5Svk/9/2021

1. Žalobca podal Okresnému úradu Žilina, katastrálny odbor dňa 18. septembra 2018 návrh na vykonanie záznamu vecného bremena do katastra nehnuteľností a to s poukazom na ustanovenie § 66 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 zákona č. 610/2003 Z.z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) [správne malo byť uvedené zákon č. 351/2011 Z.z. - poznámka kasačného súdu], ktorým navrhol, aby bol vykonaný záznam vecného bremena v jeho prospech ako subjektu oprávneného z vecného bremena podľa zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) [ďalej len „zákon č. 162/1995 Z.z.“ alebo „katastrálny zákon“)] v časti „E“ listu vlastníctva na bližšie špecifikovaných nehnuteľnostiach v rozsahu zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti [§ 66 ods. 1 písm. a/ zákona o elektronických

Nosným dôvodom podania protestu prokurátora bola skutočnosť, že z návrhu na zápis vecného bremena zo dňa 17.9.2018 nie je zrejmý nevyhnutný rozsah vecného bremena a to ani z jeho príloh, nakoľko k návrhu nebol priložený geometrický pán preukazujúci rozsah vecného bremena. Prokurátor tiež konajúcemu orgánu verejnej správy vytkol, že neskúmal platnosť prílohy návrhu a to potvrdenia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky o splnení oznamovacej povinnosti zo dňa 13.3.2007 a to v kontexte súčasnej právnej úpravy v zmysle zákona č. 351/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách (ďalej len ako „zákon o elektronických

jednej nehnuteľnosti, vecné bremeno postihovalo nehnuteľnosti v celom rozsahu. Žalovaný teda zastal názor, že návrh nezodpovedá zákonnej požiadavke nevyhnutného rozsahu. Žalovaný ďalej uviedol, že predpokladá, že navrhovateľ realizuje líniovú inžiniersku stavbu a v takomto prípade by bolo legitímne, aby k návrhu predložil aj geometrický plán, na základe ktorého Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor zakreslí líniový resp. plošný priebeh vecného bremena k dotknutým nehnuteľnostiam. Žalovaný nepovažoval za splnenie zákonnej požiadavky, že ak vecné bremeno zaťažuje len časť nehnuteľnosti, aby bola zaťažená predmetná nehnuteľnosť v celom rozsahu, t.j aj na miestach, na ktorých k výkonu vecného

zopakoval argumentáciu žalovaného. Nestotožnil sa však s argumentáciou prokurátora ohľadom pochybnosti o platnosti potvrdenia Telekomunikačného úradu SR o splnení oznamovacej povinnosti zo 17. marca 2007 a tiež porušenia ustanovenia § 24 ods. 4 katastrálneho zákona účinného od 01.10.2018. V tejto súvislosti odbor opravných prostriedkov argumentoval tým, že návrh na vykonanie záznamu vecného bremena do katastra nehnuteľností bol podaný dňa 18.09.2018, pričom v čase podania návrhu nebolo účinné ustanovenie § 24 ods. 4 katastrálneho zákona účinného od 01.10.2018 a preto nebolo potrebné, aby prílohy návrhu na vklad boli predložené v origináli alebo úradne osvedčenej kópii (§ 79l ods. 1 katastrálneho zákona).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný s odkazom na čl. 2 ods. 2 a čl. 20 ods. 4 Ústavy SR uviedol, že súhlasí s navrhovateľom (žalobcom), že zákonné vecné bremeno na základe zákona o elektronických komunikáciách existuje, bez toho, aby o ňom príslušný katastrálny odbor rozhodoval a následne vykonal alebo nevykonal zápis. Žalovaný však súčasne dodal, že zákonné vecné bremeno je možné zapísať len k časti pozemku, kde je to žiaduce tak, aby bola v súlade s Ústavou SR naplnená požiadavka zásahu do vlastníctva inej osoby len vtedy, ak je zásah nevyhnutný, pričom nevyhnutný zásah možno vykonať iba v Ústavou SR dovolenej miere, ktorá vyžaduje, aby zásah do vlastníctva nebol väčší, ako je nevyhnutné, a aby netrval dlhšie, než je nevyhnutné.

