5Sžfk/4/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej, PhD. (spravodajca) a sudcov JUDr. Anity Filovej a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): JUDr. Peter Kubik, so sídlom Hlavná 48, Dunajská Streda, správca úpadcu M 8 Slovakia, spol. s.r.o., so sídlom Tkáčska 2, Prešov, IČO: 44768176, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102290254/2017 zo dňa 2. novembra 2017, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/7/2018-129 zo dňa 29. júla 2020, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/ 7/2018-158 zo dňa 28. októbra 2020, takto

rozhodol:

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/7/2018-129 zo dňa 29. júla 2020, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/7/2018-158 zo dňa 28. októbra 2020 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 2S/ 7/2018-129 zo dňa 29. júla 2020, v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/7/2018-158 zo dňa 28. októbra 2020, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102290254/2017 zo dňa 2. novembra 2017. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 S.s.p. tak, že žalovanému ich náhradu nepriznal. 2. Rozhodnutím č. 102290254/2017 zo dňa 2. novembra 2017 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie

3. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplynulo, že žalobca deklaroval správcovi dane zdaniteľné plnenie, ktoré je priamo viazané na nehnuteľnosť, tiež predložil nájomnú zmluvu zo dňa 5. januára 2015, uzatvorenú so spoločnosťou GEHRI, s.r.o. Z výpovede svedka Q. O. vyplynulo, že svedok mal mať prenajaté od žalobcu bytové aj nebytové priestory, svedok v tom období podnikal v stavebnej oblasti a pomenej vykonával čistiace a upratovacie práce. Priestory mali slúžiť ako kancelárie, jedna miestnosť na občasné prespanie a skladový priestor, v ktorom mal skladovať stavebný materiál. Odpovede svedka boli vyhodnotené ako všeobecné, nie jednoznačné.

Vzhľadom na cenu nájmu 15000€ + 20% DPH mesačne, za prenájom kancelárskych a skladových priestorov, je predmet nájmu v nájomnej zmluve (bod 3.) zo dňa 5. januára 2015 nedostatočne vyšpecifikovaný. Nepojednával o tom, či sú priestory zariadené, aké základné vybavenie sa v ňom nachádza, či sú súčasťou spotrebiče, nábytok a

K predmetnému zisteniu sa žalobca nevyjadril. Žalovaný poukázal na nie obvyklý postup vo fakturácii nájomného, ktoré je uvedené v nájomnej zmluve zo dňa 5. januára 2015 v bode 5. Platiteľ dane podľa tejto zmluvy fakturoval spoločnosti GEHRI, s.r.o. nájomné tak, že prvá fakturácia za mesiace január XXXX až júl XXXX, vo výške 105000,- € + DPH 21000,- € mala byť najneskôr do 31. októbra XXXX, na základe faktúry vystavenej žalobcom.

faktúrou č. XXXX109 zo dňa 31. októbra 2016 v celkovej sume 126000,- € vystavenej platiteľom dane - M 8 Slovakia, spol. s r.o. za prenájom nebytového a bytového priestoru na C. X/A, C.. Správca dane v rozhodnutí kontrolovaného daňového subjektu GEHRI, s.r.o. uviedol, že spoločnosť bola niekoľkokrát vyzvaná na preukázanie, kedy a akým spôsobom použila v období január - december XXXX prenajaté priestory na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, žiadne dôkazy ale nepredložila. Daňový subjekt GEHRI, s.r.o. nepreukázal, že prijatú službu prenájmu použil na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona č. 222/ 2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Takéto dôkazy nezískali ani zamestnanci správcu dane. Správca dane analýzou podaných daňových priznaní k dani z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobia 2014, XXXX zistil, že daňový subjekt GEHRI, s.r.o. z vykonávanej ekonomickej činnosti nemal potrebné množstvo peňažných prostriedkov na úhradu predmetného nájomného.

Napríklad žalobca deklaroval nákup do preverovaného bytu dve 68 - kusové sady príboru, teda 136 kusov príboru. Fyzicky sa v čase miestneho zisťovania v byte nachádzalo 70 rôznych príborov. Tvrdenie žalobcu, že chýbajúce župany a prehozy sú v práčovni, daňové orgány považovali za nedostatočné vysvetlenie, nakoľko žalobca nepredložil správcovi dane doklad z čistiarne, pritom vedel, že správca dane sa na predmetné vybavenie dopytoval.

