5Sžfk/32/2018

I. Priebeh administratívneho konania

II. Priebeh konania pred správnym súdom

5. V správnej žalobe žalobca poukázal na absenciu správnej úvahy správcu dane, pričom zdôraznil, že žalovaný sa nedostatočne zaoberal námietkami žalobcu. Jediná vlastná úvaha žalovaného sa týkala akceptácie dôkazov vykonaných správcom dane vo vzťahu k zdaniteľný obchodom so spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. . Žalobca tiež poukázal na porušenie princípu dvojinštančnosti konania, nedostatočné vysporiadanie sa s námietkami žalobcu v odvolaní, nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia.

Ak mal správca dane pochybnosti o jej ekonomickej činnosti, mal jej zrušiť registráciu. K predloženým listinným dôkazom v daňovom konaní a vlastníctvu tovaru žalobca poukázal na konkrétne zistenia vyplývajúce z medzinárodnej výmeny informácií (ďalej len „MVI“) a na výpoveď svedka O. T., konateľa a prokuristu ARGUS Plus, spol. s r.o., ktorý so žalobcom v kontrolovanom období obchodoval. Rovnako poukázal na to, že nie každá preprava tovaru podlieha podmienkam Dohovoru o preprave zásielok, a teda nie pri každej preprave je možné vyžadovať nákladný list CMR, čo potvrdzuje aj ustanovenie § 43 zákona č. 222/2014 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). 6. Žalobca ďalej argumentoval preukázaním prevodu práva nakladať s tovarom, pričom poukázal na Metodický pokyn FR SR k vzniku daňovej povinnosti, ustanovenia Obchodného zákonníka, ako aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci C-277/ 14 PPHU Stehcemp. Z dokazovania správcu dane vyplýva, že žalobca mal reálnu možnosť nakladať s dodaným tovarom ako vlastník, a to v mieste na ktorom sa so spoločnosťou ARGUS

zamietol. 8. K žalobným bodom uviedol, že žalobca nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by vyvrátil tvrdenie správcu dane, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nebol len nastrčený subjekt pre zníženie daňovej povinnosti vyhotovením faktúr, ale že deklarované zdaniteľné obchody

odberateľov. 9. Žalovaný tiež poukázal na to, že rozsudok SDEÚ vo veci C-277/14 PPHU Stehcemp nie je možné na danú vec aplikovať a skutočnosť, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty a že faktúry mali požadované náležitosti ešte neznamená, že došlo aj k materiálnemu a reálnemu naplneniu deklarovaného

10. Na nariadenom pojednávaní pred súdom, po viacerých odročeniach, sa právny zástupca žalobcu poukázal stotožnil so žalobnými bodmi, poukázal na dvojnásobné prerušenie daňovej kontroly (spolu na 252 dní), čo malo za následok, že daňová kontrola celkovo trvala 634 dní, čo je v rozpore s jednoročným časovým limitom výkonu daňovej kontroly (prekročenie lehoty o 17 dní). Zároveň právny zástupca žalobcu upravil petit žaloby v tom znení, že žiadal zrušiť rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.

