5Sžfk/3/2020
ECLI:SK:NSSSR:2022:6019200007.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 23S/6/2019
- IČS
- 6019200007
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a Mgr. Kristíny Babiakovej, v právnej veci žalobcu: MTM-Zlieváreň s.r.o., so sídlom Lieskovská cesta 4743, Zvolen, IČO: 36635529, zast.: Advokátska kancelária UHAĽ s.r.o., so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, Zvolen, proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102055691/2018 zo dňa 16. októbra 2018, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 23S/6/2019-199 zo dňa 07. augusta 2019, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania.
Odôvodnenie
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho a súdneho konania
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) na základe všeobecnej správnej žaloby žalobcu zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) rozhodnutie žalovaného č. 102055691/2018 zo dňa 16. októbra 2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 2. Žalovaný rozhodnutím č. 102055691/2018 zo dňa 16. októbra 2018 potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni Daňovým úradom Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“) č. 101217344/2018 zo dňa 25. júna 2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej aj ako „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel v sume 96.466,65 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie máj 2015, keď nepriznal nadmerný odpočet v sume 12.427,85 Eur a vyrubil daň v sume 84.038,80
Eur. 3. Daňové orgány neuznali žalobcovi právo na odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa SIVESPOL, s.r.o. a právo na oslobodenie od dane pri odberateľovi TOROK METALI d.o.o. Žalovaný si osvojil závery správcu dane a preskúmavané rozhodnutie odôvodnil v podstate tým, že dodanie deklarovaného tovaru nemohlo byť dodané tak, ako bolo deklarované dodávateľskými faktúrami od spoločnosti SIVESPOL, s.r.o. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že v prípade odberateľa TOROK METALI d.o.o. nedošlo ku žiadnemu skutočnému zdaniteľnému obchodu medzi žalobcom a daňovým subjektom z iného členského štátu ako odberateľom, preto si žalobca neoprávnene uplatnil oslobodenie od dane.
Napriek tomu, že v rámci dokazovania predložil žalobca faktúry, dodacie listy, CMR doklady k faktúram, bankové výpisy s platbami za tovar, ktorými deklaroval riadne dodanie fakturovaného tovaru, nebolo jednoznačne preukázané, že žalobca reálne dodal fakturovaný tovar chorvátskemu odberateľovi.
Konštatoval, že existencia tovaru ešte nie je dôkazom, že tento tovar bol skutočne dodaný danej spoločnosti TOROK METALI d.o.o., a tiež, že faktúra vystavená formálne dodávateľom s jej náležitosťami nezakladá zásadnú podmienku možnosti uplatnenia oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu, ak daňová kontrola nepreukázala skutočné dodanie tovaru. 4. Ďalej žalovaný konštatoval, že daňová kontrola bola začatá dňa 07.07.2016, ukončená dňa 13.04.2018, pričom bola prerušená od 31.03.2017 do 01.02.2018 z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, a teda trvala 337 dní.
5. Okrem iného uviedol, že pokiaľ by si platiteľ, resp. jeho štatutár splnil zákonnú povinnosť starostlivosti riadneho hospodára, mohol by vedieť, že plnenie zakladajúce sporné právo na odpočítanie dane nesie všetky znaky zneužívajúceho konania. Žalovaný spochybnil tvrdenie konateľa žalobcu Jána Mikulčíka, ktorý do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 21.02.2017 uviedol, že nevie nič o dodávateľoch tovaru pre spoločnosť SIVESPOL, s.r.o.
Stotožnil sa pritom so závermi správcu dane, že ak žalobca bol jediným odberateľom tovaru, fiktívnosť ktorého bola preukázaná z podporných dôkazov získaných z Prezídia policajného zboru z výsluchov obvinených W. M. a V. Š., s pravdepodobnosťou rovnajúcej sa istote, by dodávateľ nepotreboval inú sprostredkovateľskú spoločnosť na distribúciu tovaru, pričom išlo o zahmlievanie toku tovaru za účelom zníženia dane, ktorú by spoločnosť musela odviesť do štátneho rozpočtu.