Smernica Rady 2011/16/EÚ zo dňa 15. februára 2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS nie je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto správca dane použil aj výsledky medzinárodnej výmeny informácií ako dôkaz v daňovej kontrole. V zmysle čl. 16 ods. 5 Smernice Rady 2011/16/EÚ

6. Správca dane v rozhodnutí na strane 16 v druhom odseku uviedol „Správca dane po obdržaní fotografií, ktoré zobrazujú nakúpený tovar nemohol vykonať miestne zisťovanie, nakoľko nehnuteľnosť už nevlastnil daňový subjekt M 8 Slovakia, spol. s.r.o.“ Správca dane nevytýkal platiteľovi dane nemožnosť vykonania opakového miestneho zisťovania. Žalovaný konštatoval, že správca dane mohol vykonať miestne zisťovanie u daňového subjektu DP - TRANS, s.r.o., aktuálneho vlastníka preverovanej nehnuteľnosti. S. E. mohol správcovi dane navrhnúť vykonanie miestneho zisťovania aj za daňový subjekt DP - TRANS, s.r.o., nakoľko sa v ňom stal konateľom. Ďalším podstatným faktom je, že konateľ žalobcu v zápisnici z miestneho zisťovania č. 103203008/2016/9104401/Maču uviedol, že nevidí dôvod, aby sa vyjadroval k predaju nehnuteľnosti, nakoľko predaj nehnuteľnosti nie je predmetom daňovej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nebol dostatočne súčinný správcovi dane, nakoľko preverované zariadenie bolo súčasťou predaného bytu. Správca dane uviedol v rozhodnutí č. 101645937/2017 na strane 13, v druhom odseku, že žalobca na výstupe DPH neodviedol,

pridanej hodnoty. V zmysle § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane.

8. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na to, že z ustanovení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 51 ods. 1 zákona o DPH vyplývajú hmotnoprávne podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby išlo o tovary alebo služby, ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia). Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli dodané ním uvádzanou spoločnosťou.

Na podporu svojej argumentácie dal do pozornosti aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23. júna 2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23. februára 2011.

existenciu obchodu, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaného zdaniteľného obchodu.

Výsledkom daňovej kontroly bol protokol č. 100751159/2017/9104401/Kub zo dňa 3. mája 2017. Správca dane okrem iného nadobudol pochybnosti v prípade daňového subjektu - spoločnosti GEHRI, s.r.o., kedy nebolo preukázané, že uvedená spoločnosť prijatú službu prenájmu (od žalobcu) použila na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Žalobca v žalobe namietal rovnaké skutočnosti, ktoré namietal už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane. Žalovaný sa v rozhodnutí napadnutom žalobou podrobne vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami, svoje závery náležite a zrozumiteľne odôvodnil - aj prečo považoval za nevierohodné dodatočne predložené doklady žalobcom, pričom správny súd sa s nimi v plnom rozsahu stotožnil.

Nebolo však preukázané, že zakúpený tovar boj aj použitý pri zariadení označenej nehnuteľnosti, ktorú daňový subjekt prenajímal spoločnosti GEHRI, s.r.o. Nebolo možné ani nesúhlasiť so záverom žalovaného, že charakter exkluzívnych bytových doplnkov: vybavenie kuchynské napr. detský príbor, detské taniere, šľahacia metla, forma na tortu, cedník, škrabka na zemiaky, tlakový hrniec, či množstvo uterákov, prehozov, županov atď. - nepreukazoval, že tieto mali slúžiť na kancelárske a skladovacie účely nájomcu v tom čase. Z výpovede svedka Q. O. rovnako vyplývali nejednoznačné skutočnosti. Spochybnené boli aj úhrady za nájomné, pretože ich vykonával podľa zistení správcu dane tretí subjekt (E. D.) s tým, že spoločnosť GEHRI, s.r.o. bola niekoľkokrát vyzvaná na preukázanie, kedy a akým spôsobom použila v období január - december XXXX prenajaté priestory na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ. Z administratívneho spisu nevyplývajú také dôkazy, že by uvedená spoločnosť preukázala, že prijatú službu nájmu by použila na ďalšie dodávky tovarov a služieb podľa § 49 ods. 2

12. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust.§ 440 ods. 1 písm. f/ a g/ S.s.p. kasačnú sťažnosť. Sťažovateľ primárne namietal, že napriek tomu, že už v žalobe žiadal o nariadenie pojednávania vo veci, krajský súd pojednávanie nenariadil a rozhodol verejným vyhlásením rozsudku. Krajský súd pritom vychádzal z toho, že na výzvu súdu (týkajúcu sa nariadenia pojednávania) účastníci nereagovali žiadosťou o nariadenie pojednávania.

