5Svk/56/2022

1. Odporca rozhodnutím č.k. 4679/2004, Zn: R1/245/13/441/13/MBE zo dňa 11. októbra 2013 ako orgán príslušný podľa ust. § 5 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách a zákona č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vo veci práva na navrátenie vlastníctva k pozemkom uplatneného na základe zákona č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“) v súlade s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok“) rozhodol, že navrhovateľ v podiele 1/1 k celku nespĺňa podmienky uvedené v § 3 ods.1 písm. m/, l/, p/ reštitučného zákona, nakoľko vlastníctvo k uplatneným pozemkom prešlo na štát alebo na inú právnickú osobu v dôsledku vyvlastnenia, náhrada bola preukázateľne vyplatená a pozemky slúžia účelu vyvlastnenia, preto sa mu nepriznalo vlastnícke právo k pozemkom ani právo na náhradu v pôvodnom k.ú. P. (X. F. E.) v podiele 1/1 k celku za nasledovné nehnuteľnosti: vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 307, parc. č. 461, výmera 9420 m2, druh pozemku roľa, vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 94, parc č. 459, výmera 4837 m2, druh pozemku roľa, vedené v pozemkovoknižnej vložke č. 94, parc. č. 460, výmera 79 m2, druh pozemku roľa.

II. Konanie pred správnym súdom

R1/ 245/13/441/13/MBE zo dňa 11. októbra 2013 a navrhovateľovi právo na náhradu trov konania nepriznal. 4. Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žiadosťou zo dňa 25. novembra 2004 požiadal navrhovateľ o reštitúciu pozemkov podľa reštitučného zákona s poukazom na splnenie zákonných podmienok. Zároveň z obsahu administratívneho spisu identifikoval založené osvedčenia o dedičstve, podrobnú identifikáciu parciel, rozsudok Okresného súdu Bratislava II: č.k. 10C/207/02-52 zo dňa 14. októbra 2004, ktorým bolo určené, že vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV: 2785 v katastrálnom území Ružinov parc. č. 459, 460, 461 v podiele 4/6 je Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava. Navrhovateľ predmetné nehnuteľnosti zdedil rozhodnutiami Štátneho notárstva Bratislava II v Bratislave č. D 1322/90 zo dňa 17. decembra 1991, č. D. 1482/91 zo dňa 17. decembra 1991 a D 317/1992 na LV č. XXXX mal navrhovateľ zapísané vlastnícke právo v podiele 4/6-iny.

Identifikoval taktiež úradný záznam o zložení sumy 2869,- Kčs na meno Y.. R. P. zo dňa 3. decembra 1962 s určením náhrady a list Magistrátu Hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava zo dňa 17. mája 2013 s prílohou - snímka z katastrálnej mapy, ktorá obsahuje aj spätnú identifikáciu PK parc. č. 459, 460, 461, pôvodné k.ú. P., z ktorej je zrejmé, že účel vyvlastnenia predmetných nehnuteľností, ktorým bola výstavba sídliska bol splnený.

8. Uviedol, že z predložených dokladov v konaní bolo jednoznačne preukázané, že bola poskytnutá náhrada za vyvlastnenie, pretože za nevyplatenie náhrady nemožno považovať situáciu, ak by vlastník poskytnutú finančnú náhradu za pozemky neprevzal. Pozemky slúžia na účel vyvlastnenia, preukázané snímkou z katastrálnej mapy, ktorá obsahuje aj spätnú identifikáciu.

9. Podľa názoru krajského súdu na základe samotného odôvodnenia rozhodnutia odporcu ako aj z listinných dôkazov, ktoré sú obsahom administratívneho spisu bol nárok navrhovateľa posúdený správne. 10. Odporca v súlade s príslušnými ustanoveniami, ktoré správny súd vyššie citoval ako aj v súlade s tými ktoré uviedol odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s poukazom na § 3 ods. 1 písm. m/, l/, p/ reštitučného zákona správne určil, že navrhovateľ nespĺňa podmienky na priznanie vlastníckeho práva k pozemkom a ani právo na náhradu platných právnych podľa platných právnych predpisov. 11.

III. Odvolanie, vyjadrenia

bude zrušené. 13. Vo vzťahu k nároku podľa ust. § 3 ods. 1 písm. m/ reštitučného zákona krajský súd podľa navrhovateľa nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď jednou vetou uviedol, že peňažná náhrada za vyvlastnené pozemky bola poskytnutá, pričom ostatnými námietkami navrhovateľa sa súd nezaoberal. Navrhovateľ sa stotožnil s názorom odporcu, ktorý uvádza, že náhrada mala byť vyplatená na meno Y.. R. P.. 14.