Preto ani žalovaný nepovažoval za potrebné doplniť dokazovanie vyjadrením ďalších osôb, ktoré by nemohli zvrátiť záver správcu dane, že žalobcovi v kontrolovanom zdaňovacom období nevniklo právo na odpočítanie DPH. 6. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že samotná nekontaktnosť zahraničného odberateľa (TOROK METALI d.o.o.), nie je dôkazom skutočnosti, že k dodaniu tovaru v zdaňovacom období nedošlo, pričom dôkazné bremeno leží na správcovi dane. Žalovaný k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru odberateľovi TOROK METALI d.o.o., okrem popisu skutkového stavu, neuviedol žiadne vlastné úvahy ku konkrétnym odvolacím námietkam. Nemožno zamieňať opis zistení, objektívnych okolností so samotným vyhodnotením
vykonaného dokazovania. Záver daňových orgánov, že došlo k zastieraniu/utajovaniu žalobcom skutočného dodávateľa, resp. skutočného odberateľa, musí vyplývať z vyhodnotenia dôkazov, vrátane úvahy daňových orgánov ako dospeli k záveru o nepriznaní uplatnených nárokov žalobcom v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH (ďalej len „zákon o DPH“). Len samotné konštatovanie, popísanie zistení, opis dôkazov spolu s odkazom na príslušnú judikatúru, samo o sebe takýmto vyhodnotením dokazovania nie je. 7. Ďalej správny súd vyhodnotil, že žalovaný dostatočným spôsobom nereflektoval na konkrétne odvolacie námietky žalobcu, najmä čo sa týka odôvodnenia nepotrebnosti vykonávania ďalšieho dokazovania, namietaného spôsobu pri zabezpečovaní a vykonávaní dôkazov, namietaného nepreukázania skutočnosti, že žalobca mal vedieť alebo musel vedieť o zneužívajúcom konaní systému DPH jeho dodávateľom, keď namietal, že nerozumie úvahe správcu dane ohľadom takéhoto konštatovania, žalovaný nereagoval vlastnou úvahou ani na námietku nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly, resp. na námietku ako sa správca dane s ňou vysporiadal.
Zároveň sa stotožnil so žalobcom v tom, že žalovaný nekriticky prevzal závery správcu dane bez toho, aby reagoval na konkrétne odvolacie námietky a tieto posúdil a vyhodnotil, pričom z konštrukcie rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že práve k namietaným skutočnostiam žalovaný v zásade len vo všeobecnosti poukázal, že sa stotožňuje so stanoviskom správcu dane a navyše ohľadom niektorých otázok aj skopíroval závery, úvahy správcu dane, čo správny súd považoval za nadbytočné, spôsobujúce neprehľadnosť rozhodnutia a aj jeho nepreskúmateľnosť.
8. Záverom najmä uviedol, že v ďalšom konaní bude úlohou žalovaného vyporiadať sa s konkrétnymi odvolacími námietkami žalobcu a svoje závery odôvodniť zrozumiteľným a preskúmateľným spôsobom, pričom zmienil, že z rozhodnutia daňových orgánov vo veciach týkajúcich sa odpočtov DPH musí jednoznačne vyplývať, ku akým záverom dospeli, a teda, či neuznávajú právo na odpočítanie DPH pre to, že neboli splnené zákonom stanovené podmienky (daňové orgány pri verifikácii daňovým subjektom tvrdených deklarovaných transakcií vyvrátia, že tieto sa stali deklarovaným spôsobom) alebo preto, že sa preukáže, že išlo o zneužitie práva (obchodné transakcie nemali ekonomické opodstatnenie a ich účelom bolo získanie daňovej výhody) alebo preto, že išlo o konanie poznačené podvodom, pričom daňový subjekt o tomto nezákonnom konaní vedel alebo musel vedieť.
V rozhodnutiach je potrebné sa zamerať na konkrétne okolnosti prípadu a v konkrétnostiach popísať, čo malo byť predmetom deklarovaných obchodných transakcií (dodanie tovarov alebo služieb), aké dôkazy boli vykonané, hodnotenie dôkazov a skutkové závery, ktoré z nich boli vyvodené, ako aj jednoznačné právne posúdenie.
9. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi priznal podľa § 167 ods. 1 SSP nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v plnom rozsahu.
II. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní
10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (sťažovateľ) včas kasačnú sťažnosť odôvodnenú podľa § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., v ktorej namietal, že správny súd vec nesprávne právne posúdil, nezohľadnil relevantné zistenia sťažovateľa a ustanovenia Daňového poriadku v nadväznosti na zákon o DPH. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.
11. Sťažovateľ zotrval na svojich záveroch uvedených v preskúmavanom rozhodnutí, ktoré podľa neho správny súd nesprávne právne posúdil, pretože žalovaný dostatočne zdôvodnil a preukázal, že v predmetných obchodných prípadoch nedošlo k zdaniteľným obchodom tak, ako to tvrdil žalobca. Sťažovateľ potom rozsiahlejšie argumentoval, ako má byť rozložené dôkazné bremeno medzi daňový subjekt a daňový orgán; a poukázal na judikatúru vo vzťahu k preukazovaniu vedomosti daňového subjektu o účasti na daňovom podvode.