II. Konanie pred správnym súdom

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 7. Žalobca po opísaní priebehu administratívneho konania a citácii ustanovení zákona o elektronickej komunikácii a katastrálneho zákona zotrval na svojom názore, že v návrhu na zápis vecného bremena postačuje, aby navrhovateľ, v tomto prípade podnik, ktorý splnil oznamovaciu povinnosť podľa § 15 zákona o elektronických komunikáciách, poukázal na príslušné ustanovenie zákona o elektronických komunikáciách (§ 66 ods. 1 a 2), z ktorého vyplynul vznik zákonného vecného bremena a príslušný okresný úrad, katastrálny odbor toto vecné bremeno vyplývajúce z návrhu a zo zákona zapíše, pokiaľ nie je potrebné rozhodujúce skutočnosti doložiť ešte ďalšími listinami. Tento návrh je inou listinou a musí spĺňať podmienky stanovené v § 42 ods. 1 a 2 katastrálneho zákona, pričom príslušný okresný úrad, katastrálny odbor by mal posudzovať len to, či táto iná listina spĺňa podmienky podľa § 42 ods. 1 a 2 a § 36 katastrálneho zákona a postupovať podľa § 36 ods. 2, teda buď zápis záznamom vykonať alebo nevykonať.

9. Tvrdil, že príslušný okresný úrad, katastrálny odbor nerozhoduje o rozsahu vecného bremena, jeho rozsah je iba právom účastníkov a v právomoci príslušného okresného úradu, katastrálneho odboru je ho len zapísať, v žiadnom prípade nie je spôsobilý a oprávnený podľa katastrálneho zákona posudzovať, či zákonné vecné bremeno je vykonávané v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme a nie je povinný ani túto skutočnosť v administratívnom konaní žiadnym spôsobom preukazovať.

Mal za to, že v tomto prípade ide o názor žalovaného, ktorý vôbec nereflektuje príslušnú zákonnú úpravu, nakoľko podľa § 46 ods. 1 katastrálneho zákona účinného do 30.09.2018 bolo povinnosťou pripojiť geometrický plán k inej listine o vecnom bremene iba k časti nehnuteľností a preto mu povinnosť priložiť geometrický plán k návrhu nevznikla.

V tejto súvislosti tvrdil, že ide o rozpor s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), podľa ktorého rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. 12. Ďalej mal za to, že žalovaný zaujal v rovnakej veci dva odlišné, dokonca protichodné právne názory (stanovisko a napadnuté rozhodnutie žalovaného), čo je v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti úradného rozhodnutia, keďže v týchto prípadoch išlo o existenciu rovnakého skutkového a právneho stavu a z jeho strany, a jemu ako účastníkovi správneho konania svedčalo odôvodnené očakávanie a predpoklad, že ktorýkoľvek podriadený správny orgán rozhodne v súlade s právnym názorom prezentovanom v stanovisku žalovaného. Preto došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 5 správneho poriadku, podľa ktorého správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Na podporu svojej argumentácie dôvodil judikatúrou

Vo vzťahu k dôvodom zmeny právnej praxe, ktorou má byť zmena technického a softvérového vybavenia na úseku geodézie, kartografie a katastra skonštatoval, že toto nemožno považovať za dostatočné, keďže o takejto správnej praxi nemali vedomosť ani

V tejto súvislosti dodal, že mu nebola poskytnutá možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia pri odchýlení sa od doterajšej rozhodovacej praxe. 14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na dôvodoch svojho rozhodnutia.

16. Správny súd na úvod poukázal na to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca je Telekomunikačným úradom SR v zmysle § 15 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách evidovaný ako „podnik“ oprávnený poskytovať siete alebo služby v oblasti

17. Správny súd dospel k záveru o zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, nakoľko tento dospel k správnemu záveru o tom, že žalobca nepredložil návrh s prílohami spôsobilý na zápis záznamom, keďže z návrhu resp. príloh návrhu nie je zrejmý rozsah zaťaženia cudzích nehnuteľností vecným bremenom. Správny súd v tejto súvislosti podotkol, že žalobcom prezentovaný právny názor by bol namieste len v situácii, pokiaľ by zákonným vecným bremenom bola zaťažená nehnuteľnosť v celom rozsahu, t.j. pokiaľ by z ustanovení zákona nevyplývalo obmedzenie rozsahu vecného bremena, napríklad obmedzením vzniku vecného bremena len na zastavanú časť pozemku, resp. nevyhnutný rozsah pozemku.

