5Svk/57/2022

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len „krajský súd“) uznesením č. k. 8S/37/2020-48 z 28. júla 2022 (ďalej aj len „napadnuté uznesenie“) podľa § 98 ods. 1 písm. h/ v spojení s § 28 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len ,,SSP“) odmietol žalobu žalobcu

odboru starostlivosti o životné prostredie, oddelenie ochrany prírody a vybraných zložiek životného prostredia (ďalej aj len „prvostupňový orgán“) č. OU-KE-OSZP3-2019/031568 z 26. septembra 2019 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový orgán vydal súhlas ďalšiemu účastníkovi 1/ ako žiadateľovi na výrub zmiešaného krovitého porastu a stromov rastúcich na pozemkoch parc. č. 5672, 5671, 5684/2, kat. úz. B. - L., za tam bližšie určených podmienok a za finančnú náhradu vo výške 5968,- €. Žalobca sa súčasne domáhal zrušenia prvostupňového rozhodnutia. 2. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d/, f/ a g/ SSP. Dôvodil tým, že správne orgány nevychádzali zo spoľahlivo zisteného stavu, keďže si nezaobstarali všetky podklady potrebné na zistenie skutkového stavu veci a spoľahlivé určenie spoločenskej hodnoty drevín, o ktorých výrube sa jedná, ktorými sú najmä: Analýza súčasného výskytu a stavu drevín; Zhodnotenie ich ekologického, krajinotvorného,

informácií. Podľa žalobcu nebolo preukázané, že nie je možné nariadiť náhradnú výsadbu na verejných pozemkoch Mesta Košice, keďže v prvostupňovom rozhodnutí sa iba konštatuje, že Mesto Košice do termínu miestneho šetrenia nepredložilo aktuálnu evidenciu pozemkov vhodných na náhradnú výsadbu, čo nie je dôvodom na to, aby sa uprednostnilo uloženie finančnej náhrady a preto žalobca namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti. Poukázal na to, že spoločenská hodnota drevín určených na výrub je nevyhnutná pre posúdenie primeranosti náhradnej výsadby, ale aj uloženia finančnej náhrady, avšak z rozhodnutí splnenie tejto podmienky nevyplýva. Žalobca namietal procesné pochybenia spočívajúce v tom, že ho žalovaný neinformoval o ukončení dokazovania v odvolacom konaní podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a nedal mu tak možnosť vyjadriť sa k podkladom odvolacieho konania a ani navrhnúť nové dôkazy v odvolacom konaní a ďalej namietal, že požiadal prvostupňový orgán podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku v o kópiu spisu, ktorú mu však príslušný orgán nevyhotovil a nedoručil, v dôsledku čoho mu bolo upreté právo na vyjadrenie sa k podkladom

poškodenie. Uviedol, že z jednotlivých spisových materiálov je zrejmé, že žalobca sa miestnych ohliadok zásadne nezúčastňuje, svojimi požiadavkami na doručovanie kompletných kópií podkladov mimoriadne zaťažuje prvostupňové orgány, komplikuje a predlžuje priebeh aj jednoduchých správnych konaní, čo je v rozpore so zásadou hospodárnosti správneho konania a so Správnym poriadkom. Vo svojich vyjadreniach k podkladom pre rozhodnutia a v odvolaniach uvádza rovnaké, všeobecne formulované argumentácie, obyčajne bez akejkoľvek priamej súvislosti s predmetom konania, vyplývajúce z platných právnych predpisov a noriem, pričom na podporu svojich tvrdení nikdy neuvádza žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že navrhované výruby konkrétnych drevín v danom území sú v rozpore so zákonom o ochrane prírody a krajiny, alebo sú ním ohrozené iné dôležité verejné alebo súkromné záujmy. Namietal, že žalobca opomína a ignoruje aj vlastnícke práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú rovnako ako právo na zdravé životné prostredie garantované Ústavou SR. Žalovaný ďalej argumentoval, že v napadnutých rozhodnutiach je pritom často bez akýchkoľvek pochybností

