5Sžfk/10/2021

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj ako „správca odvodu“ alebo „žalovaný 1“) na základe zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) a podľa ustanovenia § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o odvode“), vydal dňa 19.07.2019 rozhodnutie č. 101768068/2019 (ďalej aj ako „rozhodnutie 1“), ktorým na základe vykonania zúčtovania odvodov určil regulovanej osobe - obchodnej spoločnosti A.En. Slovensko s.r.o., Dúbravca 5, 036 01 Martin, IČO: 36399604, nedoplatok zo zúčtovania osobitných odvodov vo výške 701.222,40 eur za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2017 do 31.12.2017.

výsledok hospodárenia predstavoval len jednorazovú účtovnú operáciu z činnosti nepatriacej do regulovanej činnosti regulovanej osoby, ktorá neviedla k jej finančnému obohateniu a išlo iba o jej vnútropodnikovú reorganizáciu, preto výsledok hospodárenia pred zdanením za rok 2017 pozostáva v prevažnej miere zo zisku z činností nepatriacich do regulovanej činnosti. Namietal preto, že základ osobitného odvodu a samotná jeho výška určená rozhodnutím správcu odvodu nemá byť vypočítaná z výsledku hospodárenia, ktorý nie je dosiahnutý z výnosov z regulovanej činnosti.

1 písm. c) zákona č. 595/2013 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“)]. Zdôraznil, že onen zákon neumožňuje už žiadnu následnú úpravu výsledku hospodárenia, ktorý je základom odvodu na účely uplatnenia tohto zákona, a to bez ohľadu na skutočnosť, akú finančnú transakciu regulovaná osoba vykonala, a ktorej výsledok sa zahŕňa z hľadiska účtovníctva do výsledku hospodárenia. Konštatoval, že ani nie je oprávnený posudzovať vznik transakcie, z ktorej vznikol regulovanej osobe rozdiel ako výnos zahrnutý do výsledku hospodárenia vykázaný na r. 100 daňového priznania.

Zdôraznil, že osobitný odvod je považovaný za platbu, ktorá je po zaplatení daňovým výdavkom a zahŕňa sa do základu dane na účely zákona o dani z príjmov, t. j. znižuje základ dane a daň z príjmov na úhradu.

1 Daňového poriadku, v zmysle ktorej postupoval podľa platného zákona o odvode, ktorého zákonnosť nebola žiadnym zákonným spôsobom spochybnená. Chránil pritom záujmy štátu a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov regulovanej osoby s tým, že bola zároveň zabezpečená rovnosť regulovanej osoby v skutkovo zhodných prípadoch podľa zásady rovnosti ustanovenej v ustanovení § 3 ods. 9 Daňového poriadku.

II. Konanie pred správnym súdom

osobou (čomu by nasvedčoval doslovný výklad zákona o odvode), alebo len z výsledku hospodárenia dosiahnutého výkonom regulovanej činnosti (čomu by nasvedčoval teleologický, systematický, no predovšetkým euro-konformný a ústavno-konformný výklad tohto zákona). V správnej žalobe poukazoval na konania o určení osobitného odvodu voči regulovaným subjektom eustream, a.s. a Slovenské elektrárne, a.s., pričom namietal, že po skutkovej aj právnej stránke má ísť o podobnú situáciu, kde žalovaný počítal odvod aj z výsledku hospodárenia nevzniknutého regulovanou činnosťou, ale vytvoreného vkladom majetku a záväzkov súvisiacich s prepravou zemného plynu tvoriacich samostatnú časť podniku Slovenský plynárenský priemysel, a.s. vloženého do podniku eustream, a.s. (konanie eustream). Zdôraznil, že išlo teda o nepeňažný vklad rovnako ako v prípade tu posudzovanej transakcie, realizovaný rozpustením rezerv vytvorených z výnosov dosiahnutých ešte pred účinnosťou zákona o odvode, teda z činnosti, ktorá nebola v danom čase činnosťou regulovanej osoby Slovenské elektrárne, a.s., (konanie Slovenské elektrárne), a preto zastával názor, že

Podľa žalobcu tieto pochybnosti viedli Najvyšší súd SR do iniciovania konania o prejudiciálnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ (C-376/18), ktorého predmetom bolo aj vyriešenie otázky, či zákon o odvode (resp. jeho aplikácia) nie je v rozpore s tzv. Treťou elektroenergetickou smernicou, pričom výsledok tohto konania mal byť dôležitý pre právne posúdenie tejto veci. 8. Žalobca uviedol, že prevádzané obchodné podiely a akcie, ktoré predstavovali nepeňažné vklady, boli v čase nepeňažného vkladu evidované v účtovníctve sťažovateľa v ich (nižšej) účtovnej hodnote, než bola ich (vyššia) uznaná hodnota určená znaleckým posudkom v čase prevodu (reálna hodnota), a preto bol povinný zaúčtovať kladný rozdiel medzi reálnou hodnotou obchodných podielov a akcií započítanou na vklad a ich účtovnou hodnotou ako výnos, čím účtovne došlo k nárastu výsledku hospodárenia, ktorý však nevznikol dodávkou (predajom) elektriny, teda regulovanou činnosťou žalobcu.

10. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na spomenuté rozhodnutie Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“ alebo „Súdny dvor“) C-376/18 zo dňa 12.12.2019, z ktorého vyplýva, že tzv. Tretia elektroenergetická smernica sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá zavádza osobitný odvod z výnosov z činností vykonávaných tak na vnútroštátnej úrovni, ako aj v zahraničí, zaťažujúci podniky vykonávajúce činnosť na základe oprávnenia vydaného orgánom verejnej moci v rôznych oblastiach regulovaných činností, a to vrátane podnikov, ktoré sú držiteľmi povolenia na dodávku elektriny vydaného príslušným vnútroštátnym regulačným orgánom.