požiadavky. 19. Poukázal na to, že správny orgán v prejednávanej veci postupoval v súlade so zákonom účinným do 30. septembra 2018, pokiaľ návrh žalobcu na zápis vecného bremena neposudzoval len z hľadísk, ktoré predpokladá citované ustanovenie § 36 ods. 1 katastrálneho zákona, ale aj z hľadiska ďalších dotknutých ustanovení katastrálneho zákona, predovšetkým citovaného ustanovenia § 46 ods. 1 katastrálneho zákona v znení účinnom do 30. septembra

20. Správny súd zdôraznil, že obsah zákonodarcom použitého výrazu „časť nehnuteľnosti“ (ktorému chýba legálna definícia) je potrebné hľadať vychádzajúc z účelu a zmyslu zákonodarcom koncipovaného ustanovenia § 46 ods. 1 katastrálneho zákona (v znení účinnom do 30.09.2018) a predmetné ustanovenie vykladať v súlade s Ústavou SR so zreteľom na hodnoty, ktoré sú ňou chránené.

v „nevyhnutnom rozsahu“. Je preto potrebné dospieť k záveru, že vecné bremeno v danej veci nemožno vyznačiť v katastri nehnuteľností k celému pozemku, nakoľko by došlo k zaťaženiu pozemkov vo väčšom rozsahu, než predpokladá zákon.

21. Tiež poukázal na to, že základným právnym následkom spojeným so zápisom vecného bremena k nehnuteľnosti je vznik domnienky hodnovernosti spojenej so správnosťou tohto údaja v zmysle § 70 ods. 1 a § 7 písm. c/ katastrálneho zákona dodajúc, že údaj o práve k nehnuteľnosti zapísaný v katastri nehnuteľností je následne aj záväzným údajom katastra nehnuteľností (§ 70 ods. 2 katastrálneho zákona) a ako taký je podkladom pre rozhodovanie súdov, orgánov verejnej správy, resp. vo všeobecnosti orgánov verejnej moci.

nedokáže opak. 22. Správny súd zdôraznil, že v záujme zachovania princípu právnej istoty a ochrany vlastníckeho práva je nevyhnutné, aby vlastník nehnuteľnosti vedel, v akom rozsahu, t.j. vo vzťahu k akej časti svojej nehnuteľnosti je povinný strpieť rozsiahle oprávnenia podniku zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať vedenia.

23. Správny súd ďalej poukázal na to, že nútené obmedzenie vlastníckeho práva je citeľným zásahom do nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, a preto je ohraničené do primeraného ústavného a zákonného rámca. Mal za to, že výklad ustanovenia § 46 ods. 1 katastrálneho zákona s poukazom na čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy SR nevyhnutne vedie k záveru o potrebe doložiť geometrický plán s návrhom na zápis vecného bremena vždy, ak vecné bremeno nezaťažuje nehnuteľnosť v celom rozsahu.

24. Správny súd ďalej zastal názor, že vyžadovaním geometrického plánu správny orgán nekonal v rozpore so svojimi oprávneniami danými katastrálnym zákonom. Povinnosť účastníka predložiť geometrický plán plynula z ustanovenia § 46 ods. 1 katastrálneho zákona

25. Za nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku smerujúcu k porušeniu princípu právnej istoty a k porušeniu princípu zákazu prekvapivých rozhodnutí v nadväznosti na „protichodné právne názory prezentované žalovaným v stanovisku a žalobou napadnutom

V tejto súvislosti ešte správny súd považoval za nevyhnutné zdôrazniť, že protichodná rozhodovacia prax nie je javom výnimočným, naopak ide o jav bežný, ktorý je prirodzenou súčasťou rozhodovacieho procesu. Mal za to, že naplnenie princípu právnej istoty nemožno stotožňovať s právom na jednotnú judikatúru, ktorá sa pochopiteľne môže vyvíjať s cieľom flexibilne reagovať na spoločenský vývoj a doposiaľ „neobjavené“ argumenty dodajúc, že odklon od rozhodovacej praxe sa stáva problematickým až v momente, ak nemu dochádza bez poskytnutia dostatočných dôvodov, t.j. ak súd/správny orgán neposkytne dôkladné vysvetlenie, prečo bola prejednávaná vec rozhodnutá v rozpore s doterajšou rozhodovacou praxou/judikatúrou.

26. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť majúc za to, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP] a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu [§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP]. Sťažovateľ navrhol

28. Sťažovateľ ďalej k požiadavke zápisu vecného bremena len k časti pozemku uviedol, že požiadavka na geometrické zameranie (geometrický plán) siete pred jej samotnou realizáciou nemá opodstatnenie, nakoľko geometrické zameranie je možné evidovať v katastri nehnuteľností až po realizácii a samotnom umiestnení stavby ako zápis líniovej stavby, pričom z hľadiska vzniku a rozsahu samotného zákonného vecného bremena má len informatívny charakter, keďže samotný charakter geometrického zamerania pojednáva len o niektorých priestorových vlastnostiach líniovej stavby a v žiadnom prípade nemôže nahrádzať vyjadrenie správcu danej verejnej telekomunikačnej siete na predmetných pozemkoch. Ďalej uviedol, že samotný zápis zákonného vecného bremena je súčasť územného konania, jeho zápis informuje vlastníkov pozemkov, ako aj správcov sietí, či už existujúcich alebo plánovaných o pristúpení k uplatneniu zákonného vecného bremena na predmetných nehnuteľnostiach zapisujúcim

29. Sťažovateľ ďalej dôvodil, že samotní správcovia sietí na predmetných pozemkoch vytyčujú svoje siete až pred realizáciou samotných častí líniovej stavby, pričom pri predmetnej realizácii často dochádza k zmenám a posunom a preto aj z tohto pohľadu je zrejmé, že požiadavka na zápis vecného bremena podmieneného geometrickým plánom ešte neumiestnenej stavby nemá opodstatnenie.

V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.zn. 5S/38/2017 z 10. mája 2018. 31. Pokiaľ ide o ďalšie námietky týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia veci sťažovateľ v podstate zopakoval žalobné námietky, ktoré sú uvedené v bodoch 11 až 13 tohto rozsudku (princíp právnej istoty, porušenie ustanovenia § 3 ods. 5 správneho poriadku).

Tiež poukázal na to, že žalobca v kasačnej sťažnosti nepoukazuje na žiadne nové skutočnosti.

konajúci ako súd kasačný, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podanej kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 1 a 2 SSP) rozhodujúc bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

36. Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku za súčasného oboznámenia sa so žalobnými bodmi musí kasačný súd uviesť, že správny súd sa podrobne jednotlivým žalobným bodom svojou argumentáciou náležite venoval. Sťažovateľ v podstate až na argumentáciu týkajúcu sa požiadavky na predloženie geometrického plánu v nadväznosti na územné konanie v podstatnom zopakoval obsah žalobných bodov aj v rámci svojej kasačnej sťažnosti.

37. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľ je podnikom oprávneným poskytovať siete alebo služby v oblasti elektronických komunikácií, o čom svedčí potvrdenie Telekomunikačného úradu SR z 13. marca 2007. Rovnako medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľovi vzniklo zákonné vecné bremeno a to s poukazom na ustanovenie § 66 ods. 2 veta prvá v spojení s § 66 ods. 1 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách. Spornou medzi účastníkmi konania bola požiadavka žalovaného pripojiť k návrhu na zápis zákonného vecného bremena aj geometrický plán, z ktorého by bolo zrejmé, v akom rozsahu sú predmetné nehnuteľnosti dotknuté zákonným vecným bremenom.

39. Jedným zo zásadných dôvodov podania protestu prokurátora proti opatreniu žalovaného bolo vytýkané porušenie ustanovenia § 46 ods. 1 katastrálneho zákona v znení účinnom do 30. septembra 2018, konkrétne, že k návrhu na vykonanie záznamu nebol zo strany sťažovateľa predložený geometrický plán, ktorým by sa vymedzil rozsah zákonného vecného bremena na nehnuteľnostiach, ktoré boli bližšie špecifikované v prílohe samotného návrhu.