12. Tvrdil, že správca dane ako aj žalovaný podrobne v svojich rozhodnutiach uviedli, prečo nebol tovar nadobudnutý od dodávateľa SIVESPOL, s.r.o. a Mirmaj, s.r.o. (subdodávateľa spoločnosti SIVESPOL, s.r.o.). Ďalej mal za to, že konateľ žalobcu vedel alebo mohol vedieť o sieti na tvorbu faktúr zorganizovanej konateľom tohto dodávateľa, nakoľko bol (žalobca) jediným odberateľom tohto fiktívneho tovaru.
Zo zistení uvedených v rozhodnutiach podľa sťažovateľa nie je možné prijať iný logický záver, ako prijal správca dane a aj sťažovateľ, teda že sa uvedený zdaniteľný obchod neuskutočnil tak, ako to deklaroval žalobca.
13. Vo vzťahu k nedodaniu tovaru chorvátskemu odberateľovi TOROK METALI d.o.o. sťažovateľ uviedol, že správca dane ho preveroval prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií a zistil, že nebolo preukázané dodanie tovaru tejto spoločnosti, pričom všetky skutočnosti sú uvedené v preskúmavanom rozhodnutí, a preto ich nebude duplicitne uvádzať.
14. Sťažovateľ tvrdil, že jeho rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane má presvedčivo a dostatočne štruktúrované odôvodnenie, v ktorom sú uvedené všetky dôkazy, skutkový stav, dôvody a úvahy správcu dane, na základe ktorých pristúpil k nepriznaniu odpočítania dane. Takto vypracované rozhodnutie podľa neho spĺňa zákonom stanovenú podmienku v zmysle § 63 ods. 5 Daňového poriadku, preto nemôže byť posúdené ako nepreskúmateľné.
Sťažovateľ napokon dal do pozornosti, že v daňovom konaní nie je potrebné vysporiadať sa s každou námietkou, ale z rozhodnutia musí byť zrejmé, prečo nedošlo k neuznaniu žalobcom uplatnenému nároku, čo napadnuté rozhodnutie podľa názoru sťažovateľa spĺňa. 15. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že táto nespĺňa náležitosti riadne odôvodnenej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP a navrhol ju odmietnuť.
Pre prípad, že by kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť náležitosti zákona spĺňa, poukázal na odôvodnenie žaloby a osobitne uviedol, že záver správcu dane a rovnako aj sťažovateľa o neunesení dôkazného bremena je nesprávny, keďže len keby správca dane vykonal dokazovanie, ktoré navrhol daňový subjekt, a toto dokazovanie by neprinieslo nové skutočnosti pozitívne pre daňový subjekt a pre skutočnosti tvrdené a preukazované daňovým subjektom, potom by správca dane a žalovaný mohli dospieť k záveru, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno. Žalobca navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú
zamietol.
III. Posúdenie kasačného súdu
16. S účinnosťou od 01. januára 2021 bola ústavným zákonom č. 422/2020 Z. z. doplnená Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
K 01. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prejednávaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3S a v kasačnom konaní je naďalej vedená pod pôvodnou spisovou značkou.
17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v súvislosti s otázkou zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že rozhodovaciu prax NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) za rozhodujúce, že odo dňa 01. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR.
18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného nie je dôvodná.
19. Kasačný súd konštatuje, že predmetom kasačného konania je skutkový a právny stav týkajúci sa daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2015 a január až marec 2016 rovnakých účastníkov MTM-Zlievareň, s.r.o. proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, ktorý bol predmetom konania a rozhodovania iných senátov kasačného súdu (a predtým Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) uvedených pod sp. zn. 4Sžfk/19/2020 z 26.04.2022 (zdaňovacie obdobie august 2015), sp. zn. 2Sžfk/2/2020 z 23.03.2022 (zdaňovacie obdobie marec 2015), sp. zn. 5Sžfk/4/2020 z 24.02.2022 (zdaňovacie obdobie február 2016), sp. zn. 5Sžfk/67/2019 z 09.12.2021 (zdaňovacie obdobie apríl 2015), sp. zn. 3Sžfk/2/2020 z 09.12.2021 (zdaňovacie obdobie október 2015), sp. zn. 6Sžfk/3/2020 z 29.11.2021 (zdaňovacie obdobie jún 2015), sp. zn. 1Sžfk/6/2020 z 23.02.2021 (zdaňovacie obdobie január 2015), sp. zn. 1Sžfk/3/2020 z 22.02.2021 (zdaňovacie obdobie júl 2015), sp.