Iné opatrenia v oblasti verejných financií sú ponechané do výhradnej právomoci členských štátov, čo je aj prípad osobitného odvodu, najmä preto, že jeho účelom nie je predchádzanie daňovým únikom a dvojitému zdaneniu, ale konsolidácia verejných financií.

12. Krajský súd dodal, že v danom prípade ani nie je splnená spôsobilosť predmetných ustanovení dotknutej smernice pre uplatnenie priameho účinku. V zmysle judikatúry Súdneho dvora platí, že smernice môžu mať priamy účinok, ktorým však môže disponovať len ustanovenie obsahujúce jasne a jednoznačne vymedzenú povinnosť alebo nárok, nepodmienené voľnou úvahou vnútroštátneho orgánu, ktorého uplatnenie nezávisí od prijatia iného opatrenia či už na komunitárnej alebo na vnútroštátnej úrovni.

13. K námietke absencie euro-konformného výkladu zákona o odvode správny súd uviedol, že zásada konformného výkladu vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, pričom zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby dospeli k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom právnej úpravy EÚ (napr. rozsudok zo dňa 05.09.2012, Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 55 a 56). Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že z požiadavky jednotného uplatňovania práva EÚ vyplýva, že znenie ustanovenia práva EÚ, ktoré neobsahuje nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov s cieľom určiť jeho zmysel a rozsah pôsobnosti, v zásade vyžaduje v celej EÚ autonómny a jednotný výklad. Porušenie práva EÚ je dostatočne závažné vtedy, ak je v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora (Tomášová, rozsudok zo dňa 28.07.2016, C-168/15). 14.

15. K námietke rozporu napadnutých rozhodnutí 1 a 2 s Daňovým poriadkom a zákonom o odvode správny súd objasnil, že správca dane vykonal dokazovanie vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 24 Daňového poriadku za účelom zistenia skutkového stavu a vykázaného výsledku hospodárenia na r. 100 daňového priznania, ako aj vyhľadávacou činnosťou podľa ustanovenia § 38 Daňového poriadku v nadväznosti na ustanovenie § 12 ods. 1 zákona o odvode aj bez priamej súčinnosti žalobcu ako daňového subjektu, zhromaždil pritom zistené informácie ako dôkazy a následne posúdil z účtovného a daňového hľadiska transakcie nepeňažných vkladov do dcérskych spoločností žalobcu. Krajský súd nevzhliadol dôvodnosť

na zúčtovanie odvodov a učinil tak až dňa 27.06.2019. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1 ako správca odvodu v roku 2018 nemohol vykonať zúčtovanie odvodov a vykonal ho až dňa 04.07.2019, teda až po tom, čo žalobca dňa 27.06.2019 podal predmetné oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z., ktoré bolo podkladom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobie 2017.

Správny súd dospel k názoru, že žalovaný 1 vydal rozhodnutie 1 o zúčtovaní odvodov dňa 19.07.2019 v súlade s ustanovením § 9 ods. 5 zákona o odvode, a to do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bolo predložené oznámenie na zúčtovanie odvodov, aj keď bez podania novej účtovnej závierky. Správny súd sa v tomto ohľade stotožnil s názorom žalovaného č. 1, že zákon o odvode neobsahuje ustanovenie o neprípustnosti vydania rozhodnutia po uplynutí lehoty podľa ustanovenia § 9 ods. 5 onoho zákona.

III. Kasačná sťažnosť, stanoviská účastníkov

A/ 18. Kasačný súd rekapituluje sťažnostné body: - kasačný súd v rozsudku sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.7.2019 (ďalej aj ako „rozsudok eustream“) konštatoval, že odvod má charakter dane z príjmu a pri jeho aplikácii aj na transakcie, akými sú nepeňažné vklady, dochádza podľa sťažovateľa k rozporu odvodu so Smernicou o daňovej neutralite, keďže podľa tejto smernice [čl. 2 písm. d), čl. 3 písm. c), čl. 4 ods. 1 a čl. 9] výsledok hospodárenia dosiahnutý prevodom nepeňažných vkladov nemôže viesť k ich zdaneniu daňou z príjmu ani obdobným daňovým opatrením s rovnakými následkami, ako má daň z príjmu, - uvedený rozsudok kasačného súdu však krajský súd podľa sťažovateľa nezohľadnil a stotožnil sa s argumentáciou žalovaných, ktorá však bola práve rozsudkom eustream prekonaná.

- podľa sťažovateľa krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď konštatoval, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom o odvode (§ 9 ods. 5) a subsidiárne s Daňovým poriadkom (§ 24), hoci zistené skutočnosti (znenie napadnutých rozhodnutí a podklady, na základe ktorých boli tieto rozhodnutia založené), nepredstavujú naplnenie hypotézy daných

nezdaniteľný výnos podľa § 17d ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov. Podľa sťažovateľa je však aj odvod daňovým opatrením a má charakter dane z príjmu, no napriek tomu, že transakcia (resp. výnos z nej) nepodliehala dani z príjmu, na účely odvodu sa ju žalovaný 1 rozhodol de facto zdaniť, - Najvyšší súd SR rozhodol rozsudkom v konaní eustream tak, že rozhodnutie krajského súdu potvrdil a súčasne uznal, že odvod zaťažujúci výnosy z neregulovaných činností je v rozpore s právom EÚ - konkrétne so smernicou o daňovej neutralite a Treťou plynárenskou smernicou. Rozsudok Slovenské elektrárne sa k Smernici o daňovej neutralite nijako nevyjadril, a teda ani nenegoval závery o jej výklade vyslovené v rozsudku eustream. Tento je jediným rozsudkom kasačného súdu vo veci výkladu Smernice o daňovej neutralite vo vzťahu k odvodu, pričom v ňom formulovaný výklad smernice nebol nikdy negovaný ani zmenený.

