5Sžfk/12/2020

1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „DÚ Košice“) vykonal u žalobcu opätovnú daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2011. Daňová kontrola bola zameraná na vznik práva na odpočítanie dane, ktoré si žalobca uplatnil na základe faktúry od dodávateľa Export Timber Group, s.r.o. (ďalej aj „Export Timber Group“), znejúcej na sumu 22596 eur, z toho DPH vo výške 3766 eur, za dodanie dubovej podlahy v množstve 538 m2.

2. Dňa 20.09.2013 správca dane vyzval žalobcu na predloženie dokladov a dôkazov, ktoré preukazujú hospodárske operácie, s poukazom na § 24 ods. 1 a § 45 ods. 2 zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (ďalej aj „Daňový poriadok“). V dňoch 15.10.2013 až 11.11.2014 bola daňová kontrola prerušená za účelom medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“). Dňa 01.12.2014 správca dane vydal oznámenie o výsledku daňovej kontroly, ktorým žalobcu oboznámil, že neuznáva jeho právo na odpočet dane. Dňa 05.12.2014 vydal protokol z daňovej kontroly. 3.

informácie. Podľa žalobcu všetky obchodné styky medzi ním a Export Timber Group boli s T. ktorý mal splnomocnenie; · vo vzťahu k deklarovanému intrakomunitárnemu dodaniu tovaru českej spoločnosti P.B_O_ Delta bola potvrdená preprava tovaru zamestnancom spoločnosti EMAS - SK, s.r.o. T. L., dodávateľom L. K. a šoférom L. K. T.. Preprave svedčili aj záznamy z elektronického mýtneho systému Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a zo systému Mýto CZ; · zdrojmi finančných prostriedkov použitých na úhradu vzniknutých záväzkov mali byť finančné prostriedky z intrakomunitárneho dodania tovaru - platiny žalobcom lotyšskej

Tovar dubové podlahy vraj dodal pre žalobcu iba raz, aj to asi tri alebo štyri palety. Z vyplatenia nadmerného odpočtu mali dostať rovným dielom on, T. W. a konateľ žalobcu, Ján Pasternák. 4. Následne DÚ Košice vydal dňa 13.10.2015 rozhodnutie č. 20979472/2015, v ktorom žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu 3766,00 eur na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2011 (ďalej aj „prvé rozhodnutie správcu dane“). Žalovaný rozhodnutím č. 102430834/2016 zo dňa 25.01.2016 zrušil prvé rozhodnutie správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočného vyhodnotenia dôkazov predložených

6. Na následne konanom ústnom pojednávaní žalobca do zápisnice okrem iného uviedol, že do dnešného dňa zvyšná časť tovaru (dubové podlahy) sa nachádza v skladových priestoroch spoločnosti OPAL - BUILDING, spol. s r.o., a poukázal na čestné prehlásenie p. K. T..,

povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, a preto žalobcovi nevzniklo ani právo odpočítať daň. Následne, keďže tovar nebol dodaný, žalobca ho ani nemohol použiť na svoje dodávky tovaru do ČR.

8. Voči rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu, v ktorej namietal nezákonnú zmenu miestnej príslušnosti správcu dane, porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane spočívajúce v porušení ustanovení o dokazovaní, neprerušení daňového konania z dôvodu vedenia trestného konania, nedodržaní zákonnej dĺžky daňovej kontroly, jednostrannosti dokazovania správcom dane a neoboznámení žalobcu s dôkazmi, na ktorých bolo založené napadnuté rozhodnutie. Žalobca taktiež namietal, že skutkový stav, z ktorého žalobca vychádzal, nemá oporu v administratívnom spise, arbitrárnosť prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného a nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa unesenia dôkazného bremena a nepreukázania podvodného konania žalobcu. 9. Žalobca konkrétne namietal, že zistený skutkový stav je založený na jedinom dôkaze v neprospech žalobcu a to na výsluchu svedka T., pričom tento dôkaz nebol vykonaný v daňovom konaní, a teda na neho nemožno prihliadať. Taktiež žalobca namietal, že správca dane neprihliadol na čestné prehlásenie L., bývalej konateľky spoločnosti P.B_O Delta, ako aj

Podľa žalobcu ak správca dane zákonným procesným spôsobom neoznámil daňovému subjektu, že doklady nie sú úplné a nevyužil inštitút tzv. vytýkacieho konania, daňový subjekt mohol oprávnene prijať záver, že správca dane nemal pochybnosti o dodaní tovaru. Daňový subjekt sa o spochybnení dodania tovaru prvýkrát dozvedel až z protokolu o daňovej kontrole, v dôsledku čoho bol pre neho výsledok daňovej kontroly prekvapivý. V tejto súvislosti žalobca poukázal na § 45 ods. 6 Daňového poriadku (správne má byť § 46 ods. 5), podľa ktorého „Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.“ Žalobca podotkol, že správcovi dane poskytoval maximálnu súčinnosť.

11. Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku najprv venoval otázke dôkazného bremena. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (ďalej aj „NSSR“), napr. rozsudok zo dňa 31.01.2018 sp. zn. 6Sžfk/30/2017 publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 39/2018: „Správca dane je oprávnený v prípade spochybnenia reálneho obchodu v rámci obchodného reťazca žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti.“, rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/93/2014: „Ak správca dane pri preverovaní predložených písomných podkladov spochybní vierohodnosť, pravdivosť, alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, nespája sa to teda so vznikom jeho dôkaznej povinnosti. V takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či preloží alebo navrhne ďalšie dôkazy“, či nález Ústavného súdu SR č. III.ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009: „daňový subjekt má

12. K námietke žalobcu, že rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný hmotnoprávnymi predpokladmi pre vznik nároku na odpočítanie dane podľa zákona o DPH, z ktorých nemožno vyvodiť dôkazné bremeno daňového subjektu na právne vzťahy týkajúce sa predchádzajúcich dodávateľov tovaru alebo následných odberateľov, krajský súd zdôraznil, že nesplnenie hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti. Ak daňový subjekt má preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme v reálnom čase, kedy sa uskutočňuje zdaniteľný obchod, získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený a o jeho realizácii tak, aby v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.

a správca dane riadili určením miestnej príslušnosti podľa § 7 ods. 1 Daňového poriadku a pri zmene sídla žalobcu odstúpil spis DÚ Prešov ako miestne príslušnému správcovi dane, nepovažoval krajský súd tento postup za rozporný s Daňovým poriadkom.

14. K námietke žalobcu, že správca dane neprerušil daňové konanie z dôvodu predbežnej otázky riešenej v rámci prebiehajúceho trestného konania na Okresnom súde Košice I, krajský súd úvodom zosumarizoval, že na Okresnom súde Košice I je vedené trestné konanie voči konateľovi spoločnosti za trestný čin neodvedenia dane a poistného na tom skutkovom základe, že v období od januára 2011 do apríla 2011 T., konateľ Export Timber Group, a Ján Pasternák, konateľ žalobcu, v úmysle získať majetkový prospech, vytvorili podmienky na simuláciu nároku na uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty žalobcom. Následne krajský súd k potrebe prerušenia daňového konania poznamenal, že daňové konanie a trestné konanie sú svojim charakterom odlišné druhy konania. Správca dane neposudzuje ako rozhodujúcu skutočnosť, či žalobca (konateľ) spáchal trestný čin alebo priestupok.

Nebol teda ani povinný prerušiť daňové konanie podľa § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, lebo nešlo o otázku, od posúdenia ktorej záviselo rozhodnutie správcu dane vo veci. Správny súd preto námietku žalobcu považoval za nedôvodnú. Navyše zdôraznil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na DPH opakovane na základe požiadania orgánov činných v trestnom konaní podľa § 44 ods. 4 písm. d) Daňového poriadku.

16. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu, že správca dane a žalovaný nesprávne posúdili a ignorovali čestné prehlásenie Q., bývalej konateľky P.B_O Delta. V tejto súvislosti krajský súd uviedol, že čestné vyhlásenia predložené daňovým subjektom nemožno považovať v daňovom konaní za dôkaz, a to napriek tomu, že Daňový poriadok obsahuje len demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov. Poukázal na rozhodnutia NSSR č. k. 2Sžf/ 40/2011 z 18. apríla 2012, č. k. 1Sžf/2/2015 z 3. februára 2016, či č. k. 1Sžf/36/2016 z 12. decembra 2017. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to Daňový poriadok v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v Správnom poriadku (čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania), ktorý sa však na daňové konanie nevzťahuje, preto predloženie čestných vyhlásení je v

V tomto smere krajský súd podotkol, že dôkazy použité z trestného konania v danom prípade sú v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 2Afs/24/2007-119 zo dňa 30.01.2008, boli vyhotovené zákonným spôsobom v rámci trestného konania o daňovom trestnom čine, správca dane ich získal legálnym spôsobom, žalobca mal možnosť sa v rámci daňového konania k jednotlivým takto získaným listinným dôkazom vyjadriť, a to tak v rámci prejednania protokolu o daňovej kontrole, ako aj v rámci vyrubovacieho konania.

