5Svk/9/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. a členov senátu Mgr. Petra Macha, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, Bratislava, IČO: 31820174, zastúpený: Tkáč & Partners, s. r. o., so sídlom Hrnčiarska 29, Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Prešov, so sídlom Kúpeľná 6663/6, Prešov, za ktorý koná: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/64A, Bratislava (pôvodne Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky), za účasti ďalšieho účastníka konania: Mesto Poprad, so sídlom Nábrežie Jána Pavla II. 2802/3, Poprad, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-PO-OVBP2-2020/041281-002 z 13. októbra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. PO-6S/95/ 2020-132 z 21. novembra 2024, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta v časti, v ktorej smeruje proti výrokom I. a II. rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-6S/95/2020-132 z 21. novembra 2024 o zamietnutí správnej žaloby a nepriznaní trov konania žalovanému. III. Účastníkom konania sa nepriznáva právo na náhradu trov konania o kasačnej sťažnosti v rozsahu smerujúcom proti výrokom I. a II. rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-6S/ 95/2020-132 z 21. novembra 2024. IV. Rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. PO- 6S/95/2020-132 z 21. novembra 2024 sa vo výroku III. o trovách konania ďalšieho účastníka konania zrušuje a v tomto rozsahu sa Správnemu súdu v Košiciach vec vracia na ďalšie konanie.

1. Mesto Vysoké Tatry (ďalej ako „stavebný úrad" alebo „prvostupňový správny orgán") vydalo podľa § 39 a § 39a zákona č. 50/1976 zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej ako „Stavebný zákon") rozhodnutie č. 386/2020/4-Sd zo dňa 15. júna 2020 (ďalej ako „územné rozhodnutie"), ktorým rozhodlo o umiestnení stavby „Viacpodlažné parkovisko, Bajkalská ul. Poprad na pozemkoch parc. č. KN C XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/ XXX, k. ú. J." tak, ako bolo zakreslené v situačnom výkrese, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tohto rozhodnutia, a to pre navrhovateľa Mesto Poprad. 2. Žalobca podal proti územnému rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky ako právny predchodca žalovaného (ďalej jednotne ako „žalovaný") rozhodnutím č. OU-PO-OVBP2-2020/041281-002 zo dňa 13. októbra 2020 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného"), ktorým odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie stavebného úradu ako vecne správne potvrdil. 3. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že územné rozhodnutie obsahuje všetky formálno-právne náležitosti podľa správneho poriadku, jednoznačné vymedzenie územia, ktoré je vyznačené aj v grafickej časti, overenej orgánom prvého stupňa a tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť, podmienky pre vypracovanie projektovej dokumentácie a rozhodnutie o námietkach účastníkov konania. K odvolacej námietke absencie záväzného stanoviska na úseku ochrany vôd žalovaný uviedol, že oznámenie o začatí konania bolo doručené aj Okresnému úradu Poprad, odboru starostlivosti o životné prostredie, ktorý sa nevyjadril a v zmysle koncentračnej zásady sa z tohto dôvodu predpokladá, že s umiestnením stavby z hľadiska ním sledovaných záujmov súhlasí. K námietke zamietnutia požiadavky na realizáciu sadových a parkových úprav, retenčnej či drenážnej dlažby žalovaný skonštatoval, že k tejto problematike sa vyjadrili príslušné dotknuté orgány, ktoré uviedli svoje požiadavky a z týchto nevyplýva potreba realizácie sadových ani parkových úprav. Námietku o snahe stavebného úradu porušiť zásadu rovnosti účastníkov konania podľa § 4 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej ako „Správny poriadok") ako aj čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru považoval žalovaný za neopodstatnenú, a zdôraznil, že žalobca bol účastníkom konania už od procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a odvtedy mal prístup k informáciám, podieľal sa na rozhodovacom procese a bol mu tak riadne zabezpečený prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s čl. 1 Aarhuského dohovoru. 4. K odvolacej námietke neumožnenia sprístupnenia spisu žalovaný skonštatoval, že v praxi sa ustálil postup, že nahliadnutie do spisu sa uskutoční za prítomnosti zamestnanca správneho orgánu. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že zo Správneho poriadku nevyplýva právny nárok na to, aby bol spis alebo z neho vykonané bezplatné výpisy alebo odpisy zaslané účastníkovi konania. Žalovaný zdôraznil, že žalobca má ako účastník konania právo kedykoľvek prísť nahliadnuť do spisu, týkajúceho sa predmetu konania a dostať z neho výpisy odpisy a kópie.