Krajský súd sa pritom v prípade sťažovateľa postavil k Smernici o daňovej neutralite tak, akoby jej výklad poskytnutý kasačným súdom v konaní eustream ani neexistoval, resp. akoby tento výklad sám kasačný súd v konaní Slovenské elektrárne zmenil, čo však nezodpovedá reálnemu stavu, - ak by sa teda chcel kasačný súd odchýliť od svojho dovtedajšieho výkladu Smernice o daňovej neutralite, musel by tak v rozsudku Slovenské elektrárne spraviť explicitne, pričom dôvody takéhoto odchýlenia by museli byť preskúmateľné, a len o takúto explicitnú odchýlku by krajský súd mohol oprieť svoje rozhodnutie vo veci sťažovateľa o súlade odvodu so smernicou o daňovej neutralite (resp. o nemožnosti aplikácie tejto smernice na prípad sťažovateľa). Žiadnu takúto explicitnú odchýlku však nevykonal a ani vykonať nemohol, keďže Smernica o daňovej neutralite nebola v danom rozsudku ani len posudzovaná.

Smernica o daňovej neutralite (ani § 17d zákona o dani z príjmov) neurčuje ako podmienku, že daňová neutralita musí byť zachovaná len v spojitosti s iným predpisom EÚ (napr. s Treťou plynárenskou smernicou) pri realizácii nejakej povinnosti, ale aj keď spoločnosť realizuje svoje právo prevodu aktív.

slovenské vnútroštátne právo - práve naopak, táto smernica veľmi explicitne ustanovuje, že sa vzťahuje na prípady slovenskej dane z príjmov právnických osôb a akejkoľvek inej dane, ktorá môže nahradiť uvedenú daň [viď príloha 1 časť B a čl. 3 písm. c) smernice].

sťažovateľa. Túto judikatúru SD EÚ však krajský súd v napadnutom rozsudku úplne ignoroval, keď v súvislosti s údajnou nemožnosťou aplikácie Smernice o daňovej neutralite uviedol, že: „správny súd zastáva názor, že nie je možné prijať záver, že zákon č. 235/2012 Z. z. [t. j. Zákon o odvode] by sa mal aj vo vzťahu k vnútroštátnym transakciám vykladať podľa Smernice o daňovej neutralite.“ - zákon o odvode vykazuje pri doslovnom gramatickom výklade viaceré znaky neústavnosti a ak sa tieto dajú prekonať výkladom, tak je zjavné, že krajský súd (v správnom súdnom konaní) ústavno-konformne, teda podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (ako aj čl. 3 CSP a § 5 ods. 1 SSP), nepostupoval. Ak by tak učinil, nemohol by dôjsť k inému záveru než takému, že odvod je možné aplikovať nanajvýš na výsledok hospodárenia z regulovanej činnosti, a nie z celej činnosti regulovanej osoby, ktorá vykonáva aj neregulované činnosti, teda aj z výnosov dosiahnutých precenením nepeňažných vkladov, ktoré nepodliehajú ani dani z príjmu. Uvedené vyplýva v prvom rade z účelu zákona (teleos a ratio legis). Už dôvodová správa k § 1

Len jednoduchou aplikáciou zdravého rozumu je zrejmé, že takýto výpočet odvodu by bol absurdný, nespravodlivý a rovná sa vyvlastneniu v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy SR, pretože zbavuje sťažovateľa celého výsledku hospodárenia dosiahnutého regulovanou činnosťou (odvod je dokonca približne 4,4-krát vyšší ako dosiahnutý výsledok hospodárenia z regulovanej činnosti), - prípadné vyrubenie odvodu aj z výsledku hospodárenia dosiahnutého z neregulovanej činnosti by bolo v rozpore so všeobecnými ústavnými princípmi (ukladanie daní a poplatkov zasahuje do ústavou garantovaných práv - vlastníckeho práva a práva na podnikanie), najmä s princípom proporcionality. Proporcionalita vyžaduje, aby cieľ sledovaný legislatívnym opatrením bol legitímny a aby takýto cieľ bol dosiahnutý legitímnym prostriedkom, ktorý musí byť vhodný, nevyhnutný a primeraný, - sťažovateľ nútený platiť odvod aj v súvislosti s činnosťami, ktoré nie sú regulovanými činnosťami (ekonomicky tak ide o dodatočnú daň z príjmu), nemá rovnaké postavenie pred zákonom v porovnaní s osobami, ktoré nie sú regulovanými osobami a pritom vykonávajú rovnakú činnosť, t. j. tiež uskutočňujú nepeňažné vklady. Neregulovaná činnosť, ktorou je

SR). Krajský súd však tento argument v podstate odmietol s tým, že odvod sa jednoducho platí z riadku č. 100 daňového priznania, na ktorom sa uvádza celkový výsledok hospodárenia pred zdanením, - keďže žalovaní v rozhodnutí použili len izolovanú aplikáciu vnútroštátneho zákonného práva (bez zohľadnenia potreby euro-konformného a ústavno-konformného výkladu), ich rozhodnutia sú (z hľadiska absencie euro-konformných a ústavno-konformných kritérií posúdenia veci) nepreskúmateľné. Tým sa oba subjekty dopustili porušenia § 63 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého je základnou povinnosťou správneho orgánu vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré majú význam pre rozhodnutie a na tom založiť výrok rozhodnutia tak, aby rozhodnutie bolo pre účastníka konania zrozumiteľné a presvedčivé, - rozhodnutie žalovaného 1 tiež podľa sťažovateľa porušuje § 9 ods. 5 zákona o odvode, podľa ktorého platí, že „o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka a

mesiacov, a nie jeden mesiac pred mesiacom, v ktorom správca odvodu vydal rozhodnutie 1 a (ii) oznámenia regulovanej osoby podľa § 8 ods. 3, a nie z oznámenia podľa § 9 ods. 1 zákona o odvode. Správca odvodu pri vydaní rozhodnutia č. 1 teda vôbec nevychádzal z tých listinných dôkazov, ktoré musia byť podkladom pre vydanie zákonného rozhodnutia, - podľa sťažovateľa zákon neumožňuje vydať rozhodnutie o zúčtovaní odvodu po uplynutí zákonnej lehoty - ukladá povinnosť vydať rozhodnutie v zákonnej lehote a po uplynutí tejto lehoty neustanovuje, že povinnosť sa mení na možnosť. Zákonným obligatórnym podkladom pre vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodu je: (i) účtovná závierka, ktorá bola správcovi odvodu doručená najneskôr mesiac pred vydaním rozhodnutia a (ii) oznámenie podané regulovanou osobou podľa § 9 ods. 1 zákona. Ako potvrdil aj krajský súd, ani jedna z týchto podmienok nebola splnená, v čom však nevidel porušenie § 9 ods. 5 zákona o odvode.

