5Sžfk/23/2020

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej „správca dane“) rozhodnutím č. 100391886/2018 z 19.02.2018 (ďalej „prvostupňové rozhodnutie“) určil podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „Daňový poriadok“) sťažovateľovi rozdiel dane v sume 12.780,00 € na dani z pridanej hodnoty (ďalej „daň“ či „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2016, pričom znížil nadmerný odpočet zo sumy 13.687,09 € na sumu 907,09 €. Správca dane konštatoval, že sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľov RV PLUS, s.r.o.

a KULALAND, s.r.o. (ďalej „dodávatelia“) za dotlač a rozvoz letákov, z dôvodu nepreukázania dodania služieb a vzniku daňovej povinnosti. Poukazoval pritom na ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej „zákon o DPH“). 2. Na odvolanie sťažovateľa žalovaný rozhodnutím č. 101746549/2018 z 06.09.2018 (ďalej „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Konanie pred správnym súdom

4. Správny súd okrem iného poukázal na to, že sťažovateľ nepredložil ani neoznačil žiadne overiteľné dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie tlače letákov v tvrdenej forme a množstve a ani ich distribúciu vo všeobecne označených krajoch a okresoch Slovenska.

Poukazoval na jednotlivé zistenia správcu dane, napríklad popretie tlače pre sťažovateľovho dodávateľa tvrdeným subdodávateľom APHEX s.r.o., nepredloženie dokladov k distribúcii letákov či jej popretie (Up Side s.r.o.). 5.

dôkaznú povinnosť má žalobca, a správca dane nemá povinnosť označiť mu ani vyhľadávať dôkazy. Správny súd považoval za omyl sťažovateľa tvrdenie, že nevypočutie navrhnutých svedkov spôsobilo nedostatočne zistený skutkový stav. Poukazoval na to, že správca dane predvolal pani Senciovú i štatutárov distribučných spoločností, ktorí sa však na výsluch nedostavili, rovnako ako upovedomený sťažovateľ. Zopakoval tvrdenie žalovaného o pasivite sťažovateľa v daňovej kontrole, ktorý nepredkladal ani neoznačoval dôkazy, pričom návrhy na vykonanie ďalších dôkazov dal až vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly.

zdaniteľných plnení. Výpovede konateľov môžu byť podľa správneho súdu len tvrdením o určitej skutočnosti, avšak bez preukázania ich reálneho uskutočnenia overiteľnými dôkazmi nemajú potrebnú dôkaznú hodnotu. Ani nesporné preukázanie úhrady preverovaných dodávateľských faktúr sťažovateľom nie je dostatočným dôkazom o reálnom uskutočnení preverovaného zdaniteľného plnenia, a preto vykonanie dôkazu na zistenie majiteľa účtu, na ktorý sťažovateľ poskytol finančné prostriedky v rozsahu podľa preverovaných dodávateľských faktúr, nebolo právne významné. Ani odstraňovanie rozporov vo výpovediach nemá podľa správneho súdu oporu v platnej právnej úprave.

10. Krajský súd sumarizoval, že sťažovateľ predložil len dodávateľské faktúry, objednávky, dva kusy letákov a dôkaz o úhrade faktúr, čo vyhodnotili finančné orgány tak, že nebolo preukázané uskutočnenie preverovaného zdaniteľného plnenia.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

A) 12. Proti napadnutému rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť a žiadal jeho zrušenie a vrátenie veci krajskému súdu. 13. Sťažovateľ namietal zmätočnosť napadnutého rozsudku, keď je podľa neho odôvodnenie nepresvedčivé a nedostatočné, ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, ako aj odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 14. Sťažovateľ tvrdil, že na neho žalovaný aj krajský súd nezákonne preniesli dôkazné bremeno týkajúce sa nedostatkov tretích subjektov (nekontaktných a nespolupracujúcich daňovníkov). Pritom podľa neho mal správca dane dokazovaním zabezpečiť čo najúplnejšie a najpresnejšie zistenie skutkového stavu. Sťažovateľ tvrdil, že poukázal na skutočnosti týkajúce sa tretích subjektov, ktoré však sám nemohol preukázať. 15. Namietal proti vyhodnoteniu skutkového stavu tak, že neboli splnené podmienky na odpočítanie dane, pričom poukazoval na to, že on si objednal služby od dodávateľov, ktorí ich dodali cez subdodávateľov, čo bolo sťažovateľovi potvrdené, a zaplatil aj faktúry. Nevidel problém v tom, že subdodávatelia odmietli spolupracovať so správcom dane, ktorý podľa sťažovateľa neprihliadol na osobitosti situácie, keď nemožno spätne preukázať množstvo letákov určených na distribúciu. Tvrdil, že nemá možnosť zasahovať do výberu obchodných partnerov zo strany dodávateľov, čo je ich internou záležitosťou a obchodným tajomstvom.