4. K žalobe sa tiež vyjadril ďalší účastník 1/, ktorý uviedol, že žalobné dôvody žalobcu sú koncipované formálne bez primeranej vecnej argumentácie. Poukázal na to, že súčasťou jeho žiadosti o výrub drevín bol aj výpočet spoločenskej hodnoty drevín z mája 2019, vypracovaný spoločnosťou C.E_S_ Slovakia, s. r. o., ktorý bol podkladom na vydanie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa. Ďalej poukázal na to, že žalovaný nevykonával ďalšie dokazovanie a vychádzal len zo spisového materiálu doručeného prvostupňovým orgánom, pričom žalobca v rámci odvolania ani nenavrhoval vykonanie ďalších dôkazov. Poukázal na to, že žalobca mal niekoľkokrát možnosť zúčastniť sa ústneho pojednávania spojeného s miestnou obhliadkou, na čo bol riadne predvolaný, svoje právo však nevyužil, pričom v rámci výkonu svojho oprávnenia zúčastniť sa ústneho pojednávania mal žalobca zároveň možnosť nahliadať do spisu správneho orgánu a oboznámiť sa so všetkými podkladmi, vrátane vyhotovenia si kópií pre neho relevantných dokumentov, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutí správnych

prostredia. A žiadateľovi bola tiež uložená povinnosť uskutočniť finančnú náhradu za uvedený výrub vo výške 5968 eur na príjmový účet mesta Košice. Ďalej poukázal na zistenia z administratívneho spisu, spočívajúce v tom, že žiadosť o súhlas podal ďalší účastník 1/ z dôvodu nevyhnutného výrubu drevín za účelom výstavby nového vedenia vysokého napätia „V222, V473 - Košice: ES Západ - Čičky - Kopa - zriadenie VN“, pričom súčasťou žiadosti boli všetky doklady vyžadované zákonom o ochrane prírody a krajiny a vyhláškou MŽP SR č. 24/2003 Z. z., ktorou sa vykonáva cit. zákon, vrátane súhlasného stanoviska Štátnej ochrany

Prvostupňový orgán dňa 15.08.2019 vyzval všetkých účastníkov konania, vrátane žalobcu, aby sa vyjadrili k podkladom na rozhodnutie, prípadne aby ich doplnili a žiaden z účastníkov konania sa k podkladom na rozhodnutie nevyjadril. Vzhľadom na zistené skutočnosti, prvostupňový orgán vydal ďalšiemu účastníkovi 1/ ako žiadateľovi súhlas na výrub drevín a pretože nedisponuje pozemkami, na ktorých by sa mohla realizovať náhradná výsadba, uložil mu povinnosť podľa § 48 ods. 1 ,zákona o ochrane prírody a krajiny finančnej náhrady do výšky spoločenskej

K spoločenskej hodnote drevín krajský súd uviedol, že táto je neopomenuteľným atribútom na posúdenie hodnoty dreviny ako aj jej plánovanej náhradnej výsadby, pričom v tomto prípade správne orgány vychádzali z vyčíslenia spoločenskej hodnoty, ktoré bolo prílohou žiadosti žiadateľa a nešlo o názor samotného žiadateľa, ale autorom vyčíslenia spoločenskej hodnoty drevín (ktorá je súčasťou Inventarizácie drevín rastúcich mimo lesa; z mája 2019) bola na to odborne spôsobilá spoločnosť - C.E_S_ Slovakia, s. r. o. K tomu krajský súd doplnil, že zákon o ochrane prírody a krajiny nepredpokladá, že by vyčíslenie spoločenskej hodnoty malo byť priamo súčasťou resp. osobitnou náležitosťou rozhodnutia.

Krajský súd vychádzajúc z administratívnych spisov poukázal na to, že žalobca sa ústnych pojednávaní nezúčastňuje, do administratívnych spisov nenahliada, nemá preto ani predstavu o stave predmetných drevín odsúhlasených na výrub, ako ani o potrebe ich odstránenia.

8. Krajský súd poukázal na jeden z ústavných princípov právneho štátu, ktorým je zákaz zneužitia práva. K tomu uviedol, že tento pojem nie je v slovenskom právnom poriadku explicitne definovaný, preto je pri podozrení zo zneužitia práva potrebné vždy posudzovať individuálne okolnosti toho-ktorého prípadu. Poukázal na judikatúru Najvyššieho správneho súdu ČR, podľa ktorej je zneužitím práva situácia, keď niekto spôsobí výkonom svojho subjektívneho práva neodôvodnenú ujmu inému alebo spoločnosti; takéto správanie, ktorým sa dosahuje nedovolený výsledok, je len zdanlivo dovolené. Výkonu práva, ktorý je vlastne jeho zneužitím, preto súd neposkytne ochranu (viď rozsudok Nejvyššího správního soudu č.k. 1Afs 107/2004-48 z 10. novembra 2005). Krajský súd ďalej uviedol, že výkladové pravidlo pojmu zneužitie práva formuluje aj Správny súdny poriadok, ktorý tiež v takomto prípade upravuje procesný postup súdu, ktorého výsledkom je odmietnutie žaloby.

