5Svk/6/2025

1. Žalobca ako žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci sa domáhal právnej pomoci kvôli súdnemu prieskumu rozhodnutia Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov, ktorým mu neboli na jeho žiadosť sprístupnené informácie v časti, v ktorej požadoval „v súčasnosti platnú smernicu na výkon režimovej činnosti referentov režimu v oddieli 8“. 2. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím č. GR ZVJS-08379/ 12-2022 z 8. novembra 2022 (ďalej „rozhodnutie o nesprístupnení“) zamietlo odvolanie žalobcu a potvrdilo rozhodnutie Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Leopoldov. 3. Žalobca podal 3. januára 2023 správnu žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia oboch rozhodnutí správnych orgánov o nesprístupnení informácie, pretože podľa jeho názoru informácie, ktoré požadoval, mu mali byť sprístupnené a neexistoval dôvod na ich nesprístupnenie. 4. Vo vzťahu k tomuto súdnemu konaniu žalobca požiadal žalovaného o právnu pomoc. Žalovaný rozhodnutím číslo spisu: KaZA/2837/2023, ČRZ: 6332/2023 z 20. januára 2023 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) rozhodol o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci žalobcovi. Žalovaný rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca že žiadal o informácie, ktoré sa týkali dozoru a dohľadu nad odsúdenými osobami, a takéto informácie sa podľa § 11 ods. 1 písm. h/ zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) nesprístupňujú. Irelevantné podľa žalovaného bolo aj to, že mu tieto informácie boli poskytnuté v inom ústave na výkon trestu odňatia slobody. Z vyššie uvedeného mal žalovaný za zrejmé, že žalobca by v prípadnom konaní o správnej žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o nesprístupnení nemohol byť úspešný, a preto nebolo možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu.

8 zákona č. 327/2005 Z. z.. Navyše žalovaný v predmetnej veci otázku zrejmej bezúspešnosti sporu nesprávne právne posúdil. Vzhľadom na povahu rozhodnutia preskúmavaného žalobou na poskytnutie právnej pomoci vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia o neposkytnutí informácií nebolo možné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že v danom prípade bolo nepochybné, že u žalobcu išlo o zrejmú bezúspešnosť sporu. Či konkrétne požadované informácie spadajú pod výluku v zmysle § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií, môže rozhodnúť len súd v konaní o preskúmanie rozhodnutí, ktorými bolo odmietnuté poskytnutie požadovaných informácií. 9. Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany žalobcu podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z. z. bol len posúdením splnenia jednej zo základných podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení tohto osobitného právneho predpisu. Ide len o formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci, ak ide o osoby v materiálnej núdzi, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu žalobcu v merite veci, čo výlučne patrí do právomoci súdu, ktorý vo veci koná.

III. Kasačná sťažnosť

11. Sťažovateľ uviedol, že celé meritum odôvodnenia rozsudku správneho súdu bolo vtesnané do jedného bodu odôvodnenia, pričom kvalita odôvodnenia nebola v súlade s požiadavkami § 139 ods. 2 SSP; nehovoriac o nezohľadnení inej rozhodovacej praxe konajúceho správneho

13. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že správny súd nedal odpoveď na to, prečo považoval za „prejudikovanie výsledku konania z vecnej stránky“ prípad, ktorý tvorí podstatu preskúmavaného rozhodnutia, ale zrejme by za „prejudikovanie výsledku konania z vecnej stránky“ nepovažoval prípad, ak by kruciálnou otázkou bola existencia alebo neexistencia premlčania alebo zániku práva uplynutím času. Ak teda správny súd argumentoval tým, že sťažovateľ v zmysle svojich oprávnení podľa zákona č. 327/2005 Z. z. nebol oprávnený „prejudikovať výsledok konania z vecnej stránky“, potom je podmienka vylúčenia zrejmej bezúspešnosti v zákone č. 327/2005 Z. z. úplne obsolentná, pretože pri akomkoľvek posudzovaní existencie alebo neexistencie zrejmej bezúspešnosti sa slovami správneho súdu „prejudikuje výsledok konania z vecnej stránky“. Nebolo zrejmé, či by správny súd považoval za takéto „prejudikovanie“ prípad, kedy by žiadateľ chcel právnu pomoc pre podanie odvolania vo veci, v ktorej je odvolanie vylúčené. Takýto prípad žalovaný uvádza z dôvodu, že tento

