5Svk/5/2022

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č.k. 24S/68/2020-116 zo dňa 17. júna 2021 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU BB-OOP3-2020/012432-003 zo dňa 11. marca 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán podľa § 58 ods. 1 a § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného úradu Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán verejnej správy“) č. OU-BB-OSZP3-2020/003338-015 zo dňa 9. januára 2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým tento rozhodol podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z.z.“) a podľa § 46 a § 47 Správneho poriadku tak, že zmena navrhovanej činnosti „Prestavba západnej tribúny, vrátane hlavného

. Konštatoval, že táto bola zo strany žalobcu uplatnená až na ústnom pojednávaní, t. j. po uplynutí zákonnej lehoty na podanie správnej žaloby, v dôsledku čoho na ňu nemohol prihliadať a vôbec sa s ňou vecne vysporiadať. 4.

6. Nad rámec uplatnenej námietky potom dodal, že podľa § 64 zákona č. 24/2006 Z.z. sa na konanie podľa druhej časti tohto zákona (ktorého súčasťou je zisťovacie konanie) použije všeobecný predpis o správnom konaní, t.j. Správny poriadok. Preto, pokiaľ z ust. § 63 zákona č. 24/2006 Z.z. plynie požiadavka pri posudzovaní navrhovaných činností zabezpečiť vykonanie konzultácie a tento zákon k uskutočneniu konzultácie neobsahuje osobitnú právnu úpravu, procesné podmienky vykonania konzultácie je potrebné subsidiárne podriadiť režimu Správneho poriadku. S odkazom na úpravu ustanovenia § 21 Správneho poriadku bol potom toho názoru, že uskutočnenie konzultácie, ako formy ústneho pojednávania, má fakultatívnu povahu a správny orgán ju nariadi, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Žalobca v priebehu konania však len neurčito a všeobecne formuloval, čo by malo byť predmetom konzultácie, a to bez ďalšieho ozrejmenia, aký prínos by malo uskutočnenie konzultácie v predmetnej veci.

8. Krajský súd dodal, že dotknutá verejnosť získava postavenie účastníka konania uplatnením odôvodneného stanoviska v súlade s § 24 ods. 2, 3 zákona č. 24/2006 Z.z. . Účastníctvo žalobcu (ako dotknutej verejnosti) v zisťovacom konaní sporné nebolo, nakoľko prvostupňový orgán verejnej správy s ním konal ako s účastníkom konania a na základe ním podaného odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu, žalovaný vydal napadnuté rozhodnutie. Účastníctvom žalobcu v zisťovacom bolo súčasne naplnené aj právo žalobcu na prístup k spravodlivosti v zmysle čl. 9 Aarhuského dohovoru, ktoré bolo zavŕšené podaním správnej žaloby umožňujúcej preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní správnym súdom. Informácie o predmete (jeho obsahu, resp. rozsahu) a priebehu správneho konania umožňovali žalobcovi, ako účastníkovi zisťovacieho konania, získať už zmienené špecifické procesné oprávnenia Správneho poriadku, ako sú najmä právo na súčinnosť a uplatnenie návrhov počas celého priebehu konania, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia, na nahliadnutie do spisu

Krajský súd bol toho názoru, že z ustanovenia § 23 ods. 1 Správneho poriadku konajúcemu orgánu verejnej správy nevyplýva priamo povinnosť zaslať účastníkom konania na ich požiadavku administratívne spisy v elektronickej podobe. Naopak, poskytnutie kópie zo spisu sa viaže na aktívny úkon účastníka konania, ktorý príde nahliadnuť do spisu a pritom o kópiu požiada. Prvostupňový orgán mu poskytol súčinnosť a umožnil mu do spisu nazrieť, pričom žalobca túto možnosť nevyužil. Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu v ňom navyše nenašiel podanie, ktorým by sa žalobca o zaslanie administratívneho spisu v elektronickej podobe domáhal a preto považoval námietku za irelevantnú.

11. K rovnakým záverom dospel krajský súd aj v prípade námietok týkajúcich sa absencie zohľadnenia kritérií podľa prílohy č. 10 (na ktoré odkazuje ustanovenie § 29 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z.), keď žalobca vôbec nevymedzil, odôvodnenie ktorého z 29 kritérií rozhodnutie neobsahuje. 12.