17. Sťažovateľ tvrdil, že má dôkaznú povinnosť len vo vzťahu k sebe, a nie k tretím osobám, pričom ich vedenie účtovníctva a plnenie daňových povinností je mimo jeho ingerencie, keď vo vzťahu k dodávateľom vystupoval ako externý subjekt bez majetkového a personálneho prepojenia. Pokračoval, že poukazoval na nezrovnalosti vo výpovediach svedkov a navrhoval ich odstrániť doplnením dokazovania, čo však bolo zamietnuté.

Nedostatočné odôvodnenie videl sťažovateľ v tom, že písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho vydanie. Pripomínal, že v konaní niekoľkokrát zdôrazňoval skutočnosti so zásadným významom pre rozhodnutie, keď poukazoval na rozpory svedeckých výpovedí, ktoré navrhoval odstrániť doplnením dokazovania - konfrontáciou konateľa sťažovateľa so svedeckými výpoveďami štatutárov vymenovaných dodávateľov a subdodávateľov; a že poukazoval na nemožnosť preukázania skutočností (vo vzťahu k tretím subjektom) tak, ako ich požadovali preukazovať finančné orgány. 20.

Sťažovateľ brojil proti tomu, že finančné orgány ani súd neskúmali, či je tvrdenie pána Bacigála pravdivé, či podal trestné oznámenie v súvislosti s údajným zneužitím pečiatky, a toto tvrdenie bolo automaticky vyhodnotené ako pravdivé na ťarchu sťažovateľa. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že tvrdenie o tlači vykonanej súkromne cez pána Bacigálu pre pani D. je účelové a zavádzajúce, na konvalidáciu pochybenia spočívajúceho v neodvedení dane spoločnosťou APHEX s.r.o.

dane. Zaplatenie faktúr podľa neho bolo potvrdené v rámci daňovej kontroly. Ani sporné (ne)uhradenie faktúr medzi dodávateľmi a subdodávateľmi sťažovateľ podľa svojich slov nemohol ovplyvniť, nemal o nich vedomosť a preto navrhol dokazovanie pred správcom dane, žalovaným, aj správnym súdom.

IV. Právne závery kasačného súdu

S.s.p.). Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), zohľadniac § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol týmto rozsudkom, ktorý predchádzajúcom zverejnení termínu verejne vyhlásil dňa 22.07.2022.

26. Sťažovateľ namietal nezákonnosť napadnutého rozsudku z viacerých dôvodov. Kasačný súd sa najskôr zaoberal námietkami o jeho nepresvedčivom a nedostatočnom odôvodnení, pretože dôvodnosť takejto námietky spravidla vedie k zrušeniu napadnutého súdneho rozhodnutia bez nutnosti, ba i možnosti ďalšieho meritórneho posudzovania veci.

28. Nie je jasné, čo z napadnutého rozsudku nebolo sťažovateľovi zrozumiteľné. Správny súd sa pomerne obšírne venoval jeho žalobným námietkam, i keď na niektorých miestach zoširoka sumarizoval podstatné zistenia finančných orgánov; tu však treba upozorniť, že ak sťažovateľ nedostal odpoveď na nejaký konkrétny jeho argument zo žaloby, je potrebné, aby ho jasne pomenoval.

Hoci sa sťažovateľ v kasačnej sťažnosti domáhal zohľadnenia akýchsi skutočností svedčiacich v jeho prospech, ktoré nešpecifikoval, kasačný súd poukazuje na bod 50 napadnutého rozsudku, kde správny súd výstižne reagoval na zistený skutkový stav a sumu dokladov predložených