5. Žalobca sa správnou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného, ako aj územného rozhodnutia, a vrátenia veci stavebnému úradu na ďalšie konanie. V správnej žalobe vymedzil žalobné body, v zmysle ktorých bol napadnutým rozhodnutím žalovaného porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia a on v konaní vystupuje v postavení zainteresovanej verejnosti, taktiež namietal nesprávne právne posúdenie veci, nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, rozpor skutkového stavu s administratívnymi spismi. Žalovanému rozhodnutiu taktiež vytkol, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

7. Správny súd v odôvodnení rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd považoval za potrebné zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného a stavebného úradu obsahovalo všetky zákonné náležitosti vyžadované § 47 Správneho poriadku v nadväznosti na § 140 Stavebného zákona.

rozhodnutia. Stavebný úrad v rozhodnutí v súlade s § 39a ods. 1 Stavebného zákona zrozumiteľne určil stavebný pozemok, umiestnil na ňom stavbu, určil zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené podmienky na umiestnenie stavby a požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. V podmienkach na umiestnenie stavby stavebný úrad v súlade s § 39a ods. 2 Stavebného zákona identifikoval požiadavky na ochranu prírody a krajiny a zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie, na zabezpečenie súladu urbanistického riešenia a architektonického riešenia stavby s okolitým životným prostredím, požiadavky vyplývajúce zo stanovísk dotknutých orgánov, vrátane Okresného úradu Poprad, odbor starostlivosti o životné prostredie.

8. Správny súd považoval za jednoznačné, ktoré stanoviská boli podkladom pre vydanie územného rozhodnutia stavebného úradu, pričom i stručné odôvodnenie považoval správny súd za dostatočné. Strohosť bola v podstate dôsledkom predloženia kladných stanovísk a podmienok pre realizáciu stavby, ktoré boli zapracované vo výrokovej časti rozhodnutia stavebného úradu. Podľa názoru správneho súdu nemožno súhlasiť s tým, že v napadnutom rozhodnutí absentovala správna úvaha, pretože žalovaný sa riadne vysporiadal s každou námietkou jednotlivo, a to poukázaním na dôvody, ktoré ho k záveru o danej námietke viedli. Úvahy žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia nemožno odvodzovať od jeho subjektívnych predstáv, akým spôsobom malo byť rozhodnuté, ale musí ísť o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého žalovaného rozhodnutia. Nestačí tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení, ale účastník musí uviesť svoju konkrétnu argumentáciu, na ktorú skutočnosť alebo otázku nedal orgán verejnej správy zrozumiteľnú odpoveď. S prihliadnutím na uvedené správny súd skonštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia stavebného úradu a rozhodnutia

v platnom a účinnom znení (ďalej ako „vodný zákon"), podľa ktorého „povoľujúci orgán nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa povoľuje navrhovaná činnosť bez vydania rozhodnutia v konaní podľa ods. 13 alebo 21". Predostretá argumentácia by znamenala, že v každom územnom a stavebnom konaní by bolo potrebné postupovať podľa § 16a ods. 23 vodného zákona.