11. Správny súd rozsudkom č. k. 2S/45/2016-285 zo dňa 17. januára 2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) správnu žalobu zamietol. 12. Správny súd mal za preukázané, že vzhľadom na charakter obchodnej spoločnosti ARGUS Plus, s.r.o. a zistený skutkový stav správcom dane vznikli nezrovnalosti, a preto bolo povinnosťou žalobcu aby uvedené nezrovnalosti odstránil, pričom dôkazné bremeno bolo výlučne v daňovom konaní na žalobcovi. V preskúmavanej veci preto nepostačuje, ak si platiteľ uplatnil nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr iba predloženie dodávateľských faktúr a zmlúv, nakoľko uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po formálnej stránke, ale aj obsahovej stránke predložených listinných dôkazov. 13. Ďalej uviedol, že inštitút miestneho zisťovania prostredníctvom príslušných dožiadaní správcom dane a medzinárodnou výmenou informácií sú zákonnými prostriedkami získania informácií správcom dane v rámci napĺňania cieľov správy daní sledovaného zákonom, rovnako potrebným na preverovanie skutočností potrebných na správne určenie alebo preverenie základu dane, prípadne nárokov uplatnených daňovými subjektmi. Zápisnice z miestneho zisťovania a získané zistenia sú daňovému subjektu v priebehu výkonu daňovej kontroly prístupné, ku ktorým sa tento má právo vyjadrovať, navrhovať dôkazy, rovnako má právo vyjadriť sa v zákonom stanovenej lehote k protokolu o výsledku daňovej kontroly, podávať námietky proti postupu správcu dane v priebehu výkonu daňovej kontroly atď. 14. V dôvodoch rozhodnutia sa žalovaný podľa názoru správneho súdu vyrovnal s jednotlivými odvolacími námietkami, uviedol skutočnosti, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia. Rovnako odôvodnil akými úvahami bol vedený pri hodnotení vykonaných dôkazov, pri aplikácii relevantnej právnej úpravy. Správny súd považoval za zákonný postup správcu dane, ktorý ponechal daň na výstupe, pokiaľ išlo o dodané zdaniteľné obchody, hoci tieto obchody podľa zistení správcu dane neboli reálne uskutočnené. 15. Podľa názoru správneho súdu správca dane zabezpečil dostatok dôkazov na podporu svojich tvrdení, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. v skutočnosti nevykonávala ekonomickú činnosť, a že deklarované zdaniteľné obchody medzi ňou a žalobcom boli iba za účelom získania daňovej výhody spoločnosti žalobcu. Poukázal na nezrovnalosti v prepravných dokladoch (CMR), nedostatky pri povinnostiach vyplývajúcich zo zákona č. 152/1995 Z. z. o potravinách v znení neskorších predpisov, na personálnu a ekonomickú prepojenosť žalobcu a spoločnosti Podtatranská hydina a.s., na absenciu účtovných dokladov spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o., prenášanie zodpovednosti za deklarované obchody na spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. a na skutočnosť, že zdaniteľné obchody za spoločnosť

transakcie. Podanými daňovými priznaniami síce deklarovala uskutočnenie zdaniteľných obchodov v tuzemsku za účelom vytvorenia domnienky vyváženého vzťahu k štátnemu rozpočtu, ktorý predstavovala minimálna daňová povinnosť, avšak nikdy žiadnymi dôkazmi skutočnú realizáciu zdaniteľných obchodov nepreukázala. Skutočnosť, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola registrovaným platiteľom dane z pridanej hodnoty, a že faktúry mali požadované náležitosti, ešte neznamená, že došlo aj k materiálnemu a reálnemu naplneniu deklarovaného obchodu. 17.

Toto tvrdenie jednoznačne preukazuje podstatná účasť E.. H. P., štatutárneho zástupcu spoločnosti Podtatranská hydina a.s., na deklarovaných obchodoch žalobcu. 18. Podľa správneho súdu v danom prípade boli deklarované obchody poznačené podvodom. Daň z pridanej hodnoty vykázaná na odberateľských faktúrach vyhotovených spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. pre žalobcu nebola nikdy odvedená do štátneho rozpočtu a to z dôvodu, že výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu v daňových priznaniach podaných spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o., napriek vysokým obratom, bola nízka daňová

19. V súvislosti s námietkami žalobcu vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobcu správny súd poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: II. ÚS 784/2015 z 2. decembra 2015, ktorý rozhodol, že prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní nie je samo o sebe porušením základného práva daňového subjektu na inú právnu ochranu. Správny súd tiež poukázal na to, že z protokolu o daňovej kontrole vyplýva, že žalobca nepodal k zisteniam správcu dane žiadne vyjadrenie. Zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že v rámci žalobcom uplatneného nároku na odpočet dane od dodávateľského subjektu spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. síce boli podložené účtovnými dokladmi, avšak reálne naplnenie obsahu týchto účtovných dokladov bolo správcom dane spochybnené a žalobca dôkazné bremeno neuniesol.

Správny súd považoval za nelogické, aby žalobca kupoval tovar sprostredkovane cez ARGUS Plus, spol. s r.o., ak má sám kontakty na dodávateľa mäsa v Poľskej republike (z výpisov z obchodného registra vyplýva personálne prepojenie žalobcu a spoločnosti Podtatranská hydina, a.s.) a zaplatil vyššiu cenu za tovar, vrátane dokladov na dopravu.

podvode. 22. Správny súd dospel k záveru, že postup a rozhodnutia správnych orgánov boli v súlade s ustanoveniami daňového poriadku a zákona o dani z pridanej hodnoty. Zároveň konštatoval, že aj samotný výkon daňovej kontroly, ktorého dĺžku právny zástupca žalobcu namietal na pojednávaní pred súdom, považuje za vykonanú v súlade s § 46 ods. 10 daňového poriadku, pričom dospel k záveru, že ročná lehota na výkon daňovej kontroly u žalobcu za zdaňovacie obdobie november 2013 bola dodržaná, aj s poukazom na prerušenia daňovej kontroly v