13. Záverom sa krajský súd vysporiadal aj s námietkou nedostatočného eurokonformného výkladu vo vzťahu k právu verejnosti na životné prostredie, pričom však neuviedol, aké ustanovenie primárneho alebo sekundárneho práva Európskej únie nebolo transponované do právneho poriadku Slovenskej republiky, alebo bolo transponované nedostatočne, nesprávne, resp. nesúladne s jeho účelom a významom. Vzhľadom na to, že v iných prípadoch použitie eurokonformného výkladu nepripadá v úvahu, táto námietka bola nekonkrétna, a preto opätovne nespôsobilá na jej podklade dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia.

15. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP, navrhujúc rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

17. Ku nesprávnemu právnemu posúdeniu krajského súdu sťažovateľ, ako ekologická organizácia, úvodom rozsiahlo poukázal na svoju dlhodobú činnosť a ciele ktoré sleduje, na všeobecné východiská týkajúce sa činnosti ekologických organizácií vo vzťahu k ochrane životného prostredia, ďalej na odbornú literatúru vo vzťahu k zneužitiu práva a súčasne poukázal na judikatúru, ktorá sa venovala postaveniu a činnosti ekologických spolkov. Ďalej zmienil práva garantované Aarhuským dohovorom, ktoré nemajú byť dostupné iba formálne. S poukazom na tieto všeobecné východiská namietal, že správne orgány a správne súdy postavenie a oprávnenie občianskych združení hrubo porušujú a nepristupujú k sťažovateľovi ako k advokátovi verejného záujmu, ba práve naopak, za použitia diskreditačnej kampane sa jeho činnosť snažia neutralizovať. 18.

zapracované. Namietal, že bolo povinnosťou správnych orgánov rozhodnúť o zmierňujúcich opatreniach spolu s povinnosťou vyhodnotiť opodstatnenosť ich návrhov a správne orgány ani krajský súd takto nepostupovali. Súčasne namietal nesprávnu aplikáciu zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny tým, že správne orgány určili nedostatočné podmienky na zmiernenie dopadov na životné prostredie. Ďalej namietal, že správne orgány sa domnievali, že sa majú riadiť výlučne stavebným zákonom, ale mali sa riadiť aj zákonom č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny, pričom za nesprávny možno považovať predpoklad žalovaného, že tento zákon chráni len chránené územia. Poukázal na to, že subsidiárne sa cit. zákon zaoberá aj výrubom drevín a ochranou krajiny všeobecne.

Podľa sťažovateľa navrhovateľ aj správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám nesprávne aplikujú zásadu o subsidiarite správneho poriadku, pretože zákon č. 24/2006 Z. z. upravuje vec odlišne. 20. Ďalej namietal záver krajského súdu týkajúci sa neposkytnutia podkladov rozhodnutia v elektronickej podobe vyjadrený v bodoch 29 až 35 napadnutého rozsudku, podľa ktorého nemohli byť porušené jeho práva ako účastníka konania, ktorému bolo umožnené nahliadnuť do administratívneho spisu. Z čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru preňho vyplýva oprávnenie získať podklady bez preukázania právneho záujmu.

22. Sťažovateľ bol toho názoru, že správne orgány sa nedostatočne vysporiadali so všetkými pripomienkami, ktoré vzniesol. Strohé konštatovanie, že ich nepovažuje za dôvodné, spôsobuje nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že v námietkach identifikoval možný dosah zmien na životné prostredie a požadoval doplnenie dokumentácie pre účely ochrany životného prostredia. Žalovaný sa podľa sťažovateľa nevysporiadal s jednotlivými bodmi v jeho stanovisku, pričom má povinnosť vysporiadať sa s každým argumentom. Poukázal na to, že ak sa účastník dovoláva ochrany základného ľudského práva garantovaného Ústavou alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv, súd a štátne orgány sa musia podrobne zaoberať argumentmi, ktoré účastník uvádza a uvedené zohľadniť v odôvodnení. Namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil dodržanie zásady rovnosti účastníkov, keď uviedol, že prihliada na stanoviská rezortných orgánov povoľujúceho orgánu, dotknutých orgánov a dotknutej obce ako aj ďalších relevantných orgánov.

