5Svk/9/2023

1. Okresný úrad Žiar nad Hronom, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) vydal 26. októbra 2020 rozhodnutie č. OU-ZH-OSZP-2020/010423 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), v ktorom rozhodol, že navrhovaná činnosť uvedená v predloženom oznámení o zmene „Výstavba a zlepšenie bezpečnostných parametrov mostov na cestách I. triedy - 1. etapa, I/9 Ladomerská Vieska - most nad železnicou ev. č. 50-158“, ktorej účelom je rekonštrukcia jestvujúceho mostného objektu na ceste I. triedy - I/9 v km 213,318 z dôvodu nevyhovujúceho stavebno-technického stavu, umiestneného v Banskobystrickom kraji, v okrese Žiar nad Hronom, v k. ú. P., na pozemkoch parciel CKN č.:

1. Počas realizácie stavebných prác dodržať zmierňujúce opatrenia navrhované v kapitole 5.8. a dodržať deklarovaný spôsob organizácie dopravy na mostnom telese. 2. Výrub drevín realizovať len v nevyhnutnom prípade. 3. Navrhovateľ zabezpečí, aby hluk v životnom prostredí počas stavebných prác, ako aj expozícia obyvateľov a ich prostredia v priebehu prevádzkovania tejto stavby bola čo najnižšia a neprekročila prípustné hodnoty uvedené vo Vyhláške MZ SR č. 549/2007 Z. z.

potvrdil. Preskúmal namietaný postup prvostupňového orgánu a konštatoval, že prvostupňový orgán v súlade s § 29 ods. 6 písm. a/ zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie zaslal oznámenie o zmene navrhovanej činnosti rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a dotknutým obciam a požiadal ich o doručenie písomného stanoviska. Dotknuté obce v súlade s § 29 ods. 8 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie informovali o oznámení verejnosť na ich úradných tabuliach a oznámili, kde a kedy je možné do oznámenia nahliadnuť a v akej lehote a komu môže verejnosť podávať svoje pripomienky. Zároveň prvostupňový orgán v súlade s § 29 ods. 15 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie zaslal rozhodnutie všetkým dotknutým subjektom, zverejnil ho na svojom webovom sídle aj na úradnej tabuli, čím bolo zachované právo verejnosti, ktorá nebola účastníkom zisťovacieho konania, podať odvolanie podľa § 24 ods. 4 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Žalobca ako dotknutá verejnosť prejavil záujem na navrhovanej činnosti podaním písomného stanoviska k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti v zmysle § 24 ods.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

konzultácii. 5. Správny súd rozsudkom č. k. 76S/42/2021-102 z 23. marca 2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 76S/42/2021-183 z 12. júla 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

na životné prostredie, keď potom, ako vyhodnotil, že oznámenie o zmene navrhovanej činnosti spĺňa podmienky ust. § 29 ods. 1 písm. b/ tohto zákona, zaslal v súlade s § 26 ods. 9 písm. a/ zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie oznámenie o zmene navrhovanej činnosti rezortnému orgánu, povoľujúcemu orgánu, dotknutým orgánom a dotknutým obciam a vyzval

Zároveň žalovaný na str. 8 až 9 svojho rozhodnutia vyhodnotil pripomienky a opatrenia navrhované žalobcom v odvolacom konaní, aj s uvedením dôvodov, pre ktoré ich neakceptoval. Žalobca nepredniesol v odvolaní voči argumentácii prvostupňového orgánu, týkajúcej sa nezohľadnenia ním navrhovaných opatrení žiadne konkrétne odvolacie námietky. Žalobca ani v správnej žalobe neuviedol žiadne konkrétne námietky. Správny súd zhodnotil, že v odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí sú uvedené dôvody, pre ktoré orgány verejnej správy oboch stupňov žalobcom navrhované opatrenia nezohľadnili a voči týmto záverom žalobca neprednáša žiadne konkrétne žalobné námietky. Po oboznámení sa s obsahom podaní žalobcu, v ktorých navrhoval opatrenia na zmiernenie vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie, správny súd považoval za potrebné uviesť, že viaceré z navrhovaných opatrení (napr. dažďové záhrady, lokálny parčík, parkovacie miesta, kompostoviská a pod.) vôbec nesúviseli s charakterom navrhovanej činnosti a žalobca nimi nereflektoval na povahu posudzovanej činnosti a na jej možné dopady na životné prostredie, keď išlo o rekonštrukciu