Pokiaľ v tejto situácii ani deklarovaný dodávateľ tiež nevie sám pomôcť sťažovateľovi s unesením dôkazného bremena, ale poskytne ďalšie informácie o plnení tvrdeného obchodu, tentoraz subdodávateľmi, je celkom prirodzené, že správca dane pokračuje pri overovaní tvrdeného aj u týchto subdodávateľov. Pokiaľ však ani títo subdodávatelia nevedia či nechcú pomôcť preukázať zatiaľ nepotvrdené, a s ohľadom na charakter obchodu len chabo zdokladované plnenia, ba dokonca niektorí svoju účasť na nich priamo popierajú, len ťažko môže sťažovateľ v okolnostiach veci tvrdiť, že sú mu na ťarchu kladené skutočnosti týkajúce sa tretích subjektov. Keby sťažovateľ sám dostatočne preukázal, že prijal od dodávateľov tvrdené plnenia, správca dane by nemusel ďalej zisťovať, akým spôsobom alebo prostredníctvom akých subdodávateľov bolo plnenie zaobstarané; ledaže by tak chcel správca dane preukázať, že tento obchod je súčasťou nejakej podvodnej alebo právo zneužívajúcej schémy. V súdenej veci však okrem objednávok a faktúr sťažovateľ nijako zrozumiteľne nedeklaroval, ako mal on sám za

Okrem toho dostal sťažovateľ odpoveď, že vykonanie týchto dôkazov navrhol až vo vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly. Kasačný súd s poukazom na koncentračnú zásadu vyjadrenú v § 46 ods. 8 tretia veta Daňového poriadku súhlasí, že nebolo povinnosťou správcu dane ani žalovaného takýmto návrhom vyhovieť, pričom žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v tomto kontexte jasne poukázal na pasivitu sťažovateľa počas daňovej kontroly. Kasačný súd tu dodáva, že pri požiadavke na odstraňovanie nezrovnalostí formou postavenia svedkov zoči -voči ide v podstate o návrh na opätovný výsluch svedka, ktorý však nebol podložený nijakým novým relevantným dôkazom či zásadným tvrdením spochybňujúcim už vykonané výsluchy. 32. Ďalej kasačný súd poznamenáva, že ak chýbajú dostatočné zistenia podporujúce tvrdenia sťažovateľa, a na druhej strane správca dane už zistil dostatočné dôkazy, ktoré sťažovateľovu verziu udalostí ďalej spochybňujú, resp. jeho nekonkrétne tvrdenia sa nepotvrdzujú ani relevantným vykonaným dokazovaním u tzv. subdodávateľov, správca dane nie je povinný

na odpočítane (vrátenie) dane, musí byť schopný preukázať splnenie hmotnoprávnych predpokladov odpočítania dane v zmysle najmä § 49 a § 51 zákona o DPH. K týmto predpokladom patrí aj to, že mu boli tovary a služby dodané iným platiteľom dane, ktorý si voči nemu túto daň (ako súčasť odplaty) aj uplatnil. Samotné ním predložené doklady boli nedostatočné, preto bolo v rámci daňovej kontroly vykonané ďalšie zisťovanie (dokazovanie), následkom ktorého bolo namiesto posilnenia sťažovateľovej dôkaznej pozície jej ďalšie oslabenie. Nie je známe, že by niečo sťažovateľovi bránilo predložiť dostatočné dôkazy, po ktorých by bolo vykonané dokazovanie u subdodávateľov irelevantné (napríklad preto, že dodávatelia zabezpečili dodanie inak). Dá sa teda zhrnúť, že zistenia u týchto subjektov neboli sťažovateľovi samy o sebe na ťarchu, je však faktom, že sa nimi nepotvrdili sťažovateľove

V okolnostiach veci však následné overovanie u tvrdených subdodávateľov spochybnilo svedecké výpovede samotných dodávateľov o dodaní služieb. Sťažovateľ by zrejme tvrdil, že jeho sa tvrdenia dodávateľov netýkajú, tým však prichádza o argument o potvrdení dodania dodávateľmi. Ťažko môže tvrdiť, že v časti potvrdzujúcej dodanie je svedectvo pravdivé, ale priamo nadväzujúca časť označujúca subdodávateľov sa jeho daňovej veci netýka.

zákonom. 36. Sťažovateľom citovaná judikatúra nespochybňuje závery uvedené v napadnutom rozsudku, s ohľadom na to, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré ho ťažilo, a nepreukázal ani podstatné porušenie zákona v procese dokazovania alebo jeho vyhodnocovania. Ďalšia časť citovanej judikatúry sa týka možnosti nepriznania odpočítania dane pri daňovom podvode, ktorý tu však daňová správa netvrdila (hoci niektoré jeho znaky mimochodom aj pomenovala).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.