10. Správny súd pre úplnosť zdôraznil, že ustanovenie § 16 ods. 10 vodného zákona vymedzuje pre účely § 16a vodného zákona pojem „navrhovaná činnosť" tak, že fyzická alebo právnická osoba, ktorá má záujem realizovať trvalo udržateľné rozvojové činnosti človeka alebo ich zmeny, zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej vody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody (ďalej ako „navrhovaná činnosť") je pred podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti povinná postupovať podľa § 16a. „Potom „navrhovaná činnosť" v zmysle § 16 ods. 10 Vodného zákona je len tá činnosť, ktorá sa týka útvarov povrchových vôd, podzemných vôd, chránených území uvedených v § 5 ods. 1 písm. c) vodného zákona a nehnuteľností, ktoré s nimi súvisia tak pri ochrane ako aj pri účelnom a hospodárnom využívaní. To znamená, že nie každá činnosť, ktorá vyžaduje povolenie štátneho orgánu, resp. orgánu verejnej správy, je navrhovanou činnosťou podľa vodného zákona.

11. Kvôli nepreukázaniu, že predmetná stavba je navrhovanou činnosťou podľa vodného zákona, správny súd považoval za irelevantnú aj námietku, že pre účely splnenia § 16a vodného zákona je dotknutým orgánom okresný úrad v sídle kraja.

12. Správny súd posúdil ako nedôvodnú aj námietku o poskytovaní elektronickej kópie spisu v správnom konaní, ktorá bola opakovane predmetom rozhodovania Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší správny súd" alebo „kasačný súd").

Aarhuského dohovoru. Zdôraznil, že z administratívneho konania mal zrejmé, že stavebný úrad a žalovaný so žalobcom riadne konali, ako s účastníkom administratívneho konania zastupujúcim práva verejnosti v záležitostiach životného prostredia. Naopak, nebolo preukázané žalobné tvrdenie o odopretí možnosti vyjadriť sa k podkladom rozhodnutí alebo navrhovať nové dôkazy. Považoval za potrebné doplniť, že žaloba je z prevažnej časti založená na námietkach všeobecného charakteru, neobsahujúcich žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu, vecne sa viažucu k napadnutému rozhodnutiu žalovaného alebo stavebného úradu. Všeobecná námietka nezákonnosti, bez relevantnej argumentácie takémuto prieskumu žiadny obsah nedáva, a musí byť hodnotená ako nedôvodná. Vzhľadom na konštatované skutočnosti dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a preto ju konajúc podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 14. Záverom odôvodnenia rozsudku správny súd uviedol, že s účinnosťou od 1. apríla 2024 došlo v zmysle § 7 v spojení s § 43 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní (ďalej ako „zákon o územnom plánovaní" ) k prechodu práva a povinností v oblasti územného plánovania na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. 15. O trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP, podľa ktorého úspešnému žalovanému prizná správny súd voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak to možno spravodlivo požadovať. Ďalšiemu účastníkovi konania priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil voči žalobcovi ako účastníkovi, ktorý bol v konaní neúspešný (§ 169 SSP).

18. Namietal porušenie čl. 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej aj „Dohovor"), pretože rozhodnutie správneho súdu považoval za nezrozumiteľné. Považoval za zrejmý názor súdu, z odôvodnenia rozsudku však nebolo zrejmé, v čom sa žalobca mýlil v žalobnej argumentácii a svojich právnych úvahách. Správny súd tým v podstate spôsobil denegatio iustitiae pre diskriminačný politický dôvod, čo vzhľadom na to, že žalobca presadzuje vlastné presvedčenie znamená politickú diskrimináciu.

20. Sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti prízvukoval, že ochrana životného prostredia na úseku ochrany vôd je upravená vodným zákonom s tým, že podľa § 82 vodného zákona boli do slovenského právneho poriadku prevzaté smernice EÚ, ktoré neboli správnymi orgánmi dostatočne aplikované. Následne uvádza zoznam právnych aktov EÚ, ktoré sú správne orgány povinné aplikovať priamo - napr. smernica EP a Rady 2006/118/ES z 12. decembra 2006 o ochrane podzemných vôd pred znečistením a zhoršením kvality a ďalšie. Z prebratia právne záväzných aktov podľa vyplýva, že pre ich správnu aplikáciu nepostačuje gramatický či teleologický výklad zákona, ale je nutné použiť výklad systematický.