24. Na výzvu krajského súdu sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril ďalší účastník 2/, ktorý ju považoval za nedôvodnú, poukazujúc zároveň na skutočnosť, že okrem predmetnej kasačnej sťažnosti mu na vyjadrenie boli doručené kasačné sťažnosti sťažovateľa aj v iných veciach, ktorých spoločným znakom je obsahovo identická argumentácia a sériovosť, naznačujúca, že ide o účelové konanie sťažovateľa bez sledovania skutočného cieľa, ktorým má byť ochrana životného prostredia, v dôsledku čoho ju navrhol zamietnuť. 25. Žalovaný ani ďalší účastník 1/ svoje právo na vyjadrenie sa ku kasačnej sťažnosti napriek výzve krajského súdu nevyužili.

27. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom kasačnej sťažnosti uvádza, že z hľadiska relevantných a dostatočne konkretizovaných námietok sťažovateľ v zásade namieta nasledovné okruhy (sťažnostné body): - neakceptovanie jeho žiadosti, aby krajský súd vyslovil svoje predbežné právne posúdenie na predmet sporu, - absencia obsahových náležitostí výroku rozhodnutia v podobe podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, - neuskutočnenie konzultácií majúce za následok porušenie práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach, a - porušenie práva na prístup k informáciám o životnom prostredí v dôsledku neposkytnutia kópií listín z administratívneho spisu.

29. Správny súd nie je súdom skutkovým a dokazovanie na pojednávaní vykonáva iba výnimočne, v zákonom presne vymedzených prípadoch (§ 120 SSP), o ktorých nemožno hovoriť v prejednávanej veci. Naopak, účelom správneho súdneho konania je predovšetkým preskúmanie zákonnosti rozhodnutí alebo opatrení orgánov verejnej správy a teda na rozdiel od civilného procesu, ktorý je konaním nachádzacím, správne súdne konanie je konaním (až na taxatívne stanovené výnimky) preskúmavacím. Správny súdy preto pri rozhodovaní o správnej žalobe nevychádza z poznatkov ktoré získal na ústnom pojednávaní ale primárne z obsahu administratívneho spisu (ktorý sa nepovažuje za dôkaz) a z písomných podaní účastníkov

31. V súlade s § 5 ods. 1 a § 25 SSP sa na konanie pred správnym súdom okrem základných zásad, princípov a ustanovení priamo vyplývajúcich zo Správneho súdneho poriadku, subsidiárne použijú aj zásady a ustanovenia CSP. Použitie CSP však zostáva iba v rovine subsidiárnej aplikácie a teda iba za predpokladu, že Správny súdny poriadok určitú procesnú otázku alebo mechanizmus neupravuje sám. Ak už teda správny súd pojednávanie na ktorom nedochádza k vykonávaniu dokazovania nariadi, postupuje v ňom v súlade s § 112 a nasl. SSP, ktorý upravuje postup správneho súdu komplexne a subsidiárna aplikácia § 181 ods. 2 CSP je v tejto otázke vylúčená.

S ohľadom na účely správneho súdnictva musí byť zrejmé, že vyššie uvedený postup neprichádza do úvahy, pretože skutkový stav v zásade zisťuje a ustáľuje orgán verejnej správy a nie správny súd. O vykonávaní dokazovania platia závery vyslovené kasačným súdom vyššie. Navyše, citované ustanovenie je koncipované ako povinnosť konajúceho súdu (na rozdiel od pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorá realizáciu práva na poskytnutie predbežného právneho posúdenia viazala práve na návrh účastníka konania) poskytnúť predbežné právne posúdenie a pokiaľ by bol správny súd povinný riadiť sa týmto ustanovením, predbežné právne posúdenie by poskytoval obligatórne.