Aj v zmysle záverov toho rozhodnutia zainteresovaná verejnosť nemá právny nárok na to, aby orgán verejnej správy vyhovel jej predneseným pripomienkam. 8. Správny súd konštatoval, že žalobca mal možnosť predniesť svoje pripomienky a návrhy opatrení, tieto predniesol a orgány verejnej správy oboch stupňov sa preskúmateľným spôsobom vysporiadali s pripomienkami a návrhmi žalobcu. Žalobca neuviedol skutkovú a právnu argumentáciu o tom, prečo závery orgánov verejnej správy (v tomto prípade závery, ktorými sa vysporiadali s ním navrhovanými opatreniami) nemôžu z hľadiska zákonnosti obstáť a správny súd nie je oprávnený za žalobcu vyhľadávať dôvody nezákonnosti v procese a v rozhodnutiach orgánov verejnej správy, ani konkretizovať všeobecne prednesené žalobné námietky. 9.

Keďže žalovaný nevykonával žiadne dokazovanie, nebol povinný postupovať podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Správny súd uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že orgán verejnej správy prvého stupňa postup podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku realizoval oznámením č. OU-ZH-OSZP-2020/010423-015 zo dňa 8. októbra 2020 a voči tomuto postupu žalobca nevznáša žiadne žalobné námietky, teda nevytýka v správnej žalobe žiadne nedostatky.

11. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil námietku žalobcu o nevyhovení návrhu na vykonanie konzultácie. Správny súd poukázal na to, že nie je sporné, že konzultácie môžu mať písomnú aj ústnu formu, čo potvrdzuje aj ust. § 65g ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, na ktoré odkázal aj žalobca. Z ust. § 63 ods. 1 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie vyplýva, že príslušný orgán zabezpečí vykonanie konzultácií, z čoho ale nemožno vyvodiť záver o tom, že sa konzultácie vykonávajú v každej veci alebo že na ich vykonanie má účastník alebo orgán zúčastnený na konaní právny nárok.

Podľa správneho súdu je nepochybné, že konzultácie môžu byť uskutočnené vo forme písomnej aj ústnej, samotný žalobca doručil podanie označené ako písomná konzultácia a v správnej žalobe nepredniesol konkrétne žalobné námietky, ktorými by preukázal, že by bolo potrebné vykonať konzultácie v inej podobe, že by pre rozhodnutie neboli postačujúce tie podklady, ktoré boli orgánmi verejnej správy obstarané a že sú tu také skutočnosti, ktoré by bolo potrebné ešte riešiť a konfrontovať formou konzultácií. Žalobca namieta nevykonanie konzultácií skôr len vo všeobecnej rovine, pričom nebolo preukázané, že by žalobcovi ako dotknutej verejnosti bolo znemožnené byť účastný administratívneho konania a realizovať prislúchajúce procesné oprávnenia.

Tento fakt sa ale žiada zdôrazniť vo vzťahu k niektorým požiadavkám predneseným žalobcom v administratívnom konaní, z ktorých vyplýva, že žalobca nebol dostatočne oboznámený s predmetom a rozsahom posudzovaného zámeru. Ďalšie body správnej žaloby správny súd vyhodnotil tak, že tieto sú bez priliehajúcej argumentácie prepájajúcej tieto s prejednávanou vecou, pričom v daných bodoch správnej žaloby nie sú obsiahnuté žalobné námietky o nezákonnosti voči preskúmavaným rozhodnutiam.

13. Proti rozsudku správneho súdu č. k. 76S/42/2021-102 z 23. marca 2022 v spojení s opravným uznesením č. k. 76S/42/2021-183 z 12. júla 2022 podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok správneho súdu zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň navrhol obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou.

15. Odvolávajúc sa na § 29 ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, stanovujúce náležitosti výrokovej časti rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, ku ktorým náležitostiam patria aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, sťažovateľ namieta, že tieto náležitosti v prvostupňovom rozhodnutí správneho orgánu absentovali. Je pritom povinnosťou správnych orgánov rozhodnúť o zmierňujúcich opatreniach spolu s povinnosťou vyhodnotiť opodstatnenosť ich návrhov vyplývajúcou. Nesprávne vecné uvažovanie žalovaného, posilnené absenciou právneho posúdenia veci spôsobilo nesprávnu aplikáciu príslušných právnych predpisov tým, že sa určili nedostatočné podmienky nazmiernenie dopadov na životné prostredie. Žalovaný tak ako prvostupňový orgán sa nesprávne domnieval, že sa má riadiť výlučne stavebným zákonom ako hmotnoprávnym predpisom, pričom sa mal riadiť zákonom o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý priamo stanovuje podmienky pri ochrane územia.