Správny orgán tak mal v zmysle smernice zistiť, v ktorej kvalitatívnej triede sa predmetná voda nachádzala a či sa navrhovanou činnosťou nezhorší kvalita vody. 22. V rámci administratívneho konania sa dodržiavanie enviromentálnych kritérií preukazuje záväzným stanoviskom podľa § 16a ods. 1 vodného zákona. Práve z dôvodu povinnosti preukazovania nezhoršovania stavu vôd nie je možné prezumovať, že projekt nezhorší stav vôd, ale práve naopak túto skutočnosť je nutné v konaní preukázať. Sťažovateľ poukázal na princíp predbežnej opatrnosti, ktorý sa aplikuje vo veciach životného prostredia s tým, že v tomto prípade boli porušené jeho práva podľa čl. 44 ako aj čl. 45 Ústavy SR.

24. Podľa sťažovateľa ho správny súd neuznáva ako zainteresovanú verejnosť podľa § 42 SSP, a teda konal v rozpore s čl. 3 ods. 4 Aarhuského dohovoru ako aj v rozpore s ust. § 15 zákona o životnom prostredí. Následkom takéhoto konania je porušenie nielen procesných práva sťažovateľa, ale aj porušenie verejných záujmov ochrany životného prostredia z dôvodu, že samotná účasť ekologických spolkov je zabezpečením verejného záujmu životného prostredia, pretože už len ich prítomnosť pôsobí preventívne.

len pôsobí podľa Aarhuského dohovoru a spolieha sa na právo Európskej únie a vykonateľnosť rozsudkov Súdneho dvora EÚ lebo práve už takúto snahu považuje za neprípustnú činnosť zainteresovanej verejnosti, ktorú treba prostredníctvom neúspechu v žalobnej iniciatíve sankcionovať, a teda efektívne nastaviť takú rozhodovaciu prax, ktorá nehľadí na pôsobenie rozsudku SD EÚ C-416/10 či už ako názor najvyššej súdnej autority EÚ, ale ani nehľadí na jeho pôsobenie ako faktického výkladu práva EÚ. c) Či závery rozhodnutia SD EÚ C-461/13: „Článok 4 ods. 1 písm. a) body i) až iii) smernice 2000/60/ES Európskeho parlamentu a Rady z 23. októbra 2000, ktorou sa stanovuje rámec pôsobnosti pre opatrenia spoločnosti v oblasti vodného hospodárstva, sa má vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú, s výhradou udelenia výnimky, povinné odmietnuť povolenie konkrétneho projektu, pokiaľ môže spôsobiť zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody alebo ohrozuje dosiahnutie dobrého stavu povrchovej vody alebo dobrého ekologického potenciálu a dobrého chemického stavu takejto vody k dátumu stanovenému touto smernicou." je možné

Návrh na predloženie prejudiciálnych otázok a prerušenie konania považoval za neopodstatnený, pretože sťažovateľom predložené otázky sú nesúvisiace s tunajším konaním. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom a determinovať ho po právnej stránke. Prejudiciálna

Práve naopak, verejnosť bola o stavbe včas informovaná aj o všetkých súvisiacich úkonoch a na týchto participovala a rozhodovala o výške, umiestnení, vzhľade a účele viacpodlažného parkoviska. 28. Sťažovateľom namietané porušenie právnych aktov Európskej únie a vodného zákona považoval za nesprávnu právnu kvalifikáciu, pretože k porušeniu týchto predpisov nedošlo. Použitie procesného postupu správneho orgánu pri uplatňovaní výnimky podľa § 16a vodného zákona, nie je nevyhnutné v každom prípade stavebnej činnosti stavebníka.