irelevantné, aké ďalšie úkony vykonal či nevykonal a či podal dodatočné alebo opravné daňové priznanie. Navyše, pre vydanie rozhodnutia ani nie je relevantné, či bolo alebo nebolo podané daňové priznanie, ale to, či bola podaná účtovná závierka.

Z takéhoto oznámenia však rozhodnutie 1 nevychádzalo, ale ako explicitne uvádza, vychádzalo z oznámenia podľa § 8 ods. 3 zákona o odvode. Rozhodnutie teda opätovne nerešpektovalo dikciu § 9 ods. 5 onoho zákona. To však krajský súd znova nevidel ako problematické (cit. „žalobca dňa 27.06.2019 podal predmetné oznámenie podľa ustanovenia § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z., ktoré bolo podkladom na vydanie rozhodnutia o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia 2017“).

Podľa názoru žalovaných išlo o protichodné právne hodnotenie nezmeneného skutkového stavu. Pôvodný rozsudok Najvyššieho súdu SR s argumentáciou vo vzťahu k odvodu kopírujúcou aktuálne napadnutý rozsudok totiž Ústavný súd SR zrušil len z procesných dôvodov (nedoručenie vyjadrenia žalovaných žalobcovi). Žalovaní zastávajú názor, že ak Najvyšší súd SR pri rozhodovaní vo veci po zrušení pôvodného rozsudku dospel k presvedčeniu, že k posúdeniu skutkového stavu je potrebné pristupovať viac eurokonformne, s ohľadom na európsku judikatúru týkajúcu sa daní, odvodov, ako aj daňovej neutrality, mal sa obrátiť na Súdny dvor EÚ s položením prejudiciálnej otázky ohľadne aplikácie práva EÚ na v tom čase súdenú vec. Pokiaľ ide o priamu aplikáciu Smernice o daňovej neutralite na prípad prevodu aktív do dcérskych spoločností, žalovaní zhodne poukazujú na skutočnosť, že článok 4 smernice jednoznačne neurčuje, ktoré účtovné položky nemajú byť zarátané do základu pre výpočet dane a teda zaťažené daňou. Uvedené podľa žalovaných zakladá nesplnenie hneď prvej podmienky uplatnenia priameho účinku smernice ako aktu EÚ.

pri prevode aktív na inú spoločnosť. Žalovaný 1 zároveň vyjadruje presvedčenie, že v danom prípade išlo o jednorazovú a účelovú účtovnú operáciu, ktorej výsledkom bolo zvýšenie sumy položky výsledku hospodárenia pred zdanením, ktorá sa následne účtovným spôsobom preúčtováva (vo všeobecnosti) na účet nerozdeleného zisku určeného na rozdelenie vo forme podielov na zisku spoločníkom alebo na krytie straty z minulých rokov.

Sťažovateľom použitá analógia konania o zúčtovaní k daňovej kontrole, čo sa týka následkov nedodržania lehoty na ich vykonanie, podľa žalovaného 1 neobstojí, nakoľko následky nedodržania lehoty na vyrubenie dane podľa Daňového poriadku sú diametrálne odlišné ako pri nedodržaní lehoty na výkon daňovej kontroly. Žalovaný 1 má za to, že kasačný súd môže o kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodnúť tak, ako tento žiada (teda inak ako potvrdením rozsudku krajského súdu ako vecne správneho) len v tom prípade, ak by prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku vo veci súladu zákona o osobitnom odvode so Smernicou o daňovej neutralite; a ten by následne rozhodol o jeho

To je pritom úplne pochopiteľné, keďže Ústavný súd SR sa riadi zásadou minimalizácie zásahov do činnosti všeobecných súdov a jeho úlohou nie je poskytovanie výkladu „obyčajného“ (t. j. nie ústavného) práva. Ani v konaní eustream nebol Ústavný súd SR postavený pred hmotnoprávnu otázku súladu odvodu s právom EÚ, ale pred otázku dodržania práva účastníkov konania na súdnu ochranu.

K potrebe položenia prejudiciálnej otázky uviedol, že argumentácia žalovaných je len všeobecná a nie je zrejmé, či navrhuje predloženie tejto otázky vo veci sťažovateľa alebo nie a ani prejudiciálnu otázku nijako neformuluje. Zdôraznil zároveň, že od vydania druhého rozsudku eustream sa pritom nezmenila ani Smernica o daňovej neutralite a ani zákon o odvode, pričom konanie eustream a konanie vo veci sťažovateľa sú skutkovo a právne podobné a v mnohých aspektoch

Za týchto okolností (a s ohľadom na princíp právnej istoty) sa potom nejaví právne správne, aby sa Najvyšší súd SR obracal na SD EÚ s prejudiciálnou otázkou vo veci sťažovateľa po tom, ako túto otázku (otázku výkladu Smernice o daňovej neutralite) v konaní eustream už právoplatne vyriešil a časť jeho argumentácie (o tom, či odvod možno považovať za priamu daň v zmysle práva EÚ) dodatočne potvrdil aj SD EÚ.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“) uznesením sp. zn. 5Sžfk/10/2021 z 29. februára 2024 prerušil konanie a predložil Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky vo veci výkladu čl. 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 v tomto znení, cit.:

republike? 2. Možno sa dovolávať účinku článku 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice 2009/133/ES spočívajúceho v nezdaňovaní kapitálových ziskov z prevodu aktív vypočítaných ako rozdiel medzi reálnou hodnotou prevedených aktív a pasív a ich hodnotou na daňové účely aj v prípade vnútroštátnej transakcie realizovanej medzi spoločnosťami so sídlom v tom istom členskom štáte, ak vnútroštátna právna úprava kapitálový zisk vzniknutý z takejto transakcie zaťažuje plnením, ktoré má účinky zdanenia (rozumej osobitný odvod)?