Už samotná táto skutočnosť nezodpovedá oprávneniu sťažovateľa len v nevyhnutnom rozsahu zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil (bod 11 tohto rozsudku), že tento záver žalovaného nie je podložený, čím došlo k porušeniu ustanovenia § 3 ods. 5 správneho poriadku tak k uvedenému kasačný súd uvádza, že ani sťažovateľ nepreukázal opak, teda, že zákonné vecné bremeno zaťažuje dotknuté nehnuteľnosti v celom rozsahu.

Zmienený právny názor sťažovateľa totiž v žiadnom prípade nezodpovedá zákonnej požiadavke zriaďovať a prevádzkovať verejné siete a stavať ich vedenia na cudzej nehnuteľnosti len v nevyhnutnom rozsahu. V tomto smere poskytol vyčerpávajúcu argumentáciu správny súd v bodoch 25 až 31 svojho rozsudku, na ktorú kasačný súd v plnom rozsahu odkazuje bez toho, aby ju opakoval (bližšia argumentácia správneho súdu je uvedená v bodoch 20 až 24 tohto rozsudku).

Tento rozmer nemôže byť prelomený ustanovením jednoduchého práva (zákona), práve naopak, zákon, či už zákon o elektronických komunikáciách, alebo katastrálny zákon, pokiaľ ide o požiadavku pripojiť k návrhu geometrický plán je potrebné vykladať (správnymi orgánmi aj súdmi) v zhode s tým, čo požaduje ústavný text, t.j. v tomto rozsudku opakovane pripomenutý aspekt prísnej „nevyhnutnosti“ obmedzenia vlastníckeho práva.

Naviac v posudzovanej veci nebola totožná skutková situácia, konkrétne sa nejednalo sa o zriadenie a prevádzkovanie verejných sietí na cudzích pozemkoch v podstate v neobmedzenom rozsahu. V tejto súvislosti kasačný súd ešte dodáva, že rozsudok krajského súdu nepredstavuje rozhodnutie zásadného právneho významu a rovnako nemá povahu ustálenej rozhodovacej praxe (uznesenie z 24. novembra 2021 sp.zn. 2Sžfk/45/2020, bod 24, podľa ktorého ustálenou rozhodovacou praxou nie je rozhodnutie správneho súdu nižšej inštancie, než je Najvyšší správny súd, ak nebolo schválené na publikáciu v súdnej zbierke tohto súdu).

44. Preto pokiaľ sa sťažovateľ dovolával princípu právnej istoty a rovnako princípu zachovania legitímnych očakávaní vo vzťahu k rozhodovaniu žalovaného a to s poukazom na už spomínané stanovisko tak k uvedenému kasačný súd uvádza, že žalovaný ako ústredný orgán štátnej správy pre geodéziu, kartografiu a kataster nehnuteľností dohliada na rozhodovaciu činnosť na tomto úseku štátnej správy a to aj prostredníctvom svojich stanovísk. Žalovaný však nie je orgánom oprávneným poskytovať záväzný výklad zákona, čo znamená, že takéto stanovisko síce inštruuje konajúce katastrálne odbory okresných úradov, avšak v žiadnom smere nezaväzuje pri svojom rozhodovaní správne súdy. Naviac žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia jasne zdôvodnil svoj odklon od prijatého stanoviska, pričom vo vzťahu k tejto argumentácii mal sťažovateľ možnosť brojiť v rámci správnej žaloby čo aj náležite využil. K tejto žalobnej námietke sa správny súd náležite vyjadril (bod 25 tohto rozsudku).

46. Záverom kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal nielen nesprávne právne poúdenie veci krajským súdom v zmysle § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, ale i odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h/ SSP, v súvislosti s ktorým však nekonkretizoval žiadne právne závery vyplývajúce z rozhodovacej činnosti kasačného súdu, ktoré by dôvodnosť tejto námietky umožňovali posúdiť.

V. Záver

48. S poukazom na vyššie uvedené (a po zistení, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol žiadne také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu) Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 a, § 168 SSP tak, že účastníkom konania náhradu trov kasačného konania nepriznal. Dôvodom daného rozhodnutia bolo, že sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní, a žalovanému nárok na náhradu trov konania možno priznať iba výnimočne, pričom kasačný súd v danom konaní výnimočnosť nevzhliadol. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. marca 2023