9. Krajský súd poukázal na to, že žalobca je v podobných konaniach, týkajúcich sa výrubu drevín, aktívny celoslovensky, pričom len na tamojší súd podal viac ako 30 žalôb. Súčasne vzal krajský súd do úvahy aj skutočnosť, že okrem žalobcu, žiadna odborná organizácia, či iné odborne spôsobilé osoby v oblasti životného prostredia (napr. ŠOP SR - RCOP Prešov) zúčastňujúce sa predmetných administratívnych konaní k výrubu uvedených drevín, námietky

10. Pri komplexnom pohľade na prejednávaný prípad krajský súd konštatoval, že žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, čo vedie k záveru o šikanóznom charaktere podanej správnej žaloby, pretože žalobca podal správnu žalobu bez vážnosti resp. dôležitosti žalobných bodov, ktorými by namietal konkrétne skutočnosti týkajúce sa rozhodnutí správnych orgánov, pokiaľ ide o dôvod ich vydania.

Napadnuté uznesenie žiadal zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň žiadal, aby mu bola priznaná úplná náhrada trov konania. 12. V relatívne rozsiahlej kasačnej sťažnosti sťažovateľ úvodom v časti označenej ako ,,2.1. Útok na environmentálnu verejnosť“ popisuje svoje ciele a činnosť ako environmentálnej organizácie resp. ekologického spolku a uvádza okolnosti a svoje vyhodnotenie týkajúce sa podania trestného oznámenia na sťažovateľa zo strany ministra hospodárstva.

očakávaní. 13. V časti označenej ako ,,2.4. Arbitrárnosť rozhodovania, nesprávne právne posúdenie a nezákonné odmietnutie“ sťažovateľ namietal, že napadnuté uznesenie je arbitrárnym rozhodnutím nahrádzajúcim posúdenie merita sporu špekulatívnymi úvahami bez právneho a dôkazného základu. Poukázal na definíciu zneužitia práva a v tejto súvislosti aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 7Sžik/3/2017 a namietal, že odôvodnenie napadnutého uznesenia iba naznačuje domnienky o zneužití práva sťažovateľom bez ich dôkladnejšieho odôvodnenia, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Podľa sťažovateľa sa mu týmto postupom zabránilo v uplatnení jeho adekvátnej procesnej obrany, keďže efektívne vyvrátiť a spochybniť môže účastník len vecné a konkrétne skutkové tvrdenia a dôkazy a nie dohady a náznaky. Namietal, že náznak krajského súdu ohľadom podania viacerých žalôb nezakladá zneužitie práva zo strany sťažovateľa. S poukazom na čl. 45 Ústavy SR a § 95 ods. 3 písm. d/ zákona o

Governance. 14. Nesprávne právne posúdenie namietal vo vzťahu k určeniu spoločenskej hodnoty drevín, kedy krajský súd podľa sťažovateľa nesprávne zohľadnil ako postačujúci údaj poskytnutý žiadateľom o výrub, pretože vyčíslenie predložené spoločnosťou C.E_S_ Slovakia, s.r.o. malo byť podľa sťažovateľa vnímané len ako návrh dôkazu, pričom reálne dokazovanie mal vykonať správny orgán. Namietal arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť z dôvodu, že pokiaľ by aj vyčíslenie bolo správne, rozhodnutie správneho orgánu a jeho odôvodnenie by nebolo založené na dôkazoch, ktoré zabezpečil správny orgán. Ku konštatovaniu krajského súdu, že sťažovateľ svojimi žiadosťami o kópie spisov neprimerane zaťažuje zamestnancov správneho orgánu, sťažovateľ namietal, že nedostatočnosť technického, materiálneho a personálneho zabezpečenia nemôže byť vyčítaná činnosti sťažovateľa. Podľa sťažovateľa krajský súd konkrétne neuviedol, v čom má spočívať nadmerné zaťažovanie správnych orgánov zo strany