Analógiou k takémuto myšlienkovému postupu správnemu súdu bolo potom nevyhnutné dospieť k záveru, že napriek explicitnému zákonnému textu v § 8 zákona č. 327/2005 by aj o tom, či v danom prípade právo bolo alebo nebolo premlčané, mal rozhodovať len súd, a teda aj keby bolo právo evidentne premlčané, by ani tu nemohol sťažovateľ urobiť záver o zrejmej bezúspešnosti. Pokiaľ však takýto argumentačný vývod nebol cieľom správneho súdu, tento potom nedal odpoveď na to, prečo v niektorých prípad môže sťažovateľ posúdiť, či je vec zrejme bezúspešná a v iných toto oprávnenie nemá, ako ani kde je tá hranica, resp. na základe akých kritérií ju stanoviť.

Nemalo byť úlohou účastníka konania tieto naznačené úvahy hľadať medzi riadkami. 16. Správny súd podľa sťažovateľa nijakým spôsobom nedal odpoveď na to, prečo považoval právne posúdenie sťažovateľa za nesprávne. Avšak nie z pohľadu, či mohol alebo nemohol dať záver o oprávnenosti pôvodného nároku žalobcu na poskytnutie informácií, ale z pohľadu toho, či sťažovateľ správne aplikoval výluky podľa zákona o slobode informácií.

Ani tu však správny súd nijako neodôvodnil tento záver a zároveň opomenul, že ide o demonštratívny výpočet a taktiež, že poznámka pod čiarou nebola súčasťou právneho predpisu. Správny súd sa tak nijako konkrétne nevyjadril k jadru argumentácie sťažovateľa, prečo bolo v danom prípade zrejme bezúspešné žiadať o poskytnutie právnej pomoci vo veci získania informácií podľa zákona o slobode informácií. Ak teda správny súd chcel dospieť k záveru, že sťažovateľ nesprávne aplikoval § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. a taktiež, že došlo k vybočeniu z medzí správnej úvahy, túto svoju argumentáciu mal aj náležite odôvodniť a nezotrvávať na doterajšej tradovanej dogme o „prejudikovaní výsledku konania z vecnej stránky“, ktorá dôslednejším výkladom vedie k absurdným záverom.

Veď čo iné ako zneužitie práva je podľa sťažovateľa žiadať o právnu pomoc do správneho súdnictva pre nesprístupnenie smernice na výkon režimovej činnosti referentov režimu v ústave na výkon trestu odňatia slobody, od odsúdeného, ktorý je v tomto ústave umiestnený.

18. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia. 19. Ťažiskovou otázkou bolo určenie, či je už z prvotného posúdenia veci zrejmé, že by v prípade správnej žaloby proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácií išlo o zjavne bezúspešné uplatnenie práva (tzv. zjavne bezúspešný spor podľa § 6 ods. 1 písm. b/ v spojení § 8 zákona č. 327/2005 Z. z.) z dôvodu, že žiadosť o sprístupnenie smernice na výkon režimovej činnosti referentov režimu v ústave na výkon trestu odňatia slobody odôvodňuje aplikáciu § 11 ods.