IV. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

konanie. 24. Sťažovateľ zotrval na svojej argumentácií, ktorú uviedol v konaní pred správnym súdom. S poukazom na judikatúru NS SR (6 Sžo 207/2010) uviedol, že žalovaný a správca dane (I) neobstarali dostatok potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, (II) spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, (III) prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, (IV) nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, (V) nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti, (VI) procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom, a teda v zmysle § 191 ods. 1 SSP mali byť rozhodnutia žalovaného a správcu dane zrušené a vrátené žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom pre takýto postup správneho súdu malo byť to, že obe rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav z ktorého vychádzajú rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi a nemá v nich oporu a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o procesnom konaní, ktoré má

26. V časti preukázania dôkazného bremena sťažovateľ poukázal na rozsudky NS SR sp. zn. 3 Sžf 1/2011, Sžf 82/2007 a závery Nejvyššího soudu České republiky, sp. zn. 5 Afs 131/2004. Naďalej zotrval na tom, že v zmysle zákona o DPH svoj nárok na odpočet riadne preukázal relevantnými dôkazmi. Ak správne orgány chceli spochybniť nárok sťažovateľa, boli povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné. Unesenie dôkazného bremena, ktoré správne orgány požadujú, je prekročením zákonom stanovených mantinelov a vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu vzbudzujú podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. V prospech sťažovateľa svedčia aj listinné dôkazy, ktoré však správne orgány a správny súd dostatočne nevyhodnotili, a to najmä predložený doklad o preprave tovaru (CMR), tvoriaci prílohu odberateľských faktúr. Sťažovateľ s poukazom

27. K jednotlivým dokladom, na ktorých boli založené rozhodnutia správnych orgánov sťažovateľ uviedol, že daňová kontrola, ktorá im predchádzala, nemá zákonný ani ústavný podklad, bola vedená nanajvýš svojvoľne a výsledný protokol je nezákonným podkladom celého daňového konania a nemožno naň prihliadať. Absencia dôvodu, účelu alebo akéhokoľvek podnetu pre začatie výkonu daňovej kontroly správcom dane je vadou konania, bez možnosti dodatočnej nápravy, ktorá má za následok nezákonnosť takto vedenej daňovej kontroly. Správca dane na základe predloženej dokumentácie nepreukázal jej nepravdivosť, iba účelovo spochybňoval skutočnosti v nej deklarované.

29. Napadnuté rozhodnutia v predmetnej veci trpia vadami nepreskúmateľnosti a ich vydaniu predchádzalo nedostačujúce zistenie skutkového stavu. Ani správny súd nesmie byť podľa SSP bezvýnimočne obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo zistil správny orgán, a to ani čo do rozsahu, obsahu a hodnotenia vykonaných dôkazov. Žalovaný a správny súd sa bez ďalšieho stotožnili a zároveň sa uskromnili na pomerne doslovný opis skutkového stavu predložený správcom dane, strohým skonštatovaním o správnosti postupu a nadnesením úvah, pri ktorých je v neprospech sťažovateľa poukazované na možné rozpory v tvrdeniach správcu dane a sťažovateľa. Je úlohou správneho súdu samostatne a nezávisle hodnotiť správnosť a úplnosť skutkových zistení správneho orgánu a v prípade právnych deficitov je povinný nariadiť správnemu orgánu ich odstránenie. Správny súd len jednoducho konštatoval správnosť postupu predchádzajúceho súdnemu konaniu, čím došlo k vydaniu rozhodnutia v rozpore so

skutočnosťami. Vo vzťahu k dĺžke daňovej kontroly poukázal na to, že oba správne orgány nevysvetlili a nepreukázali skutočnosti, ktoré by ospravedlňovali nedodržanie stanovenej zákonnej lehoty. Rovnako nebola predložená žiadna listina, z ktorej by vyplynula osobitne stanovená lehota. Správca dane je zo zákona limitovaný na výkon daňovej kontroly lehotou jedného roka, okrem prípadov v ktorých vzniká potreba dožiadania, kedy je maximálnu dĺžku daňovej kontroly možné predĺžiť najviac o 6 mesiacov. V danom prípade daňová kontrola trvala celkovo 382 dní, vrátane jej prerušenia v trvaní 252 dní. Správca dane tak ukončil daňovú kontrolu po uplynutí 17 dní odo dňa uplynutia zákonnej lehoty 1 roka odo dňa jej začatia, vrátane lehoty 3 mesiacov na jej prerušenie v zmysle nariadenia.

vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia správcu dane a protokolu o daňovej kontrole poukázal aj na nedodržanie zásady proporcionality v daňovom konaní. 31. Sťažovateľ záverom požiadal kasačný súd o priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, ktorú žiadosť odôvodnil hrozbou závažnej ujmy, značnej hospodárskej a finančnej škody, ktoré budú predstavovať nenapraviteľný následok. 32. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zopakoval svoju argumentáciu, ktorú uviedol v priebehu súdneho a administratívneho konania a námietky uvedené v kasačnej sťažnosti považoval za nedôvodné. Navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť v celom rozsahu

V. Konanie pred kasačným súdom

34. Kasačný súd, na základe žiadosti o prerušenie správneho súdneho konania, v ktorom sťažovateľ poukázal na uznesenie NS SR v právnej veci sťažovateľa HYDINA SK s.r.o., sp. zn. 5 Sžfk 34/2018, ktorým NS SR prerušil konanie o kasačnej sťažnosti za účelom predloženia prejudiciálnej otázky SDEÚ, vydal uznesenie sp. zn. 5 Sžfk 32/2018 zo dňa 2. júna 2020, ktorým konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti prerušil. Senát NS SR podal SDEÚ prejudiciálne otázky podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Sžfk 34/2018 v nasledovnom znení: 1. „Ustanovenie bodu 25 Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty ,,lehoty ustanovené v tomto nariadení na poskytnutie informácii sa majú chápať ako maximálne lehoty“ je potrebné vykladať tak, že ide o lehoty, ktoré nemôžu byť prekročené a v prípade, ak budú prekročené, spôsobuje to nezákonnosť prerušenia daňovej kontroly?

3. Je možné charakterizovať medzinárodnú výmenu informácií, ktorá presahuje lehoty určené Nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty za protiprávny zásah do práv daňového subjektu?“

36. Sťažovateľka sa podaním zo dňa 16. decembra 2021 vyjadrila k pokračovaniu v konaní o kasačnej sťažnosti a požiadala o predloženie prejudiciálnych otázok SDEÚ. Sťažovateľka má za to, že rozsudok SDEÚ neposkytuje úplnú a jednoznačnú odpoveď na otázky položené NS SR a nedáva ucelený a konzistentný pohľad na ustanovenia týkajúce sa predmetnej právnej

b. V prípade, ak žiadaný a žiadúci orgán neaplikujú postup v zmysle čl. 11 a 12 nariadenia č. 904/2010, je povinný žiadaný orgán poskytnúť informácie výhradne v lehote uvedenej v čl. 10 nariadenia č. 904/2010? c.

e. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 nariadenia č. 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 nariadenia č. 904/2010 za porušenie nariadenia č. 904/2010?

VI. Posúdenie kasačného súdu

38. Kasačný súd konštatuje, že predmetom kasačného konania je skutkový a právny stav týkajúci sa určenia, či správny súd správne posúdil predmetnú vec, keď zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane, ktorým bol sťažovateľovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 183.772,69 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2013, nepriznaný nadmerný odpočet v sume 16.368,11 EUR a vyrubená daň v sume 167.404,58 EUR.

Z uvedeného dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil požiadavku sťažovateľa, aby sa opätovne obrátil na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Kasačný súd nepovažuje zodpovedanie žalobcom formulovaných otázok Súdnym dvorom za nevyhnutné pre vydanie svojho rozhodnutia. Kasačný súd preto (posúdiac podanie sťažovateľa v zmysle § 55 ods. 3 SSP ako návrh na prerušenie konania) tento návrh zamietol podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších právnych predpisov.

dane. Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal kasačnú sťažnosť proti rozsudku krajského súdu vydanému v konaní o správnej žalobe, keď žalovaným bol orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o odvolaní podanom proti rozhodnutiu správcu dane, odkladný účinok kasačnej sťažnosti nastúpil ex lege, t. j. priamo zo zákona. Kasačný súd preto nerozhodoval o tomto návrhu postupom podľa § 447 ods. 1 SSP.

Bez konkretizácie námietok, na ktoré sťažovateľ nedostal dostatočnú odpoveď, nie je možné posúdiť, či je toto tvrdenie opodstatnené a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To isté sa týka aj všeobecného konštatovania o nedostatočne zistenom skutkovom stave či nezaoberaní sa dôkazmi. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu. V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok krajského súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP).