IV. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

30. V dôsledku novelizácie zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní od 1. marca 2026 kasačný súd považoval za žalovaného Regionálny úrad pre územné plánovanie a výstavbu Prešov (na ktorý v zmysle § 118 Stavebného zákona prešiel výkon verejnej správy na úseku územného plánovania z Okresného úradu Prešov, odboru výstavby a bytovej politiky), za ktorý podľa § 7 zákona č. 200/2022 Z. z. koná Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky. 31. Úlohou kasačného súdu bolo preskúmať právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a jeho právne úvahy v odôvodnení rozsudku. K zamietnutiu správnej žaloby vo veci samej

33. Kasačný súd nespochybňuje oprávnenie zainteresovanej verejnosti podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. V správnej žalobe musia byť jasne uvedené úvahy žalobcu, prípadne aj podložené dôkazmi, ktoré sa vzťahujú na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci. Toto východisko je aplikovateľné bez ohľadu na žalobnú legitimáciu žalobcu (či už podľa § 178 ods. 1 SSP alebo podľa § 178 ods. 3 SSP). Predovšetkým však správny súd v súdenej veci v bode 59 napadnutého rozsudku konštatoval právne postavenie žalobcu ako zainteresovanej verejnosti, a z rozsudku je zrejmé, že tak k jeho správnej žalobe aj pristúpil.

Napriek tomu sťažovateľ nepredložil presvedčivé skutkové a právne dôvody, z ktorých by vyplývala povinnosť pristúpiť k zrušeniu územného rozhodnutia alebo rozhodnutia žalovaného. Sťažovateľ sa obmedzil len na všeobecné tvrdenie bez identifikácie odôvodnených konkrétnych negatívnych vplyvov na životné prostredie, ktoré by mohli vzniknúť realizáciou územného rozhodnutia. Za tohto stavu nie je kasačný súd oprávnený nahrádzať procesnú aktivitu účastníka a domýšľať absentujúcu relevantnú právnu argumentáciu.

36. Podstata ďalšej množiny kasačných námietok sa týkala najmä výkladu § 16a vodného zákona. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že došlo k nesprávnemu výkladu § 16a vodného zákona. Správny súd dostatočne vysvetlil, prečo záväzné stanovisko podľa § 16a vodného zákona nemusí byť podkladom pre územné rozhodnutie. S poukazom na § 16 ods. 10 vodného zákona v znení v platnom v čase vydania územného rozhodnutia dospel k záveru, že v rámci konania o umiestnení stavby neexistoval dôvod na postup podľa § 16a vodného zákona.

(§ 5 ods. 1). Pojem navrhovaná činnosť definuje § 16 ods. 10 cit. zák. ako trvalo udržateľnú rozvojovú činnosť človeka alebo jej zmenu, ktorá môže spôsobiť zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody z veľmi dobrého stavu na dobrý stav, zmenu fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej vody alebo zmenu úrovne hladiny útvarov podzemnej vody.

zariadení. Posúdenie týchto nových činností človeka podľa § 16 ods. 6 písm. b) zákona č. 364/2004 Z. z. <aspi://module='ASPI'&link='364/2004%20Z.z.%252316'&ucin-k- dni='30.12.9999'> v zmysle čl. 4 ods. 7 <aspi://module='EU'&link='32000L0060%2523%25C8l.4'&ucin-k-dni='30.12.9999'> smernice 2000/60/ES <aspi://module='EU'&link='32000L0060'&ucin-k-dni='30.12.9999'> je podmienkou pre povoľovacie konanie pred rozhodnutím o umiestnení stavby.

38. Kasačný súd zdôrazňuje, že sťažovateľ svoje odkazy na vodný zákon či menovanú európsku legislatívu na úseku ochrany vôd nijak bližšie neaplikoval na prerokúvanú vec. Nevysvetlil, prečo podľa neho územné rozhodnutie spĺňa znaky navrhovanej činnosti podľa cit. § 16 ods. 10 <aspi://module='ASPI'&link='364/2004%20Z.z.%252316'&ucin-k- dni='30.12.9999'> vodného zákona. Podľa zisteného skutkového stavu totiž v konaní išlo o stavbu viacpodlažného parkoviska.