15. V časti kasačnej sťažnosti označenej ako ,,2.5. Kto koho šikanuje a kto komu škodí“ namietal, že krajský súd v súvislosti so zneužitím práva neuviedol, aká škoda alebo ujma a komu mala vzniknúť a neuviedol, v čom mala spočívať snaha o poškodenie žiadateľa. Ďalej uvádzal tvrdenia smerujúce k tomu, že žiadateľ v reakcii na výzvu ministra hospodárstva tvrdil, že mu činnosťou sťažovateľa mala vzniknúť škoda, čo sťažovateľ vníma ako podnet, na podklade ktorého sa sťažovateľ stal obeťou šikany. K tomu ďalej uvádzal tvrdenia popisujúce okolnosti týkajúce sa najmä jeho vzájomných vzťahov s ďalším účastníkom 1/ (žiadateľom), ktoré sa netýkajú prejednávanej veci. V časti kasačnej sťažnosti označenej ako ,,2.6.

Podľa sťažovateľa množstvo podaných žalôb je potrebné vnímať ako indikátor systematického zlyhávania štátu na úseku ochrany životného prostredia. V tomto vidí sťažovateľ taktiež nesprávne právne posúdenie zo strany krajského súdu. Ďalej sťažovateľ s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžik/3/2017 podľa svojho presvedčenia naznačil a zdôvodnil, že zneužitia práva sa mal dopustiť krajský súd, ďalší účastník 1/ a ministerstvo hospodárstva.

V záverečnej tretej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ navrhol predloženie nasledujúcich prejudiciálnych otázok: ,,Či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, ktoré priznáva Aarhuský dohovor verejnosti. Či výklad práva, ktorý aplikujú správne súdy vo vzťahu k množstvu podaných žalôb a konštatovaní šikanózneho výkonu práva sú v súlade s Aarhuským dohovorom. Či výklad práva, ktorý rozširuje podmienky požadovania informácií podľa čl. 4 Aarhuského dohovoru o súdom popísaný skutočný reálny záujem je v súlade s právnymi normami Európskej únie, a to napríklad Charty a najmä čl. 37, 41 a 47.“. 17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na to, že z obsahu podanej kasačnej sťažnosti ťažko vyextrahovať deklarované kasačné dôvody sťažovateľa, kedy sa sťažovateľ odvoláva na rad jemu známych „udalostí“, ktoré mali zapríčiniť to, že krajský súd odmietol žalobu z dôvodu zjavne šikanózneho výkonu práva sťažovateľom. Z väčšej časti podaná

K spoločenskej hodnote drevín poukázal na to, že jej vyčíslenie nie je obligatórnou náležitosťou rozhodnutia. Ďalej poukázal na pasivitu sťažovateľa v administratívnom konaní. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. 19.

20. Kasačný súd úvodom konštatuje, že kasačná sťažnosť je z obsahového hľadiska formulovaná prevažne všeobecne a v prevažnej miere sú v nej obsiahnuté najmä hodnotiace úsudky, tvrdenia a ,,ponosy“ sťažovateľa, ku ktorým však nie je pripojená vecná a konkrétna námietka a s ňou spojená podporná argumentácia, ktorá by či už preukazovala pravdivosť daných tvrdení, alebo by smerovala k podpore dôvodnosti kasačných dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a j/ SSP.

22. Pokiaľ sťažovateľ poukázal na zásadu legitímnych očakávaní a namietal, že krajský súd podľahol neželaným vplyvom mediálnej antikampane voči sťažovateľovi, nerozhodol nezávisle a rozhodol v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní, k tejto námietke kasačný súd uvádza, že sťažovateľ uvedenú námietku vzniesol bez bližšej konkretizácie, v čom alebo na základe čoho bola porušená zásada legitímnych očakávaní a pokiaľ tvrdil, že krajský súd podľahol neželaným vplyvom mediálnej antikampane ide o domnienku resp. subjektívny pocit sťažovateľa, ku ktorému neuviedol argumentáciu ani nepredložil dôkazy, ktoré by boli spôsobilé byť aspoň indíciou, že k takému niečomu malo dôjsť.