súdu. Keďže preskúmavané rozhodnutie žalovaného neobsahuje žiadne hmotnoprávne predpisy, o ktoré sa opiera, potom len ťažko možno žalobu založiť na uvedení konkrétnych zákonných ustanovení, ktoré boli porušené. Sťažovateľ je toho názoru, že žiaden predpis nestanovuje povinnosť predkladať pripomienky konkrétne k predloženému zámeru tak, že verejnosť musí reagovať len na predložený zámer. Podstatným znakom opodstatnenosti pripomienky je jej súlad s účelom a cieľom zákona EIA. Tým, že napadnuté rozhodnutie

Podľa sťažovateľa ani jedna jeho pripomienka nie je takýmto spôsobom vyhodnotená. 17. Sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti namietol porušenie jeho práva na prístup k informáciám spôsobené tým, že mu správne orgány nezaslali podklady, na základe ktorých boli vydané predmetné rozhodnutia. Nesúhlasí s názorom správneho súdu, ktorý vychádzal výhradne z oprávnení sťažovateľa ako účastníka konania v zmysle slovenských právnych predpisov argumentujúc, že neboli porušené práva sťažovateľa, keď mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu a súd uvedené považoval za zákonný postup.

Správny súd sa nezaoberal porušením práva na informácie tým spôsobom, že na internetovej stránke zámeru neboli zverejnené vyjadrenia dotknutých orgánov, ktoré správny orgán bral ako smerodajné. Podľa § 24 ods. 1 zákona EIA sú vyjadrenia dotknutých orgánov informácie, o ktorých má príslušný orgán bezodkladne informovať na svojom webovom sídle, prípadne aj na svojej úradnej tabuli. Termín ,,povolenie“ uvedený v § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA je potrebné vykladať širšie v súlade so Smernicou EIA a mal by zahŕňať všetky rozhodnutia podľa zákona EIA, nielen záverečné stanovisko.

Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA a nesprávny je výklad, že ide o obyčajné pojednávanie, ktoré môže ale nemusí úrad nariadiť. Nenariadenie konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA.

Sťažovateľ poukázal na to, že vykonanie konzultácie je prejavom princípov dobrej verejnej správy. 19. Sťažovateľ namietol nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí, nedostatočné vysporiadanie sa so všetkými jeho pripomienkami, a to prvostupňovým orgánom i žalovaným, namieta nepreskúmateľnosť a?arbitrárnosť prvostupňového rozhodnutia i rozhodnutia žalovaného. Odvolací orgán nemôže len konštatovať, že všetky námietky sú v celom rozsahu nedôvodné bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia.

21. V závere kasačnej sťažnosti poukázal sťažovateľ na to, že súčasná aplikačná prax v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie je nesúladná s platným slovenským právnym poriadkom ako aj s právom EÚ. Sťažovateľ preto navrhol, aby kasačný súd inicioval prejudiciálne konanie a obrátil?sa na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány je v súlade so smernicou EIA.

IV. Posúdenie kasačného súdu

Po konštatovaní jej včasnosti, ako aj splnení ostatných podmienok konania, preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP) a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

25. Po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti, preskúmaní rozsudku správneho súdu a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu kasačný súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním kasačný súd stotožňuje a kasačnú sťažnosť žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú. 26. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľa posúdiť predovšetkým: - či bolo prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného dostatočne odôvodnené, či sa žalovaný a prvostupňový orgán vysporiadali so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ vzniesol a či rozhodnutie v zisťovacom konaní obsahovalo zákonné podmienky a podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie, - či bolo povinnosťou zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie, a

V rozhodnutiach je uvedený postup orgánov verejnej správy v administratívnom konaní, sú uvedené dôkazy, z ktorých orgány verejnej správny vychádzali, skutkový stav, ktorý vyvodili z vykonaných dôkazov, právne posúdenie veci aj úvahy, ktorými sa spravovali.