15. Odporca podľa navrhovateľa nesprávne interpretuje ustanovenia zákona č. 141/1950 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorých možno splatiť záväzok zložením dlhovanej veci na súde, keďže tak možno urobiť len z dôležitého dôvodu, ktorým je fakt, že veriteľ je neznámy, neprítomný, alebo v omeškaní. Podľa navrhovateľa však takáto situácia nenastala.

Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vyvlastnenie prebehlo, podľa vtedy účinných právnych predpisov a vo vzťahu k nároku podľa § 3 ods. 1 písm. p/ reštitučného zákona argumentoval znením ustanovení § 5 ods.1 a § 3 reštitučného zákona a rovnako tak ustanoveniami § 2 ods. 2 písm. b/, § 2 ods. 3 a § 1 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., pričom vyzdvihol, že nižšia náhrada bola stanovená z dôvodu, že pôvodní vlastníci vlastnili aj ďalšie nehnuteľnosti, napriek tomu, že ich nemohli užívať. Podľa navrhovateľa pritom nebolo pravdou, že by nepredložil dôkazy o tom, že pôvodní vlastníci patrili k majetkovej skupine a v dôsledku tejto skutočnosti boli pri vyvlastňovaní diskriminovaní. Podľa jeho názoru je podstatné, či bola poskytnutá náhrada znížená z dôvodu, že vyvlastňovací orgán rozhodol, že k danej skupine patria, čo je podľa jeho názoru nepochybné. 17. Ďalej navrhovateľ namietal, že odporca zamietol aj nárok podľa § 3 ods. 1 písm. l/ reštitučného zákona, keďže tvrdí, že na vyvlastnených pozemkoch vznikli sídliská Pošeň a Ostredky.

18. Slovenský pozemkový fond ako ďalší účastník konania vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave za správny a zákonný, keďže dôvody uvádzané navrhovateľom v odvolaní zo dňa 23. septembra 2020 nie sú spôsobilé spochybniť zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia odporcu a ani správnosť napadnutého

IV. Konanie na odvolacom súde

20. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) upravujúci v zmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve, a písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Podľa § 492 ods. 2 SSP odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2, § 246c ods. 1 prvá veta OSP, § 492 ods. 1 SSP) preskúmal napadnutý

rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Rozhodol rozsudkom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 prvá veta v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 214 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP). Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP).

V. Vybrané ustanovenia, z ktorých odvolací súd vychádzal

27. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo posúdenie reštitučného nároku navrhovateľa na navrátenie vlastníctva k žiadaným pozemkom v intenciách ustanovení reštitučného zákona. Odvolací súd posudzoval rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo najmä z pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku, a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov (§ 32 ods. 1 správneho poriadku). Stav veci sa musí zistiť presne, čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti.

. 30. Z vykonaného dokazovania zo strany odporcu mal najvyšší správny súd za preukázané, že náhrada za vyvlastnené pozemky v sume 2869 Kčs bola zložená na depozitný účet Štátnej sporiteľne č. 1015537 a dňa 29. novembra 1962 a poskytnutá na meno Y.. R. P., pričom ostatní pôvodní vlastníci boli o tejto skutočnosti oboznámení dňa 14. januára 1963.

31. Navrhovateľom tvrdenú skutočnosť, že reštituent Y.. R. P. neprevzal vyššie uvedenú sumu sama o sebe nie je dostačujúca na konštatovanie, že došlo k vyvlastneniu bez vyplatenia náhrady s odkazom na § 3 ods. 1 písm. m/ reštitučného zákona.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v tomto smere odkazuje na rozhodovacou činnosť Najvyššieho súdu SR: rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 2Sžo/131/2007 zo dňa 1. augusta 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžr/140/2012 zo dňa 14. mája 2013, podľa ktorého: „Odvolací súd v súvislosti s jedinou odvolacou námietkou navrhovateľov (ktorú však navrhovatelia po prvýkrát vzniesli až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu), že v konaní nebolo preukázané zloženie vyvlastňovacích náhrad za vyvlastnenie častí pozemkov PKN parc.č. 2423 a 2429 do depozitov štátneho notárstva, ľudového súdu či sporiteľne v Považskej Bystrici a teda že prechod nehnuteľností na štát mal odporca posúdiť v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 písm. m/ zákona, poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia odporcu i na jeho vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľov a predovšetkým na záznam zo dňa 17.01.2012 nachádzajúci sa v administratívnom spise odporcu, z ktorých bezpochybne vyplýva skutočnosť, že náhrada za pozemky pôvodnej vlastníčke priznaná bola, no bola zložená do depozitu, čím si príslušné