Správny súd týmto nezákonným až protiústavným postupom odňal sťažovateľovi možnosť podať opravný prostriedok voči rozsudku, nakoľko nie je možné riadne vymedziť dôvod kasačnej sťažnosti. Krajský súd sa nevysporiadal s viacerými sťažovateľom nastolenými otázkami/námietkami a to, že: sťažovateľ nadobudol bytové doplnky na základe objednávky a vystavených faktúr od spoločnosti Hanak Contract, sťažovateľ predmetné faktúry riadne uhradil, Hanak Contract riadne odviedol DPH z vyfakturovanej sumy, nákup bytových doplnkov bol preukázaný zisteniami Daňového úradu Žilina, ktorý potvrdil, že spoločnosť Hanak Contract, vystavil pre sťažovateľa faktúry, predmetom ktorých bol predaj a dodanie bytových doplnkov, manažér spoločnosti Hanak Contract, potvrdil, že transport bytových doplnkov sa realizoval vlastnými motorovými vozidlami spoločnosti Hanak Contract do nehnuteľnosti v tom čase vo vlastníctve sťažovateľa, MVI bolo okrem iného potvrdené, že spoločnosť COMEINTERIOR vystavila faktúry pre spoločnosť Hanak Contract, predmetom ktorých bolo dodanie bytových doplnkov, existencia a umiestnenie bytových doplnkov v nehnuteľnosti bolo správcovi dane preukázané

Vo vzťahu k záverom daňových orgánov o umelom charaktere nájomného vzťahu sťažovateľ uviedol, že neobvyklé zmluvné dojednanie automaticky nezakladá umelý charakter nájomného vzťahu. Konateľ spoločnosti GEHRI s.r.o. si prenajímanú nehnuteľnosť prezrel osobne. Nakoľko nájomca počas obhliadky nehnuteľnosti vzniesol k sťažovateľovi požiadavky na dozariadenie nehnuteľnosti, je možné s určitosťou konštatovať, že nájomca mal dostatočnú vedomosť o tom, aké zariadenie a vybavenie je súčasťou nájmu. Ďalej uviedol, že žiaden právny predpis neukladá prenajímateľovi zisťovať, z akých peňažných prostriedkov bude nájomné hradené.

Správca dane navyše preveril len niektoré položky z dodacích listov. Zo záverov správcu dane vyplývalo, že jednotlivé položky sa nedali jednoznačne identifikovať, čo znamená, že bytové doplnky sa v nehnuteľnosti nachádzali, len bolo ťažšie ich identifikovať.

zamietnuť. 14. Dňom 1. augusta 2021 začal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky svoju činnosť, t.j. začal konať a rozhodovať vo všetkých veciach, v ktorých do 31. júla 2021 konal a rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky v Správnom kolégiu (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Od 1. augusta 2021 teda koná a rozhoduje o kasačných sťažnostiach Najvyšší správny súd Slovenskej republiky.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.), je prípustná (§ 439 S.s.p.) a bola podaná oprávneným subjektom (§ 442 ods. 1 S.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v spojení s opravným uznesením spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).

Sťažovateľ primárne namietal, že správny súd nenariadil vo veci pojednávanie, hoci sťažovateľ jeho nariadenie výslovne žiadal, čím mu znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že prejednanie veci na pojednávaní je osobitným spôsobom konania pred správnym súdom, ktorým sa realizuje zásada verejnosti, ústnosti a bezprostrednosti tohto konania (§ 5 ods. 6, 8 S.s.p.). Zásada bezprostrednosti a ústnosti konania má svoje ústavnoprávne vyjadrenie v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, v zmysle ktorého má každý právo, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

. . z dikcie vyššie citovaného § 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p. je zrejmé, že predmetné ustanovenie zakotvuje povinnosť správneho súdu nariadiť ústne pojednávanie na prejednanie veci samej ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania.“ Porušenie tejto povinnosti zo strany správneho súdu je procesnou vadou odôvodňujúcou zrušenie rozhodnutia správneho súdu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 462 ods. 1 S.s.p.

dňa 27. marca 2020, v ktorom vyjadril súhlas s rozhodnutím veci bez nariadenia ústneho pojednávania. Dňa 29. júla 2020 (v neprítomnosti účastníkov konania) krajský súd po konštatovaní, že sú splnené podmienky rozhodnutia bez pojednávania verejne vyhlásil kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok.