26. Súdny dvor EÚ akcentoval, že síce má právomoc rozhodovať o návrhoch na začatie prejudiciálneho konania týkajúcich sa ustanovení práva Únie v situáciách, v ktorých sa skutkový stav nachádzal mimo rozsahu priamej pôsobnosti tohto práva, avšak len v prípadoch, ak sa ustanovenia práva Únie stali uplatniteľné z dôvodu odkazu uvedeného na ne vo vnútroštátnom práve. V týchto prípadoch, v ktorých, aj napriek tomu, že všetky okolnosti veci samej nepatria do priamej pôsobnosti práva Únie, sa ustanovenia stali uplatniteľné prostredníctvom vnútroštátneho právneho poriadku, ktorý prispôsobil riešenia čisto vnútroštátnych situácií riešeniam upraveným právom Únie (rozsudok z 29. júla 2024, LivaNova, C-713/22, EU:C:2024:642, bod 42).

28. Súdny dvor podotkol, že ak sa naň vnútroštátny súd obráti v súvislosti so situáciou, ktorá nepatrí do priamej pôsobnosti práva Únie, Súdny dvor nemôže usudzovať, že návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa výkladu ustanovení tohto práva je pre vnútroštátny súd nevyhnutný na to, aby mohol prijať rozhodnutie vo veci samej, pokiaľ vnútroštátny súd neuvedie aj iné skutočnosti ako to, že sporná vnútroštátna právna úprava sa bez rozdielu uplatňuje na situácie upravené predmetnými ustanoveniami práva Únie a na čisto vnútroštátne situácie.

29. V prejednávanej veci vnútroštátny súd podľa Súdneho dvora neuvádza, že na základe vnútroštátneho práva by sa mali ustanovenia Smernice o daňovej neutralite priamo a nepodmienene uplatňovať na vnútroštátne situácie, najmä prostredníctvom ustanovení, ktorými bola prebratá táto smernica, pokiaľ ide o osobitný odvod.

vykladať. Poukázal na to, že finančná správa a slovenská vláda vo svojich písomných pripomienkach spochybnili existenciu a povahu takejto súvislosti. Súdny dvor uzavrel, že úmysly slovenského zákonodarcu pri prijímaní osobitného odvodu nemôže vyvodzovať z rozhodnutí, ktoré prijal v oblasti dane z príjmu.

31. Vzhľadom na skutočnosť, že Súdny dvor uznesením vo veci C-201/24 dňa 28. apríla 2025 rozhodol o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, a teda odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie o kasačnej sťažnosti žalobcu prerušené, kasačný súd postupom podľa § 100 ods. 3 v spojení s § 452 ods. 1 SSP uznesením zo dňa 12.05.2025 rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti rozsudku správneho súdu. 32. Súčasne s uvedeným kasačný súd zaslal žalobcovi a žalovaným predmetné uznesenie Súdneho dvora v prejednávanej veci s možnosťou sa k jeho obsahu vyjadriť v lehote 20 dní od doručenia. 33. Žalovaný 2/ vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom uvedeným v dotknutom uznesení Súdneho dvora EÚ a nepovažuje za potrebné podať nový návrh na začatie prejudiciálneho konania Súdnemu dvoru EÚ. 34. Žalobca vo vyjadrení navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor EÚ s novým, doplneným návrhom na prejudiciálnu otázku reflektujúcim najmä: (i.) systematický a teleologický výklad slovenského práva, ktorý potvrdzuje účelovú previazanosť medzi Smernicou o daňovej neutralite a zákonom o osobitnom odvode, (ii.) skutočnosť, že predmetné reorganizácie medzi slovenskými spoločnosťami boli realizované v rámci nadnárodnej skupiny A.En., čo zakladá poľa žalobcu cezhraničný prvok. Navrhol zohľadniť rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, ktoré výslovne umožnili výklad Smernice o daňovej neutralite aj vo vzťahu k čisto vnútroštátnym operáciám, najmä ak vnútroštátne právo už pôvodne obsahovalo úpravu súladnú so smernicou a táto úprava bola po nadobudnutí účinnosti Smernice o daňovej neutralite ponechaná alebo potvrdená bez zmeny. Alternatívne, ak kasačný súd nedospeje k záveru, že je potrebné znovu položiť doplnenú prejudiciálnu otázku, navrhol, aby využil svoju právomoc podľa článku 125 Ústavy SR a predložil návrh Ústavnému súdu SR na posúdenie ústavnosti (súladu s čl. 12 ods. 1, 13, 20, 35 a 59 Ústavy) aplikácie zákona o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach (obzvlášť ust. § 5 ods. 1 až 4 tohto zákona) v predmetnej situácii. V danom prípade ide podľa žalobcu o opatrenie daňovej povahy (priama daň), ktorého dôsledky dopadajú výlučne na subjekty vykonávajúce regulovanú činnosť, avšak zároveň zasahujú aj ich neregulovanú (napr. finančnú) činnosť - a to výberom osobitného odvodu s charakterom dane len na základe ich právneho postavenia bez ohľadu na predmetnú činnosť. Takýto režim nie je univerzálne uplatňovaný na všetky daňové subjekty, a preto podľa žalobcu zakladá rozpor s princípom rovnosti a zákazu diskriminácie podľa článkov 12 a 13 Ústavy SR.

35. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý po predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 27. novembra 2025. 36. Ťažisko sťažnostných bodov tvoria námietky vytýkajúce, že krajský súd aj vo veci konajúce orgány opomenuli zohľadniť a aplikovať ústavno-konformný a euro-konformný výklad aplikovanej právnej úpravy, keď sa stotožnili so záverom o povinnosti sťažovateľa uhradiť osobitný odvod aj zo zisku nedosiahnutého regulovanou činnosťou, ale vzniknutého

únie. Nakoľko z dikcie zákona o osobitnom odvode, z dôvodovej správy a z doložky zlučiteľnosti s právom Európskej únie vyplýva, že ide o právnu úpravu dočasného charakteru na zabezpečenie konsolidácie verejných financií a na posilnenie aktívnej úlohy štátu v rozvoji hospodárstva, ktorá problematika nie je upravená v práve Európskej únie, kasačný súd skúmal charakter odvodu a spôsob jeho určenia plynúce z osobitného zákona z komplexného pohľadu a v súvislostiach s relevantnou vnútroštátnou aj európskou legislatívou.

Ak je vnútroštátna norma v rozpore s európskou normou, prednosť má európska norma. Pri výklade úniového práva je potrebné prihliadať na jeho znenie, kontext, význam, povahu a ciele, ktoré táto právna norma sleduje. Vnútroštátny orgán aplikácie práva sa má vždy usilovať o euro- konformný výklad vnútroštátneho práva, t. j. o výklad v súlade s komunitárnym a úniovým právom a priamu aplikáciu práva EÚ namiesto vnútroštátneho práva má využiť len v prípade, ak euro-konformný výklad vnútroštátneho práva nie je možný.

40. Z uvedeného podľa kasačného súdu celkom jasne vyplýva, že cieľom Smernice o daňovej neutralite je zabrániť dvojitému zdaneniu v prípade, ak je v rámci podnikovej kombinácie zakomponovaný cezhraničný prvok, vychádzajúc pritom z odlišností daňových predpisov v jednotlivých členských štátoch, ako aj rozmanitosti daňových inštitútov.

42. Zákon o dani z príjmov však už pred vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie rešpektoval za určitých okolností daňovú neutralitu negatívneho goodwillu (resp. badwillu) a zákonodarca preto v záujme harmonizácie zákona o dani z príjmov so Smernicou o daňovej neutralite nemusel prijať legislatívne zmeny. Aj pred implementáciou pôvodnej Smernice o daňovej neutralite (Smernica 90/434/EHS) tak na Slovensku existovala právna úprava, v zmysle ktorej vklady do obchodných spoločností neboli zaťažené daňou z príjmu, a teda výhody daňovej neutrality Slovenská republika plne poskytovala a poskytuje aj vnútroštátnym transakciám, pričom tieto výhody zostali zachované aj po implementácii Smerníc o daňovej neutralite.

44. Súdny dvor vo vyššie spomínanom rozsudku z 12. decembra 2019, vo veci Slovenské elektrárne, C-376/18, ECLI:EU:C:2019:1068, vykladal čl. 3 ods. 1 až 3 a 10 Smernice o daňovej neutralite (2009/72/ES), pričom dospel k záveru korešpondujúcemu s tvrdeniami sťažovateľa, že osobitný odvod zavedený týmto zákonom má povahu všeobecného daňového opatrenia, a konkrétnejšie, priamej dane z celkových výnosov podnikov pôsobiacich v hospodárskych odvetviach, na ktoré sa tento odvod vzťahuje.

Podľa článku 9 Smernice o zlučovaní články 4, 5 a 6 sa uplatnia na prevod aktív. Ak teda možno osobitný odvod v zmysle rozhodovacej praxe Súdneho dvora považovať za formu priamej dane, resp. daňovú kategóriu, základnou otázkou (nadväzujúc i na sťažovateľom predostretú argumentáciu) v súdenej veci potom je, či je v súlade s cieľmi, ktoré sleduje Smernica o daňovej neutralite, aby regulovaná osoba podľa zákona o osobitnom odvode bola zaťažovaná týmto odvodom, aj pokiaľ ide o časť hospodárskeho výsledku vo forme výnosu dosiahnutého z „neregulovanej“ činnosti - v posudzovanom prípade ide o kapitálový zisk vzniknutý v dôsledku transakcie v podobe prevodu aktív do dcérskych spoločností, spĺňajúcej podmienky a definičné znaky prevodu aktív tak, ako ich definuje čl. 2 písm. d) Smernice o daňovej neutralite.

normou. Sťažovateľ svojou argumentáciou zrejme mienil poukázať na možnosť aplikácie euro- konformného výkladu z dôvodu existencie situácie podľa bodu (iii), vychádzajúc zo záverov SD EÚ predostretých v uznesení C-201/24 z 28. apríla 2025. Tu je však potrebné zdôrazniť, že ak SD EÚ v minulosti judikoval, že osobitný odvod je daňovým opatrením a možno ho svojou povahou pripodobniť k dani z príjmu, tomu nemožno rozumieť tak, že by zákonodarca dal aj v zákone o odvode jasný a bezpodmienečný odkaz na Smernicu o daňovej neutralite, ktorá by sa tak mala automaticky aplikovať aj na vnútroštátne transakcie daňového subjektu vyúsťujúce do signifikantného zvýšenia hospodárskeho výsledku evidovaného na riadku č. 100

situáciu.

preskúmaní prejudiciálnych otázok nevzhliadol v danej veci presah na európske právo a z tohto dôvodu konštatoval nedostatok právomoci odpovedať na položené otázky, je nutné dospieť k záveru, že vec nepatrí do pôsobnosti práva EÚ. Kasačný súd zdôrazňuje, že niet ďalších relevantných informácií, ktoré by Súdnemu dvoru mohol predostrieť (mimo už vyčerpávajúceho opisu skutkových okolností a súvisiacich možných prepojení osobitného odvodu so systémom priamych daní). Takéto ďalšie smerodajné skutočnosti s potenciálom rozumne vysvetliť pôsobnosť smernice na prejednávaný prípad a eventuálne tak zvýšiť šance na rozhodnutie SD EÚ v prospech pôsobnosti práva EÚ v súvislosti so súdenou vecou neuviedol ani sám sťažovateľ vo vyjadrení k uzneseniu Súdneho dvora.