21. Výklad citovaného ustanovenia zákona o slobode informácií vo vzťahu ku konkrétnej smernici požadovanej žalovaným nie je bez opory v ustálenej judikatúre jednoduchý. Kasačný súd uznáva, že úvaha sťažovateľa, veľmi stručne uvedená v preskúmavanom rozhodnutí, nie je celkom nezmyselná, ale na to, aby bolo možné konštatovať zjavnú bezúspešnosť sporu, musí byť táto bezúspešnosť nie len možná či prípadne pravdepodobná, ale prakticky istá pri rešpektovaní existujúcej judikatúry ku konkrétnej právnej otázke a výklade nasledujúcom bežné právno-aplikačné postupy. Otázku, či smernicu na výkon režimovej činnosti možno subsumovať na účely zákona o slobode informácií pod pojem „informácia, ktorá sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom verejnej moci podľa osobitných predpisov“, pričom ani príslušná poznámka pod čiarou v § 11 ods. 1 písm. h/ zákona o slobode informácií neuvádza žiaden právny predpis týkajúci sa výkonu väzby alebo trestu odňatia slobody (ale uvádza predpisy týkajúce sa kontroly v štátnej správe, dohľadu nad finančným trhom, Najvyššieho kontrolného úradu Slovenskej republiky, a atómový zákon), nepovažuje kasačný

Kasačný súd však poukazuje na nesprávne posúdenie (prípadne možno nesprávnosť pri vyjadrení myšlienky) správneho súdu v časti preskúmavaného rozsudku v bode 22., kde uviedol, že: „Nie je úlohou správneho orgánu vo veciach podľa § 3 zákona č. 327/2005 Z. z. prejudikovať výsledok konania z vecnej stránky.“ Je treba upresniť, že sťažovateľ neprejudikoval rozhodnutie vo veci samej tak, že by autoritatívne určil, či žalobca má právny nárok na poskytnutie informácie, ale vykonal (na účely svojho konania) právne posúdenie skutkových okolností, ktoré sú mu známe. Takéto posúdenie predstavuje odbornú interpretáciu a aplikáciu relevantných právnych noriem na zistený alebo tvrdený skutkový stav, pričom nejde o záväzné vyriešenie sporu, ale o analytický krok smerujúci k zisteniu, či sú splnené podmienky poskytnutia právnej pomoci ustanovené zákonom. Posúdenie, ktoré sťažovateľ má vykonať podľa § 6 príslušného zákona, je pritom samotnou podstatou jeho „rozhodovacej“ činnosti, ak by bolo také posúdenie zamieňané s neprípustným prejudikovaním meritórneho rozhodnutia, uvedené zákonné ustanovenie by strácalo by normatívnu funkciu (čo správne

celku. Opäť kasačný súd zdôrazňuje kľúčový pojem, použitý v zákone, ktorým je zrejmosť (bezúspešnosti). 25. Vyššie uvedené potvrdzuje aj skoršie rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/35/2023 z 29. novembra 2023: „Rozsah posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu je plne v kompetencii žalovaného a závisí od okolností konkrétneho prípadu. Žalovaný ako príslušný správny orgán (§ 5 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.), za účelom rozhodnutia o nároku fyzickej osoby na poskytnutie právnej pomoci sa musí otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu zaoberať, pretože bez splnenia podmienky, že „nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu“ nemožno požadovaný nárok na poskytnutie právnej pomoci priznať, aj keď žiadateľ ďalšie dve podmienky plynúce z vyššie citovaného ustanovenia § 6 zákona č. 327/2005 Z. z. splnil.“ a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/249/2015 z 23. júna 2016: „Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany odporcu podľa § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/

26. Argumentácia sťažovateľa opierajúca sa o rozsudok správneho súdu sp. zn. ZA-31S/144/2022-102 z 27. marca 2024, je nevýznamná už preto, že nepoukazuje na odklon od judikatúry kasačného súdu, ale samotného správneho súdu. Rozsudok citovaný sťažovateľom sa vyjadroval k otázke procesných podmienok a bol založený na skutkovej situácii, v ktorej už bolo možné predbežne vyvodiť nulovú šancu na úspech. V súdenej veci

28. Nedôvodná je aj sťažnostná argumentácia tvrdiaca zneužitie práva žalobcom. Hoci sa o motivácii žalobcu môže dohadovať ktokoľvek, samotný fakt, že žalobca vo výkone trestu žiada o sprístupnenie smernice na výkon režimovej činnosti, ešte nie je zneužitím práva, a rovnako ním nie je ani žiadosť o právnu pomoc na preskúmanie rozhodnutia o nesprístupnení tejto

31. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.