Uvedeným postupom tak krajský súd nerešpektoval zákonom (§ 182 ods. 1 písm. g/ S.s.p) vytvorený priestor pre sťažovateľa - žalobcu, na požiadanie o nariadenie pojednávania, ktoré je náležitosťou správnej žaloby s tým, že na neskoršiu žiadosť žalobcu o nariadenie pojednávania správny súd ani neprihliada. Krajský súd tak poskytnutím ďalšej ním stanovenej lehoty (presahujúcej toho, čo stanovuje zákon) síce zdanlivo účastníkom konania dodatočne vytvoril priestor na vyjadrenie sa k prejednaniu veci bez nariadenia pojednávania, no v konečnom dôsledku postupoval v rozpore so zákonom a sťažovateľovi uprel právo, ktorého realizácie sa sám riadne dožadoval. Krajský súd tak bol povinný aj po zrušení termínu pôvodne nariadeného pojednávania vychádzať zo sťažovateľom (v žalobe) jasne formulovanej požiadavky o nariadenie pojednávania.

24. Kasačný súd vzhliadol naplnenie vyššie uvedeného dôvodu na zrušenie rozhodnutia krajského súdu (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) i v súvislosti so sťažovateľom namietaným nedostatočným odôvodnením záverov krajského súdu o nedôvodnosti podanej žaloby.

Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby rozhodnutie bolo presvedčivé.

27. Právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (nález ÚS SR sp.zn. III. ÚS 36/2010 zo dňa 4. mája 2010). Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovaným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (nález ÚS SR sp.zn. II. ÚS 675/2014 zo dňa 22. októbra XXXX).

28. Kasačný súd porovnávajúc vyššie uvedené kritériá na odôvodnenie súdneho rozhodnutia s odôvodnením kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia krajského súdu musel konštatovať, že krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku nepredostrel žiadne vlastné právne úvahy, z ktorých by bolo zrejmé, ako sa vysporiadal s jednotlivými žalobnými námietkami sťažovateľa, resp. na základe akých právnych úvah dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu nevyplýva už zodpovedanie/ustálenie základnej právnej otázky, od ktorej sa odvíja posúdenie ďalších právne relevantných skutočnosti (rozloženie dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom) a to jasné pomenovanie toho, čo bolo právnym dôvodom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane. Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku (ods. 49 - 51) poukazoval aj s odkazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ na to, že dôvodom pre nepriznanie odpočtu DPH je účasť daňového subjektu na podvodnom konaní.

práva. Inými slovami z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, čo bolo skutočným právnym dôvodom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane. V nadväznosti na to kasačnému súdu tak absentuje v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne zodpovedanie otázky, či spornou/ spochybnenou bola existencia tovaru (ako hmotnoprávna podmienka na odpočet dane), alebo táto podmienka bola splnená a dôvodom brániacim priznaniu nároku na odpočet dane bolo podvodné, resp. zneužívajúce konanie. S uvedeným totiž úzko súvisí aj otázka unesenia dôkazného bremena, resp. či dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, alebo správcu dane. Až po zrozumiteľnom ustálení vyššie uvedeného možno následne posudzovať ďalšie skutočnosti a zaujať právny názor k otázke, ktorý zo subjektov znášal dôkazné bremeno, a či ho v daňovom konaní i uniesol. V prípade, že správny súd vychádzal z toho, že dôvodom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane (aj napriek rozporuplným záverom daňových orgánov týkajúcim sa možného zneužitia práva) bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok,

29. Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá odôvodnenie rozsudku krajského súdu. Krajský súd postupoval v posudzovanej veci nedôsledne a kasačný súd musí konštatovať, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladne s § 139 ods. 2 S.s.p. a teda nespĺňa zákonné požiadavky. Kasačný súd má za to, že krajský súd svojím postupom porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces, ktoré vychádza z čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

31. Kasačný súd dodáva, že zaoberať sa ďalšími kasačnými námietkami sťažovateľa, týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom, bolo v tomto štádiu konania predčasné, a to najmä s poukazom na dôvod zrušenia napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý vyplýva z ust. § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. februára 2023