19. K otázke prerušenia daňovej kontroly z dôvodu MVI krajský súd uviedol, že prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná.

užívateľovi. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že prerušenie daňovej kontroly je nevyhnutné považovať za účelné a teda v súlade so zákonom. 20. Správny súd dospel k záveru, že na všetky relevantné námietky žalobcu boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne uvedené dôvody a na základe vyššie uvedených skutočnosti súd žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

21. Žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) voči rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“). Navrhol, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie. Podľa sťažovateľa krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, dostatočne sa nevysporiadal s argumentáciou žalobcu a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu i SD EÚ.

Prvostupňové rozhodnutie preto podľa sťažovateľa vydal miestne nepríslušný správca dane. b. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane - pravidiel dokazovania: podľa sťažovateľa finančné orgány založili svoje rozhodnutia na jedinom dôkaze - výpovedi svedka T. (konateľa Export Timber Group) v trestnom konaní. Použitie zápisnice z výpovede svedka z trestného konania v daňovom konaní je podľa sťažovateľa neprípustné, pretože dochádza k obchádzaniu pravidiel pre výsluch svedka stanovených v Daňovom poriadku.

Sťažovateľ tiež považuje výpoveď T. za nevierohodnú a poukázal na jej rozpornosť s jeho skoršou výpoveďou pred daňovým úradom, kedy potvrdil dodanie tovaru sťažovateľovi. Poukázal tiež na to, že trestný súd oslobodil Jána Pasternáka, konateľa sťažovateľa, s tým, že sa nedopustil fiktívnych zdaniteľných obchodov a simulácie vzniku nároku na uplatnenie nadmerného odpočtu. Konateľ sťažovateľa je pritom stíhaný pre skutok, ktorý je totožný s predmetom daňového konania, a preto výsledok trestného konania vyvracia domnienku finančných orgánov o nezákonnom konaní sťažovateľa. Podľa sťažovateľa finančné orgány hodnotili dôkazy jednostranne v neprospech žalobcu, keď vzali do úvahy len výpoveď T., ktorý je navyše v trestnom konaní kajúcnikom. Sťažovateľ poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá nedovoľuje, aby svedecká výpoveď spolupracujúceho obvineného bola jediným dôkazom usvedčujúcim páchateľa v trestnom konaní.

d. Nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov napadnutých rozhodnutí: sťažovateľ odmietol argument finančných orgánov, že čestné vyhlásenie Q. (konateľky P.B_O_ Delta v čase zdaniteľných obchodov) je právne irelevantné, keďže bola oprávnená konať za spoločnosť len do 05.10.2011. Ďalej podľa sťažovateľa finančné orgány svoje odôvodnenie založili na irelevantných skutočnostiach, ktoré nesúvisia s meritom veci a tiež neuniesli dôkazné bremeno ohľadom podvodného konania sťažovateľa a jeho účasti na karouselovom obchode.

Podľa sťažovateľa takéto prerušenie nevyvoláva právne účinky spočívania lehoty na výkon daňovej kontroly. f. Nesprávne právne posúdenie veci a skutkové zistenia v rozpore s administratívnym spisom - k splneniu hmotnoprávnych podmienok a uneseniu dôkazného bremena - sťažovateľ mal za to, že splnil všetky hmotnoprávne podmienky na vznik práva na odpočítanie dane a uniesol dôkazné bremeno predložím nasledovných dôkazov: dodávateľské a odberateľské faktúry s potvrdením o prevzatí tovaru, výpisy z bankových účtov a úhrady faktúr, obchodné zmluvy medzi žalobcom, Export Timber Group a P.B_O_ Delta, doklady CMR, doklady viažuce sa k preprave tovaru, čestné prehlásenie zástupcu P.B_O_ Delta o dodaní tovaru, fotodokumentácia tovaru, reálne existujúci tovar pri miestnom zisťovaní a pod.

g. Podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane - k hodnoteniu dôkazov a k skutkovým zisteniam, ktoré nemajú oporu v administratívnom spise: podľa sťažovateľa hodnotil správca dane dôkazy jednostranne, a to len tie svedčiace v neprospech daňového

i. Nesprávne právne posúdenie rozloženia dôkazného bremena a nepreukázanie podvodného konania: sťažovateľ uviedol, že sa stal zrejme obeťou karouselového obchodu, o ktorom nemal vedomosť. Skutočnosť, či kontrolovaný daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom, je dôkazným bremenom správcu

Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia: sťažovateľ poukázal na to, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal s jeho odvolacími námietkami. 22. Na záver sťažovateľ uviedol, že fiškálne záujmy štátu sú limitované zachovávaním práv daňových subjektov a cieľom správy daní nie je a priori vidieť v každom daňovom subjekte daňového podvodníka. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti podotkol, že kasačné body sa zhodujú s odvolacími i žalobnými námietkami, s ktorými sa žalovaný i krajský súd už detailne

IV. Právny názor kasačného súdu

Po neverejnej porade senátu bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu, kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

konanie. V tejto súvislosti kasačný súd v zmysle § 464 ods. 1 SSP poukazuje na tento rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, s ktorým sa stotožňuje a nižšie ho cituje. Pre prehľadnosť je citovaný text šikmým písmom a číslovaný v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi.

28. Na úvod kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 23. mája 2019 č. k. 2S/27/2018-130, na ktorý ako sťažovateľovej žalobe vyhovujúci a protichodný s rozsudkom vydaným v práve rozhodovanej veci a s rozsudkom v ňom odkazovaným poukazuje sťažovateľ, bol rozsudkom Najvyššieho správneho súdu z 31. mája 2022 sp. zn. 8Sžfk/83/2020, zasadajúcim v tom istom senáte ako v práve súdenej veci, zrušený a vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. V uvedenom rozsudku kasačný súd zatiaľ vyriešil skoro všetky sporné skutkové a práve otázky spojené s obchodnými transakciami žalobcu týkajúcimi sa dubových podláh medzi jeho odberateľom (spoločnosť P.B_O_ Delta, a. s., Praha), a jeho dodávateľom (spoločnosť Export Timber Group, s.r.o.) v roku 2011. […]

30. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu z 31. mája 2022 sp. zn. 8Sžfk/83/2020 kasačný súd pre túto vec s nevyhnutnými úpravami a prípadnými zdôrazneniami uvádza: 72. Spornou právnou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či si žalobca na základe faktúr vystavených spoločnosťami Export Timber Group, s. r. o. a EMAS - SK, s.r.o. odpočítal daň v celkovej výške [3766,00 eur] eur v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 v spojení s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“).

.] So záverom [sťažovateľa o miestnej nepríslušnosti správcu dane] je namieste súhlasiť a to aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžfk/26/2017 z11. septembra 2018 (bod 21 až 23), avšak kasačný súd má za to, že táto vada konania, sama o sebe, nezakladá nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, na ktoré napadnuté rozhodnutie nadväzuje, nakoľko sa nejedná o nulitné rozhodnutie. Daňový poriadok v ustanovení § 64 ods. 2 určuje, ktoré rozhodnutie sa považuje za nulitné, pričom skutočnosť, že rozhodnutie vydal orgán (s výnimkou, ak je správcom dane obec) na to miestne nepríslušný nulitu nezakladá. Nulitným (ničotným) rozhodnutím vo vzťahu k príslušnosti je rozhodnutie, ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný a ak ide o správcu dane, ktorým je obec, tak sa za nulitné rozhodnutie považuje rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný.

Príslušnosť správcu dane na vykonanie vyrubovacieho konania je a bola osobitne upravená v § 68 ods. 1 daňového poriadku tak, že vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku vykoná a rozhodnutie vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. Teda v danom prípade Daňový úrad Košice. Uvedené je logické, nakoľko správca dane, ktorý vykoná daňovú kontrolu, je najviac znalý veci a konanie je tak hospodárnejšie a efektívnejšie.