28. So všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami sa dostatočne vysporiadal i správny súd, keď z napadnutého rozsudku vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a to v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Správny súd sa riadne vysporiadal s kľúčovými námietkami sťažovateľa, že rozhodnutia správnych orgánov sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôkazov (body 67 napadnutého rozsudku), či nesprávne žalovaný nepostupoval podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, keď nedoručil žalobcovi podklady, na základe ktorých rozhodol (bod 68 rozsudku) a že neboli vykonané konzultácie podľa § 63 zákona EIA (bod 69 napadnutého rozsudku). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 615/2023-29 z 23. novembra 2023, vo veci totožného sťažovateľa, podľa ktorého: ,,Povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia nemožno interpretovať ako požiadavku poskytnutia detailnej odpovede na každú jednu námietku.

Spravidla postačuje, ak sú vysporiadané aspoň základné námietky, prípadne možno akceptovať aj odpovede implicitné (uznesenia Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 2774/09, II. ÚS 609/10). Prihliadnuc na prirodzenú racionalitu postupu súdov, ako aj správnych orgánov pri tvorbe rozhodnutí, je takýto postup vhodný najmä u veľmi obsiahlych podaní, čo je aj prípad sťažovateľa.“ Kasačný súd námietku nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA a tieto sú konkrétne vymedzené v bode II výroku prvostupňového rozhodnutia. Správny orgán tak v posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a námietka sťažovateľa je tak nedôvodná. 30. Čo sa sťažovateľovej námietky nevykonania konzultácií podľa § 63 zákona EIA týka, tak § 63 ods. 1 zákona EIA uvádza, že príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z uvedeného ako i judikatúry kasačného súdu (napr. rozsudok sp. zn. 3Svk/4/2023 z 28. marca 2024 a sp. zn.

4 smernice. Zároveň úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, tak v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Podľa konštantného právneho názoru kasačného súdu (napr. rozsudok sp. zn. 4Svk/17/2021, ktorého správnosť preskúmal aj Ústavný súd SR uznesením sp. zn. III. ÚS 615/2023 z 23. novembra 2023) z § 64 zákona EIA zároveň vyplýva, že vo vzťahu k realizácii konzultácií nie je vylúčená pôsobnosť správneho poriadku, teda ani § 21 o nariadení

merite veci. 31. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, keď podľa § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť, či kedy k nemu možno zasielať pripomienky.

Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, je potrebné ho vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu vymedzenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní, ktoré je predmetom posudzovanej

32. Čo sa týka namietaného porušenia práv sťažovateľa odvodených z čl. 4 ods. 1 a 2 Aarhuského dohovoru, kasačný súd konštatuje, že tento sa netýka účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale všeobecného prístupu k informáciám o životnom prostredí na žiadosť verejnosti. Zákonom, ktorý upravuje všeobecný prístup verejnosti k informáciám je zákon č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám a sťažovateľovi nič nebránilo, aby svoju žiadosť podal podľa tohto zákona (napr. rozhodnutie kasačného súdu sp. zn. 3Svk/7/2022 z 30. januára 2024). 33. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že správny súd nereagoval na potrebu eurokonformného výkladu práva, ako aj na špecifickosť konaní s prvkom ochrany životného prostredia, kasačný súd uvádza, že v slovenskom právnom systéme bola príslušná smernica, ako aj jednotlivé ustanovenia Aarhuského dohovoru, transponované do zákona EIA a zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia v znení neskorších predpisov, preto vnútroštátne právne predpisy aplikované vo veci sťažovateľa predstavujú vo svojej podstate práve výkon práva Európskej únie. 34. Ohľadom všeobecných tvrdení sťažovateľa o antikampani vedenej exministrom hospodárstva a vládou Slovenskej republiky, kasačný súd konštatuje, že uvedené tvrdenia boli veľmi všeobecné a sťažovateľ nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP), kasačný súd preto námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotil ako nedôvodnú. 35. K návrhu na predloženia prejudiciálnych otázok kasačný súd uvádza, že nevzhliadol potrebu ich predloženia v kasačnom konaní. Ohľadom prvej nastolenej otázky, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužitím práva, ktoré priznáva Smernica EIA verejnosti, kasačný súd konštatuje, že táto otázka nie je jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto by položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Čo sa druhej otázky týka, t.j. či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány je v súlade so smernicou EIA, tak ani na tejto nebolo postavené rozhodnutie správneho ani kasačného súdu, preto položenie tejto otázky by nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Kasačný súd teda nevzhliadol dôvodnosť takéhoto návrhu sťažovateľa.