Podľa kasačného súdu však kvalitu tohto tvrdenia nemožno vnímať izolovane, teda nevnímajúc celkový obsah správnej žaloby, ako aj ostatné aspekty administratívneho konania.
Je preto potrebné prihliadať aj na povahu a účinky rozhodnutia napadnutého správnou žalobou. Potreba konkrétnosti formulácie zásahu do subjektívnych práv žalobcu tak závisí od okolností preskúmavanej veci, čo v zásade pripúšťa aj vznik skutkových okolností, kedy sa ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu môže javiť ako celkom zjavné, resp. implicitne vyplývajúce z obsahu žalovaného rozhodnutia, bez potreby explicitného tvrdenia. (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/68/2022 zo dňa 30. septembra 2024 - bod 20.).
25. Z obsahu správnej žaloby, ako aj napadnutého rozsudku správneho súdu je nepochybné, že sťažovateľ bol preukázateľným vlastníkom nehnuteľností, ktoré boli napadnutým rozhodnutím žalovaného vyhlásené za národnú kultúrnu pamiatku. Hoci je pravdou, že sťažovateľova argumentácia naznačovala zásah do vlastníckeho práva všetkých vlastníkov dotknutých nehnuteľností, uvedené nijako neovplyvnilo jeho postavenie ako vlastníka dotknutých nehnuteľností, ako aj zásah rozhodnutia žalovaného do jeho právnej sféry.
Podstatnou skutočnosťou tak bolo, že rozhodnutie žalovaného bezprostredne ovplyvnilo právny režim dotknutých nehnuteľností vo vlastníctve sťažovateľa, pričom založilo verejnoprávne povinnosti a obmedzenia pri výkone vlastníckeho práva, na čo nepriamo poukázal aj sťažovateľ v podanej správnej žalobe odkazom na § 27 pamiatkového zákona.
26. V tomto smere kasačný súd dodáva, že nebolo povinnosťou sťažovateľa detailne formulovať v správnej žalobe, aké konkrétne subjektívne práva, mali byť rozhodnutím žalovaného dotknuté. Potrebu takejto konkretizácie nevzhliadol v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti ani Najvyšší súd SR, keď uviedol: „Aktívna žalobná legitimácia v správnom súdnictve by nemala byť spojená s existenciou presne špecifikovaných subjektívnych hmotných práv žalobcu, ale len s tvrdeným zásahom do právnej sféry žalobcu." (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/12/2017 zo dňa 16. januára 2018). 27. Úlohou správneho súdu pri skúmaní náležitostí aktívnej legitimácie preto nebolo detailne vyhodnocovať intenzitu zásahu do subjektívnych práv, ale len vyhodnotiť, či k takémuto zásahu mohlo dôjsť, pričom vychádzajúc z ústavno-konformného výkladu, najmä s poukazom na čl. 46 ods. 2 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kasačný súd pripomína, že je žiaduce, aby správny súd, v rámci postupu pri skúmaní procesných podmienok v pochybnostiach uprednostnil meritórny prieskum napadnutého rozhodnutia za účelom
zabezpečenia toho, aby sťažovateľovi nebol odňatý prístup k súdu. „Je potrebné zdôrazniť, že právo na prístup k súdu patrí medzi práva garantované medzinárodnými zmluvami i slovenským ústavným právom. Právo na súdny prieskum každého rozhodnutia správneho orgánu (ibaže by bolo zákonom výslovne vylúčené), je teda jedným z verejných subjektívnych práv explicitne zaručených Ústavou Slovenskej republiky (čl. 46 ods. 1).
Z ústavných interpretačných pravidiel vyplýva, že v pochybnostiach o tom, či žalobcovi patrí právo na prístup k súdu alebo nie, je nevyhnutné prikloniť sa k výkladu svedčiacemu v prospech výkonu tohto práva" (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/61/2007 zo dňa 27. februára 2008).
28. Za tejto situácie, kasačný súd zastáva názor, že zo skutkových tvrdení uvedených v správnej žalobe, ako aj zo samotného priebehu a dôsledkov administratívneho konania, možno usudzovať zásah do právnej sféry sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ explicitne neuviedol v správnej žalobe formuláciu o zásahu do jeho konkrétnych subjektívnych práv nemôže vzhľadom na vyššie uvedené východiská sama o sebe viesť k záveru o nedostatku jeho aktívnej žalobnej legitimácie. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správny súd zaujal prílišný formalistický postup pri vyhodnocovaní náležitostí správnej žaloby, keď rozhodol o jej zamietnutí z dôvodu nepreukázania aktívnej žalobnej legitimácie.
29. Vzhľadom na uvedené, kasačný súd uzatvára, že sťažovateľ splnil zákonom formulované predpoklady aktívnej žalobnej legitimácie na podanie správnej žaloby. Preto pokiaľ správny súd nezistí iné prekážky pre vydanie meritórneho rozhodnutia, bude jeho úlohou vec opätovne v medziach podanej správnej žaloby prejednať a následne vo veci rozhodnúť.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie v časti trov
30. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené, konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola dôvodná a napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Preto napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 462 ods. 1 SSP). 31. V ďalšom konaní bude Správny súd v Bratislave postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadreným právnym názorom kasačného súdu je pritom správny súd viazaný (§ 469 SSP). V ďalšom konaní správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP). 32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 veta prvá SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 26. marca 2026