78. K [námietke o potrebe počkať na výsledok súvisiaceho trestného konania] kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/72/2019 z 25. novembra 2019, v odôvodnení ktorého najvyšší súd v bodoch 19 skonštatoval nasledovné: „Žalobca poukázal na súbežne vedené trestné konanie. Vo vzťahu k tejto námietke sa kasačný súd stotožňuje so závermi krajského súdu, ako aj žalovaného, že ide o samostatné, nezávislé konanie, ktorého vedenie, ako aj výsledok je nezávislý od daňového konania z dôvodu odlišného účelu resp. objektu jednotlivých druhov konania, rozdielnej subjektívnej stránky, ktorá má byť v konaniach preukázaná, ako aj iných procesných režimov a s tým spojených rozličných princípov. Nakoľko výsledok daňového konania nie je podmienený výsledkom trestného konania, kasačný súd je presvedčený, že správca dane v tomto prípade postupoval v súlade so zákonom a prebiehajúce trestné konanie nemožno považovať ani za predbežnú otázku v zmysle § 22 daňového poriadku. Týmto ustanovením je upravené, že ak sa vyskytne

občana. V danom prípade sa jednalo o vyrubenie spotrebnej dane, čo jednoznačne spadá do kompetencie správcu dane. Cieľom súbežného trestného konania je objasniť podozrenie zo spáchania trestného činu porušenia predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru podľa § 279 Trestného zákona v súbehu s trestným činom nepovolenej výroby liehu podľa § 253 Trestného zákona, spoľahlivo zistiť páchateľov a uložiť im primeraný trest. Cieľom daňového konania však bolo chrániť finančné záujmy štátu prostredníctvom vyrubenia a výberu dane, ako tomu bolo v tomto daňovom konaní. Už len z takto rozdielneho cieľa jednotlivých konaní vyplýva, že prvostupňový orgán je pri zisťovaní skutkového stavu oprávnený brať do úvahy odlišné skutočnosti, aké by bral do úvahy orgán príslušný pre trestné konanie, nakoľko je sám schopný vyhodnotiť, ktoré skutkové podklady sú relevantné pre vydanie rozhodnutia. V tomto smere tak námietku žalobcu, že správca dane neprihliadaním na trestné konanie nezabezpečil úplné zistenie skutkového stavu a neprihliadal na všetko, čo vyšlo v súvislosti s vecou najavo, možno hodnotiť ako nedôvodnú.“

záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený.

V rámci prenosu dôkazného bremena, pokiaľ správca dane spochybní (nemusí preukazovať) uskutočnenie zdaniteľných plnení, je na daňovom subjekte, aby tieto pochybnosti odstránil s tým, že pokiaľ pochybnosti neodstráni, nárok na odpočítanie DPH mu nemôže byť priznaný.

K čestnému prehláseniu napísanému rukou v Knihe pohľadávok - stav k 26.02.2012 (ide podľa spresnenia žalobcu o odsúhlasenie finančného zostatku k 02.03.2012) správca dane uviedol, že Q. bola oprávnená konať za akciovú spoločnosť do 05.10.2011, pričom spoločnosť nemá od 25.10.2012 štatutárny orgán - predstavenstvo spoločnosti a preto je čestné prehlásenie a odsúhlasenie finančného zostatku k 02.03.2012 právne irelevantné a nemôže byť dôkazom o dodaní tovaru a oprávnených pohľadávkach kontrolovaného daňového subjektu.

Praha. Teda správca dane ozrejmil žalobcovi dôvod, pre ktorý nepovažoval bývalú konateľku spoločnosti P.B_O_ Delta a.s za potrebné vypočuť, pričom s týmto záverom sa kasačný súd stotožňuje. V súvislosti s výsluchom Q. kasačný súd len dodáva, že z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 8T/25/2016 z 15. januára 2018 vyplýva, že Q. na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a odmietla vypovedať vo veci spolu s P. U..

83. Za nedôvodnú rovnako vyhodnotil správny súd aj námietku o rozsahu dôkazného bremena žalobcu, pričom uzavrel a to aj s poukazom na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, že ak správcovi dane vzniknú pochybnosti, že určitá udalosť (časť) zdaniteľného obchodu sa nerealizovala, potom je dôkazným bremenom daňového subjektu preukázať, že nielen v spochybnenej časti sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale že aj jeho výsledky použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ [.