48. Kasačnému súdu z odôvodnenia uznesenia SD EÚ vydaného v súvislosti s tu položenými prejudiciálnymi otázkami vyplýva, že Súdny dvor nemá v zásade právomoc odpovedať na položenú prejudiciálnu otázku, pokiaľ je zjavné, že ustanovenie práva Únie (pozn. kasačného súdu: v tomto prípade čl. 4 ods. 1 v spojení s článkom 9 Smernice o daňovej neutralite), ktoré má Súdny dvor vyložiť, nemožno v danom prípade použiť (pozri aj rozsudok Caixa d'Estalvis i Pensions de Barcelona, C-139/12, EU:C:2014:174, bod 41).

V zákone o osobitnom odvode však takýto odkaz, resp. prepojenie na obsah Smernice o daňovej neutralite absentuje, keďže zákonodarca transponoval ustanovenia smernice len do znenia zákona o dani z príjmov (viď. https://eur-lex.europa.eu/legal-content/ EN/NIM/?uri=CELEX:32009L0133).

Interpretujúc závery Súdneho dvora vyslovené v prejudiciálnom konaní iniciovanom v tu prejednávanej veci kasačný súd konštatuje, že nemohol nasledovať závery rozsudku eustream, pretože určenie odvodu je podľa uznesenia Súdneho dvora v okolnostiach prípadu mimo pôsobnosti práva EÚ a teda neaplikovanie vnútroštátnej právnej úpravy odvodu s poukazom na jej (neexistujúci) rozpor so Smernicou o daňovej neutralite by bolo po právnej stránke nesprávne.

V takejto situácii by ani veľký senát, ktorého úlohou je v podstate autorizovať zmeny v judikatúre, nemal o čom rozhodovať, pretože v otázkach aplikácie a interpretácie práva EÚ je Súdny dvor vyššou autoritou a jeho rozhodnutia sú záväzné pre všetky vnútroštátne súdne formácie.

51. Zároveň je potrebné vyzdvihnúť, že hoci Najvyšší súd SR v konaní eustream konštatoval, že osobitný odvod ako daňové opatrenie spadá do vecného rozsahu Smernice o daňovej neutralite, dostatočne neobjasnil, do akej miery bolo smerodajné, že v posudzovanej veci išlo o vnútroštátnu transakciu, keď Smernica o daňovej neutralite sa vzťahuje len na prípady tam vymenovaných transakcií s prítomnosťou cezhraničného prvku.

Nezaoberal sa však tým, akú váhu zohrala pri posúdení veci skutočnosť, že išlo o čisto vnútroštátnu situáciu. 52. Kasačný súd si je samozrejme vedomý skutočnosti, že Súdny dvor v minulosti opakovane judikoval, že i v prípadoch, kedy všetky okolnosti veci samej sú mimo priameho rozsahu pôsobnosti práva Únie, ustanovenia tohto práva sa môžu stať uplatniteľnými prostredníctvom vnútroštátnej právnej úpravy, ktorá k riešeniu situácií za okolností obmedzujúcich sa len na vnútroštátnu sféru jedného členského štátu pristupuje rovnako ako právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. októbra 1990, Dzodzi, C-297/88 a C-197/89, EU:C:1990:360, body 36, 37 a 41; zo 17. júla 1997, Leur-Bloem, C-28/95, EU:C:1997:369, body 27 a 32, ako aj zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C-32/11, EU:C:2013:160, bod 20).

53. Ako už bolo uvedené, vnútroštátny zákonodarca sa môže pri riešeniach, ktoré prináša pre čisto vnútroštátne situácie, prispôsobiť riešeniam upraveným právom Únie. Členský štát však nemá povinnosť pri preberaní smernice (vo všeobecnosti) do vnútroštátneho práva túto rozšíriť mimo rozsahu jej pôsobnosti (t. j. aj na čisto vnútroštátne situácie bez cezhraničného prvku), naopak disponuje voľnosťou vo výbere spôsobu regulácie takejto situácie.

opatrení (lex specialis - lex generalis). Právna úprava osobitného odvodu ako taká nezakladá bezpodmienečný a jasný odkaz na ustanovenia Smernice o daňovej neutralite, ktorý by spôsoboval možnosť aplikácie ustanovení smernice aj na vyrubenie odvodu z posudzovanej vnútroštátnej transakcie realizovanej sťažovateľom. Ustanovenia Smernice o daňovej neutralite neboli Slovenskou republikou prebraté do zákona o osobitnom odvode.

Každá účtovná jednotka má pritom v súlade so zásadou opatrnosti povinnosť vyhodnotiť budúce (predpokladané) riziká a straty, ktoré sa týkajú jej majetku a záväzkov, a ktoré sú jej známe v danom účtovnom období.

55. Ak v prejednávanej veci rezonovala aj otázka možného vertikálneho priameho účinku smernice na tento prípad, kasačný súd len v krátkosti na tomto mieste pripomenie, že neboli (kumulatívne) splnené podmienky na využitie tejto doktríny v praxi. K tým v zmysle judikatúry SD EÚ patria: (i) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (ii) nepodmienený záväzok, (iii) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, (iv) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi (naopak, priznáva mu nejaké právo). V danom prípade je už sprvu zjavné, že minimálne podmienka (iii) nie je v posudzovanej veci daná. Ako už bolo spomenuté vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, v

Kasačný súd uvádza, že z vyššie uvedených dôvodov odpadá dôvod zaoberať sa námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa odklonu krajského súdu pri rozhodovaní predmetnej veci od záverov rozsudku eustream, keďže tieto boli prekonané záväzným právnym názorom Súdneho dvora vysloveným v prejudiciálnom konaní.