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 724, marg. č. 6.) 34. Z dôvodu, že správne súdnictvo je ovládané prísnou koncentračnou zásadou vyjadrenou v § 62 a § 183 SSP, je vylúčené, aby sťažovateľ po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby akokoľvek prehodnocoval svoju procesnú situáciu a nad rámec skutočností a argumentov uvedených v správnej žalobe tieto rozširoval, menil alebo dopĺňal. Ak by tak aj urobil, správny súd na ne prihliadať nemôže. V zásade mohol sťažovateľ na pojednávaní v rámci svojho prednesu iba zopakovať obsah návrhov obsiahnutých v žalobe, či replike, s ktorými už bol v tom čase krajský súd ako aj ďalší účastníci konania oboznámení.

35. Kasačný súd nemohol akceptovať ani námietku absencie obsahových náležitostí výroku rozhodnutia v podobe podmienok, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie podľa § 29 ods. 13 zákona č. 24/2006 Z.z. a to z totožného dôvodu ako konštatoval krajský súd, keď sťažovateľ nerešpektoval už zmieňovanú koncentračnú zásadu a predmetnú námietku uplatnil až na pojednávaní, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty na podanie správnej žaloby. Obsahové nedostatky správnej žaloby, v ktorej relevantné námietky opomenie, nemôže sťažovateľ doháňať v kasačnom konaní.

o eliminačných a zmierňovacích podmienkach ako obsahu výroku rozhodnutia nepojednáva. Nebolo teda možné konštatovať, že by sťažovateľ obsahom totožnú námietku uplatnil už v správnej žalobe a mohla resp. mala sa stať predmetom právneho posúdenia zo strany krajského

Totiž, hoci je navrhovanou činnosťou, ktorej sa konanie vo veci posudzovania vplyvov týka, zmena a teda prestavba už existujúceho zimného štadióna, sťažovateľ navrhoval irelevantné alebo nerealizovateľné podmienky, akými sú napríklad zhodnotenie vplyvu predmetného zámeru na celkovú dynamiku dopravy vrátane overenia potrebného počtu parkovacích miest (napriek skutočnosti, že dopravné napojenie sa nemení a nové parkovacie miesta nevzniknú), preukázanie dôslednej ochrany poľnohospodárskej pôdy a preukázanie, či je možné projekt realizovať bez ďalšieho záberu plôch (hoci nedochádza k dodatočnému zabratiu pôdy) obnovenie prirodzenej biodiverzity a obnovenie prirodzených funkcií narušeného ekosystému v podobe opatrení zlepšujúcich kvalitu ovzdušia (pričom nedochádza ku vzniku nových zdrojov znečistenia ovzdušia), vyriešenie parkovania prostredníctvom podzemných garáží pod objektami stavieb (a to napriek skutočnosti, že stavba zimného štadióna a teda aj jeho základy, už stoja), prispôsobenie zámeru okolitej vegetácii a environmentálnej diverzite (a to napriek skutočnosti, že zimný štadión je umiestený v zastavanom území), vysadenie náhradných

38. V tejto súvislosti kasačný súd považuje za potrebné upriamiť pozornosť na uznesenie Najvyššieho správneho súdu sp.zn. 6Svk/14/2021 z 23. februára 2022 publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 14/2022 (ďalej len „uznesenie“), vydané v obdobnej právnej veci totožného žalobcu, kedy kasačný súd preskúmaval uznesenie Krajského súdu v Prešove, ktorým odmietol obdobnú správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 28 SSP majúc za to, že má šikanózny

. . . . . . Z podaní žalobcu je zrejmé, že tento nemal vôbec naštudovaný príslušný zámer navrhovateľa, ktorý bol riadne zverejnený, a teda žalobca mal možnosť sa s ním riadne oboznámiť a pripojiť k nemu relevantné a vecne odôvodnené stanovisko, prípadne odvolanie. Rovnako aj ďalšie námietky prednesené žalobcom v podanom odvolaní a tiež v správnej žalobe boli tak široko koncipované a bez relevantného vzťahu k prejednávanej veci a jej osobitostiam, že ich v takomto znení možno aplikovať na každú jednu prejednávanú vec“. Podobné črty šikanózneho konania možno badať aj v predmetnej právnej veci, keď žalobca opätovne „recykluje“ podania, ktoré uplatnil už v iných konaniach, iba naoko sledujúc deklarovaný zámer ochrany životného prostredia. Kasačný súd vo vyššie uvedenom konaní vytkol sťažovateľovi také chovanie, vystupujúc v pozícii zainteresovanej verejnosti, keď veľakrát deklaroval, že „je ekologickou organizáciou, cieľom ktorej je zlepšovanie životného prostredia, hájenie a presadzovanie verejných záujmov životného prostredia (čo napokon vyplýva aj z článku 2 jeho stanov), avšak pokiaľ takto úzko špecializovaný subjekt si ani