Predmetom kasačného konania (účastníkov: žalobcu HYDINA SK s.r.o., proti žalovanému Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) je skutkový a právny stav týkajúci sa vyrubenia rozdielu na DPH. Nakoľko obdobná vec rovnakých účastníkov konania, s totožnými sťažnostnými bodmi, bola predmetom konania a rozhodovania kasačného súdu v právnej veci sp. zn. 5 Sžfk 34/2018 zo dňa 31. marca 2022 (zdaňovacie obdobie december 2013), kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP na toto rozhodnutie poukazuje, v celom rozsahu sa s ním stotožňuje a uvádza jeho vybrané časti:

na ktorú by bolo možné aplikovať závery vyplývajúce napr. zo sťažovateľom zmieneného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14, nakoľko tieto sa týkali neuznania odpočítania dane z faktúr vystavených tzv. neexistujúcim dodávateľom, ktorý nebol registrovaný ako platiteľ DPH, nepodával daňové priznania s tým, že odberateľ nemohol mať vedomosť, že dotknutý obchod je poznačený podvodom na DPH.

32. Kasačný súd sa nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že za východiskový dôkaz správca dane označil, resp. považoval certifikáty pre obchod vo vnútri spoločenstva a záznamy NDS s tým, že v rámci daňového konania boli okrem týchto dôkazov k dispozícii ďalšie listinné dôkazy, ktoré však neboli v rozhodnutiach daňových orgánov vyhodnotené.

súvislostiach. Uvedené platí aj vo vzťahu k zisteniam daňových orgánov týkajúcim sa personálno-ekonomického prepojenia sťažovateľa s dodávateľom ARGUS Plus, s.r.o. (v tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp.zn. 5Afs/60/ 2017, z ktorého vyplýva, že takéto zistenie neumožňuje prijať samo o sebe záver o podvodnom konaní), keďže išlo len o jedno z viacerých zistení daňových orgánov podporujúcich ich závery o umelom začlenení ARGUS Plus, s.r.o. do reťazca dodávok tovaru poznačených podvodným

34. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, ktorou poukazoval na jeho neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom kasačný súd poukazuje na to, že jednotlivé zistenia správcu dane vniesli do posudzovanej veci dôvodné pochybnosti o reálnosti deklarovaných dodávok tovaru. Napadnuté rozhodnutia daňových orgánov však neboli založené iba na spochybnení sťažovateľom predložených dôkazov, ale žalovaný a napokon i správny súd dospeli k záverom nasvedčujúcim tomu, že deklarované obchody vykazovali znaky podvodných transakcií práve v súvislosti s postavením spoločnosti ARGUS Plus, spol. s r.o. ako umelo vytvoreného medzičlánku v reťazci dodávok tovaru, ktorý mal sťažovateľovi umožniť profitovať z daňovej výhody vo forme odpočítania dodávateľom neodvedenej dane.

umelého medzičlánku zdaniteľného obchodu (ARGUS Plus, spol. s.r.o.), ktorý si nesplnil svoju daňovú povinnosť - neodviedol daň a ďalší daňový subjekt (sťažovateľ) si ju naopak odpočítal a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej únie, nakoľko takto uskutočnené operácie nezodpovedajú bežným obchodným podmienkam, riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti.

44. Kasačný súd zároveň dodáva, že obdobná vec, rovnakých účastníkov konania, s totožnými sťažnostnými bodmi bola, okrem vyššie citovaného rozhodnutia, predmetom konania a rozhodovania NS SR v právnej veci č. k. 6 Sžfk 27/2018 zo dňa 11. júna 2019.

VII. Záver

45. Najvyšší správny súd ako súd kasačný v súvislosti s otázkou prípustnosti, resp. povinnosti zohľadnenia konštantnej judikatúry NS SR pri svojom rozhodovaní konštatuje, že uvedenú konštantnú prax (bod 44) judikovanú NS SR možno na účely zabezpečenia kontinuity rozhodovacej činnosti a zabezpečenia právnej istoty považovať za rozhodovaciu činnosť kasačného súdu. V tejto súvislosti považuje aj vo vzťahu k aplikácii § 464 ods. 2 SSP za rozhodujúce, že odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia NS SR na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 6). V súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít [§ 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov], je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia NS SR. 46. Kasačný súd poukazujúc na vyššie uvedené rozhodnutia konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol relevantné skutočnosti, ktorými spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd, postupom podľa § 461

SSP, kasačnú sťažnosť zamietol. 47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 170 písm. a) SSP. 48. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.