. .], ku ktorému však správny súd nezaujal žiadne stanovisko. 85. Obdobne za irelevantnú vyhodnotil správny súd námietku žalobcu, že bol v jeho prípade správca dane povinný preukázať existenciu karuselového podvodu a jeho vedomosť o tom, že je jeho súčasťou, pretože v prejednávanej veci bolo správcom dane spochybnené samotné dodanie tovaru, respektíve jeho existencia, a to na základe výpovede uvedenej v bode 82 [.

. Zamestnanec L. K. T.. tiež uviedol, že tovar bol uskladnený bez vedomia konateľov spoločnosti, tento sa tam nachádzal niekoľko rokov dozadu, pričom tento údaj spresnil Mgr. Ján Pasternák, že od roku 2011. Rovnako uviedol, že s predmetnou spoločnosťou mali ústnu dohodu s tým, že ak to nepredá do konca roka 2017, tak si to odnesie z uvedených priestorov na vlastné náklady do iného skladu. V tejto súvislosti kasačný súd len dodáva, že zo Zápisnice o začatí daňovej kontroly vyplýva, že konateľ žalobcu výslovne uviedol, že nevlastnil skladovacie priestory, ani si ich neprenajímal. Teda nie je kasačnému súdu zrejmé, z akého dôvodu konateľ žalobcu dňa 7. decembra 2012 (deň začatia daňovej kontroly) tvrdil, že si žiadne skladovacie priestory neprenajíma, keď už v roku 2011, teda pred začatím daňovej kontroly mal mať tovar uskladnený na základe ústnej dohody v sklade spoločnosti OPAL-BULIDING spol. s r.o.

Jedným zo znakov účasti alebo vedomosti daňového subjektu o účasti na daňovom podvode pritom môže byť aj vedomé vystavenie faktúry s uvedením fiktívneho dodávateľa (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/ 20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 53). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet či oslobodenia od DPH ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43). 88. [.

Konkrétne, či v posudzovanom prípade došlo zákonným spôsobom k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane práve v zmysle už zmieneného ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2022 sp. zn. 1Sžfk/10/2020, body 30 a 31).

32. Na tomto mieste kasačný súd dopĺňa, že sa môže javiť, že česká finančná správa neposkytla v rámci medzinárodnej výmeny informácií žiadne nové informácie oproti tým, ktoré už poskytla v rámci skoršej daňovej kontroly (číslo [38] dokumentu administratívneho spisu). Na čísle [40] dokumentu administratívneho spisu z daňovej kontroly [.

33. Po vrátení veci bude úlohou krajského súdu posúdiť, či v danom prípade bolo relevantne naplnené ustanovenie § 46 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko sa túto, z pohľadu kasačného súdu relevantnú žalobnú námietku opomenul. Konkrétne bude jeho úlohou posúdiť obsah administratívneho spisu so zameraním na to, či a akým spôsobom bol žalobca v priebehu daňovej kontroly oboznámený s pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku, napríklad pokiaľ ide o obsah oznámenia o výsledku daňovej kontroly z 1. decembra 2014 (číslo [48] dokumentu administratívneho spisu z daňovej kontroly

právnou vetou: „I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt.

34. Vo väzbe na argumentáciu sťažovateľa, pokiaľ ide o miestnu nepríslušnosť správcu dane (body [104 až 106] odkazovaného rozsudku kasačného súdu), kasačný súd dodáva, že z pohľadu hospodárnosti konania bude efektívnejšie, aby, pokiaľ správny súd dospeje k záveru zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného vrátane prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Prešov následne vo veci konal a rozhodoval i naďalej Daňový úrad Prešov, ktorý vo veci koná už od postúpenia veci dňa 2. marca 2016 a to s poukazom na to, že miestna nepríslušnosť nie je takou vadou konania, ktorá by zakladala nulitu rozhodnutia. Uvedený záver odôvodňuje práve obdobie, ktoré uplynulo od postúpenia veci Daňovému úradu Prešov.“ 35. Pre tieto dôvody Najvyšší správny súd SR napadnutý rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa § 469 SSP je krajský súd viazaný právnym názorom Najvyššieho správneho súdu SR. 36. O trovách kasačného konania bude rozhodnuté podľa § 467 ods. 3 SSP. 37. Senát Najvyššieho správneho súdu SR prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 26. augusta 2022