Sťažovateľ si však protirečí, keď na jednej strane tvrdí, že rozsudok vo veci Slovenské elektrárne sa nemal vôbec zohľadňovať, nakoľko išlo o rozpustenie rezerv, a teda účtovne odlišnú operáciu než v tu prejednávanej veci, na druhej strane však argumentuje, že ak by sa chcel Najvyšší súd SR odchýliť od záverov rozsudku eustream, musel by tak urobiť priamo v rozsudku vo veci Slovenské elektrárne, o ktorom však konštantne tvrdí, že pre výklad Smernice o daňovej neutralite nebol vôbec relevantným.

účtovnej závierky (t. j. v roku 2018), ale učinil tak až po podaní dodatočného daňového priznania za rok 2017 - t. j. v júni 2019, správca odvodu ani nemohol vykonať zúčtovanie tak ako predpokladá ustanovenia § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode, a vykonal ho preto v tesnej časovej nadväznosti dňa 04.07.2019. Správca odvodu dôvodne pristúpil k zúčtovaniu až v momente, keď disponoval všetkými na to nevyhnutnými podkladmi a dokladmi, a to v záujme správneho vyčíslenia odvodu. Kasačný súd uvedený postup preto nepovažuje za nezákonný či priečiaci sa účelu ustanovení zákona o odvode.

Interpretujúc znenie citovaného ustanovenia, na rozhodnutie o zúčtovaní odvodov musí správca dane disponovať jednak účtovnou závierkou za rozhodné zdaňovacie obdobie, ako aj písomným oznámením regulovanej osoby na zúčtovanie odvodov. Až vtedy môže kvalifikovane v stanovenej lehote

Ak sťažovateľ namieta, že správca odvodu mohol rozhodnúť o zúčtovaní odvodu už v roku 2018, pretože výsledok hospodárenia na riadku č. 100 sa podaním dodatočného daňového priznania oproti riadnemu daňovému priznaniu nezmenil a podmienkou zúčtovania je predloženie účtovnej závierky za rozhodné zdaňovacie obdobie (ktorá bola už v roku 2018 naplnená), kasačný súd uzatvára, že skoršiemu rozhodnutiu správcu odvodu bránila absencia oznámenia sťažovateľa na zúčtovanie odvodov. Naviac aj keby kasačný súd mal pripustiť, že správca odvodu rozhodol po lehote stanovenej v § 9 ods. 5 onoho zákona, takéto rozhodnutie by nemohol považovať len z tohto dôvodu za nezákonné, nakoľko zákon neobsahuje ustanovenia o právnych následkoch nedodržania tejto lehoty, napr. vo forme preklúzie oprávnenia vydať rozhodnutie po jej uplynutí.

62. Za relevantné nepovažuje kasačný súd ani námietky ohľadne absencie ústavno- konformného výkladu relevantnej zákonnej úpravy pri rozhodovaní krajského súdu, keď tento nezohľadnil, že zaťažovanie celkového hospodárskeho výsledku sťažovateľa ako regulovanej osoby je v rozpore s jeho základnými ústavnými právami. Kasačný súd na tomto mieste zdôrazňuje, že Súdny dvor v rozsudku vo veci Slovenské elektrárne (C-376/18) celkom jasne konštatoval, že osobitný odvod sa neuplatňuje na samotnú dodávku elektriny (príp. inej komodity podľa typu regulovanej osoby), ale zaťažuje celkový výsledok hospodárenia dotknutého regulovaného subjektu.

Pripomína, že v tomto kontexte je potrebné nazerať na osobitný odvod ako na daňové opatrenie dočasného charakteru s cieľom zabezpečiť konsolidáciu verejných financií, a nie ako na opatrenie zakladajúce neodôvodnené rozdiely v porovnaní s osobami, ktoré nie sú regulovanými osobami a pritom vykonávajú rovnakú činnosť (uskutočňujú nepeňažné vklady). Kasačný súd preto pri hodnotení argumentov sťažovateľa na predloženie návrhu Ústavnému súdu SR prihliadol nielen k záverom Súdneho dvora, ale aj k zdôvodneniu zákonodarcu, prečo bol prijatý zákon o osobitnom odvode. Z dôvodovej správy vyplýva, že uvedený návrh bol predkladaný Národnej rade Slovenskej republiky ako jedno z opatrení na spravodlivé a ekonomicky efektívne rozdelenie bremena vplyvu ekonomickej a hospodárskej krízy a za účelom zamedziť zhoršeniu deficitu verejných financií a jeho udržanie v predpísanom limite pod 3% HDP ustanovené Európskou komisiou a aby do ozdravenia verejných financií boli zapojené a prispeli aj spoločnosti, ktoré pôsobia v regulovaných odvetviach.

správcu dane. V posudzovanej veci sú žalovanými orgány verejnej správy v pozícii správcu odvodu. Hoci zákon pamätá v danej súvislosti len na prípady, kedy je žalovaným správca dane, resp. orgán rozhodujúci o riadnom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu správcu dane, poukazujúc najmä na charakter osobitného odvodu (daňové opatrenie s účinkami priamej dane) možno podľa kasačného súdu analogicky vztiahnuť odkladný účinok kasačnej sťažnosti aj na prípady, kedy žalovaný orgán vystupuje v pozícii správcu odvodu (resp. orgánu rozhodujúceho o riadnom opravnom prostriedku voči rozhodnutiu správcu odvodu).

zamietol. 66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 27. novembra 2025