39. Kasačný súd neakceptoval ani námietku sťažovateľa ohľadom porušenia práva na prístup k informáciám o životnom prostredí v dôsledku neposkytnutia kópií listín z administratívneho spisu. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu kasačný súd v prvom rade konštatuje, že sa v ňom nenachádza podanie sťažovateľa, ktorého predmetom by bola výslovná požiadavka zaslania kópií jednotlivých konkrétnych listín resp. podkladov.

Z normatívneho textu je však zrejmé, že predpokladom pre uplatnenie si práva dostať kópie je využitie samotného oprávnenia nahliadnuť do spisu, čo sťažovateľ nevyužil a keďže ani iným podaním výslovne nepožiadal o vyhotovenie kópií, tak je potrebné konštatovať, že práva sťažovateľa neboli v tomto smere upreté. Správne orgány nie sú spôsobilé proaktívne z vlastnej iniciatívy zabezpečovať kópie, pokiaľ o to samotný účastník výslovne nepožiada.

42. Pokiaľ sťažovateľ vo vzťahu k uvedenému argumentoval porušením čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru tento síce počíta aj s poskytnutím kópií dokumentácie, avšak to taktiež za predpokladu, že forma kópií bola požadovaná. Zo spisového materiálu však nevyplynulo, že by sťažovateľ v niektorom z jeho podaní výslovne žiadal poskytnutie kópie spisového materiálu. Cit. ustanovenia Aarhuského dohovoru teda taktiež nepredpokladajú proaktívne automatické zasielanie kópií dokumentácie.

poriadku. Vychádzajúc z § 21 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak si to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. V tomto prípade prvostupňový správny orgán v konaní o posudzovaní vplyvov zámeru navrhovanej činnosti „Prestavba západnej tribúny, vrátane hlavného vstupu a prislúchajúceho zázemia Zimného štadióna v banskej Bystrici“ nenariadil ústne pojednávane, pretože si to nevyžadovala povaha veci a v uvedenom konaní bolo verejnosti umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom zaslania odôvodneného písomného stanoviska podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z.z.

45. Okrem uvedeného kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že samotný čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru predpokladá, že účasť verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach môže byť realizovaná nie len výlučne formou ústnou (ústne konzultácie), ale aj formou písomnou, kedy výslovne ustanovuje, že: ,,Spôsoby účasti verejnosti umožnia verejnosti predložiť písomné alebo v prípade potreby na verejnom prerokovaní alebo preskúmaní so žiadateľom akékoľvek pripomienky, informácie, analýzy alebo názory, ktoré považuje za dôležité vo vzťahu k navrhovanej činnosti.“. Vzhľadom na uvedené a vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ ako zainteresovaná verejnosť mohol písomne zaslať stanoviská podľa § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. a tieto stanoviská by boli konzultované resp. k týmto stanoviskám by bolo zaslané vyjadrenie dotknutého orgánu resp. prvostupňového orgánu nemožno sa stotožniť s námietkou sťažovateľa, že došlo k porušeniu práva účasti verejnosti na rozhodovaniach o vymedzených činnostiach.

sťažnosť zamieta ako nedôvodnú podľa § 461 SSP. 47. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd záverom konštatuje, že vzhľadom na jeho postavenie - ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania.

49. O náhrade trov kasačného konania rozhodol tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada zo zákona nevyplýva. Ďalším účastníkom náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 169 SSP, keďže im žiadne trovy v súvislosti s plnením povinnosti nevznikli.

V Bratislave dňa 30. marca 2023