Krajský súd podľa kasačného súdu dostatočne ozrejmil teoretické východiská týkajúce sa zneužitia práva a poukázal aj na okolnosti prípadu, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade došlo k zneužitiu práva, kedy poukázal najmä na obsah, resp. kvalitu námietok žalobcu v konaní, na ich všeobecnosť, nezrozumiteľnosť, formálny charakter, na to, že žalobca neuvádza žiadne hodnoverné návrhy na vykonanie dôkazov. Je pravdou, že záver o šikanóznosti krajský súd podporil aj poukazom na frekvenciu konaní iniciovaných sťažovateľom, avšak uvedené nepredstavovalo jediný dôvod a z pohľadu kasačného súdu krajský súd vzal uvedené do úvahy len ako určitú indíciu, ktorá môže, avšak aj spolu s ostatnými okolnosťami, dôvodne naznačovať, že v danom prípade išlo o zneužitie práva.

Súčasne, aj v nadväznosti na námietku sťažovateľa kasačný súd konštatuje, že zákon o ochrane prírody a krajiny v § 95 vymedzuje, akým spôsobom sa spoločenská hodnota drevín určuje, resp. čo je pri jej určení potrebné zohľadniť, príkladmo uvádza, kedy je potrebné spoločenskú hodnotu drevín uplatniť resp. zohľadniť, avšak cit. zákon nevymedzuje špecifické subjekty, ktoré sú oprávnené vypracovať podklad pre jej určenie. Preto pokiaľ správne orgány vychádzali z podkladu, ktorým bol výpočet spoločenskej hodnoty drevín vypracovaný odborne spôsobilou osobou, v tomto smere konali v súlade so zákonom. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ namietal v zásade procesnú stránku viažucu sa k tomu, že spoločenská hodnota drevín nebola predmetom dokazovania, pričom túto svoju námietku kvalifikovane neodôvodnil resp. nepodporil právne relevantnou argumentáciou, z pohľadu kasačného súdu ide nie len o nedôvodnú námietku, ale o námietku, ktorá bola vznesená len formálne za účelom naplnenia obsahu podanej žaloby, čo indikuje bezúspešnosť žaloby, resp. šikanózny zámer pre jej

Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj „trestajúci“ zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom.

Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho súdu, v jeho zahltení veľkým počtom podaní a pod. Ďalší typický príklad šikanóznej žaloby môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 7. júna 2012, sp. zn. 2 As 82/2012 alebo uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8 As/130/2012). Šikanózny charakter žaloby je teda daný aj vtedy, keď je podávaná bez racionálneho základu ochrany konkrétnych práv alebo záujmov - len pre samotné vedenie súdneho konania, napr. z dôvodu uplatňovania trov konania či iných nadväzujúcich plnení, či z iných dôvodov.“

nedôvodnosti“, pretože samotná miera nedôvodnosti a nekonkrétnosti námietok sťažovateľa v prejednávanej veci dosahuje takej intenzity, že vyvoláva pochybnosť o tom, či tieto smerujú k predmetu konania. Pri posudzovaní veci je preto potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že v prevažnej miere ide o rovnaký typ námietok, rovnako všeobecného, nekonkrétneho charakteru a takmer obsahovo totožný, ako sťažovateľ predkladá vo viacerých konaniach, kedy je ich nedôvodnosť opakovane konštatovaná, či už zo strany správnych súdov alebo kasačného súdu, pričom sťažovateľ dostáva v zásade rovnaké odpovede ústiace do konštatovania o nedôvodnosti týchto námietok. S ohľadom na uvedené preto nebol dôvod mať pochybnosť o tom, či ide len o obyčajnú nedôvodnosť námietok, ale naopak pri komplexnom prihliadnutí na všetky okolnosti bolo dôvodné prijať záver o šikanóznom charaktere podanej žaloby zo strany sťažovateľa.

29. Kasačný súd s ohľadom na vyššie uvedené konštatuje, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nebola spôsobilá spochybniť vecnú správnosť záverov prijatých krajským súdom a preto túto zamietol ako nedôvodnú podľa § 461 SSP. 30.

Ani ďalším účastníkom konania nebolo možné v zmysle § 169 SSP priznať právo na náhradu trov kasačného konania, pretože im nebola uložená povinnosť, pri plnení ktorej by im vznikli trovy. 31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.