5Sžfk/28/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): DALITRANS, s.r.o., so sídlom Veľké Bierovce 266, 913 11 Veľké Bierovce, IČO: 36298883, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa č. 7, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100138921/2019 zo dňa 11. januára 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/65/2019-82 zo dňa 10. decembra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného číslo: 100138921/2019 zo dňa 11. januára 2019 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“). Napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj ako „správca dane“) číslo: 101890319/2018 zo dňa 25.09.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 15.031,62 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014.

Správny súd konštatoval, že v prejednávanej veci žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal dodanie tovaru a služieb od dodávateľských spoločností uvedených na faktúrach a vyhotovenie dokladov registračnou pokladnicou dodávateľskej spoločnosti, ktorá dodanie tovaru žalobcovi

Správny súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že správca dane a žalovaný nevykonaním ďalšieho dokazovania (napr. výsluch osôb uvedených na príjmovom doklade a zistenie ich vzťahu s dodávateľskou spoločnosťou, opätovné vypočutie konateľa spoločnosti p.

Tiež pokiaľ sa týka výsluchu ďalších svedkov, správny súd má za to, že by ich výpovede nemohli zvrátiť pochybnosti správcu dane, ak zo skutočností zistených správcom dane je nepochybné, že pokladničné bloky sa vizuálne nezhodujú s dokladmi vystavenými registračnou pokladňou dodávateľskej spoločnosti, spoločnosť poprela dodanie tovaru a tým aj vznik jej daňovej povinnosti, predmetné doklady sa nenachádzali ani v žurnále dokladov z ERP za rok 2014, predloženom správcovi dane dodávateľskou spoločnosťou a tovar uvedený na dokladoch žalobcu spoločnosť nepredáva.

Správca dane a žalovaný tiež dôvodne neprihliadli k čestným prehláseniam konateľov týchto spoločností, keďže boli predvolaní ako svedkovia, pričom konateľ spoločnosti CAR AUDIO s.r.o. odmietol vypovedať ako svedok, konateľ spoločnosti ECI-FEYMA25 spol. s r.o. pre zdravotný stav nebol schopný vypovedať a splnomocnený zástupca spoločnosti p. D. nepredložil žiadne doklady a nedostavil sa na výsluch. Naviac s Romanom Brtkom boli prepojené obe dodávateľské spoločnosti, keďže bol súčasne jediným spoločníkom a konateľom spoločnosti EUROFLEX s.r.o., ktorá bola v danom zdaňovacom období jediným spoločníkom CAR AUDIO s.r.o. a tiež jediným spoločníkom ECI-FEYMA25 spol. s r.o., od 23.10.2013 do dňa výmazu spoločnosti z obchodného registra. Správny súd sa preto stotožnil so záverom žalovaného, že nebolo preukázané dodanie tovaru a služieb žalobcovi uvedenými dodávateľskými spoločnosťami.

6. Správny súd uzavrel, že v prejednávanej veci správne orgány neuznali odpočet DPH žalobcovi z dôvodu, že nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných plnení ako deklarovali sporné faktúry a že pokladničné bloky neboli vystavené a tovar predaný dodávateľskou spoločnosťou uvedenou na pokladničných blokoch, a nie pre zneužitie práva alebo účasti na daňovom podvode.

7. O trovách konania krajský súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v konaní pred súdom žiadne trovy nevznikli.

8. Proti napadnutému rozsudku žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil tým, že podľa jeho názoru krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP). Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil, vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, eventuálne aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

Osobitne v tejto súvislosti poukázal na otázku posúdenia miery zaťaženia dôkazným bremenom, neprihliadania na výsledky dokazovania a judikatúru, na ktorú v žalobe poukázal, týkajúcu sa vyčerpania vlastného dôkazného bremena.

rozhodnutia. V spojitosti s neunesením dôkazného bremena namietal aj odklon od ustálenej súdnej praxe, osobitne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 8Afs/ 74/2009 a rozsudky Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 a 6Sžf/81/2013.

11. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že krajský súd sa v bode 18. napadnutého rozsudku nedostatočne vysporiadal s jeho žalobnou námietkou, že len v prípade preukázania jeho vedomosti na zúčastňovaní sa na podvodnom konaní mu mohol žalovaný odoprieť právo na odpočet dane. Sťažovateľ má za to, že práve v predmetnom konaní sa stal obeťou zneužívajúceho konania a s poukazom na ustálenú rozhodovaciu prax mu nemôže byť v takejto situácii zamietnuté právo na odpočet dane, nakoľko subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH, alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (rozsudok Súdneho dvora EÚ C-354/03 Optigen).

Vzhľadom na uvedené navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť.