zn. 1Sžfk/5/2020 z 23.02.2021 (zdaňovacie obdobie november 2015), sp. zn. 8Sžfk/3/2020 z 25.11.2020 (zdaňovacie obdobie marec 2016), sp. zn. 8Sžfk/14/2020 z 30.09.2020 (zdaňovacie obdobie december 2015) a v ktorých boli rozhodnutia žalovaného správnym súdom zrušené
pre nepreskúmateľnosť. 20. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 21.
Kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP odôvodňuje svoje rozhodnutie v súdenej veci poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ako v tom čase kasačného súdu) sp. zn. 8Sžfk/14/2020 z 30.09.2020, ktorý bol citovaný v rozsudku kasačného súdu sp. zn. 6Sžfk/3/2020 z 29.11.2021 v prakticky totožnej veci rovnakých účastníkov týkajúcej sa zdaňovacieho obdobia jún 2015, ktorého prevzatú časť ďalej uvádza: „Predmetom sporu medzi žalobcom a žalovaným bola tá skutočnosť, či sa žalovaný správne vysporiadal s namietanými skutočnosťami tvrdenými žalobcom v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy, či vecne a právne správne reagoval na žalobcom navrhnuté dôkazy a ako a prečo ich vyhodnotil ako nespôsobilé preukázať zmenu zistených skutočností. Zároveň bol rozpor či žalovaný dostatočne odôvodnil svoju správnu úvahu pri hodnotení dôkazov vo vzťahu ku existencii tovaru, a vedomosti žalobcu o tvrdených skutočnostiach, ako aj pre absenciu vlastných záverov žalovaného pri vydaní napadnutého
rozhodnutia. Podľa názoru kasačného súdu v danom prípade krajský súd postupoval v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu v obdobných veciach. Kasačný súd zdôrazňuje, že rozloženie dôkazného bremena ako aj otázku aktívnej starostlivosti o svoje obchody a obchodných partnerov riešil kasačný súd aj v citovanom rozsudku sp. zn. 1Sžfk/31/2016 zo 17. októbra 2017, z ktorého vyplýva, že nie je v rozpore s právom EU požadovať, aby daňový subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (napríklad C-409/04 Teleos a i. - citované v bode č. 43, ďalej sp. zn. C-499/10 Vlaamse Olicmaatschappij, tiež už citované rozsudky sp. zn. C-439/04, C-440/04 Axel Kittel a Recolta Recycling). Podľa kasačného súdu však dôležitou otázkou zostáva povinnosť správcu dane ako aj v odvolacom konaní žalovaného preukázať daňovému subjektu buď podvodný úmysel (vedomý úmysel zúčastniť sa daňového podvodu), alebo či mohol a mal vedieť, že sa prijatím určitého
plnenia zúčastnil reťazca obchodov poznačených daňovým podvodom (vedomá nedbanlivosť), ako aj skutočnosti či v rámci prebiehajúcich zdaniteľných obchodov prijal dostatočné opatrenia, aby zabránil svojej, hoc aj nevedomej účasti na daňovom podvode. Aj kasačný súd v zhode so správnym súdom dospel k záveru, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva len tá skutočnosť, že správcom dane opísané skutočnosti preukazujú len fiktívne nadobudnutie, resp. nepreukázanie nadobudnutia tovaru v subdodávateľských reťazcoch Basia s.r.o., Slovakovo s.r.o., MIRMAJ s. r. o., SIVESPOL, s.r.o., pričom boli nedostatočne a nepresvedčivo vyhodnotené tie skutočnosti, ktoré sa týkajú vedomosti žalobcu o týchto fiktívnych prevodoch a rovnako tak aj skutočnosti, že žalobca ako daňový subjekt vedel, alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým
únikom. Ako už bolo zdôraznené kasačným súdom v iných obdobných veciach je právom, ale aj povinnosťou správcu dane dôkazy zabezpečiť, tieto náležite posúdiť a vyhodnotiť za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci, aby jeho rozhodnutie bolo argumentačne presvedčivé nielen pre účastníkov konania, aj aj pre prípadný spor na správnom súde. Preto správny súd v tejto súvislosti poukázal na to, že dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť.