33. Obdobne tak uviedol aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžo/ 292/2008 zo dňa 21. júla 2009, podľa ktorého: „Odvolací súd sa stotožnil aj s argumentáciou súdu prvého stupňa, že vo všeobecnosti platí právna domnienka, že zložením finančných prostriedkov osobou povinnou plniť do depozitu, pokiaľ oprávnená osoba plnenie odmietla, nastávajú účinky splnenia, t.j. zaplatenia finančných prostriedkov osobou povinnou plniť. Podľa názoru odvolacieho súdu je však vždy potrebné skúmať, či zloženie finančných prostriedkov do úschovy, malo za následok splnenie záväzku a to vzhľadom na všetky okolnosti daného prípadu.“

35. V odôvodnení rozhodnutia Odboru pre výstavbu pri Obvodnom národnom výbore Bratislava - Nivy zn. Výst. 330/332/1962/V-6 zo dňa 30. júna 1962 je uvedené: „Tunajším odborom bolo zistené, že Y.. R. P. a spol. sú vlastníkmi ďalších nehnuteľností v kat. území P. v oblasti „Nové záhrady“ a preto im nemožno priznať maximálne prípustnú náhradu Kčs 0,40 za 1m2 , ale len Kčs 0,20 za 1m2“

Keďže však odvolateľ T.. P. a ostatní spoluvlastníci sú vlastníkmi ešte ďalších nehnuteľností / rolí v k.ú. P., odbor výstavby ObNV-Nivy správne rozhodol, keď určil náhradu len Kčs 0,20 za 1m2. Vlastníctvo k pozemkom i keď ich obhospodaruje JRD, sa nemení, preto skutočnosť, že sú užívané JRD nie rozhodujúca pri určení náhrady. V danom prípade bolo rozhodujúce že odvolateľ je vlastníkom ďalších nehnuteľností.“

Takáto skutočnosť nie je zrejmá ani z obsahu administratívneho spisu. 38. Vo vzťahu k poslednej námietke odvolania, teda nároku podľa § 3 ods. 1 písm. l/ reštitučného zákona najvyšší správny súd uvádza, že nehnuteľnosť bola podľa predložených podkladov vyvlastnená za účelom výstavby sídliska, pričom podľa podkladov nachádzajúcich sa v administratívnom spise bol daný účel splnený. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí Odboru pre výstavbu pri Obvodnom národnom výbore Bratislava - Nivy zn. Výst. 330/332/1962/V-6 zo dňa 30. júna 1962 je uvedený účel vyvlastnenia, a to práve výstavba sídliska „Pošen“ a sídliska „Ostredky“. Skutočnosť, že tento účel bol naplnený preukazujú aj kópie katastrálnych máp uvedené v administratívnom spise. V tomto smere poukazuje Najvyšší správny súd na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2Cdo/29/2012 29. januára 2013, ktorý uvádza: „V napadnutom rozhodnutí z 2. decembra 2002, sp. zn. 28 Co 362/2001 Mestský súd v Prahe konštatoval, že sídlisko je potrebné chápať ako „celok zahŕňajúci nielen obytné

39. Vychádzajúc z pripojeného administratívneho spisu ako i doterajšieho priebehu konania dospel odvolací súd k záveru, že námietky navrhovateľa uvedené v opravnom prostriedku a v odvolaní proti rozsudku nie sú takými námietkami, s ktorými by sa odporca vo svojom rozhodnutí dostatočne podrobne nevysporiadal. Podľa názoru Najvyššieho správneho súdu, krajský súd ako aj správny orgán správne vyhodnotili skutkový stav a aplikovali príslušné ustanovenia vyššie uvedených zákonov.

Zmyslom všetkých reštitučných zákonov bolo zmiernenie následkov niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo v rozhodnom období, pričom zákonodarca si bol vedomý, že odstránenie všetkých krívd nie je reálne a že sa musí uspokojiť len s nápravou niektorých. Avšak je potrebné konštatovať, že aj reštitučný zákon stanovil niekoľko nevyhnutných podmienok na nápravu krívd, ktoré oprávnené osoby museli splniť na to, aby si mohli svoj nárok uplatniť. V danej veci však tieto podmienky neboli splnené.