13. Prejednávaná vec bola dňa 15.05.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 5S - sp. zn. 5Sžfk/28/2020. S účinnosťou od 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejedávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 15. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav, z ktorého vyplýva, že dňa 25.09.2018 vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie o vyrubení rozdielu DPH žalobcovi v zmysle § 68 ods. 5 zák. č. 563/2009 Z.z. za zdaňovacie obdobie máj 2014 v sume 15.031,62 eura z dôvodu neuznania odpočítanej DPH z faktúr vystavených dodávateľskými spoločnosťami HOCHSTAFFL SLOVAKIA spol. s r.o., CAR AUDIO s.r.o. a ECI-FEYMA25 spol. s r.o z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal skutočné dodanie tovaru - náhradných dielov od spoločnosti HOCHSTAFFL spol. s r.o. a že služby uvedené na faktúrach od spoločnosti CAR AUDIO s.r.o. a ECI-FEYMA25 spol. s r.o. boli týmito spoločnosťami skutočne dodané. Voči tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Dňa 11.01.2019 žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

16. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené, alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môže, za podmienok ustanovených týmto zákonom, domáhať ochrany na správnom súde (§ 2 ods. 1, 2 SSP).

18. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

dane. 20. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

22. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 23.

24. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 27. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku. Po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

31. Sťažovateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku, resp. odklonu od ním uvádzanej rozhodovacej praxe namietal najmä to, že nemožno súhlasiť s názorom správneho súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že splnil podmienky na odpočet DPH, rovnako sa ohradil voči posúdeniu žalobnej námietky, že žalovaný odmietol vykovať sťažovateľom navrhované dôkazy.

. .dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že si nárok uplatňuje dôvodne a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

. .“ 34. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a prešla istým vývojom, no v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú pochybnosť o uskutočnení deklarovaného zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp.zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/ 1/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 705/2017. 35. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto hmotno-právne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná existencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti. 37. Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

38. Rovnako ako správny súd aj kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia sťažovateľovi - osobe registrovanej pre DPH za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotno-právnych podmienok na odpočítanie dane. Hmotno-právnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre DPH (t.j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t.j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotno- právne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie DPH uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté.

žiadne doklady, preukazujúce vznik ich daňovej povinnosti a dodanie tovaru a služieb žalobcovi, nešlo o riadne fungujúce spoločnosti, ktoré si plnia svoje daňové povinnosti, nemali vytvorené prevádzkové priestory na dodanie služieb ani technické a personálne predpoklady na ich výkon) a zároveň zo skutkových okolností a ani z dôkazov dodaných sťažovateľom nevyplýva, že by tieto tovary dodala iná osoba ako je tá, ktorá je uvedená na faktúrach, ktoré majú tvoriť základ pre odpočítanie DPH v súdenej veci, t.j. nebolo preukázané, že by tieto tovary boli dodané inou zdaniteľnou osobou. Sťažovateľ následne nepreukázal svoje vlastné dôkazné bremeno ako daňového subjektu.

spol. s r.o. sťažovateľ v správnej žalobe namietal nevykonanie dokazovania oboznámením sa s kontrolnými výkazmi, čestnými vyhláseniami a výpisom z účtov dodávateľov. Kontrolné výkazy síce krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku osobitne nespomenul, avšak uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia žalovaného. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí na str. 16 nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil tým, že ho nepovažuje za vierohodný, nakoľko ide len o formálny doklad, ktorý je možné technicky možné kedykoľvek vytvoriť, rovnako sa vyjadril na str. 17 napadnutého rozhodnutia aj k výpisom z bankových účtov, ktoré nepreukazovali skutočné dodanie predmetných zdaniteľných plnení. Krajský súd v ods. 15. napadnutého rozsudku konštatoval, že dôkazy, ktoré žalobca predložil - zošit s údajmi, ako aj čestné vyhlásenia nepreukazujú uskutočnenie zdaniteľných obchodov spoločnosťami uvedenými na faktúrach.

Rovnako z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení nevykonania ďalších navrhovaných dôkazov, ako aj neunesenia dôkazného bremena sťažovateľom. V zmysle ustálenej súdnej praxe, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku, či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Podľa názoru kasačného súdu je nutné uvedomiť si postavenie správcu dane v daňovom konaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie dokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav. Pri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné zásady správy daní. Naopak, daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a/ skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b/ skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c/ vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.

45. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/26/2014).

47. Kasačný súd poukazuje aj na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená). 48.

49. Kasačný súd po preskúmaní logických nadväzností vyhodnotenia predmetných skutkových tvrdení a právnych argumentov v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že správny súd postupoval v intenciách ust. § 139 ods. 2 SSP, napadnutý rozsudok je riadne odôvodnený, pričom správny súd neopomenul vysporiadať sa so žiadnou z podstatných žalobných námietok.

51. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky sa s nimi stotožnil v celom rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne. Zároveň kasačný súd ustálil, že v rámci rozhodovania o podanej správnej žalobe sa krajský súd neodchýlil od rozhodovacej praxe kasačného súdu a jeho rozsudok je aj v kontexte § 140 SSP dostatočne odôvodnený.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.