Správne orgány síce konštatovali rôzne rozporuplné zistenia a vyvodili z nich dôsledky, avšak ich nevyhodnotili jednotlivo v ich vzájomných súvislostiach a nedali ich do skutkového súvisu s použitými zákonnými ustanoveniami. Je právom, ale aj povinnosťou správcu dane dôkazy zabezpečiť, ale tieto aj náležite posúdiť a vyhodnotiť za účelom zistenia skutkového stavu veci.
V tejto súvislosti správny súd uviedol, že dôkazný postup je potrebné vyčerpávajúcim spôsobom popísať a logicky i vecne presvedčivým spôsobom odôvodniť, pričom aká by mala byť štruktúra odôvodnenia rozhodnutia popísal Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 5Sžfk/38/2017 z 19. júna 2019 (bod 71). Aj kasačný súd sa priklonil k názoru správneho súdu, že žalovaný sa nesprávne vysporiadal s namietanými skutočnosťami tvrdenými žalobcom v podanom odvolaní a žalovaný nedostatočne reagoval na žalobcom navrhnuté dôkazy, pričom neuviedol, prečo ich vyhodnotil ako nespôsobilé privodiť iné rozhodnutie vo veci. Žalobca zároveň nedostatočne odôvodnil svoju správnu úvahu pri hodnotení dôkazov vo vzťahu ku existencii tovaru, a vedomosti žalobcu o tvrdených skutočnostiach. Ak žalovaný chcel dosiahnuť toho, aby jeho rozhodnutie vo veci nebolo vyhodnotené ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, musí svoje rozhodnutie doplniť o vlastné závery.
V ďalšom konaní bude úlohou žalovaného opakovane zrozumiteľne vyhodnotiť jednotlivé dôkazy tak, aby bolo zrejmé z odôvodnenia rozhodnutia, prečo tovar dodaný dodávateľom nemohol byť dodaný, pričom sa nemôže žalovaný uspokojiť len s konštatovaním, že ho nenadobudol od subdodávateľa. Zároveň sa musí vysporiadať aj so skutočnosťou, že tovar bol následne dodaný do zahraničia, pričom bude úlohou žalovaného vyhodnotiť dôkazy tak, aby bolo zrejmé prečo tovar, ktorý bol dodaný do zahraničia nie je deklarovaným tovarom a zároveň prečo považuje za jednoznačne a za nesporné, že tento nebol dodaný zahraničnému odberateľovi a bude potrebné znovu posúdiť žalobcom uplatňovaný nárok na odpočítanie DPH v zmysle zákonných podmienok, zohľadniac relevantnú judikatúru.“ 22. K vyššie citovaným záverom kasačný súd dodáva, že sťažovateľ relevantne nespochybnil záver správneho súdu o nedostatočnom odôvodnení nepotrebnosti vykonať ďalšie navrhnuté dokazovanie v daňovom konaní, namietanom spôsobe zabezpečovania a vykonávania dokazovania, nepreukázaní skutočnosti, že žalobca mal vedieť alebo musel vedieť o zneužívajúcom konaní systému DPH jeho dodávateľom, resp. o absencii vlastnej úvahy k námietke nedodržania lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Tvrdenie sťažovateľa v tejto súvislosti, že nie je úlohou správnych orgánov odpovedať na každú námietku v odvolaní, je správne iba potiaľ, kým nejde o otázku rozhodujúcu pre posúdenie veci. A aj tak by z rozhodnutia malo byť zrejmé, prečo je namietaná skutočnosť alebo právna otázka pre vec irelevantná. 23. Vo vzťahu ku konštatovaniu správneho súdu o nedostatočnom odôvodnení záveru o nedodaní tovaru chorvátskemu odberateľovi sťažovateľ namietal v podstate len všeobecným odkazom na preskúmavané rozhodnutie, kde sú údajne uvedené všetky skutočnosti, a podotkol, že správca dane „vyčerpal svoje možnosti dôkazného bremena“. Z takto formulovaného sťažnostného bodu kasačný súd nevyrozumel, v čom konkrétne vidí sťažovateľ nesprávnosť právneho posúdenia zo strany správneho súdu. Nekonkrétny odkaz sťažovateľa na vlastné rozhodnutie z povahy veci nemôže postačovať, keď správny súd konkrétne pomenoval, v čom vidí jeho nepreskúmateľnosť.
IV. Záver
24. Na základe vyššie uvedených dôvodov kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť žalovaného neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačný súd preto kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol. 25. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému priznal právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP. 26. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. júla 2022