39. Sťažovateľ namietal, že správny súd mal nekonkrétnosť a všeobecnosť správnej žaloby odstraňovať postupom podľa § 58 a § 59 SSP, čo neurobil. Kasačný súd je toho názoru, že zmyslom uvedených ustanovení nie je, aby správny súd vyzýval žalobcu na doplnenie právnej argumentácie jednotlivých žalobných bodov, pretože týmto postupom by došlo k procesnému zvýhodňovaniu žalobcu, popretiu koncentračnej zásady (§ 183 SSP), a tým k porušeniu princípu rovnosti účastníkov konania (§ 5 ods. 9 SSP). Procesný postup podľa § 59 SSP je namieste vtedy, ak je správnemu súdu predložené podanie vo veci samej (správna žaloba), ktoré je ako celok nezrozumiteľné, obsahovo nekonzistentné, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ak ide o podanie neúplné. Kasačný súd po oboznámení s obsahom správnej žaloby uvádza, že z nej jasne vyplýva, čoho sa sťažovateľ domáha, aj to, na základe akých dôvodov, avšak tieto dôvody a ich obsah sú v nezanedbateľnom rozsahu ad hoc kompilátom právnej teórie, ustanovení právnych predpisov, súdnych rozhodnutí a subjektívnych názorov sťažovateľa.

40. Preskúmaním postupu správneho súdu dospel kasačný súd k záveru, že správny súd preukázateľne neodmietol správnu žalobu podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z dôvodu jej šikanózneho charakteru, alebo že by ňou sa ňou sledovalo zneužitie práva. Výsledkom meritórneho prejednania správnej žaloby bolo zamietnutie, pričom dôvod zamietnutia primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti jednotlivých žalobných

41. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd konštatuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (rozsudky z 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06 a z 9. novembra 2010,VB Pénzügyi Lízing, C-137/08).

Sťažovateľom formulované otázky boli pre vec nepodstatné, keďže boli založené na tvrdenej intepretácii správneho súdu, založenej na neuznávaní ekologických spolkov v priamom rozpore s čl. 3 ods. 4 Aarhuského dohovoru s následkom nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. 416/10. Naopak, kasačný súd má z napadnutého rozsudku za nepochybné, ako už bolo vyššie konštatované, že už v správnom konaní ako aj súdnom konaní bolo žalobcovi priznané postavenie zainteresovanej verejnosti, kedy správny súd v bode 59 rozsudku konštatuje, že „je z administratívneho konania zrejmé, že tak orgán prvého stupňa, ako aj žalovaný riadne konali (posúdenie žalobcom vznesených námietok, doručovanie rozhodnutí a pod.) so žalobcom ako s účastníkom administratívneho konania zastupujúcim práva verejnosti v záležitostiach životného prostredia". Kasačný súd preto zamietol návrh na prerušenie konania, ktorý je s takýmto návrhom na podanie prejudiciálnej otázky spätý, v zmysle § 100 ods. 1 písm. c) SSP. K výroku o trovách ďalšieho účastníka konania

uložil. Kasačný súd zistil, že správny súd v bode 64. napadnutého rozsudku v súvislosti s odôvodnením náhrady trov konania v tejto časti stručne skonštatoval, že ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 169 SSP priznáva náhradu trov konania, vzniknutých v súvislosti s plnením súdom uloženej povinnosti.

postupom v tejto časti porušil zákon spôsobom, ktorý ma za následok naplnenie sťažnostného dôvodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Aj keď sťažovateľ tento sťažnostný dôvod v kasačnej sťažnosti vyslovene neoznačil, podľa spôsobu formulovania námietky je potrebné tento nedostatok subsumovať pod kasačný dôvod porušenia práva na spravodlivý proces.

V Bratislave dňa 26. marca 2026